Reportáž: Grand Prix Chantal Biya 2021 alebo ako som vyhral svoj prvý žltý dres

Ako prebiehajú typické africké preteky, čo obnáša, ak si chce pretekár domov odniesť dres najlepšieho pretekára? Dozviete sa v mojom príbehu.

Ako už pomaly býva zvykom, aj tento rok sme dostali pozvanie na profesionálne preteky druhej kategórie (2.2.) do Kamerunu.
Akonáhle som sa dozvedel túto správu, veľmi som sa potešil, pretože aj pri mojej minuloročnej účasti som tam nazbieral množstvo skvelých zážitkov a skúseností. Tento rok sme sa stretli mladá partia pozostávajúca z Adama Foltána, Pavla Rovdera, Dávida Kaška, Martina Gavendu, Filipa Metru a nemôžem zabudnúť ani na seba. Staff okolo nás pozostával z Martina Fraňa a Jakuba Vanča, ktorí sa starali o bicykle, traťovky a v neposlednom rade o celú taktickú stránku pretekov.

Naša cesta do Afriky

Cesta na letisko prebiehala podľa plánu. Cestovali sme v noci, takže zdržania na ceste boli minimálne. Prišli sme na letisko do Mníchova, kde sme čakali na check-in bicyklov a batožiny. Tu nastal menší problém, keď spoločnosť, ktorou sme leteli, nemala v systéme naše bicykle - prúser! Po pár telefonátoch sa pracovníci ospravedlnili za vzniknuté komplikácie, rýchlo sa skonsolidovali a ďalej pokračovali v check-ine. Z Mníchova sme leteli do Istanbulu, kde sme prestupovali a odtiaľ nás už čakal dlhý let do hlavného mesta Kamerunu, ktorým je Yaoundé. Let mi ušiel naozaj rýchlo. Mal som pohodlie, (ktoré je pre profesionálneho cyklistu pri presune nevyhnutné), keďže som sám sedel na trojsedačke, čiže som si mohol ľahnúť a prespal som takmer celú cestu.

Zobrať batožiny a šup na hotel

Po prevzatí batožiny a bicyklov v Yaoundé nás už na letisku čakal mikrobus, ktorý nás zaviezol priamo do hotela. Na hotel sme prišli okolo jednej po polnoci, takže sme išli rýchlo spať. Ráno nás už čakali raňajky a následné skladanie bicyklov. Poobede sme sa vybrali na tréning, aby sme po dlhej ceste pretočili nohami. Boli sme sa odviesť na hodinu a pol, no z trojmiliónového mesta Yaoundé sme sa nedostali. Po tréningu sme mali chvíľu času, a tak som to využil na regeneráciu v podaní Reboots Recovery nohavíc, ktoré mi vždy po dlhom cestovaní, keď sú moje nohy naliate vodou, dokážu veľmi pomôcť. Po večeri nás čakala menšia porada o plánoch na nasledujúci deň.

Hneď ráno po raňajkách nás čakal presun do mesta štartu prvej etapy, kde sa taktiež konala aj tímová prezentácia. Bicykle sme naložili do kamiónu. Keďže tam neboli nijaké držiaky, len sa bicykle opierali o seba, dávali sme pozor, aby sme ich mali dobre obalené a aby sa nám zbytočne nepoškodili.


Následne sme cestovali autobusom asi štyri hodiny do mesta Bangangté, kde nás čakala tímová prezentácia. Rýchlo sme si obliekli dresy, nachystali bicykle a išli na prezentáciu. Po prezentácii sme si išli pozrieť časť mestského okruhu, ktorý nás čakal v prvej etape. Po tréningu sme sa osprchovali a išli na večeru. Počas pretekov jedávam najmä cestoviny. Keďže sa jedná o carboloading alebo akési nabitie svalstva a pečene cukrami, ktoré budú pre mňa počas pretekov veľmi dôležité. Večeru sme mali v podobe švédskych stolov, kde bolo množstvo rýb, mäsa, cestovín, ryže a rôznych druhov ovocia. Ale ako som už písal, vyhľadával som najmä cestoviny, no vyskúšal som aj rybu, ktorá bola veľmi chutná. Po večeri nás čakala spomínaná tímová porada, kde sme sa rozprávali o možnom priebehu prvej etapy, rozdelení úloh a tímoch.

Tento rok sa tu z Európy zišli dva francúzske tímy, jeden tím z Holandska a my. Z popredných afrických tímov tu boli domáci. Kamerunská reprezentácia a taktiež profesionálny kamerunský tím SNH, taktiež aj Burkina Faso.

Čo priniesla porada?

Dávid s Martinom mali bojovať o denný únik, respektíve pobiť sa o vrchársky dres. Ja som sa mal šetriť do šprintu a Adam to mal skúšať na rýchlostné prémie. Štart prvej etapy sme mali o deviatej. Budík som mal nastavený na šesť tridsať. Keď som pozeral z okna, vonku pršalo. To ma veľmi nepotešilo, aj keď v daždi mi to ide veľmi dobre, ale začínať etapák hneď dažďom nie je najpríjemnejšie.

Na raňajky som sa dostal pred siedmou. Raňajkoval som omeletu s pečivom a doplnil ryžou. Po raňajkách som si pripol čísla na dres, nachystal prilbu, tretry, okuliare a už len čakal leňošením v posteli. Štart sme mali minútu od hotela, takže sme vyrážali trištvrte hodinu pred ním. Keď sme išli na štart, dážď ustál, no po chvíli opäť začalo pršať. Keďže v regióne, v ktorom sa nachádzame, sú dažde v tomto období obvyklé, cesty boli špinavé od hliny, ktorú na asfalt priniesla voda, a tak sme vedeli, že po etape budeme veľmi špinaví.

Štart prvej etapy a cesty za „žlťákom"

Odštartovali sme v centre mesta a čakalo nás deväť okruhov s dvomi vrchárskymi a dvomi šprintérskymi prémiami. Začalo sa veľmi pokojne, čo v Afrike nebýva zvykom. Tu sa preteká skôr na neustále nástupy. Zrejme dážď mal za následok, že viacerým pretekárom sa až tak nechcelo, a tak sa nenastupovalo hneď od štartu. Keďže boli cesty špinavé, vozil som sa na špici, aby som bol čo najčistejší a nemal blato aj medzi zubami. Prešli sme prvým okruhom a aj tak sme už boli špinaví, ako naši kolegovia nedávno na Paríž-Roubaix.

V druhom okruhu prestalo pršať a ako pomaly vysychala cesta, tak aj pretekári mali väčšiu chuť. Po prvej horskej prémii, na ktorej bol Dávid druhý, sa vytvoril únik dvoch pretekárov z Kamerunu, ktorí mali najviac minútu náskok. Paľo s Filipom pracovali na špici, aby sme mali únik pod kontrolou. Obehol som aj holandský a dva francúzske tímy, aby začali spolupracovať v udržiavaní úniku, no nemali záujem, čo ma zaskočilo.


Tridsať kilometrov pred cieľom dostal jeden z úniku defekt, a tak sa vrátil do pelotónu. Vpredu ostával jeden pretekár stále s približne minútou. Vtedy som povedal chalanom, že sa nemusia až tak snažiť ho stiahnuť. Vedeli sme, že to nie je pretekár, ktorý bude bojovať o celkové poradie, a tak som chcel, aby ho stiahli iné tímy. My sme preteky prestali kontrolovať. Holanďania zistili, že do cieľa zostáva päť kilometrov a pretekár vpredu má minútu. Začali pracovať a snažili sa ho dôjsť, no nepodarilo sa im to. Holanďania vedeli, že do šprintu som jedným z favoritov, a tak ma neustále zatvárali.

Štyristo metrov pred cieľom som už mal pocit, že sa ma snažia zhodiť z bicykla, a tak som musel jedného v zápale šprintu trošku potlačiť hlavou do strany, no to ma trošku spomalilo a jeden z Holanďanov bol na páske o koleso predo mnou. V šprinte som skončil druhý, no pretekár z úniku prišiel pätnásť sekúnd pred nami, takže mi patrila tretia priečka v etape a taktiež aj v celkovom hodnotení. V klasifikácii do dvadsaťtri rokov som bol najlepší, a tak som si na stupňoch prebral biely dres.

Po etape oddych

Po pretekoch sme sa presunuli na hotel, kde nás čakala zaslúžená sprcha. Neskôr sme sa išli trošku prejsť do mesta, kde sme navštívili miestnu pekáreň, kde mali naozaj fajné sladké pečivo. V hoteli ma opäť čakala regenerácia v podobe Reboots a neskôr večera, kde som opäť jedol najmä cestoviny, ale taktiež som ochutnal aj z rýb, ktoré mi predtým chutili. Počas večere sme si dali aj menšiu poradu, kde sme zhrnuli pretekanie a pripravovali sa na ďalší deň. Po chutnej večeri som ešte trávil čas s mobilom a išiel spať. Ráno sme vstávali o šiestej a presunuli sa na raňajky. Keďže pred štartom nás čakal presun, museli sme bicykle pobaliť do kamióna. Presun trval asi dve hodiny, takže som si so sebou zbalil aj ryžu, aby som ešte do niečoho dve hodiny pred štartom mohol zahryznúť.

Problémy pred druhou etapou

Štart sa mal uskutočniť o dvanástej, lenže prišiel za nami hlavný rozhodca, že kamión s bicyklami sa pokazil, a tak štart sa posunul na trinástu hodinu. Našťastie to dokázali rýchlo preložiť, a tak sme v pokoji o jednej naozaj aj odštartovali. Preteky od začiatku ťahali Kamerunci. Na začiatku lietal aj vojenský vrtuľník, ktorý robil prenos. A keďže Kamerunci sa chceli ukázať, tak prvú hodinu sa išlo stále päťdesiatkou. Akonáhle vrtuľník odletel, jemne sa zvolnilo a pokračovalo až do cieľa, kde nás čakal päť kilometrový okruh s jednou horskou prémiou. Štyri kilometre pred cieľom sme odbočovali doprava, lenže pretekár za mnou o tom podľa všetkého nevedel a zozadu do mňa vrazil, tak sme okrem špiny z cesty z predošlej etapy vyskúšali aj priamo kvalitu asfaltu.

Rýchlo som sa pozbieral a snažil sa dobehnúť pelotón. Tu urobil perfektnú robotu Adam Foltán, keď mi pomohol rýchlo sa vrátiť naspäť. Následne som ihneď nastúpil, pretože som musel pokryť atak jazdca z Burkiny Faso, a tak sme mali cez vrchársku prémiu mierny náskok. No nechcel so mnou spolupracovať, tak sme sa vrátili do pelotónu, kde som už len čakal na šprint. Vedel som, že tristo metrov pred cieľom je kruhový objazd. Pekne som si to postrážil a do kruháča išiel prvý. Z výjazdu som už mal pár metrov náskok, čo pre mňa znamenalo, že som nemusel až tak šprintovať. V cieli som bol veľmi rád za víťazstvo, pretože som sa chcel odvďačiť chlapcom za ich prácu - takto sa to robí do... Na stupňoch víťazov som si prebral tentokrát už aj zelený dres za priebežne vedúceho pretekára v bodovacej súťaží. Taktiež som vyhral dve prilby, ktoré som nemal kam zmestiť, a tak som ich rozdal miestnym deťom.


Po pretekoch nás opäť čakal presun asi dve hodiny do hlavného mesta, kde sme mali hotel. Rýchlo sme vybavili veci a išli na večeru, pretože už bolo okolo deviatej večer. Následne som sa tešil do sprchy a najmä na posteľ. Pol dňa v autobuse dalo zabrať, a tak som aj rýchlo zaspal.

Pretekársky deň číslo tri

Ráno pri raňajkách sme mali opäť poradu - denný rituál pri etapových pretekoch, ohľadom nasledujúcej tretej etapy. Vedeli sme do čoho ideme, pretože túto etapu sme išli už aj minulý rok. A tak cieľom etapy bolo v závere sa zbaviť muža v žltom. Kamerunci opäť celý deň ťahali. Chalani začali nastupovať už dvadsať kilometrov pred cieľom, aby sa pretekári unavili. Veľmi dobre sme to mali rozohraté. V úniku boli dvaja ľudia, Holanďan a Bulhar, ktorí išli až do cieľa. Ja som nastúpil kilometer pred cieľom, ale nepodarilo sa mi zbaviť sa „žlťáka".

Síce to bolo veľmi natiahnuté, no rozhodcovia nedali sekundy, čo znamenalo, že v celkovom hodnotení sa nič zásadné neudialo. Opäť som prebral dva dresy a pokračovali sme na bicykloch do hotela, ktorý bol vzdialený asi pätnásť kilometrov, takže sme sa dobre vyjazdili. V hoteli ma čakali Reboots, ako aj predošlé dni a večera. Tá bola opäť veľmi chutná a po nej sme s Paľom Rovderom išli pozrieť mesto a vyskúšali sme aj moto taxi, ktoré bolo špecifické pre túto oblasť. Keď sme sa vrátili do hotela, čakala nás porada. Na nej sme riešili, že je pred nami posledná etapa, v ktorej vieme niečo urobiť s celkovým poradím. Čakala nás 110 km etapa, kde bolo úlohou urobiť ju čo najťažšou a roztrhať pelotón na malé skupiny.

Deň s veľkým Dé

Po raňajkách nás čakala hodina cesty na štart predposlednej etapy. Akonáhle sme odštartovali, začali pracovať Kamerunci, ktorí ťahali konštantné tempo. Chalani začali nastupovať šesťdesiat kilometrov pred cieľom. Balík sa neustále naťahoval, vytvárali sa skupiny, odlietali ľudia - nie však doslovne. Veľmi dobre vyzeral únik so mnou, Paľom, dvomi Holanďanmi a Francúzom - áno, takto začína vtip, ale ten teraz písať nejdem. Kamerunci ešte mali sily, a tak nás „zišli". Vzápätí na to nastúpil Adam, ktorý vytvoril finálny únik, kde som bol s ním, taktiež aj dvaja Holanďania, Francúz, traja Kamerunci a jeden z JAR. Žltý muž ostal až v tretej skupine, ktorá sa neskôr spojila s druhou.

V našom úniku pochopiteľne nikto nechcel ťahať a preto to zostalo len na Adamovi, no neskôr som Európanov vyhecoval a začali sme spolupracovať. Akonáhle sme spolupracovali, náskok rapídne stúpal, až sa vyšplhal na päť minút. V závere každý čakal. Kamerunci sa len viezli v háku, preto som predpokladal, že budú atakovať, no nestalo sa. Dojazd bol do kilometrového kopca s priemerom dvanásť percent. Vedel som, že musím počkať až do samého záveru, ak chcem vyhrať. Od začiatku kopca boli ataky, či už Holanďanov, Kameruncov alebo Francúza. No ja som len čakal a tristo metrov pred páskou som to „nakopol" a prišiel s náskokom a prehľadom do cieľa. Víťazstvo v etape znamenalo žltý dres, čiže moje pocity v cieli boli perfektné. Ale najmä som bol hrdý na chalanov, pretože celý balík dokázali rozobrať ako lego a ja som to pretavil do víťazstva a taktiež aj žltého dresu.


Na stupňoch víťazov nám ceny odovzdávala prezidentova žena, Chantal Biya, ktorá pôsobila veľmi milo a sympaticky. Bola to perfektná etapa a taktiež aj ceny za víťazstvo, pretože som vyhral vyše štyristo vajec. Ja vajcia zbožňujem, takže pokiaľ by som to vyhral na Slovensku, bol by som snáď v oblakoch. Tu som to nemal ako prepravovať, a tak som to rozdal deťom, ktoré mali taktiež veľkú radosť. Aspoň som s nimi zdieľal môj prvý deň v žltom drese. Po etape nás čakal obed v prítomnosti práve Chantal Biye a následne presun hodinu do hotela. Opäť pri večeri sme mali poradu. Pre všetkých, z nás, pretekárov, to bolo niečo nové, pracovať na žltý dres. Napokon sme si rozdelili úlohy a išli načerpať sily počas spánku.

Obhajoba žltého dresu

Ráno nás čakal štart v blízkosti hotela, takže sme si mohli dovoliť viac oddýchnuť a pripraviť sa. Na štarte som stál v žltom drese, no vedel som, že nie je dobojované a ten najväčší krok ma ešte len čaká. Chalani začali pracovať ihneď od štartu. Na začiatku chytali úniky a ťahali Filip a Martin. Neskôr to bol Paľo, ktorý ťahal nespočetné množstvo kilometrov v tejto etape a taktiež Dávid, ktorý dokázal pracovať na špici až do posledného kilometra. Adam chytal všetky nástupy. Bolo to peklo, pretože posledných dvadsať kilometrov striedal nástup za nástupom, ale Adam bol nezlomný a dokázal to všetko pokryť. Kilometer pred cieľom nastúpil tretí muž z GC, ktorého som ihneď pokryl a v šprinte som ich všetkých zdolal, takže som páskou prechádzal so zdvihnutými rukami. Nie však ako víťaz etapy, pretože sme nechali vyhrať únik, ale ako víťaz celého podujatia.


Bol to skvelý pocit, boli to moje prvé vyhraté preteky v celkovom poradí. Bol som nesmierne hrdý a vďačný chalanom, pretože bez nich by som to určite nezvládol. Na stupňoch víťazov, keď ma dekorovali za víťaza a hrala slovenská hymna, bol som dojatý. Z cieľa sme sa presunuli na hotel. Rýchlo sa osprchovali a išli oslavovať do mesta. Chalani si vyslúžili pivko, tak aspoň takouto formou som sa im snažil odvďačiť.


Ďalší deň nás čakalo balenie bicyklov a presun na letisko. Už som sa tešil domov, takže cesta ubehla rýchlo a našťastie bez akýchkoľvek komplikácií. Bol to skvelý zážitok pre každého z nás a samozrejme všetci sme sa nesmierne tešili z toho, čo sme spoločne dokázali.