Nočná mora každého bikera...

Ahoj, volám sa Patrik a už od mala som miloval cyklistiku. Nie jeden pád som rozchodil aj s krvavým úsmevom na tvári, no sú aj pády, po ktorých sa človek už na svoje nepostaví.

Toto je krátky príbeh, ako sa môže obyčajný deň na biku premeniť na nočnú moru...

Trošku z mojej minulosti a prvé úrazy

Prvý bicykel som mal takmer hneď po tom, ako som sa naučil chodiť, samozrejme vtedy prišli aj prvé pády. Nič vážne, taká klasika, odreté dlane, lakte a kolená. Všetko úrazy, ktoré sa rýchlo zahoja. Vo svojich 11 rokoch som od strýka dostal prvý poriadný bike, CTM Quadra, vtedy pre mňa na neuveriteľných 26” kolesách. Na tom bicykli som zažil aj prvý poriadný pád, pri ktorom som si zlomil ľavú kľúčnu kosť, čo ma odpísalo od jazdenia na celé leto. Našťasie po tomto úraze sa mi nič horšie neprihodilo a do roku 2016 som pokračoval v jazdení na MTB, už na novom biku CTM Dirtking, ktorý ma posunul ešte ďalej a prehĺbil mojú lásku k bicyklom.

Rok 2020 a môj prvý enduro bike

Už hneď na začiatku roku 2020 som mal predstavu, čo sa bude v tom roku diať. Predať DHčko a dirťák, ktoré nevyužívam a zaobstarať si jeden poriadny enduro bike, ktorý využijem naplno. A takto začali dlhé mesiace inzerovania bikov na MTBIKER bazári a zároveň sa začalo hľadanie môjho vysnívaného enduro biku. Po nespočetných hodinách prehľadávania bazára a čítaním fóra som si v hlave vytvoril predstavu, aký bike, v akej cenovej relácii a s akou výbavou by som chcel.

Na jeseň som sa dostal ku úplne novučičkému RM Blizzard 70 2020, z ktorého som bol absolútne nadšený. Spĺňal všetky moje požiadavky, vzhľad, výkon, výbava a pocit z jazdy. Tu som začal rozmýšľať, na čo sa zamerať počas zimy a čo v budúcej sezóne. Chcel som určite nabrať kondičku, zhodiť nejaké tie kilá a počas sezóny obísť najznámejšie slovenské bikeparky. Celú zimu som ladil bike, zameriaval sa na zlepšovanie svojej fyzickej kondície a obehal asi všetky traily na Mine Trails, nachádzajúce sa na kopci Rákoš nad Rožňavou, ktoré som sa zároveň snažil aj udržiavať a opravovať spolu s partiou kamarátov z okolia.


Tiež som začal budovať vlastný spot, kde som spolu s kamarátmi vybudoval veľký skok a menšiu pumpovaciu trať so skokom na začiatku, vlnkami a klopenkami. Tu som zároveň so stavaním zlepšoval svoj „skill” v skákaní väčších skokov. Tu to všetko pomaly končí a prichádza ten osudný deň...

09. apríl 2021

Toto je ten deň, ktorý by som si nepredstavil ani v mojom najhoršom sne. Všetko sa začalo ako každý bežný deň. Škola, rôzne iné povinnosti a poobede bike. Ako väčšinou, vybral som sa na svoje obľúbené Mine Trails a vyšliapal som si to až na úplný začiatok čierneho trailu Hrebeňák. Odtiaľ som sa spustil dolu cez rôzne dropy, rockgarden, kde som si na konci prvého úseku dal krátku pauzu pri tabuli na občerstvenie.


Pustil som sa do spodného úseku trailu, ktorý začína strmým zjazdom cez kamene a rôzne iné prekážky, kde sa cca v strede trailu nachádza veľký roadgap s menším dropom za jeho dopadom. A toto je to osudné miesto, kde sa všetko pokazilo.


Čo sa pred a počas pádu odohralo, si vôbec nepamätám, mám len jeden polovičný a trhavý záber z GoPro, ktorý z pochopiteľných dôvodov zverejňovať nebudem. Podľa slov okoloidúcich som skok skočil bez problémov, no za druhým dropom nastalo ticho a po sekunde zaznela lesom obrovská rana, výsledkom nárazu do stromu. A presne tu som sa našiel na zemi nechápajúc, čo sa stalo, v šoku, extrémnej bolesti, s niekým cudzím vedľa mňa, volajúcim záchranku a vtedy som to zistil... VEĎ JA SI NECÍTIM NOHY!!! Hneď mi bolo jasné, že toto nebude len taký obyčajný pád, na aký som bol doteraz zvyknutý... Pamätám si útržky rozhovoru so záchranárom, hasičov, moju vystrašenú mamu a vrtuľník, ktorým som bol prevezený do UNLP v Košiciach.


S trieštivými zlomeninami hrudnej a krčnej chrbtice, sériovou zlomeninou rebier, prepichnutými pľúcami, vybitými zubami a tažkým otrasom mozgu som bol okamžite prevezený na operačný stôl, kde som podstúpil prvú, 4,5 hodinovú operáciu hrudnej chrbtice. Tam do mňa nainštalovali diely transformera vo forme 8 titánových skrutiek, 2 tyčí a 1 svorky. Neskôr som bol uvedený do umelého spánku v dôsledku silného krvácania do pľúc.


O mesiac neskôr som podstúpil druhú operáciu, tentokrát krčnej chrbtice, ktorá trvala 1,5 hodiny a rovnako do mňa nainštalovali titán, tentokrát vo forme 2 „klincov” do 1. a 2. krčného stavca. Nasledovalo 3 mesačné zotavovanie takmer bez akéhokoľvek pohybu na nemocničnom lôžku. Ku koncu po zlepšení stavu som pomaly začínal s rehabilitáciami a prvou jazdou na vozíku.

Rehabilitácie a zaradenie sa do bežného života

Po 3 mesiacoch v nemocnici som bol konečne prevezený do NRC Kováčová pri Zvolene, kde nasledovali ďalšie 3 mesiace rehabilitácií. Rýchlo som sa tu začal učiť samostatnosti, jazde na vozíku, spoznával som nových úžasných ľudí (tí, čo toto čítate, viete, o kom hovorím ) a začínal som získavať iný pohľad na život, než v nemocnici, kde som naopak strácal nádej na plnohodnotný život. Aj vďaka úžasným fyzioterapeutom (pozdravujem Moniku, Luciu a Miňa ) začali byť výsledky cvičenia a snahy rýchlo viditeľné. Výrazne mi zosilnela horná časť tela, ktorá je nevyhnutná na presuny z vozíka a späť. Taktiež sa výrazne zlepšil môj psychický stav. Ku koncu pobytu som sa dočkal svojho vlastného vozíka a s dobrým pocitom a slzou na krajíčku som sa pomaly začal lúčiť s fyzioterapeutmi a ostatnými pacientami.

Príchod domov

Už niekoľko dní pred odchodom som stále rozmýšľal, aké to bude prísť domov na vozíku, čo si budú ľudia myslieť, čo ma tam vôbec čaká a ako budem zvládať každodenný pohľad na miesto, z ktorého ma 6 mesiacov späť bral vrtuľník.
Po príchode domov som bol milo prekvapený pozitivitou ľudí okolo mňa a odhodlaním pomáhať, jednoducho som sa necítil ako niečo „menej”. Psychicky som to zvládol úplne bez problémov, no musím uznať, že mi chýbal režim, ktorý bol v NRC. Samozrejme, ako sa hovorí „doma je doma”.

Taktiež som bol prekvapený, že bicyklu sa nič nestalo, ani jediný škrabanec!!! Nasledovali rôzne prerábky bytu, nákup rôznych pomôcok a návštevy lekárov. Bike som inzeroval na MTBIKER bazári, ten sa po niekoľkých dňoch predal. Tu sa už dostávame ku dnešnému dňu, kedy toto píšem z pohodlia domova, so šálkou čaju a obľúbenou hudbou v uchu. Nikdy by som si nepredstavoval, že moje 18. narodeniny budem oslavovať takto, na vozíku. Nič ale neľutujem a som vďačný, že som mohol všetko osláviť s mojou rodinou a kamarátmi. Aj napriek všetkému zlému mi tento úraz dal iný pohľad na život a hodnoty, ktoré sú najpodstatnejšie.

Záver, čo ďalej a ako mi môžeš pomôcť

Bohužiaľ kvôli porušenej mieche v hrudi necítim a nehýbem sa od pŕs dolu. Miecha nie je úplne prerušená, preto je tu stále nádej na výrazne zlepšenie a malé pokroky pociťujem už teraz. Chce to hlavne kvalitné rehabilitácie, ako doma, tak aj v špecializovaných strediskách, ktoré bohužiaľ väčšinou nie sú hradené poisťovňou. Vzhľadom na to, že Covid je teraz znova naplno rozbehnutý, sa celá situácia s rehabilitáciami mimo domova ešte viac komplikuje... Taktiež rôzne pomôcky - druhý, kvalitnejší vozík, motomed na cvičenie nohami, prerábka kúpeľne a záchoda, činky, rebrina a iné podobné vybavenie sú naozaj nákladné, v tisícoch EUR a nakoľko bývam len s mamkou, uhradiť si to všetko sami nemôžeme úplne dovoliť.

Práve pre to bol zriadený transparentný účet, na ktorý sa vďaka holeshotpunxcrew začali zbierať financie, zároveň ma môžeš podporiť kúpou ich merchu, ak do poznámky napíšeš moje meno, z čoho dostanem 20 %. Takisto bola zriadená výzva na Ľudia Ľuďom.

• Číslo transparentného účtu: SK47 0900 0000 0051 8312 3056

Každé euro sa ráta a ja som nesmierne vďačný za akúkoľvek podporu, nielen za finančnú. Všetky pohyby na transparentnom účte môžeš sledovať online na transparentneucty.sk. Sledovať ma môžeš na Instagrame pkmobius, kde budem pravidelne pridávať fotky môjho progresu a noviniek zo života. Zároveň som otvorený akýmkoľvek otázkam.

Poučenie na záver

Nikdy nejazdi sám, nepreceňuj sa a hlavne MYSLI POZITÍVNE. Ďakujem za prečítanie a podporu. Prajem pekný deň.