Sella Ronda – uveriteľne neuveriteľné Dolomiti

Po prebdenej noci, premýšľajúc, či to celé nebola ďalšia moja sprostosť, či som radšej nemala byť doma, či tá samota za to stojí (či, či, čííí!) som sa zobudila do dokonalého septembrového počasia v Dolomitoch.

Ani obláčik. Konkrétne v Colfoscu, v penzióne Ciasa Iris, kde mi teta domáca „nanútila”, nech si urobím z raňajok aj chlebíky na cestu. Nebola to blbosť, je to miesto, kde najviac patrím. Dnes je na pláne Sella Ronda.

Passo Gardena

Colfosco sa nachádza už na stúpaní na Passo Gardena, ale keďže som si pomýlila smer (50 % šanca na úspech), tak som zišla dole do Corvary a pekne si vyšla Passo od začiatku. Studený budíček - 500 výškových. Ale sila v nohách bola, vedela som ísť také tempo, aby som ho udýchala v pokoji – žiadne „výkony”, budem tu 3 dni a každý si chcem užiť, nie odpáliť sa.


No a výhľady? Kto bol v Dolomitoch verí, že sú „neuveriteľné”. Každá jedna skala, stena, ich blízkosť vyrážajú dych. Znie to pateticky, ale prišla som si tak veľmi maličká. A vďačná. Aj za kávičku, ktorú som si pod Gardenou dala. Zahriala ma po zjazde popod skalnú stenu, cez ktorú ešte nevykuklo slniečko a nezohrialo mrazivý vzduch z noci.

Passo Sella

Po Gardene prichádza na rad Passo Sella. Cesta na Gardenu je taká celkom „lúková”. Cesta na Passo Sella je viac skalnatá, viac otvára výhľady. Na Selle nie sú žiadne serpentínky, ktoré mám v stúpaniach veľmi rada, takže je celá taká tiahlejšia. Ale na konci ste fakt na „streche". Toto Passo je z celej Sella Rondy za mňa asi najkrajšie. Ako už začína byť v Dolomitoch zvykom: pozdravujem českých kamošov .

Passo Pordoi

Cestou na Pordoi to bol iný svet. Zjazd zo Selli aj ďalšie stúpanie boli ukryté v ihličnatom lesíku, z ktorého občas vykukli skalné steny. Úplne iné ako predchádzajúce passá. Nebo bolo posiate „padáčkarmi”, ktorým počasie asi tiež prialo (nie som profi termik), ale zdola som si vravela, že musia byť šťastní . A zmrznutí. V zjazdoch to veru nebola sranda. Teplota bola okolo 10 °C a bolo to cítiť. Mala som dlhé cyklo nohavice, lebo som sa tej teploty veľmi bála. Zo skúseností viem, že návleky by som aj tak nedala dole, len by ma ťahali. Po ceste občerstvovačka a veľmi rozčarovaní somárici.

Passo Campolongo

Posledné passo už je len také na vytočenie nôh, aj keď stúpanie nepoľaví, serpentínky pomôžu aspoň hlave, ubúda to. Po kávičke v Arabbe, ktorá bola hnusne kyslá, ma už vyniesla radosť z toho, že toto je najkrajšie miesto na svete (aj Island to tromflo) a že som dnešok zvládla úplne s prehľadom. Už len zjazd domov, cestoviny, tiramisu, Aperol a spať. Dokopy len 53 km a 1 600 výškových – žiadna rozbíjačka. Ale zážitkov na celý život!

Talianske okienko

Všade bolo počuť nemčinu. Aj medzi „domácimi”(aspoň tak vyzerali). Keby ste sa čudovali, prečo niektoré nápisy (napríklad uvítacie) majú vedené okrem nemčiny aj dve „talianske” verzie – napríklad „Dovidenia - Arrivederci - Sarevede”, tak som zistila, že ide o Ladinčinu, jazyk, ktorým hovorí väčšina pôvodných obyvateľov Dolomitov. Dokonca je uznaný ako úradný jazyk.

Strava záznam nájdete v sekcii Výjazdy.