Zo Záhorskej Vsi na Kremenec - týždeň plný smiechu

Už tu bolo niekoľko borcov, ktorí prešli celé Slovensko „na šupu", no čo tak si z toho urobiť „cyklopuťák“ na týždeň?

Keď sa stretne aktívny cyklista s tromi neaktívnymi a niekedy nie úplne skúsenými cyklistami, o zábavu, zážitky a kopec smiechu je na takejto ceste automaticky postarané.

Základom každej parádnej akcie je správna partia. Už dlho tvrdím, že nebyť skautingu, veľa vecí by som v živote nedosiahol a najmä mi dal naozaj skvelých priateľov. Naša štvorica fungovala spolu už dlhšie – ja, vášnivý cyklista; Andrej, môj spolužiak a o niečo menej vášnivý cyklista; Maťo, ktorý je vždy v pohode, a Juro, ktorý sa pravidelne stará o absurdné momenty. Niekedy to chce zmenu našej pravidelnej letnej pešej turistiky a tak som prišiel s nápadom prejsť za týždeň „na durch" celé Slovensko, od Záhorskej Vsi až po Novú Sedlicu a ideálne až ku Kremencu, čiže od najzápadnejšieho až po najvýchodnejší bod republiky. Chalani súhlasili (viac-menej s nadšením ), tak som dal dohromady trasu, miesta, kde prespíme, a už som len očakával ten vytúžený 1. august. Testy nosiča, cyklistické brašne z bazára, zbalenie najnutnejšej výbavy a ide sa na to.

Najzápadnejší bod, kde to vlastne je?

Ráno sa stretávame na stanici v Trnave a prvé, čo mi udiera do očí, je spôsob, akým sa Juro zbalil. Na zadnom nosiči má priviazaný batoh a chatrným spôsobom aj toaletný papier. Dostávam záchvat smiechu a je mi jasné, že nás čaká týždeň plný zábavy. Napokon sa aj s Andrejom vlakmi dostávame až do Záhorskej Vsi a snažíme sa podľa mapy nájsť ten náš najzápadnejší bod. Nič lepšie ako kompu cez Moravu však nenachádzame, preto si spravíme prvú fotku, sadáme na bicykle a „hajde" do neznáma. Po zhruba kilometri jazdy prvýkrát stojíme, pretože sa Jurovi zamotal toaleťák do zadného kolesa. Výborne.


Inak sa od začiatku na naše pomery letí vcelku rýchlo, no rovinu si treba užívať, kým je ešte k dispozícii. V Stupave sa zastavujeme, lebo Juro nemá dobre nastavené sedlo. Tak oslovíme nejakého pána, či by nám nevedel požičať „francuzák". Zisťuje, kam sa chystáme, a my, že na Novú Sedlicu. Pri pohľade na Jurov bicykel sa rozosmial, zahrešil a vraví nám, že s tým môžeme ísť akurát tak do Lamača do múzea. Zvažujeme, no napokon sa rozhodneme pokračovať v pôvodnom pláne. V Bratislave sa Andrej postaral o adrenalínový zážitok, keďže si jeho nie poriadne pripevnené brašne povedali, že už im je dlho, a na prvom možnom hrbole zoskočili z bicykla. Inak, prejazd naším hlavným mestom neprajem ani tomu najhoršiemu nepriateľovi a všetci sme boli radi, keď sme minuli tabuľu preškrtnutú červenou čiarou (samozrejme, nič proti Bratislave, len tá doprava... veď viete).

Krátka pauza a „sereďské trampoty"

Najbližším „checkpointom" boli pre nás Senecké jazerá, kde sme si plánovali navariť obed a ideálne sa aj okúpať. Keby nás po dvoch hodinách nevyhnali búrkové mračná, asi tam „lebedíme" dodnes.


Tesne pred Sereďou dostáva Juro defekt. Nebolo by na tom nič divné, veď defekt môže dostať každý, lenže Juro mal na svojom prastarom stroji namiesto rýchloupinákov ešte matice. Kľúč na ne bol, samozrejme, zbytočnou záťažou, a tak nám neostávalo nič iné, len vyhľadať v neďalekej Seredi cyklocentrum a skúsiť od nich vymámiť kľúč. Prvý pokus chybný, nesprávna veľkosť. Na druhýkrát už všetko ok, duša vymenená, pokračujeme. Pridáva sa k nám Maťo a Juro na konci Serede dostáva ďalší defekt, ja strácam v daždi trpezlivosť a nechávam ho napospas divým mačkám. Napokon sa všetci viac-menej šťastlivo dostávame až do Veľkého Zálužia pri Nitre, záveru prvej etapy.

Nekonečné Pohronie

Nad parametrami druhého dňa sa dnes už len zasmejem, no vtedy to bol pre mňa hotový strašiak, veď 160 km som ešte nikdy naraz neprešiel. Zo Zálužia vyrážame opäť v trojici, Maťo síce pribudol, no Juro musí ísť kvôli technickým problémom k vlaku a dohadujeme sa, že nás počká v Novej Bani, kde si takisto kúpi nové plášte. Nás ostatných čaká, aspoň pre mňa, dosť nepríjemný terén. So žiaľom v srdci spomínam na tú včerajšiu rovinu – niežeby som kopce nemal rád, ale obľubujem skôr dlhé stúpania a dlhé zjazdy, nie tieto klasikárske brdky. Z tohto úseku trasy som si odniesol na pamiatku jazvu – to je tak, keď je bicykel ťažký a nestabilný a pneumatiky ostré. Pri chvíľkovom státí stačil kúsok nepozornosti a nehoda bola na svete, bicykel sa zošmykol a porezal ma na stehne.


Medzičasom Andrejovi začína zlyhávať koleno, až sa napokon rozhodne v Novej Bani skončiť. Odtiaľto ideme teda opäť v trojici po príjemných, prázdnych cestách. Stretávame partiu nemeckých cyklistov, vezieme sa v háku, v Žiari nad Hronom pri Tescu prečkávame búrku a popri Hrone postupujeme k Banskej Bystrici. Nohy prázdne, chrbát boľavý, od Sliača sa pridáva protivietor. To sú momenty, keď by človek radšej váľal šunky pri mori, ale to by bola nuda, no nie? Okrem toho sa pomaly ale isto blíži západ slnka, tak padám na špicu a ťahám. Juro mi zas na oplátku pomáha s batohom a ja som mu neskutočne vďačný. V Bystrici krátka pauza. Tá nám asi nadmieru prospieva, lebo hore kopcom na Staré Hory frčíme ako rakety... teda, vzhľadom na bicykle, ktoré máme pod zadkami. Les je k večeru chladný a voňavý, po tom celodennom pražení sa na slnku je to veľmi príjemná zmena. Večer nás čakal pokec pri pive – koniec koncov, za dnešný deň sme si ho absolútne zaslúžili.

Hurá na Liptov!

To znamená jediné - a síce Donovaly. Ráno sa nám vstáva extrémne ťažko, všetci máme oči ako „čínsky zvárač“.


Stúpanie na Donovaly začína pomerne mierne. O narušenie monotónnosti sa stará len Maťo, ktorý dostáva defekt, a keďže nemá náhradnú dušu, lepíme. Potom už naplno pociťujeme, prečo sa Donovaly radia medzi stúpania prvej kategórie a body na horskej prémii zbierame v poradí Juro – ja – Maťo. Zjazd rýchly, rovina do Ružomberka nekonečná. Okrem toho sa Jurovi darí schytať tretí defekt, našťastie, je blízko cyklocentrum. Ja už medzitým neviem, či sa smiať alebo plakať,

Zobrať sa v dvadsiatich rokoch z gauča, vziať so sebou najlepších kamošov a prebicyklovať za týždeň celé Slovensko, tak taký zážitok prajem každému človeku

ale ako najlepšia možnosť sa mi javí pokračovať. Dnešný cieľ je Dúbrava, malinká obec južne od Liptovskej Mary. Najprv sa však musíme preštrikovať pomedzi kamióny k Ivachnovej. Na tachometri svieti 41 °C a my máme pocit, že sa roztopíme. Keď zídeme na vedľajšiu cestu, teplota klesá o 5 °C. Dolieha na nás únava, jednak kvôli Donovalom a jednak z toho príšerného tepla. Okolité scenérie sú však bombové a my sa kocháme Nízkymi a Západnými Tatrami. Kocháme sa natoľko, že míňame odbočku na Dúbravu a musíme sa vracať. Túto noc sa rozhodneme prespať pod širákom, no nemáme celtu, preto sa rozkladáme traja na jeden pršiplášť. Asi netreba zdôrazňovať, že ani jeden z nás sa nevyspal.

To najkrajšie...

Ráno prechádzame skratkami do Mikuláša. Je chladno a keďže som do seba na raňajky takmer nič nenatlačil, dobieham zameškané. Pár šliapnutí do pedálov a už môžeme veselo kričať: „Pachoooo, kde si podeu gate?“ V Hybe. Rýchla fotka s hlavným protagonistom a v diaľke sa nám už pomaly začína črtať majestátny Kriváň.


Pri Važci sme sa rozhodli zísť z hlavnej cesty a kvalitne sme sa obabrali, keďže sme si týmto do cesty prihodili jeden kopec. Otrávene teda zavelím návrat na hlavnú cestu, lebo viem, že z Tatranskej Štrby sa ide poväčšine dolu kopcom. Stáčame sa teda na sever a smerujeme k našim krásnym Tatrám. Asfaltka sa však v zjazde zrazu mení na poľnú cestu s kameňmi a ja kričím na Jura, aby spomalil, keďže ako jediný nemá odpružený bicykel. Juro však nespomaľuje a výsledkom je osmička a uvoľnená matica. Francuzák, ktorý chcel vziať z Dúbravy, tam, samozrejme, zostal a mne opäť stúpal tlak. Tak sme sa dohodli, že ja s Maťom pôjdeme do Popradu pripraviť obed a Juro tento problém vyrieši v Štrbe. Na náš úžas nás dobieha po asi pol hodine a hromada technických problémov pod jeho zadkom je zas v poriadku. Napriek všetkým ťažkostiam aj po nejakej dobe stále tvrdím, že táto liptovsko-spišská etapa bola najkrajšia na celej trase.

„Šaľeny" východ

U mojej babky si užívame „full servis". Tentoraz balím kľúč na matice radšej sám a treba ísť ďalej – na Šariš prechádzame cez horský priechod Branisko, kde Juro dostáva dva defekty na jednom kolese, veď koniec-koncov vždy treba nejakú gradáciu. Hore sa usmievame na nápis „Chvalabohu“ a veru tak, Branisko je našťastie za nami. Cestou do Veľkého Šariša si kde-tu pomáhame aero pozíciami... dnes by nás už podľa UCI diskvalifikovali a dobrodružstvu by bol koniec.


Tento deň končíme už vo Veľkom Šariši, pričom počas nasledujúceho sa prepletáme cez Prešov, okolo leteckej základne, tŕpneme pri kamiónoch pri Lipníkoch a ja, ako bolestné, konečne jem kakaovník, ktorý som si kúpil ešte v Seredi. Pri obci Soľ sme našli v poli prevrátené auto, posádka nikde, policajti detto. To nezažiješ len tak.


Keď sa povie východ, v spojitosti s „cyklopuťákom" si spomínam najmä na nekonečné kopce za Sninou. Tam to bolo vkuse dlho hore, dlho dole, až záverečný úsek od Uličského Krivého viedol v podstate po rovine. Do Novej Sedlice sme vchádzali na štýl víťazného tímu na Tour de France, všetci vedľa seba, jedine šampanské chýbalo. Okoloidúci pán nám vraví: „Vitajte na konci sveta!“

Kremenec

Povráva sa, že risk je zisk, a v našom prípade to platilo dvojnásobne. Totiž, do Sedlice sme prišli tak neskoro a tak vyšťavení, že sme si museli vybrať – buď stavíme na istotu, otočíme sa a snáď odbicyklujeme po najbližšiu železničnú stanicu v Stakčíne, alebo vybehneme až na Kremenec, ktorý je oficiálne najvýchodnejším bodom republiky a cestou nazad sa budeme modliť, aby nás autobus vzal aj s bicyklami. Keď sme prišli tak ďaleko, môžete hádať, ktorú možnosť sme si zvolili. A tak sme bicykle nechali opreté za jednou z tamojších chát, vzali sme len to najpodstatnejšie a hajde hore kopcom. Takéto tempo na turistike len tak nezažívam a to už mám čo-to pochodené. Na vrchole Kremenca sme sa bavili prechodom z krajiny do krajiny. Kedysi, za súdruhov, sa vraj hovorievalo, že hranice nie sú korzo, aby sa po nich chodilo hore-dolu. No nám, narodeným desať rokov po revolúcii, to už bolo pomerne jedno. Dolu v Sedlici sme autobusára našťastie presvedčili, a tak sa hore v kabíne spolu s cestujúcimi viezli aj tri bicykle.

Prvé aj neskoršie dojmy

Dojmy našich bicyklov boli asi také, že Jurovi sa v Prešove kúsok za stanicou podarilo strhnúť šalter do kolesa, a jeho bicykel mu tým dal asi jasne najavo, čo si o celom našom „tripe" myslí. Inak na toto dobrodružstvo rád spomínam, keďže som dovtedy jazdil výlučne v okolí Trnavy, teda doma. Zobrať sa v dvadsiatich rokoch z gauča, vziať so sebou najlepších kamošov a prebicyklovať za týždeň celé Slovensko, tak taký zážitok prajem každému človeku, ktorému sa nechce od dverí. Ozaj, a keby sa náhodou niekomu nechcelo rátať, koľko defektov vlastne Juro za ten týždeň dostal, bolo ich presne šesť – toľko som ich nedostal za tých takmer 10 rokov, čo aktívnejšie jazdím. Holt, niekto má v živote šťastie.