Dubničák 2021 -  trocha sa rozbiť

Ako chlap som sem-tam ješitný. Keď si niečo zaumienim, nik mi to nerozkecá, pokiaľ to nie je úplne na úkor zdravia a rodiny, skrátka výstrelky. Ako ísť King.

Dubničák sú jediné preteky v roku, na ktoré sa teším a desím zároveň a na ktoré špeciálne ani netrénujem. Ale za tie roky už viem, ako naň. Pôjdem cez diskomfort, bolesť, slzy, radosť, stres, jasot, beznádej až do, snáď, eufórie zo zvládnutia a potom sa celých 8 hodín života na biku scvrkne do malej bodky. Presne taký bol King minulý rok. Parádny, drsný a krásny. Plný emócií a zážitkov, čo zostanú.

Zvoľ si svoju prípravu

Čas nezastavíš, vek neošidíš a rast detí je ako Jackove čarovné fazule. Nejdem to hrať na starého tata, keď 1 600 km najazdených stačilo pred dvomi rokmi, musia aj teraz. Že je to „rezané" 1-hodinovými výjazdmi alebo s deťmi v sedačkách, nehrá rolu. Že 100 km na výjazd som zasa nedal? Nevadí. Podstatné je, verím si. Ale jedna vec je to v jeden rok dokázať a druhá to opäť potvrdiť. Motyka mohla vystreliť, sa vie. Drahá mi povie, „Dávaj si pozor!" a deti len „Ahoj tato". Nakopne. „To-do" je prežiť a bonus - stlačiť sa pod 8 hodín.

Už o chvíľu. Tváre známe neznáme, každý kingáč sa počíta...

10 minút pred ôsmou sa začíname kopiť na štarte. Biednych 35 kusov, o 20 menej ako minule, dievčín nieto. Obmedzenia kvôli covidu sú patrné, Česi iba dvaja. Môj brácho a náš kamarát Majo sú už dlhoroční klingáči, klasika ujo Imro za MTBIKER, legenda Trenčína Stano, ďalší bratia Vojtúšovci od Púchova, borci ako Jando, Kubiš a Dzureň prišli páliť rybník a nielen na zmrzku z Velice. Označím sa za exota č.3 kvôli 26" HT, pretože ma poráža Gusto na oceli s pevnou vidlicou a zaklincuje to Karol od nás z Hlože na graveli (jeho som mimochodom zo zvedavosti v závere článku aj vyspovedal). Taktika a súperi sú teda jasní, hmla sa zdvihla, svieti slnko a môžeme začať.

Úvod taká oťukávačka

Celkom nepravdepodobne sa hneď nedupe. Lážo plážo kecalica, nad Kolačín ideme v štýle hromadného pracovného výjazdu. Až krokodíl pri Jame nás rozkusne a nadelí medzery. Lepím sa za bráchom vo chvoste poľa na koniec asfaltového stúpania a v prudkej dupke po zelenej na Kýšky mu dávam nateraz „Drž sa, bráško!" Zjazd k Baračke je hravý a svižný a čoskoro môže začať moje trápenie nefyzického charakteru. Ako v aktoch x sa zasekne pohon, začne strieľať reťaz na kazete a padá z prevodníka. Čo do tamtoho??!! Celý výšľap k Jeleňovi brúsim hŕkajúce železo za pomoci slovníka krčmového nárečia, na asfalte za salašom konečne ako-tak doštelujem lanko a bike tak nateraz nemusí ostať na skládke odpadu povedľa. Tušil.

To najlepšie, čo u nás máme

Čo už, tak si teda poriadne rozbombujem nôžky, čaká ma hrebeň na Homôlku.

Máme tu prvú občerstvovačku v Tepliciach. „Dealuje" na nej Rasťo Múdry, dlhoročný člen z organizácie, a to je dobre, lebo Rasťo je múdry a vie, čo je pre nás dobré. Samé dobroty na stoloch, ovocie, oriešky a chutné koláče. Škoda, že vrecká na drese sú také malé a oči veľké. Klepáčske traily, Pacošské serpentíny, to je niečo! Aby z toho bolo super niečo, ktorémusi géniovi napadlo vysypať v serpentínach 180° vracačky vápnom. Patex by závidel, tak to držalo. Cítim však, chrti z hardu sú blízko. Som v strese a stále sa obzerám. Isteže ma museli uloviť na vracačke, ktorú neviem dať, lebo je prudká, za ňou ďalšia taká. Stojím stranou vedľa biku a povzbudzujem ich „Aj tak to nedáte". A nikdy nehovor, že sa niečo nedá, lebo borci ako Drga, Siran, Straka nevedia, že TY to nevieš dať a ukážu ti to. Ahá, tak dík, chalani. Ale stále to neviem dať. Čo ma veľmi sklamalo, bol vyklčovaný les pod Klepáčom. Boli to tie najkrajšie úseky nad Teplicami.

Celý život sa učíš

Chodníčky cez Dolinky k Trubárke sú miestami úzke, miestami široké, držím sa čo najviac vpravo pre prípad aktívnych obiehačov, keď ma nečakane lízne dievčina s vrkočom. Sprava. Čia pánaboha. Rozhodí ma to až natoľko, že si po 100 m danú dievčinu dobieham, a mentorsky sa jej snažím vysvetliť, že ma nemôže len tak „lízať" a že musí kričať. Strany. Do Petrovej lehoty prichádzam prekvapujúco bez krízy a udeľujem si titul bakalár energetického hospodárenia. Na občerstvovačke to bzučí ako v úli, sedím na zábradlí pri potoku a so zatajeným dychom sledujem nedočkavé počínanie niektorých trúdikov.

Medvedie údolie k Veľkým lúkam ma nikdy neoslovilo. Netuším, kto tadiaľ púšťa tú vodu a potom nás, ale dobre. Vždy som si myslel, že je to len taká naklonená rovina. S 10 %. Stúpam na Baske ako dym, dobre mi ide, žiadna kríza, žiadna hádka, len v krížoch ma riadne pichá, čoskoro celkom nečakane dobieham, pozdravím a nechávam za sebou kamoša Maja a stanovujem nový cieľ dnešného „to-do" listu, držať si ho za sebou. Na 53-ťom km, po mnohých našich pozičných výmenách začíname tvoriť tandem s iným borcom. Je to Karol.

Na kingovi nie si sám, je tam s tebou partizán

Karol je svojský chalan. Samorast a dobrodruh. Veľa vecí si spraví, vyrobí či opraví sám a perfektne pozná Strážovské vrchy a okolie. Vie, kde sú pitné pramene, kde bivakovať a kde čo rastie na jedenie. Takže keby si povie, že ho to už s nami nebaví, tak sa vráti domov cez Maguru - Strážov v ďalší deň a bude spokojný. Mať pri sebe takého človeka je na nezaplatenie. Ide, samozrejme, na svojom gravel biku Canyon, vôbec sa nesťažuje, práve naopak, veľmi si to užíva. Toto mi hlava fakt že neberie. V kecaní sa lepšie ťahá, sa nenazdáme a chata Baske nás víta. Z tak troch občerstvovačiek je naša tá prvá, vodná. Pivná a pálenková nie. Musím si kvôli krížom ľahnúť, strašne bolia, masáž by bodla a nohy pália.

Cesta do neba je lemovaná dobrými...šutrákmi

Poznáte to príslovie o vláčení dreva do lesa? Prečo to neplatí aj pre kamene? Po nedávnych búrkach sú úplne všade. Niekomu sa to zrejme málilo, nuž prečo nimi nevysypať zvážnicu k Žihlavníku. Nie, nechutia mi tie šutráky, nedokážem si nájsť rytmus, z biku je kengura a kríže pištia. Trpím. Strašne. A smrdím. Brutálne. Presolený snack. V diali vidím lúku pod Slopským vrchom, na nej malé bodky. Šťastlivci. Karol to vôbec nerieši, ide dopredu. Čau v cieli. V lese pod Baske zase strelia prevody a reťaz padá za kazetu. Zašprajcovaná. Čo do kdekoho??!! Trvá, kým ju vyberiem a keďže na death metal nemám náladu, na ťažkom prevode dobíjam vrchol 2. krát. Kde je tá pálenka? Som kaput. Bez pálenky. Čoskoro dorazí Majo a verdikt je jasne krutý, 50z a 42z pastorky nepoužiteľné. Čo už, tak si teda poriadne rozbombujem nôžky, čaká ma hrebeň na Homôlku.

Keď sa nekazí len materiál

Zjazd z Homôlky býva zradný. V mysli mám, ako sme tu posledný ročník s Jiřím raftovali za búrky, teraz je samozrejme sucho, voda aj tu vymlela hlboké korytá. Tnem to dole na istotu, ľavá, pravá a dostávam úžasný nápad si trošičku poležať. Aké oslobodzujúce pre unavené telo. Po chvíli vidím stáť nado mnou Maja, „Si v poriadku?" pýta sa. Neviem sa pohnúť! Necítim nohy! Asi prúser! Myslím na ženu a deti, ako ma tlačia na vozíku. V duchu sa ale veselo smejem. Príde mi to strašne komické. Zdvíham ku nemu pravú ruku a zadrem: „To je v pohode, mám len kŕč!" Simulant jeden. Vyskakujem na nohy ako naši futbalisti z trávnika, čeknem bike a bez akéhokoľvek náznaku, že viem vystúpiť za jazdy predom cez riaditka, tnem to dole na istotu za Majom. Ten trochu podvádza, lebo tu bol pred týždňom najazdiť optimálnu stopu, i jeho zjazdový skill je bravúrny, na rovine je silný tempár, pápá, zdrhá mi a viem, že na hlavnej ceste do Omšenia si to vyžeriem sám.

Nehádž flintu do žita, dezercia sa nepripúšťa

Na hlavnej ceste, ako inak proti vetru, počítam straty a zranenia. Ľavý lakeť šrámy, pravý lakeť šrámy, pravý bok bude modrina. Myseľ depka. Reťaz skáče aj z najmenšieho pastorka a všetko je mi už jedno. Občerstvovačka v Turkoviciach. Tutok je vedúci poľnej kuchyne Martin z MTBIKERu. Taký usmievavý, ako Talian .

To nemá cenu a plieskam sa zúrivo po stehne ako Silas z Opus Dei.

Majo ju akurát opúšťa. Choď si. Ako sa motám popred stoly a zvažujem, čo dať do kotla, zrazu ho zbadám. Ako fatamorgána, krásny, modrý, servisný stojan! A vedľa profi kufrík s náradím! „Náradie bude, ale servis si musíte riešiť sami." Znie mi v hlave. Nieee! Toho sa s mojimi roztrasenými rukami ako Matovič na brífingu v Bruseli ani nechytám! „Vy ste servisák?" Pýtam sa Martina. On sa otočí a z kadesi spoza neho a hŕby krabíc vyjde...dokelu, záchranca zúfalých bikerov, D´Artagnan Jakub! Šupa! Presne tu ho treba! Upína mi bike do stojana a robí svoje. Ako to spravil, už neviem, dačo šteloval a rovnal na kazete, čosi si mrmlal, mne už zapínala extáza a úsmev level na max. „Dík, si zlatý človek!" Poviete toto dnes niekomu? Poďme!

Keď si sa doteraz iba viezol, je čas začať pretekať

Posledných 17 km, cez 400 výškových metrov a niekde tam Majo. Akcia na rovnú hodinu. Ty kokso, konečne fotograf, bez škerenia okolo neho, vychádzam z lesa na úpeko-lúku. Výhľad na Vápeč ma vôbec netankuje tak, ako Majo na lúke v diaľke. Viem, že keď spolu prídeme do zjazdu zo Slopského vrchu a na Langáčsku cestu, dá mi obrazne na „budku" a zas mi zdrhne. To sa nestane! Zapínam také turbo až zachveje faxboyom techniku a za krížom mu už ručím za chrbtom ako jeleň v ruji. Do Slopského kráčame spolu, trochu kecáme, pred vrcholom pobehnem, naskočím a hurá mokrý zjazd. Úspešne nespadnem, úspešne nezdrhnem. Posledný 300 m štrkový kopec, Majo pár metrov za mnou. Drť to tempo! Kŕče, ale teraz nemám čas! Turbo! Nohy mám tak rozbombované, ťahá za mňa už len eufória z čoraz väčšieho odstupu. Úspech! Kolačín, hlavná cesta. Proti vetru. Normálka. Sám si to takto vyžeriem rád.

Na konci všetkých vojen

Záverečný úsek popri záhradkách po kozích chrbtoch ukáže, kto trénuje balančné cvičenia na bose, získavam výživný kŕč do celého ľavého stehna až mi slzy vyhrkli. Neohnem nohu. To nemá cenu a plieskam sa zúrivo po stehne ako Silas z Opus Dei. Pravá noha funguje, po dvoch otáčkach a oktávach bolesti naskočí do obehu aj ľavá. Poďmeee. Dáme prejazd ľudovou architektúrou individuálneho bytového bývania namiesto niekdajších garáži po novom asfalte a hlboký nádych na posledné 2 výškové metre na amfík. Ruky nad hlavou popod cieľový oblúk a silné „yyyooooouuu!" ukončujú dnešné martýrium v čase 7:43 hod. Majo dorazí o minútu na to. Tiež si vytrpel. Hotovo! Podáme si ruku a znova sme kamoši. That"s all fokls!

Pre všetkých, i spoza stroboskopov

Tento príbeh bol môj. Na amfíku už žije úplne iný svet, plný práve nabitých zážitkov, momentov, okamihov, radosti, úľavy, možno i sklamania, kde sa v spleti rozhovorov a vyprávania formujú osobité príbehy ďalších 560-tich súťažiacich. Nesmieme však zabúdať na perfektnú prácu organizačného tímu, Zdena, Martina, Ľuba, Romana, MTBIKER crew, dobrovoľníkov a všetkých, vďaka ktorým tu môžeme byť. Dnešný deň som si vďaka nim veľmi užil a o rok sa teším znova. Na family 17 km s malým Kubim, aby mal už aj on svoj vlastný príbeh. Toto je moje ďakujem!

Posledný partizán

Aké je to byť si sebestačný v 22 rokoch, tráviť všetok svoj čas v prírode a aké je to odjazdiť najťažší maratón na gravelovom bicykli, som sa spýtal Karola.


Ahoj Karol. Mohol by si sa na úvod krátko predstaviť, koľko máš rokov, študuješ, pracuješ, čo robíš?
Ahoj, tak mám 22 rokov, pracujem v Beluši ako vozíčkar a údržbár, je to návykové jazdiť na vysokozdvižnom...

Si taký kutil, kadečo si vyrobíš, elektrobicykel ešte funguje?
Áno som, lebo dedko ma k tomu naučil, elektrobicykel už som zrušil, bol to nápad, či mi 50 W motorček dokáže pomáhať, ale ako sa potvrdilo, 50 W je málo, skoro to necítiť. Mal som veľké oči, že mi stačí 400 gramová baterka a budem jazdiť 1,5 hodiny, ale kdeže, to by muselo byť v ideál podmienkach, síce dal by sa použiť oveľa silnejší motorček, ale zase kto to bude prispôsobovať na karbónový rám, nad 200 W to už je nejaká sila.

A ako si sa dostal k bicyklovaniu, koľko ročne najazdíš?
Odmalička som jazdil, keď som s tatovou partiou chodil prespávať na Malenicu, potom som začal sám chodiť na Butkov a vtedy to začalo. Istú dobu, možno dva roky, som jazdil každý deň na bicykli. Začal som jazdiť s CK EPIC Dohňany. Asi po pol roku ma to na ceste omrzelo. Tak som jazdenie trošku nechal tak. Mal som aj iné záujmy, dal som prednosť roli/pôde pred bicyklom. Ale aj tam som vozil vodu na bicykli. A potom som sa postupne vrátil k bicyklu a chodil som sám spoznávať Strážovské vrchy. Raz mi jeden povedal, že sa nedajú prejsť všetky cesty Strážovkých vrchov. A teraz už mi chýba len pár ciest a vrchov. Ročne najazdím asi 5 000 km.

Na časovke TDvP okolo Rohatej skaly si nás, dá sa povedať, všetkých vyškolil, až niektorí plakali. (skončil 3-tí celkovo)
Aj ja som bol prekvapený, to som mal vybavené od Rohatej skaly po známosti .

Pár dní pred Dubničákom si podnikol akýsi výlet na východ Slovenska, o čo išlo?
Áno. Išiel som vlakom do Košíc s plným batohom jedla a krupicovej kaše, lebo bez nej by som to asi nedal. Plán bol ísť po ceste SNP z Košíc po Telgárt a ďalej pokračovať na Muránsku planinu a cez celé Podpoľanie až na Banskú Bystricu. A z Banskej už je to len kúsok. Aj tak sa stalo. Bolo to zaujímavé, ale náročné, najhorší bol prvý deň, potom to už išlo. Išiel som štyri dni a každý deň som robil mojím odhadom 3 000 m výškových a 100 km s nákladom. Po ceste som si kúpil len pivo a kofolu. Veľa som neminul. Išlo to pomerne dobre, lebo som takýchto jázd išiel viac v živote, ale táto bola najnáročnejšia.

A nebál si sa sám? Nejaké zaujímavé historky, príbehy.
Prvú noc z Košíc som spal medzi kúpeľmi Štós a horou Kloptaň. A tam som sa bál. Niečo veľké chodilo v noci okolo môjho stanu a mal som pri sebe asi kilo slaniny. Tak som bol ako návnada. Našťastie, nič sa nestalo.

Poďme k cyklo pretekom, koľko si ich už absolvoval?
Dubničák boli moje prvé preteky.

Nerob si srandu, vážne 100 km Kinga ako prvý maratón vôbec?
Išiel som preto Kinga, lebo podobné alebo náročnejšie trasy si dávam sám, ale v kľude sa napijem, najem a pokračujem. Tu sa všetci niekam hrnuli .

Na tvojom gravelovom bicykli to nemohlo byť veľmi komfortné.
Mal som kedysi hliníkový horský bicykel a ten bol menej pohodlný ako tento gravel a to ešte k tomu jazdím bez cyklonohavíc s vložkou. Z nej ma ešte viac bolí zadok ako bez nej.

Ako si sa cítil, ako sa ti preteky páčili? Vyhral si aj vzácnu cenu.
Tak ráno klasika, šľahol som krupicovú kašu, ktorú som si namlel a preosial z našej pšenice a išiel som na to, keď vidím ako v obchodoch klamú s výrobkami zo pšenice, tak je to des, chlieb z obchodu väčšinou ani z múky nie je, len preto aby bol chutnejší a lacnejší, ani celozrnná krupica nie je celozrnná iba trošku, skúšal som, ale možno nejaká je, len neviem o nej. Tak pred pretekmi som mal trošku stres z neznámeho, ale bol som odhodlaný to dať. Zo začiatku som išiel pomalšie, ale keď som zbadal, že som blízko Čiernej Lehoty, tak som raketovo zrýchlil, lebo tam chodím rád. Potešilo to, že mi dali cenu za bojovnosť, to som nečakal. Oplatilo sa.

Máš v úmysle si to o rok zopakovať? Myslím, že s lepším bikom by si potrápil aj tých vpredu.
Asi skôr nie, radšej zostanem pri víkendových výletoch a ostanem pri graveli. Tie preteky som len vyskúšal. Preteky sú preteky a blúdenie po horách je niečo úplne iného. Tam aj keď idem na graveli a neviem, kam mám ísť, tak nejdem z kopca rýchlo. Preto mi vyhovuje gravel. Horák je len na preteky.

A záverom, ciele, plány, niečo dokázať...
Asi zostanem pri spoznávaní Slovenska na bicykli, prameňov, riek, rastlín, atď. ...

Karolovi ďakujem za rozhovor .