Tip na výlet: Livigno - tá správna nálož pre bikerov

Kto raz okúsi, ako chutí pravé Taliansko, vždy sa tam rád vracia. Ani ja nie som výnimka a spolu s partiou sme opäť dačo pojazdili v jednom z najznámejších miest pre šport - v Livigne.

Celú akciu má na svedomí môj priateľ Jozef, ktorý zároveň stál pri zrode nášho klubu AKTIVITY DW. Je to naša značka, bodliak na chrbte. Určite sme sa už niekedy videli na maratónoch. Ale čas uteká, pretekať sa nám už veľmi nechce, tak čo vymyslieť... Pôjdeme okúsiť talianske traily a hory. On tam chodí s rodinou v zime lyžovať, vraj to pozná a vraj je tam super. Mňa netreba dvakrát presviedčať a ostatní zdieľajú podobné nadšenie.

Plánovanie

Asi sa dá cestovať aj zo dňa na deň, ale tu treba plánovať trochu s rozumom dopredu. Objednali sme si teda ubytovanie - nejaký apartmán u Antonia. Išli sme na istotu, lebo Jozef ho už pozná. On pozná (vraj) každého. A každý pozná jeho. Vlastne tento článok píšem aj kvôli nemu, ako poďakovanie za super výlet. Obavy z cestovania sme nemali a počasie si na 3 týždne dopredu neobjednáš. Napokon, tento výlet bol už štvrtý v poradí, takže nás len tak niečo neprekvapí. Hovorím už štvrtý, prvé dva sme jazdili pri Lago di Garda, takisto veľmi známe a obľúbené miesto v Taliansku, tretí bol vlani naprieč Slovenskom a teraz spomínané Livigno. Pre ujasnenie, celá akcia prebehla na konci júna, takže už to mám v hlave dosť odležané, ale fotky mi vždy oprášia pamäť. A takto nejak sa začína naša cesta.

Aj cesta je cieľ

Toto je moje obľúbené motto. „Je jedno kam idem, dôležitejšie je s kým." Cesta od nás z Dubnice do cieľa je dlhá takmer 1 000 km. V ideálnych podmienkach sa to dá zvládnuť pod 12 hodín. Čo všetko sme cestou videli a kade sme šli, nebudem zbytočne rozvíjať, ale človek pohľadom z okna rýchlo zistí, že už je za hranicami. Zvyčajne cestujeme v noci, je to kompromis. Cesta teda ubehla rýchlo, hraničné prechody bez zastavenia a ranné zore na horizonte, to mám rád. Do Livigna sme dorazili okolo deviatej ráno, takže sme mali pred sebou celý deň.

Day 1

Neviem, či treba nejak extra predstavovať mestečko Livigno. Asi ani nie. Tak poďme rovno na vec. Celkovo nás bolo 8 bikerov, v pomerne širokom vekovom spektre. Prvý deň sme si povedali, že si dáme len takú zoznamovačku. V pohodovom tempe sme zatiaľ bez cyklodresov prešli po cyklotrase popri rieke pár kilometrov za mesto a naspäť.

V centre sme si dali obed a prehodnotili ďalší plán. Život a turistický ruch sa vlastne ešte len rozbiehal, takže to bolo dosť poznať. Aspoň to bolo voľnejšie, nemám veľmi rád plné ulice ľudí. Mali sme dosť času, preto sme sa rozhodli, že si dáme aj nejaké výškové metre. Len tak, kam oko dovidí. Nahodili sme dresy a vydali sa „na blink" do hôr. Už prvé asfaltové stúpanie prezrádzalo, že to nebude až také ľahké. Nanešťastie nám začalo jemne pršať, potom už aj seriózne pršalo a tak sme si povedali, že naostro pôjdeme až na druhý deň.


Stihli sme len spodnú stanicu lanovky, ktorých tu je teda dosť, a rýchlo domov. Na prvý deň žiadny veľký „highlight", ale to vôbec neprekážalo. Po nočnej ceste sme boli aj tak unavení a tak vyzeral aj večer. Postupne sme odpadli a išli snívať.

Day 2 - Lago di Cancano, Passo di Foscagno

Lago je po taliansky jazero, a že ich tu je... Po raňajkách sme išli po peknej cyklotrase za mesto pozdĺž Laga di Livigno. A vtedy sa začalo prvé naozaj vážne stúpanie.


Smer Passo di Alpisella ležiace 2 268 m n. m. Krásna spevnená šotolinová cesta, lesy a hlavne týčiace sa skaly nad obzorom. Neviem, aké percentuálne bolo to stúpanie, ale bolo to dosť na to, aby som to dal radšej pešo. Všetci išli pešo.


Teda okrem Joja, ktorý, ako vždy, hrdinsky zdolával metre, veď však pohoda... Vytúžený prejazd cez Passo s rovnomenným Lagom di Alpisella sme mali s borcami z Quick-Stepu, ktorí asi išli trénovať. Inak na tejto dosť náročnej trase sme stretávali len e-bikerov. Tento trend je nezastaviteľný. My máme všetci klasické HTčka okrem Petra, ktorý osedláva e-bike, aj to len preto, lebo už má 6 krížikov na krku, a my mu to radi prepáčime. V sedle nás prekvapil snehový príkrov a malý bager, ktorý ten sneh prekopával, aby sprejazdnil cestu.


Chvíľu sme sa na tejto pre nás nečakanej situácii bavili a potom sme zahájili parádny zjazd až k ďalšiemu veľkému lagu - Lago di San Giacommo di Fraele. V ústí nás čakal nádherný pohľad do údolia na celé jazero.


V polovici Laga sa nachádza veľký priehradný múr, podľa konštrukcie asi vodná elektráreň. Skutočný architektonický skvost. Tu sme riešili prvý defekt. Matej prerazil, ani nevedel kde. Po hrádzi sme prešli na druhú stranu k druhej polovici jazera - Lago di Cancano. Nasledovalo pozvoľné klesanie k spodnej priehrade Diga di Cancano. Ďalší unikát.


Tu sme sa zdržali, lebo tie výhľady boli naozaj úchvatné. A to nebolo lago plné ani spolovice. Nasledoval krátky prejazd a ocitli sme sa v sedle Torre di Fraele.


Stretávali sme skutočné kvantum cyklistov, keďže tadiaľto prechádza cesta, ktorá je „na skok" od Stelvia či Bormia, čo sú pomerne známe miesta aj pre tých, ktorí Taliansko nejak extra nepoznajú. Náš cieľ Passo di Foscagno sa odtiaľ nachádza relatívne kúsok, ale na MTB to je celkom divočina.


A tak sme sa opäť nevyhli tlačeniu a slušne sme si pri tom ponadávali. Našťastie nás krásna zelená krajina mierne brzdila v tej spŕške nadávok. Ja som bol v pohode, tento hi-biking mám v krvi. Tesne pod passom stojí hotel, kde sme sa zastavili na obed. Jedlo bolo výborné, tomu zodpovedala aj cena, ktorá sa vyšplhala skoro k dvom stovkám. No ale nedaj si miestnu špecialitu a dve pivá... teda, ako-kto dve.. Nasledujúca zastávka a taký bonus dňa bolo kúpanie v Lago di Foscagno.


Kúpanie je trochu honosný názov, skôr sme len na pár sekúnd skočili do vody, aby sme si dokázali, že sa nebojíme ľadovej vody. Okrem toho ani neviem, či je to vôbec povolené. Ale tak nikto nič nevidel, tak je to „na porádku". Iba dodám, že štyria sme sa odhodlali na „Adama". No a konečne vrchol dňa - Passo di Foscagno 2 291 m n. m.


Povinné fotenie a tu sa naše cesty rozdelili, lebo výkonnostne Marek a Miťo trošku zaostávali a pokračovali do Livigna po asfaltke. My ostatní sme vyšli na kopec a po vrstevnici po nádherných singláčoch sme pokračovali a užívali si výhľady do doliny.


Zišli sme skoro dolu na prielom potoka Torrente Vallaccia, názov nie je až taký dôležitý, ale tu sme museli nastúpať posledné metre. Každý už mal toho celkom dosť, čo sa podpísalo na prvom vážnom zranení. V zjazde som nezvládol technickú skalnatú pasáž, predné koleso sa šmyklo a vletel som ramenom do skál. Síce som okamžite vstal, akože pohoda, ale pohoda to nebola. Našťastie, nič zlomené. Ale od Livigna nás delil už len kúsok, takže som to nejak dal.

Po vyzlečení z dresu a sprche som zhodnotil rozsah zranení - opuchnuté a zoškreté rameno, doudierané stehno s kopou škrabancov a naviac narazené prsty na ruke. Neviem, čo ma v tej chvíli bolelo viac. Bral som to však pozitívne, mohlo to dopadnúť ďaleko horšie. Takže večer „popravka" a uvidíme. Sumár dňa - cca 60 km a asi 1 700 výškových metrov. A zážitkov toľko, akoby sme tam boli týždeň . Deň sme zakončili prechádzkou v uliciach Livigna. Pivo, zmrzlina a tak. No žiadne ponocovanie, večierka o desiatej a spať.

Day 3 - Passo Forcola, Monte Neve, Mottolino

Krásne ráno nám zabezpečil Lubenko so skvelými raňajkami. Ako jediný necyklista nám na našich akciách robí zázemie, za čo sme mu veľmi vďační. Dnes sme vyštartovali okolo 10. Smer Passo di Forcola.


Po asfalte asi hodinka cesty. Krásne stúpanie, už chápem o čosi viac pojem Giro d´Italia. Na zahriatie fajn. Súbežne s touto cestou ide šotolinová cesta v doline, na ktorú sme zbehli, a bol to veru parádny a rýchly zjazd.


Neskôr ju vystriedal hravý trail až do Tresendy. Tu sme sa opäť rozdelili, z rôznych dôvodov si inú trasu zvolili Marek, Miťo a Denis. Spomeniem preto trasu, po ktorej sme šli my, a naozaj stojí za to. Zvyšná štvorka - Dušan, Jozef, Peter a Matej. Odbočka na Alpe Mine. Veľmi ťažký výšľap s dĺžkou viac ako 3 km, ale po luxusnej šotolinke.


Na chate Alpe Mine bol čulý ruch, dali sme menší obed v podobe mäsových a syrových špecialít a tradične aj pivo. A nasledoval asi najkrajší trail, aký som kedy išiel. Chvíľu hore, chvíľu dole, ale inak po vrstevnici okolo Monte Neve.

„Je jedno kam idem, dôležitejšie je s kým."

Krásne výhľady, človek ani nechce odísť. Až sme sa dostali na stanicu lanovky Teola. Tu sme sa čisto spontánne rozhodli, že dobyjeme aj vrchol Monte Neve. A nebolo to vôbec jednoduché. Od lanovky je to asi 350 výškových metrov. Bezpečne na najľahších prevodoch meter po metri hore. Pod vrcholom bola naviata vrstva snehu. Nič neobvyklé. Zimu pripomína aj odstavený ratrak. Veľké finále Monte Neve 2 785 m n. m. sme zdolali na pešo, ale s bikami vedľa seba. Predsa si nenecháme ujsť vrcholovku bez nich. Za odmenu sme dostali panoramatický výhľad na okolie.


Užili sme si pár minút slobody a rýchlo dole. Veľmi rýchlo...


Trailom sme prešli na začiatok bikeparku Mottolino, kde nás „uvítal" vrak starého lietadla Fiat G91.


Ikona, ktorú nájdete na mnohých fotkách z tejto oblasti. Bonus dňa - parádne traily v tomto bikeparku. Tu si každý nájde to svoje. My na HTčkách sme, samozrejme, zjazdovali bezpečne bez dropov, ale i tak to bolo zábavné a veľmi rýchle, kopa klopiek a schodov, technické pasáže pomedzi stromy. Absolvovali sme pochopiteľne iba jednu jazdu, ale je tu lanovka, takže sa dá blázniť celý deň . Bikepark končí priamo v Livignu, takže sme boli zároveň rovno doma. Voľný večerný program. Skrátim to sumárom dňa - cca 50 km a 1 800 m výškových.

Day 4 - Carosello 3000

Záverečný deň si dáme pohodu. Carosello 3000, čo bol kopec naproti, v zime výborné zjazdovky, v lete bikepark. Ako inak, aj dnes sme sa rozdelili na 2 a 4, zvyšok už nevládal... Po zdravých raňajkách sme vyrazili a za mestom sme sa napojili na „singláč", ktorý nás doviedol na spodnú lanovku vo výške asi 2 000 m. Potiaľ to bolo celkom príjemné. Nasledovala nepríjemná stojka a klasická turistika s bikom vedľa seba. To bol dôvod, prečo sa dvojka Marek a Miťo vybrali inou cestou a síce dolinou Federia. Čo bol výborný ťah, ako sme neskôr zistili. Cestou sme robili stávky, kto bude hore skôr. Celý čas sme mali Livigno ako na dlani. Stúpanie bolo stále pomerne prudké, takže len na „jednotke" pomaličky hore. Medzitým sme si dali pivko v reštaurácii a ďalej sme sa pomaličky trápili. Takých bikerov ako sme my, tu nebolo, väčšinou turisti a pár DHčkarov. Cieľ sa približoval a horná pasáž už bola dobrá čo by po horizonte.


A opäť aj nejaký ten sneh. Kopa snehu. Do cieľa sme dorazili o jednej. V súťaži o to, kto príde skôr, sme skončili druhí! Marek a Miťo už asi pol hodinu oddychovali.


A obdivovali rozjarené české turistky. Tak tá Federia vraj stála zato a na rozdiel od nás sa dá celá vyšliapať! Na Carosello nakoniec lanovkou prišli aj poslední členovia Lubo a Denis. A spolu sme si dali výborný horský obed. Každý podľa svojho gusta. Okrem toho sme si dali ešte turistiku na „špicu" kopca, kde sme postavili slovenského snehuliaka.


Aj tu bol miestami naviaty sneh. Inak mi tento kopec pripomínal planétu Mars - kopa červených šutrov a nič viac. Zaujímavý pohľad. Pri stredisku je veľký kovový monument, trojuholník s letiacim vtákom, symbol Carosella.


Tu sme si spravili spoločnú fotku, to musí byť a s radosťou sme vyrazili na svoj posledný zjazd. Traily sú tu ako inak podľa náročnosti, tak sme zvolili niečo ľahšie. Modrá MTB1 a neskôr MTB8, pohodové a rýchle traily v otvorenom teréne popod hrebeň a na konci úplne najlepší červený MTB2 trail, ktorý bol o dosť náročnejší. Polovica v lese medzi stromami, preto pôsobí prírodnejšie, čo mám veľmi rád. Všetci sme si užívali doslova každý meter. Až tak, že Jozef vyletel z jednej klopky a narazil hlavou do zeme. Ja v závese za ním, ale videl som už len, ako sa s krvavým nosom a narazenými rukami spamätáva. Prilba s nahrnutou hlinou dala tušiť, že jej nosenie je naozaj povinnosť. No a na konci trailu ešte ďalší úraz. Ja som nedobrzdil jemnú zákrutu na štrku a vyletel som do trávy.


To by až tak nevadilo, keby tam nebol jeden jediný balvan, do ktorého som narazil a preletel cez riadidlá. To sa, samozrejme, stáva, ale nešťastne som si pri tom narazil koleno, a bolo vymaľované. Takže dvaja bikeri mimo „provoz". Nejak sme dokrívali domov a dali sme sa trochu dokopy. Takto sme ukončili naše jazdy v Livigne. Sumár dňa - 33 km a „len" 1 230 m výškových. Záverečný program, upratovanie, balenie a celý večer sme likvidovali zásoby jedla a pitia a bavili sme sa o našich zážitkoch z kopcov. A že ich bolo. Na druhý deň ráno sme sa rozlúčili s naším apartmánom a jeho šéfom Antoniom a rovná čiara domov.

Záver

Taliansko mi učarovalo. Bude to však tým, že mám rád hory, a tak som sa tu cítil ako doma. Livigno vrelo odporúčam všetkým milovníkom nielen bikov, ale naozaj všetkým, ktorí chcú aktívne prežiť niekoľko dní v srdci Álp.

Poďakovanie za náš tím AKTIVITY: Jojo, Denis, Marko, Miťo, Matej, Peter a Lubenko - ĎAKUJEM a moja maličkosť Dušan.