Známe aj menej známe vrcholy Levočských vrchov – 4. časť

Štvrtý diel bude trochu iný ako predošlé tri časti. Vrcholy nebudú spracované samostatne, ale rozpíšem sa o jednom výjazde, ktorý som absolvoval spolu s ďalšími dvomi bikermi v jeden, čo sa počasia týka, nezvyčajný októbrový štvrtok.

Ale samozrejme budú spomenuté aj ďalšie vrchy, cez ktoré resp. okolo ktorých sa šlo, čiže pôvodný zámer tohto môjho seriálu ostane zachovaný (1. časť, 2. časť, 3. časť).

Dohodnutie výjazdu

Od štvrtka som si vzal voľno, tak som špekuloval, kam vyraziť na celý deň. Stíham síce toho dosť pojazdiť aj pred „poobedkou", no už si to žiadalo niečo dlhšie. Večer píšem „Čulovi“, či sa nepridá na výjazd, nebolo to isté a tak ma ráno pred mojou bytovkou trochu prekvapil. S Danom sme už boli viac-menej dohodnutí. Ešte sa mal pridať môj dobrý sused a parťák z výjazdov (@bikerxnx), ktorého už zrejme poznáte z predošlých častí, no tomu to nevyšlo. Plán bol jednoduchý, hrebeň Levočákov, pridať niečo nové z východnej strany a ďalej sa uvidí podľa času. Na hrebeňovky sa chodí ráno, čiže štart o siedmej, teda 90 % mojich výjazdov začína medzi 7-8 hodinou.

Na „Václavák“ a prvé stretnutie so zimou

Deň pred výjazdom, 13. októbra, sa nám výrazne ochladilo a zhruba od 900 m aj „pocukrovalo“, a keďže hrebeň Levočských vrchov je nad 1 100 m, tak bolo jasné, že bude aj sneh. Zimné tretry som už na pár ranných tatranských výjazdoch mal a zišli sa aj teraz. Len Čulo v letných, ešteže zobral návleky. Často chodím na moje ranné jazdy sám, no takto, aj keď v malej partii, je to fajn. Stúpanie Zadnou dolinou ubiehalo celkom rýchlo, zhruba 2 km pred koncom stúpania už vidieť sneh na stromoch, ale len na tej tienistej strane. Z jedného miesta je aj pekný výhľad na Tatry, no teraz je zamračené, tak nevidno nič. Teplota hore tesne nad nulou. Postupne sa má trochu vyjasňovať a tak dúfame, že bude aj nejaký ten výhľad počas hrebeňovky.

Hrebeň popod Jankovec a Piesočný vrch

Zo sedla pod Škapovou („Václaváku“) pokračujeme poľnou cestou smer Jankovec (1 169 m) Tráva okolo biela. Podklad pomerne tvrdý, no v kombinácii s mokrou trávou schytávame zopár fŕkancov, občas treba obísť nejakú tu mláku. Jankovec som opisoval v predošlej časti, pred zrúcaninou horárne, kde sa to na lúke rozdvojuje, nepokračujeme hore na Jankovec, ale obchádzame ho a odbočujeme vľavo. Kde je to viac otvorené, snehu viac. Prichádzame do hustejšieho lesa, kde už občas aj vykukuje slnko, zo stromov sa na nás občas „zosype“ roztopený sneh. Myslím, že dnes budeme asi častejšie fotiť. Ten súboj jesene a zimy má niečo do seba.

Po necelých 2 km od lúky pod Jankovcom sa cesta opäť rozdvojí, vľavo hore vedie stúpanie na Piesočný vrch (1 155 m). Vrchol je zalesnený z každej strany, čiže bez výhľadu, no kto by chcel, môže ísť pozrieť. My ale pokračujeme tou vpravo do krátkeho zjazdu. Na mokrej tráve to trochu viac šmýka. Na tomto úseku bol ešte minulý rok spadnutý obrovský strom, ktorý sa dal obísť len po lese pomedzi stromy nad cestou a zabralo to dosť veľa času, teraz je to už pekne odpratané. Po zjazde krátky rovinatejší úsek, kde už treba aj blato obchádzať. Pri jednom takom obchádzaní mi predné koleso zastaví väčší hrboľ a takmer sa dvíham zo zeme. Parťáci žartujú, že čo som si ráno dal.

Okolo Čiernohuzca smer Kuligura

Prichádzame na lesnú križovatku, po sťahovaní dreva je to tu trochu viac rozryté, za sucha celkom v pohode úsek. Pokračujeme vpravo do stúpania, krátkeho, ale výživného. Navyše povrch je blatistý a tak všetci traja tlačíme, nevadí, aj to občas patrí k horskej cyklistike. Veď čas nás netlačí. Prichádzame pod dominantný Čiernohuzec (1 216 m).


Pokračujeme vľavo už zjazdným úsekom, aj stúpanie sa zmierni, no pre zmenu máme pod kolesami trochu snehu. Dalo by sa dostať aj na vrch, no my Čiernohuzec obídeme z ľavej strany a stúpame popod hrebeň s výhľadmi do doliny. Škoda, že nie je jasnejšie. Po absolvovaní stúpania sa dostávame na hrebeňový úsek, stále sa budeme pohybovať vo výške okolo 1 200 m n. m. Počasie sa umúdrilo a začínajú aj výhľady, najmä do Blažovskej doliny. Najprv trochu klesneme a následne stúpame okolo ďalšej 1200-vky, vrchu Zámčisko (1 236 m). Prechádzame okolo vrcholu a pokračujeme ďalej po hrebeni, aj na otvorených miestach sa po tráve a na stromoch stále drží sneh. Podklad je ale pevný bez blata. Niečo opäť klesneme a začíname stúpať smer Kuligura.


Raz klesáme, raz stúpame, typická hrebeňovka. Z našej hlavnej hrebeňovej trasy ale musíme odbočiť. Veď keď už sme tu, tak prečo neísť na vrchol Kuligury, doprava a niečo cez pol km hore, sme síce partia rozdielnej kondičky, no vždy sa na konci stúpania počkáme. Na samotný vrchol vedie úzka cestička. Prichádzame hore, opierame biky o triangulačný bod, porobíme zopár vrcholoviek a ideme si dať niečo pod zub. Výhľady trochu ovplyvnené počasím, ale niečo predsa len vidieť. Za dobrej viditeľnosti vidieť napr. aj Ľubovnianský hrad. Občerstvení, trocha oddýchnutí a môže sa pokračovať ďalej. V nohách máme síce len necelých 35 km, no niektoré úseky na hrebeni kvôli snehu dali zabrať, hlavne tie zalesnené. Čulo zapína kameru a natáča krátky zjazd z Kuligury.

Hrča a Kopa

Zjazd po krátkom traile a zvážnici a dostávame sa späť na našu hrebeňovú trasu, ešte trocha klesneme, no ani nie po kilometri odbočujeme vľavo a začíname stúpať na Hrču (1 240 m). Šiesty najvyšší vrch pohoria. V úvodnej časti stúpania sa pekne prelieva hmla. Stúpame po vyjazdenej lúčnej ceste až na vrchol. Samotný vrchol je mierne zalesnený. Hľadáme triangulačný bod, no akosi sa nám nedarí a tak si vytvoríme vlastný na najvyššom bode lúky. Poopierame biky o seba a porobíme nejaké vrcholovky. Na vrchole sa vyjasnilo, obloha jasná a tak máme aj výhľady. Sadáme na biky a pokračujeme ešte kúsok dole po lúke na susedný vrchol Kopa (1 231 m). Tu už triangulačný bod nebol problém nájsť, trochu ďalej sa nachádza aj kamenný kríž. Vyjazdená cesta ďalej pokračuje do Bajeroviec.

Hrebeň okolo Čiernej kopy a cez Čiernu horu

My ale do Bajeroviec nejdeme, ale vraciame sa späť smer Hrča a dole na zvážnicu, z ktorej sme odbočovali na tieto dva vrcholy. Cesta neskôr prechádza lúkou s peknými výhľadmi s dominantnou Čiernou kopou (1 180 m), okolo ktorej budeme neskôr prechádzať po hrebeni. Za lúkou vchádzame do lesa. Občas mrkneme do mapy, nech sa niekde nezamotáme. Opäť v pomerne hustom listnatom lese, na zemi plno lístia. Východné Levočáky sa mi páčia, vždy keď mám čas na celý deň a rozhodnem sa pre Levočské vrchy, radšej chodím na prieskum opačnej strany.


Aj keď ráno počasie nevyzeralo priaznivo, nakoniec sme radi, že sme dohodli tento výjazd. Prichádzame na menšiu lesnú križovatku a v diaľke na strome vidieť modré značenie, ktoré smeruje od Brezovice. Chceli sme ísť pozrieť rozhľadňu na Čarnej hure, tú som už samostatne opisoval v mojom seriáli. Začíname stúpať po modrej značke. No potrebovali sme klesnúť smer Krásna Lúka, aby sme sa spojili s červenou, ktorá vedie k rozhľadni. Aj nám bolo čudné, že neprichádzame k ceste, ktorú som už ja poznal. Vyťahujem telefón a zisťujem, že sme pod ďalším vrchom. Čierna hora (1 093 m). Nevadí, aspoň máme ďalší vrchol, vytlačíme biky po strmej vyjazdenej ceste od lesníkov a pokračujeme po hrebeni. Je to tu riadne zarastené, ale zjazdné. Krátky padák dole a sme opäť na našej známej modrej TZ. Škoda, že Čulo nezapol kameru, pojazd po hrebeni Čiernej hory bol zaujímavý. Tráva okolo bola miestami vyššia ako my, no stopa bola vychodená.


Po zjazde trocha vyčistíme pohon od namotanej trávy a pokračujeme už dobrým smerom. Opäť sa dostávame na modré značenie s peknými výhľadmi na vzdialené kopce Čergova a do doliny. Začína zjazd a vstupujeme do listnatého lesa. Tie jesenné farby nemajú chybu.


Fotiť alebo jazdiť, no nejak to skombinujeme. Čulo neskôr na kameni objaví skratku KL, že či neviem, čo to znamená. Krásna Lúka, ideme dobre, o chvíľu by sme sa mali napojiť na červenú značku k rozhľadi na Čarnej hure. Možno ste postrehli, že tých Čiernych hôr je akosi veľa, túto len domáci označili ako Čarna hura, inak rozhľadňa stojí na úpätí Čiernej kopy. Prichádzame na rázcestie a začíname stúpať. Hore to máme už len niečo málo cez kilometer, no záver je krátka rockgardenová stojka s voľnými kameňmi. Snaha dať to bola, no dnes už sme toho nastúpali dosť a aj môj zadný opotrebovaný Rekon Race už v takom teréne nezaberá. Tak si záver všetci traja vytlačíme a môžeme sa kochať výhľadom. Odkedy som tu bol naposledy, pribudla aj tabuľa s pomenovaním obcí a vrchov, ktoré vidno a je toho dosť. Porobíme fotky, dáme občerstvovaciu pauzu, trocha sa pomotáme po okolí vrcholu a rozmýšľame ako dole.


Namiesto zjazdu do Krásnej Lúky sa rozhodneme si to ešte natiahnuť a voľba padla pokračovať do Brezovice. Čiže po červenej späť na rázcestie a zase po modrej popod Čiernu horu. Modrú značku na jednom mieste obchádzame po „spodnej ceste“ s cieľom vyhnúť sa strmšiemu stúpaniu, no v zjazde sa zdal ten kopec miernejší a hovoríme si, že asi to bolo jedno, ktorou by sme šli.

Smer Brezovica a návrat cez Václavák

Stúpame na hrebeň, z ktorého nás čaká zjazd do obce Brezovica. Úvod zjazdu má lúčny charakter, neskôr vbehneme do lesa, občas sa nám podarí zísť zo značky, no nejak to neriešime, proste dole, veď niekde sa napojíme. Chceli sme ísť po modrej, nakoniec väčšinou ideme po zelenej, čo je Brezovický náučný chodník. Jeden krátky vymytý zjazd aj potlačím, jazdiť sa dalo len po kraji, no nechcel som skončiť v „rigole“, tak som to vzal na pešo. Čulo ma chcel v zjazde natočiť, no keď videl, že tlačím, tak vypol kameru. Následne po lúčnej ceste sa už šlo lepšie. Ešte zastavujeme na jednom zaujímavom mieste kúsok nad Brezovicou. Nachádza sa tu zaujímava náučná tabuľa s informáciami o rozklade rôzneho odpadu v prírode a pod cestou je aj malá studnička a horská knižnica. Domáci z Brezovice si dali záležať, je to tu pekné. Zaujme aj neďaleký smerovník na konci lúky.


Z nej prichádzame na asfaltovú cestu medzi Brezovicou a Tichým Potokom. Prechádzame dedinou a zastavujeme pri kaplnke v bývalej obci Blažov, že si dáme ešte niečo pod zub a dohodneme ako naspäť. Možností je viacero, no už to asi len „skrátime“ vyše 12 km stúpaním do sedla pod Škapovou (Václavák). Po snehu už ani stopy v hornej časti stúpania. Počas dňa sa oteplilo a všetko zliezlo. Na slnku je príjemne teplo. Bundu len rozopnem, do batohu by mi aj tak ledva vošla. Prichádzame hore, je už niečo po 4 poobede a to sme vyrážali ráno o siedmej, no jazdu sme si skôr vychutnávali ako riešili, koľko hodín nám to bude trvať. Pokračujeme po modrej cyklotrase s menšou zastávkou pri chate Vinná, za ktorou nasledoval už len zjazd Kamennou dolinou. Cca 8 km zjazd lesnou asfaltkou, v hornej serpentínovej časti dosť rozbitý. Po panelovej ceste do Zaľubice a cez Ľubicu a po cyklochodníku okolo potoka do Kežmarku.

Zhrnutie výjazdu a čo ďalej s mojím seriálom

Na 103 km sme nastúpali takmer 2 200 m, čiže celkom výživný výjazd. Tentokrát Strava hodila menej výškových ako môj Polar. Celé nám to aj s prestávkami zabralo okolo 10 hodín, samozrejme dalo by sa to aj o minimálne hodinu skôr, ak by sme skrátili pauzy a pridali v tempe, ale chceli sme to mať skôr ako výlet a pod čas sa určite podpísal aj ranný sneh a blato počas stúpania na hrebeň. Myslím, že každý z nás bol s výjazdom spokojný, jazdu sme si užili, boli aj výhľady, aj slnko, aj sneh. Trochu použijem Imrove slová, snáď sa neurazí. „Dnes to malo atmosféru“. Záznam z výjazdu si môžete pozrieť na tomto odkaze. A čo ďalej? Spomínal som, že zrejme budú 4 časti, no ak niečo zaujímavé ešte v týchto končinách objavím, určite sa o to s vami podelím a bude aj piata časť, prípadne sa rozpíšem o chatách, ktorých tu je tiež požehnane.