S láskou k cyklistike...

Ahoj, volám sa Tomáš a cítim averziu voči vytrvalostným športom. Takto by som sa možno predstavil hocijakému cyklistovi alebo bežcovi do roku 2016.

Nie, nemysli si, že som dovtedy nebol športovo aktívny, to určite nie, práve opak je pravdou, bez športu môj život stráca rozmer. Od útleho detstva som sa venoval futbalu, a práve už tu sa objavila moja averzia voči vytrvalostným športom. Prirodzene som sa ťahal do brány, len aby som nemusel toľko behať ako ostatní chalani.

Futbal ma sprevádzal dlhé roky až po vysokú školu, kde som postupne prepadol plávaniu a nakoniec to bol fitness a posilňovanie. Kde ale nastal zlom, a prečo sa človek s postojom ako ja, tak bezhlavo zamiloval do cyklistiky? Všetko začalo v roku 2016, a práve zdravotnými problémami.

Ako sa na tom brzdí?

Bola príjemná májová sobota a mňa čakal halový turnaj, kde som pri jednom zákroku zacítil nepríjemnú tupú bolesť v bruchu. Môj prvý predpoklad bol, že som zle dopadol, narazil si brušné svaly a v pohode to rozdýcham ako x-krát pred tým. Nie, nerozdýchal som to. Keď ti praskne oblička, nie je tam veľmi čo rozdýchať. Pomohla mi už iba sanitka, nemocnica, urológia, operácia a oblička bola vonku. Tak sa stalo, že som o jednu prišiel, a zrovna to obdobie rekonvalescencie ma priviedlo k bicyklu. Počas letnej Tour de France, ktorú som sledoval už 3. alebo 4. rok vďaka Saganovi, mi napadla myšlieka, čo tak zohnať si cesťák a sem-tam sa povoziť popri posilke, trošku zrelaxovať. Celá táto idea vo mne rástla a kvitla asi mesiac, až som to nevydržal a kúpil si svoj prvý cestný bicykel.


Keď si spomeniem na proces kúpy prvého cesťáku, sám nad sebou si v myšlienkach búcham hlavu o stenu. Vyzeralo to nasledovne - prišiel som v Žiline do prvého cykloobchodu s blbým úsmevom na perách a otázkou: „Dobrý, máte cestné bicykle? Zoberiem si ten najlacnejší, lebo netuším, či ma to vôbec bude baviť.“ Zrovna vtedy mi to divné neprišlo a trošku som sa čudoval, prečo na mňa v obchode tak pozerajú, či to myslím vážne, veď chcem bicykel, čo je na tom? Koniec koncov sme to vybavili, ja som sa dostal k svojmu prvému biku. Bol to Giant Defy Advance a chalan z obchodu mi ho šiel pomôcť naložiť do auta, kde nastalo moje vnúterné zdesenie, keď som si uvedomil, že ja neviem, ako sa na tom brzdí a radí. V duchu životného kréda - kto sa veľa pýta, veľa vie - som sa pána predavača spýtal: „Prosím Vás a ako sa na tom brzdí?“ Chudák, ak by mal pri sebe stoličku, tak by si sadol, ale nakoniec mi dal inštrukcie a utekal čo najďalej, len nech už má so mnou pokoj.

Prvé preteky

Celá moja cyklistická kariéra začínala veľmi pozvoľne. Prvé roky som ďalej cvičil, zlepšoval svoje čísla v mŕtvom ťahu a sem-tam, len tak pre radosť, sa šiel povoziť. V konečnom dôsledku som ročne jazdil do 2 000 km. Prvý zlom nastal v roku 2019. Pri jednej rannej jazde ma na križovatke pred domom pozdravil chalanisko s obviazaným ramenom, že ide zrovna kamošom podávať vodu na Sereďmaratón, že on má zlomenú kľúčnu kosť, že spadol na Trnavskej Cyklistickej Lige, že sa volá Lukáš, že jazdí za Cyklistov Trnava, a že či sa nepôjdeme niekedy povoziť. Lukášovi vďačím za veľa, dal mi prvú možnosť kontaktu s cyklistickou komunitou v Trnave, zobral ma na prvý výjazd s chalanmi a koncom leta 2019 ma nahovoril na prvé preteky – Merida Road Cup Pernek s dojazdom na Pezinskej babe.

Pred štartom som sa cítil neohrozene a sebavedomo, veď to nemôže byť nič hrozné, predsa som minulý rok už spravil 4 000 km a tento rok ešte nekončí a už teraz mám najazdených 4 000 km. Moje prvé preteky skúsim zhrnúť detailne: štart, hmla pred očami, a keď som sa spamätal, nikde nikoho a ja som beznádejne bojoval sám so sebou, aby som aspoň na ten blbý kopec vyliezol a ukončil toto trápenie. Nakoniec som skončil tretí, bohužiaľ, od konca, s mankom na víťaza cca 25 minút. Prvé preteky boli ďalší veľký zlom. Tri dni po pretekoch, hneď ako sa mi tepová frekvencia vrátila na kľudové hodnoty, ma prepadli abstinenčné príznaky a chcel som pretekať znovu a znovu. V zime nastala moja prvá príprava na sezónu 2020.

Prvá sezóna

Už ako člen klubu Cyklisti Trnava som sa v sezóne zameral na Trnavskú Cyklistickú Ligu, kde postupne v priebehu sezóny moje ambície rástli s cieľom vybojovať v B kategórii miesto v top 3 a postúpiť do A kategórie. Počas celého predsezónneho obdobia som sa snažil naučiť čo najviac o cyklistike, o trénovaní a trénovať najlepšie, ako som vedel. Sezónu 2020 nakoniec poznačila Covid pandémia a pôvodne to na žiadnu sezónu ani nevyzeralo. Pre mňa osobne, ako pre začínajúceho cyklistu, sa nič lepšie asi stať nemohlo, paradoxne som mohol najazdiť objem, ktorý by sa mi vďaka pracovnej vyťaženosti inak nepodaril jazdiť, a tým si vybudovať aspoň sčasti štandard, ktorý som po minulé roky nemal.

Cyklistika je láska na celý život, keď si ju zamiluješ, už sa jej nepustíš a aj napriek všetkým prekážkam si nájdeš cestu, ako sadnúť na bicykel.

Ale čo je najdôležitejšie, mal som priestor a čas vďaka cyklistike vybudovať nové kamarátstva, zažiť dovtedy nepoznané dlhé skupinové výjazdy. Začiatkom leta sa nám sezóna aj TCL nakoniec roztočila a mohol som konečne od prvých pretekov a prvého fiaska konečne štartovať. Teraz ale s pokorou, rešpektom a jediným cieľom, porážať iba sám seba a zlepšovať sa. Štartovať som sa, po poslednej skúsenosti, rozhodol v tej najnižšej kategórii C2, kde som bol po 2 kolách presunutý do B kategórie, čo som osobne vnímal, že sa idem naháňať s „polobohmi". 15 kôl trvajúca liga mi však nakoniec priniesla vytúžený úspech, dokázal som udolať 3. miesto v kategórii a výhľadovo som sa chystal do ďalšej sezóny naháňať nie „polobohov", ale rovno „bohov" z Ačka.

Sezóna 2021 a pád

V sezóne 2020 som nakoniec najazdil cez 14 000 km a o obrovskej motivácii do ďalšej sezóny nebolo ani pochýb. Rok 2021 mal byť pre mňa prelomový tak ako v cyklistike, tak aj v osobnom živote, kde ma čakala výstavba domu a svadba s milovanou priateľkou. V predsezónnej príprave som veľa času a energie venoval stabilizačným cvičeniam, postupne som začal viac a viac trénovať na trenažéri a začal som cítiť progres, cítil som sa výborne.

Všetko sa pokazilo 6. januára, kedy som skončil na pohotovosti s diagnózou – hydronefróza. Ide o stav, kedy sa, jednoducho povedané, upchá oblička, hromadí sa v nej moč, zväčšuje sa a hrozí zlyhanie. Bohužiaľ, mám iba jednu a tento stav bol pre mňa maximálne akútny a museli mi z tela urobiť vývod. Dostal som sa do stavu, kedy som nechápal, čo sa stalo, 4 dni dozadu som absolvoval svoju prvú 100 km jazdu v novom roku a o pár dní potrebujem niekoho, aby mi vymieňal sáčok nalepený na bruchu? Pandémia na Slovensku aktuálne zúrila v najprudšom rozlete a nemocnice nič iné ako Covid nezaujímalo.

So zavedeným vývodom som mal ísť spokojne domov a byť rád za stav, v akom som. Pre aktívneho človeka a športovca je to však najhoršia alternatíva zo všetkých – nevedomosť. Nevieš, či ešte budeš jazdiť, či budeš pretekať, či budeš trénovať, či budeš vôbec zdravý, nevieš čo sa ti stalo, a či prídeš o obličku a skončíš ako invalid pár mesiacov pred tým, ako si založíš svoju vlastnú rodinu. Prežíval som najhoršie a psychicky najťažšie obdobie v živote, a ako to už chodí, psychická pohoda ide ruka v ruke s fyzickou kondíciou, kde som úplne „odišiel". Totálne som stratil výkonnosť, prežíval som taký stres, že behom pár dní som stratil kilogramy svalovej hmoty.

V týchto momentoch sa ukázala sila podpory a starostlivosti celej rodiny a priateľky, bez nich by som to absolútne nezvládol a v neposlednom rade mi pomáhala silná podpora kamarátov - cyklistov, ktorí ma stále kontaktovali, takmer každý deň. Videl som, aká je cyklistika pre nás silná vášeň a radosť, ako my - cyklisti rešpektujeme jeden druhého, pretože je to ťažký šport a každý, kto sa mu venuje, vie oceniť toho druhého.

V tomto ťažkom období som mal šťastie na primára urologickej ambulancie, ktorý ma napriek situácii, ktorá vládla v nemocniciach, prijal na oddelenie, vyšetril ma a dostal do dočasne optimálneho stavu, v ktorom sa momentálne nachádzam. Do obličky mi bola zavedená hadička, aby som mohol bežne fungovať a koncom februára znovu sedieť na trenažéri a pokúšať sa o návrat. Počas pobytu v nemocnici jedným z mojich tajných snov bolo nie pretekať, nie trénovať, ale chcel som sedieť na bicykli a byť v takom zdravotnom stave, aby som sa mohol ďalej aspoň voziť. Postupom času som začal veriť vlastnému zotaveniu a ešte na nemocničnom lôžku plánovať tréningový harmonogram s vrcholom sezóny na majstrovstvách SR v individuálnej časovke v kategórii Masters.

Vedel som, že ma čakajú týždne a mesiace ťažkej práce, aby som sa fyzicky vzchopil. Keď som sadol na bicykel, zistil som, že kondične som sa prepadol hlboko do roku 2019. Moje čísla, či už tepy alebo watty, boli horšie ako pred prvými slávnymi pretekmi, ale motivačný faktor bol na najvyššej možnej dosiahnuteľnej úrovni. Siahol som si na dno psychických síl, a teraz som si siahal na dno tých fyzických. Po tréningoch ma trápili závrate, keď si moje telo znovu zvykalo na záťaž, po ťažkých intervalových tréningoch som mal neodolateľnú chuť vyvrátiť obsah žalúdka, ale všetko to úsilie, celá tá námaha, stála za to.


12. 6. 2021 som sa postavil na štart majstrovskej časovky, ktorú som nezajazdil optimálne. Predsa len ako cyklista jazdiaci 2. sezónu mám veľké technické nedostatky a dovtedy som na koze jazdil asi 3 týždne, ale napriek tomu všetkému mi to prinieslo bronzovú priečku v kategórii masters A, a s tým neopísateľné zadosťučinenie.


V priebehu sezóny som mal možnosť a česť odjazdiť ďalšiu majstrovskú časovku. Tentokrát časovku dvojíc s Tomášom Cepkom, ktorý mi dal možnosť vyjazdiť si striebornú priečku v našej kategórii, čo už presiahlo hranicu všetkych mojich cyklistických snov na zimnom nemocničnom lôžku.

Ďakujem Vám za podporu

Cyklistika je láska na celý život, keď si ju zamiluješ, už sa jej nepustíš a aj napriek všetkým prekážkam si nájdeš cestu, ako sadnúť na bicykel. Emócie a momenty prežité v tejto sezóne, pád a postupný návrat, nič z toho by nebolo možné bez bezhraničnej tolerancie mojej úžasnej ženy, podpory celej rodiny, kde ma otec sprevádzal na všetky dôležité preteky. Nič z toho by nebolo možné bez klubového zázemia a podpory Cyklistov Trnava, bez úžasných kamarátstiev, ktoré mi cyklistika priniesla, bez zdravotnej starostlivosti pána primára. Vy všetci ste boli pre mňa vzpruha a za to všetko Vám ďakujem.


Môj zdravotný stav je momentálne dočasný, jeseň už dorazila a ja ho musím riešiť. Neviem s akým výsledkom, neviem čo ma čaká, neviem či a v akej forme budem jazdiť ďalej. Jediné, čo viem je, že tréning na zimnú prípravu si už plánujem!

P.S. Na Strave ma nájdete na tomto odkaze.