Tip na výlet: Na cesťáku cez Triglavský národný park (Slovinsko) – 2. časť

Slovinsko sa pre mňa stalo krajinou, ktorú čím viac spoznávam, tým častejšie tam chcem byť.

Keď som v júni 2021 písal prvú časť tohto tipu na výlet, spomenul som v druhej odbočke z cyklistickej cesty Jure Robiča, vedúcej z Mojstrany do talianskeho Tarvisia, krásne jazero Jasna.

Či už sa k tomuto jazeru a následne k pokračovaniu na Vršič vyberiete na samostatný výjazd, alebo si doplníte 72 kilometrov dlhú trasu, ktorú som popísal v predchádzajúcom článku, voľba na Jasnu je jasná. Určite sa tam choďte pozrieť . Stojí to za to. Pozostáva z dvoch vzájomne prepojených krištáľovo čistých jazier na sútoku potokov Velika Pišnica a Mala Pišnica.


O tom, že sa toto miesto stalo v posledných rokoch prominentnou oblasťou Slovinska, ani nebudem hovoriť. Vlastne neviem, či chvalabohu alebo žiaľbohu. Pamätám si ho tak spred 5-6 rokov ako jazero, ktoré malo krásne a prázdne (rozumej nezastavané) brehy. Domčeky sa nachádzali v bezpečnej vzdialenosti za cestou, ktorá lemuje jazero. Dnes nájdete na brehu jazera (aj za jeho brehom) na móle vybudovaný nový chalet resort Jasna, asi 3 alebo 4 fastfood reštaurácie a x iných drobných stavieb.

Musím povedať, že architektonicky to nevyzerá zle a má to nejaký koncept (nevyzerá to ako na „burzoblšáku" na Zlatých pieskoch), ale neviem jednoznačne povedať, či tento trend zasahovania do naozaj krásnej a nedotknutej prírody je to, čo by sme mali obdivovať. V každom prípade, jazero Jasna je krásne nielen ako konečná destinácia na strávenie časti dňa – či už na kúpanie alebo na „food porn", ale je aj miestom, popri ktorom budete prechádzať pri svojej ceste na jedno z najlegendárnejších stúpaní v Slovinsku – na Vršič. V roku 2020 som neodolal a prešiel som si ho na bicykli hneď dvakrát a potom som sa k nemu vrátil ešte v zime na skialpoch.

Čo je to vlastne ten Vršič?

So svojou výškou 1 611 m n. m. ido o nielen najvyšší priesmyk v Slovinsku, ale aj v celých Júlskych Alpách. Spája Horné Kranjsko s údolím Trenta a je neodmysliteľnou súčasťou cesty, pokiaľ smerujete na Soču - Bovec z Kranjskej Gory. Vršič však nie je len cestným priesmykom, ale aj významným východiskovým bodom na množstvo turistických vychádzok v každom ročnom období. Z toho, čo by ste mohli poznať, sú to určite známe ferraty na Mojstrovky – Malá a Veľká (od toho aj taliansky názov priesmyku Moistrocca) vo výške 2 332 m n. m. a 2 366 m n. m. alebo Prisank vo výške úctyhodných 2 547 m n. m. Poďme si však povedať...

...niečo z histórie

Cestný priesmyk vznikol pôvodne na vojenské účely a ako to už býva, na jeho stavbu využili v prvej svetovej vojne viac ako desaťtisíc ruských vojnových zajatcov. Vlastne dnes si môžme už len veľmi ťažko predstaviť, že by takáto stavba vznikla v tak krátkom období (a bez verejného obstarávania ). A to nielen z dôvodu nedostatku peňazí, ale predovšetkým z dôvodu nedostatku pracovnej (a lacnej) sily. Počas I. svetovej vojny bola Kranjska Gora významnou vojenskou cestnou križovatkou. Keď v roku 1915 vyhlásilo Taliansko vojnu Rakúsko-Uhorsku, bolo spojenie medzi prvou líniou bojov pri rieke Soča a Kranjskou Gorou strategicky nesmierne dôležité. A samozrejme, že sami to stavať nechceli.

Ono sa to ľahko povie, využijeme väzňov, ale mnohokrát, keď som tadiaľ prechádzal, som si predstavoval to nesmierne náročné logistické zásobovanie materiálom, stravou a všetkým potrebným (vrátane provizórneho ubytovania) pre viac ako 10 000 vojakov. Pred viac ako 100 rokmi to musel byť úctyhodný výkon zasluhujúci si obdiv aj dnes. Keďže sa prechod musel budovať veľmi rýchlo a to aj počas krutej zimy, je takmer jasné, že obete na životoch pribúdali. V marci 1916 napríklad zajatcov zasiahla pri výstavbe lavína (čo nie je raritou ani dnes, ale o tom neskôr) a zasypala viac ako 100 robotníkov vrátane rakúsko-uhorskej stráže.

Ruská kapelica

Po vojne, v roku 1917 tam preživší na pamiatku svojich kolegov, ktorí pri výstavbe zahynuli, vybudovali ruskú kaplnku (dnes známa pod názvom Ruská kapelica) ako pripomienku tejto úmornej práce a tragickej udalosti. Pred pár rokmi toto miesto osobne navštívil aj prezident Ruskej federácie Vladimír Putin.


Inak, dodnes sa tam nachádzajú masové hroby v blízkosti chaty „Erjavčeva koča“. Zaujímavosťou je aj to, že v roku 1918 bol na vrchu Vršiča hraničný prechod medzi Juhosláviou a Talianskom, ktorý sa dnes nachádza niekoľko desiatok km nižšie pri Učji, alebo severnejšie pri známom jazere Predil (a rovnomennom priesmyku), kde zhodou okolností začína aj ďalšie legendárne stúpanie v Slovinsku – Mangart (2679 m n.m.).


Ak si však odmyslím, kto a kedy túto cestu budoval, je to cestné dielo, ktoré nás vie ohúriť svojou majestátnosťou aj po 100 rokoch. A naozaj, prejdite si tú cestu niekedy nielen na bicykli, ale aj autom. Pre milovníkov šoférovania je to zážitok, pre tých, ktorým býva v aute zle, zaručená „šabľa" A keď nebude v zime pár dní snežiť, aj vám cestu vyfrézujú a spravíte si takéto luxusné fotky (marec 2021).

Späť do súčasnosti

Dosť však bolo o histórii, aj keď musím povedať, že mám veľmi rád, keď sa dozviem o miestach, kde bikujem, o trošku viac. Preto som chcel pripomenúť význam aj históriu tejto cesty a vdýchnuť jej trošku iný rozmer ako len cesty, ktorú chceme vydupať a potom sa parádne spustiť dole. Viem, že nie všetkých to baví, takže poďme sa na ňu pozrieť radšej z bicykla.

Nech vás 14 % neodradí!

Priemerka stúpania na celej trase je 9,2 %, čo nie je málo (ani veľa). Netreba však zabudnúť, že záverečné 3 km sú najťažšie a dosahujú výrazne 10+ %. Štartujeme už od spomínaného jazera Jasna pokračujúcou hlavnou cestou, takže jednoducho nemáme kde zablúdiť. O malú chvíľu nás privíta tabuľa Triglavského národného parku (ak som to nespomenul, celý prechod sa nachádza na území národného parku) a hneď pár metrov za tabuľou po ľavej strane vás prekvapí väčší počet áut. Je to štartovací bod na pomerne ľahkú hodinovú prechádzku na Koču na Krnici (koča = chata), ktorá je krásna hlavne v zime.

Práve z tejto chaty štartuje viacero náročnejších skialpových výstupov, napr. Pod Kriško steno. My však nikam neodbočujeme, prejdeme kamenný most a hneď za ním sa nachádza prvá z minimálne šiestich chát, ktoré nás budú sprevádzať celou cestou až na vrchol Vršiča. Všetky chaty sú situované na kranjsko-gorenskej strane. Od údolia rieky Soča nestojí žiadna chata, iba cieľ našej dnešnej cesty – Koča na izviru Soče (chata pri prameni rieky Soča). Prebehneme Mihov dom a musím povedať, že začiatok cesty je tolerantný k všetkým cyklistom. Rozbieha sa veľmi pozvoľne a až po cca pol kilometri začneme podľa množstva dopravných značiek šípiť, že to nebude cesta do Auparku . A to, že vás tam privíta tabuľa so 14 %, vás ma odradiť, ale naozaj to nie je pravda .


Stúpanie na prvých troch kilometroch je vlastne veľmi mierne na úrovni 3 - 5 %. Cesta sa začne trošku dvíhať po vyššie spomenutej Ruskej kapelici a prakticky celý záverečný cca 3 km úsek pôjdeme na 12 % stúpania. Čiže v skratke, ak si kopec rozdelíme na 3 časti, tak ich môžme rovným dielom pomenovať ako ľahké-stredné-tažšie.

POZOR, zákruta! Pam-pam-pa-ram-pa-pááám-pam.

Na prvú z 50 zákrut(!), ktoré majú svoje vlastné značenie a spoľahlivo nám povedia, koľkokrát sa ešte otočíme, narazíme po cca 1,5 km od jazera Jasna. Ale pozor! 50 zákrut nie je len počet zákrut na vrchol, ale aj na druhú stranu, teda do údolia rieky Soče. Na vrchole Vršič ich delí presná polovica. Takže 25 hore, potom 25 dole a potom ešte raz naopak, aby sme sa nenudili . Prvá zákruta sa nachádza vo výške 911 m n. m., čo značí, že pred sebou máme ešte presne 700 výškových.


A tu sa stretávame ešte s jednou „šmakocinkou“ – Paris – Roubaix . Kocky, všade a veľa. Každá z uvedených zákrut je na kranjsko-gorenskej strane vystlatá kockami, takže vás na cesťáku trošku vyhrká. Opatrne treba ísť hlavne pri zjazde, špeciálne, ak je vlhko. Kocky sú na začiatku v top stave, ale čím ideme vyššie, tým je kvalita zákrut horšia a vplyvom počasia a ťažkých áut je kockovaný terén značne zničený.


Už so spomínal, že pomyselnou čiarou (a koncom prvej tretiny) je Ruská kapelica, odkiaľ sa nám cesta začína dvíhať. No pribudnú hlavne nádherné výhľady, ktoré sme doposiaľ nemali. Na svojom dnešnom výlete som veľa fotil a užíval si počasie, ale rozumiem aj tomu, že bikerovi ide o čas a na kochanie nemá priestor. Takto som si to odjazdil po minulé roky, takže chápem obidva postoje . Takže navrhujem prejsť si to dvakrát. Na čas a na fotky .

V zajatí skál

O malú chvíľu, po necelých 100 výškových nás privíta Koča na Gozdu s fantastickým výhľadom na turistické a (v zime) skialpové trate. Údajne má táto chata výbornú kuchyňu, ale s kamošom sme zvolili Mihov dom situovaný na záver pred dojazdom späť na jazero Jasna. A neoľutovali sme. Neviem, či sme boli tak hladní, alebo to bolo tak dobré, alebo nám apetít zvýšil neskutočný pohľad z terasky, ale bolo to „eňo-ňuňo" (čo je celkom zázrak na to, že ma slovinská kuchyňa nevie veľmi očariť). Každopádne záverečnú fotku z tejto poslednej zastávky som si nechal na koniec článku.


Od tejto koče sa cesta striedavo otvára a zatvára v lese. Dá sa nazvať rôzne, ale určite nie stereotypne. Inak Koča na Gozdu je posledným miestom, kam sa dá dostať cez zimu (a to iba v prípade, že niekoľko dní nesnežilo a cestu stihli vyfrézovať). Tým chcem vlastne povedať aj to, že priesmyk je v zimných mesiacoch neprejazdný a mení sa na krajinu, ktorú by ste nikdy nespoznali. Cestu vôbec nevidno a ani si neviete predstaviť, že nejaká pod metrami snehu existuje.

V mesiacoch január až marec, keď som bol tento rok v Slovinsku, sa sneh na Vršiči držal prakticky stále na rekordných 5-7 metroch pri IV. stupni lavínového nebezpečenstva. Preto som si tam trúfol ísť na lyžiach iba raz a to vtedy, keď boli pár dní dobré podmienky. Som však vďačný za to, že som to videl v dvoch diametrálne rozličných obdobiach a svetoch. To je samo o sebe zážitok a keby vás tam vyložili bez toho, aby ste vedeli, kde ste, prišli by ste na to iba veľmi, veľmi ťažko .

Rovnaké miesto – iný čas

Pokračujeme však ďalej na biku v krásnom počasí a od Gozdu sa 180-tky zákruty striedajú s kratšími úsekmi ako na páse. Cesty v lese sa menia na čistinky a to až po ďalšiu chatu, ktorá však nie je v bezprostrednej blízkosti cesty – Tonkina Koča. Vlastní ju rodina jednej z aktuálne najznámejších slovinských lyžiarok. Hádajte ktorá? Inak je chata tiež vychýrená pre svoju dobrú domácu kuchyňu. Ešte som tam nebol, ale určite pôjdem . A to čoskoro.


Tonkina Koča nám zároveň otvára posledný 3 km úsek na vrchol. Srandou je, že zakaždým (3x), keď som tam bol na biku, som tam stretol stádo oviec, ktoré sa rozhodli blokovať celú dopravu a vyhryzkávať si kúsok zeleného medzi kockami. Strašne som sa bavil, keď sa ich snažili nemeckí turisti vlastným telom odtlačiť z cesty, aby mohli prejsť svojim kampervanom. Ale ovciam to bolo dosť jedno. Tento zápas vyhrali a tak nastúpila pomaly sa blížiaca ťažká technika . Ja som pomedzi tieto herečky prekĺzol, tešil som sa, že mám bike!

V nohách už niečo našliapané, ale pocit, že už som skoro hore na nezaplatenie. Záverečná rovinka k značke Vršiča je príjemným spestrením a hlavne sa vám pár metrov za ňou otvorí neskutočný, ale naozaj neskutočný pohľad na dolinu Soče. Tým chcem povedať, že zjazd dole do doliny bude tak krásny (nielen kvôli asfaltu), že vás to donúti zastaviť sa. Keď sa budete touto cestou vracať hore, prevýšenie je vyššie ako z opačnej strany, preto vám čas na otáčanie veľmi nezvýši . Preto si to užite cestou dole. A o množstve 180 stupňových zákrut, ktoré vidíte pod sebou, ani nehovorím. Take naše malé ľahké slovinské Passo Stelvio . Popisoval som z väčšej časti výšľap zo strany Kranjskej Gory z dôvodu, že je tu viac „atrakcií“, ale cesta z druhej strany od Bovca je pre cyklistu splneným snom. A zase ju odporúčam ísť dvakrát, raz na čas a raz na kochanie sa .

Čo na vrchole?

Na vrchole je parkovisko, väčšinou celkom nabité turistami, zmätene pobehujúcimi po ceste s foťákmi. A medzi tými zmätene pobehujúcimi turistami pobehujú ešte zmätenejšie ovce. Taký „traffic" by ste v 1 600 metroch nečakali .


Po ľavej strane sa nachádza Dom na Vršiči, kde sa dá najesť aj ubytovať (je to opäť východzí bod na viac turistických cieľov a ferrát) a oproti nemu cez cestu maličký drevený domček (búdka) so suvenírmi. Z nej som videl vo februári len dosky rozmetané na slušnej ploche v snehovej lavíne, takže ju tento rok postavili nanovo. A presne za ňou začína zjazd. Parádny, nezabudnuteľný, kde vás síce budú spomaľovať spomínané 180 stupňové zákruty, ale poskytnú vám čas sledovať okolie. Priznám sa, že zjazd som si užíval a fotil som menej, ale predsa len nejaké fotky mám . Také „instagramovky" .


Každopádne, budem úprimný – cieľom mojej cesty bola Koča pri izviru Soče, ale ak by ste si chceli dať úplne celý Vršič z obidvoch strán, tak jeho začiatok sa na tejto strane kopca nachádza ešte o 2 zákruty a cca 200 výškových metrov nižšie. Tri dni predo mnou to išiel celé kamoš Bruno, s ktorým som sa stretol neskôr v Koperi pri malom kúsku slovinského mora. Čo som sa však nespustil dole, to som si vyšliapal k spomínanej chate pri prameni Soče.


Inak fajn turistický bod. A tak, ako názov napovedá, cca 15 minút chôdze od chaty v pomerne exponovanom teréne zaistenom reťazami sa nachádza prameň najkrajšej slovinskej rieky – Soče. To miesto je magické. Zvrchu sa dívate do jamy s nádhernou charakteristickou farbou a tam, niekde z útrob zeme sa tlačí tento fenomén, ktorý vytvoril slávne a nemenej známe korytá Soče. Na dnešnom biku som však k prameňu nevybehol, ten som videl na jar. Na chate som si dal nealko radler a za cca 15 minút som sa zase vybral stúpať opačnú stranu späť na Vršič, aby mi nestuhli nohy .

A zase hore...

To, čo sme si zišli, to aj vystúpame. A vlastne až vtedy si začnete uvedomovať, koľko pozostatkov rôznych stavieb sa popri ceste nachádza. Vo väčšine prípadov ide o pôvodné vojenské objekty z I. a II. svetovej vojny, ktoré našli svoje využitie aj neskôr. Do dnešných časov sa však zachovali iba ich torzá, aby pripomínali pohnutú históriu tohto miesta. Inak, čo je dôležité povedať, cesta z druhej strany od Soče po vrchol má takmer totožný reliéf aj percento stúpania ako na opačnej strane. Ako cez kopirák .


Mal som pocit, že mi to ubehlo hore strašne rýchlo. 48., 47... 32... 25. zákruta a zase som hore v priesmyku. Chvíľku som počkal na kamoša, ktorého inak obdivujem, pretože po 8 rokoch si sadol po prvýkrát na bike, a aj keď som ho chcel odradiť alebo mu odporučiť elektrobike, aby mi stíhal, nevzdal sa. Jeho slovník síce pripomínal drevorubača, ale zvádol to . Musím však povedať, že má super kondičku z iných športov. Ak by som si totiž so sebou zobral nejakého gaučového parťáka, pravdepodobne by sme ho ratovali už niekde pri Ruskej kapelici . Hore ešte rozlúčková Cockta, rozumej slovinská odroda našej kofoly s bylinkovým extraktom a hor sa na posledný úsek dnešnej cesty – zjazd späť k jazeru Jasna.

Trošku štatistiky na záver

Zaparkoval som v dedinke Gozd Martuljek pred Kranjskou Gorou pri hoteli Špik (adresa Jezerci 21). Píšem to preto, že tento hotel má veľké bezplatné parkovisko (zatiaľ) a vyhnete sa tak pomerne frekventovanému, drahému a kapacitne nedostatočnému parkovaniu pri jazere Jasna. Navyše si dáte pekný 7,5-kilometrový rozjazd pred začiatkom stúpania a to navyše po peknej cykloceste.

Celková dĺžka trasy od parkoviska po chatu pri prameni Soče a späť je 53,33 km, celkové prevýšenie 1 752 metrov - GPX v sekcii Výjazdy. Čistý čas 3 hodiny 11 minút. Keď to spojíte so všetkými výjazdami z cyklotrasy Jure Robiča, ktorú som popisoval v prvej časti článku, našliapete viac ako 135 km s prevýšením 2 452 metrov, čo už nie je málo ani pre zdatnejšie kusy . Priemerne stúpanie na obidvoch stranách Vršiča je niečo cez 9 %, ale spestria vám to aj krátke, ale výživné stojky. Maximálku v zjazde som mal 60 km/h, dá sa to však ísť určite aj rýchlejšie.


A k tomu všetkému bonus v podobe nádherného septembrového počasia spravil z tohto výletu opäť niečo nezabudnuteľné. Vlastne... nielen počasie, ale aj zaslúžená odmena s extra porciou výhľadu z Mihovho domu . Držte sa, dávajte na seba pozor a ADIJO opäť niekedy v sLOVEnii!