A nespravíme si vlastné slovenské bikepackingové preteky?

Takto nejako znela otázka, ktorá stála na počiatku podujatia West Carpathian Challenge.

Začala nevinne, ako túžba nešportujúcej manželky byť súčasťou bikepackingových aktivít svojho športujúceho manžela. „Ty to odjazdíš a natrasuješ a ja skúsim zabezpečiť organizáciu.” Také boli plány a to sme ešte nevedeli, čo všetko nás čaká, kým nadíde deň štartu (a tam to samozrejme celé len začalo).

Kde začať?

Sme úplne obyčajná rodina, s dvoma deťmi a psom, mačkou, pieskomilmi a slimákom. Maťo robí pri počítači a ja organizujem detský lesný klub. Keďže sme chceli mať všetko od začiatku poctivé a legálne, museli sme „oprášiť" OZ-tko, založiť účet, vymyslieť názov, logo, webstránku a začať spisovať dlhé zoznamy vecí, ktoré sme chceli alebo museli zabezpečiť. Ono je super, keď má človek takéto akcie zažité a vie, čo sa mu na nich páči a čo nepáči. Čo robí rozdiel medzi dobrou atmosférou na pretekoch a čo naopak človeka odradí. Jasné, každý to môže mať inak, ale my sme od začiatku vedeli, že chceme byť čo najviac s ľuďmi, chceme počuť ich zážitky, pohostiť ich a čo najviac prežiť preteky s každým z nich.


Spravíš mi logo, prosím?

Trochu naivne sme si mysleli, že všetko pôjde podľa našich predstáv. Ale keď sú predstavy príliš špecifické a hlava tvrdohlavá, neostáva človeku často nič iné, len sa pustiť do vecí svojpomocne. A tak sme sa po večeroch snažili skrotiť grafické programy a trávili nekonečné hodiny nad úkonmi, ktoré by skúsený grafik dal za 20 minút. Nasledovala webstránka, FB profil, dokonca som sa prinútila nainštalovať aj Instagram… Nuž, doba nepustí a letáčiky na stĺpe pri potravinách to už dnes nespravia.


Trasovanie počas lockdownu...

Voziť sa po Karpatoch je príjemné až do momentu, keď vám zatvoria okresy kvôli pandémii. Vtedy to začne byť naozaj frustrujúce a veľmi útržkovité. V kombinácii s počasím a rodinnými povinnosťami nebolo ľahké prejsť si všetko, čo Maťo plánoval. Ale keď mi so vzrušeným hlasom volal z Liptova, že práve videl medveďa, tak sme vedeli, že je všetko v poriadku. Pomáhal, kto mohol, niektoré úseky bolo treba konzultovať s domácimi bikermi. Nie všetko, čo sa naplánovalo, bolo nakoniec schválené ochranármi a s blížiacimi sa pretekmi sme museli niektoré úseky alternovať. Na začiatku leta ešte zamiešalo karty Maťove zranenie na Mílach a až do štartu WCC sa už na bike neposadil. Posledné časti trasy sme boli nútení prejsť pešo či autom.


Mohli by sme prejsť na bicykli po cyklotrase, prosím?

Získať povolenie na preteky, ktoré prechádzajú cez viacero okresov, všetky možné ochranné pásma, pozemky vo vlastníctve štátu, obcí, urbárov či súkromníkov nie je vôbec sranda. Hlavne, keď sa dostanete medzi záujmové kolesá ochranárov a lesníkov. Nič nie je dobre! A najväčším nepriateľom lesa je u nás zásadne cyklista. Svojím fučaním zaručene vyruší potenciálne
My sme od začiatku vedeli, že chceme byť čo najviac s ľuďmi, chceme počuť ich zážitky, pohostiť ich a čo najviac prežiť preteky s každým z nich.
páriaceho sa hlucháňa, ktorý rád chodí na zálety v blízkosti plánovanej trasy. A o ich devastačnom vplyve na psychiku lesníkov, ktorí zbadajú v spätnom zrkadle svojho harvestera rútiaceho sa kolobežkára, ani nehovorím. Veď kam by sme dospeli! Ale srandy bokom. Nakoniec sme sa dohodli, urobili množstvo ústupkov na všetkých stranách a aj keď sme len s ťažkým srdcom škrtali niektoré nádherné úseky, trasu sme dokončili a povolenie bolo v rukách. Chápeme, že každý vidí vec zo svojho pohľadu a veríme, že sa do lesov s rešpektom všetci pomestíme.


Sponzorov vybavím, nie je problém…

No a veru je! Vždy som sa vnímala ako realista. Nuž, totálna naivka som, ale aspoň to už o sebe viem. Chceli sme zohnať materiálnych sponzorov na nápoje, tyčinky, jedlo, nejaké náhradné diely, štartovací oblúk, prípadne čiastočného sponzora na tričká… Či to bolo len tým, že sme boli úplne neznáme podujatie a či prispela aj zlá covidová doba, sa už asi nedozvieme. Ale keď sa už človek začne tešiť aj zo zamietavej reakcie (hlavne, že niekto aspoň odpovedal!), tak je to zúfalé. O to väčšia však bola radosť z každého jedného odvážneho partnera, ktorý do toho s nami išiel. A našli sme ich presne toľko, koľko sme potrebovali. A čo je ešte lepšie, mnohí z nich do toho chcú ísť s nami znova! A preto aj v roku 2022 potečie čapované pivko Urpiner. A veľa iného, slovenského a s láskou vyberaného.


Ako to tam odvezieme a kam dáme deti?

Naše logistické zručnosti boli dôkladne preverené už pri príprave štartu. Keď sme volili smer pretekov, chceli sme mať cieľ doma v Lozorne. Nevedeli sme, ako dlho budeme čakať na posledného účastníka a chceli sme mať pohodlie domova, flexibilitu kvôli robote. Vtedy sme ale netušili, čo všetko budeme musieť presunúť na štart a následne na CP v polovici trasy. Občas sme pozabudli na nejaké dieťa (ešteže máme len dve!) a občas sme mali veci v nesprávnych autách (to bolo prehadzovania).
Pre nás to bol hlavne stres, aby sa nikomu nič nestalo.
Urpiner nám síce priniesol všetkých 350 litrov piva a radleru aj s pípou priamo na štart, čo bola obrovská pomoc, ale o niekoľko hodín skôr, ako som mala k dispozícii auto, do ktorého to uložím a tak sme strážili túto kopu zlatého moku na parkovisku a odháňali slintajúcich okoloidúcich.



Bolo treba priviezť štartovací oblúk, pivné sety aj náklad Kofoly a Rajcov. Museli sme dopraviť mediálny tím aj s technikou a našich skvelých dobrovoľníkov a cestou vyzdvihnúť trackery. Aha a jedno dieťa, to druhé sme odložili na tábore.

Pán Boh zaplať za priateľov!

WCC sa zrodili z nadšenia a aj keď počas prípravy boli aj ťažké chvíle a veľa frustrácie, mali sme okolo seba ľudí, ktorí nám dodávali energiu a pomáhali, ako len vedeli. Registráciu pretekárov bez Moniky si predstaviť neviem. Jej celodenný multitasking (a pritom stíhala aj obháňať svoje dve deti a muža) bol epický. Kamarát Andrej bol pevným stĺpom a vždy nápomocnou rukou (na CP aj hudobníkom a neúnavným animátorom nášho syna). Viktor fotil a Demo s Marcelom a Radom natočili toľko hodín videí, že nám trvalo mesiace sa tým prelúskať.


A potom prišiel dážď…

Deň pred štartom sa intenzívne rozpršalo… a pršalo a pršalo. Účastníci postupne prichádzali do kempingu v Račkovej doline premočení ako myši. A keďže boli väčšinou naľahko, bez náhradného oblečenia, boli sme vďační za krytý oheň s bublajúcou polievkou. Aspoň že Monika ukecala pani upratovačku a tá nám potajme nakladala sušičku na prádlo. Ráno v deň štartu už bolo lepšie. Síce slabo popŕchalo, ale pre skúseného bikepackera to už nepredstavovalo problém. Ten nastal až na trase, kde kombinácia viacdňového dažďa a lesníckych zásahov vytvorila nezabudnuteľné bahenné kúpele. Nuž, človek mieni a príroda mení. Aj taký je bikepacking.


Tri...dva...jeden...tudúúúúú

A bolo odštartované. 70 účastníkov na bikoch, kolobežkách aj vlastných nohách sa vybralo zdolať prvý ročník West Carpathian Challenge. Niekto vyhrať, niekto dokončiť. Pre nás to bol hlavne stres, aby sa nikomu nič nestalo. Zatiaľ čo účastníci šliapali do kopca smer Kvačianska dolina, my sme zahájili balenie. Mediálny tím sa rozbehol na svoje vopred vytipované stanovištia. Ďalšie tri autá sa vydali plne naložené smer CP. Tu nám skvelo poslúžila prenajatá chalupa neďaleko Mestečka, kde sme mali svoje súkromie.

Ešte v deň štartu sme stihli vybaliť, rozbehnúť pípu, postaviť na prvý guláš, vyznačiť miesto bannermi a vlajkami, nájsť aspoň trochu použiteľný internetový signál a hlavne zistiť, že dodávateľ trackerov zle priradil mená a to, čo sme všetci sledovali na mape, boli preteky v nejakej paralelnej dimenzii. Totálny stres a snaha o nápravu. Nakoniec sa podarilo, aj sme si pivko naliali a začalo nekonečné čakanie na prvého účastníka.


Bodky na mape

Je skvelé, keď človek vidí na mape všetkých účastníkov. Ale keď ešte nemáte skúsenosť a neviete odhadnúť, kedy príde prvý účastník vzhľadom na počasie, tmu, únavu ale zároveň v žiadnom prípade nechcete prespať jeho príchod na CP, neostáva vám iné, len prebdieť celú noc a striedať sa pri kotlíku a monitore.


Štěpán sa prirútil skoro ráno a napriek veľkej snahe sa nám ho podarilo zdržať len hodinu. Zato však mal tú česť použiť po sprche suchý uterák (ten uterák si toho nasledujúce 3 dni ešte zažil veľa!). Postupne sa začali zhusťovať príjazdy pretekárov z prvej línie a my sme si stále viac užívali ich príbehy a zážitky v lúčoch augustového slniečka. Zistili sme, že wapka, ktorú sme mali pripravenú v cieli na umývanie bicyklov, by sa oveľa viac zišla na CP (aspoň máme čo vylepšiť na ďalší ročník) a že guláš sa míňa rýchlejšie, ako sa varí a museli sme prejsť na nepretržitú prevádzku krájania cibule, zemiakov a mäsa a varenia v dvoch kotlíkoch.


Keďže Štěpán sa rútil do cieľa, musel Maťo s dcérou Sárou a plným autom pretekárskych ruksakov určených do cieľa utekať domov. Ešteže sa náš syn Slávko vrátil z tábora (strategicky ho mal len 20 min od CP) a mohol nastúpiť na šichtu hlavného čapovača piva a udržiavača ohňa (sekeru pustil z ruky len keď bol dopyt po pive). A inak, Monika robí bohovské chleby vo vajíčku o 4 ráno pre odchádzajúcich pretekárov. Ja som zvládla iba uvariť kávu...

Koniec dobrodružstva

Maťo to stihol v predstihu (Štěpán si dovolil 15-minútový spánok) a v cieli ho privítali s podporou mediálneho tímu, kamarátov, susedov a hlavne domácich koláčov. Pôvodnú predstavu sme mali ukončiť preteky pri Lozorňanskej priehrade. Počas ročných príprav sa však situácia zmenila a táto možnosť prestala byť reálna.


Našťastie bolo vedenie obce ústretové a umožnili nám využiť priestory futbalového štadiónu, kde sa dalo najesť, posedieť aj prespať pod strechou. Nebolo to to, čo sme si pôvodne predstavovali, ale sme vďační, že to bolo možné. Na štvrtý deň, tesne pred postupným príchodom hlavného „pelotónu“, som dorazila do cieľa aj ja a vystriedala Maťa pri vítaní a obsluhe prichádzajúcich jazdcov. Bol to 6ty deň bez spánku a začínala som mať pocit, že som sa sama pretekov zúčastnila (aspoň 2x, ale veď to som chcela, však áno).


Posledný prišiel do cieľa Vláďa po 200 hodinách od štartu. Spal u nás doma. Veľmi príjemne sme posedeli do večera na terase a tým sa skončila najakčnejšia časť nášho premiérového dobrodružstva ako organizátorov bikepackingového podujatia. Čakala nás už len postprodukcia. Štatistiky, finisherské tričká, mediálne výstupy, poďakovania sponzorom, foto a video...


Kategóriu bicyklov vyhral Štěpán Stránsky s časom 50h 35min, za ženy vyhrala Katka Ludvíková s časom 82h 30min. Kategóriu kolobežiek vyhrala Miška Rosová s časom 107h 37min a z bežcov patrilo víťazstvo Braňovi Filovi s časom 141h 53min. Už teraz sme zvedaví, ako sa tento rok zmenia štatistiky a hlavne, či sa nájde borec, ktorý prinesie titul v kategórii MTB domov na Slovensko.

Aj v roku 2022

Tento rok sme sa rozhodli pridať k tomuto sympatickému podujatiu aj my z MTBIKER ako mediálny partner. Okrem tohto reportu z minluého roka, pozvánky na tento ročník, nájdete podujatie aj v našom kalendári. Tešiť sa môžete aj na reportáž po ukončení výzvy. WCC štartuje 5. augusta 2022 o 9:00 v lone liptovskej prírody z kempingu Račkova dolina, obec Pribylina. Na úspešných finisherov bude čakať privítacie komando v Stupave pri Bratislave a nemá časový limit. Druhý ročník západokarpatského dobrodružstva povedie z Liptova až po Stupavu (pri Bratislave). Tešiť sa môžete na 590 km a chrumkavé prevýšenie 14 500 m. Trasa bude mierne upravená a pozriete si aj Veľký Rozsutec z nového uhla. Trasa bude pevne daná, ale neoznačená. Elektronická podoba trasy bude zaslaná registrovaným účastníkom 10 dní pred štartom pretekov. Všetko o pretekoch sa dozviete na stránke organizátora.

Autor: Miri Ženišová
Zdroj fotografií: archív organizátora
report_problem Našiel si v texte chybu?

West Carpathian Challenge

calendar_today 05.08.2022
label Kritérium
place Pribylina (Slovensko)

ZenisMatej 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tri roky so Slovakia Divide a jeho víťazi

Tri roky so Slovakia Divide a jeho víťazi

Podarilo sa nám úspešne zorganizovať už tri ročníky nášho cyklistického podujatia. Myšlienka splnila účel: nájsť „neokukanú“ trasu zo západu na východ Slovenska, po čo najväčšej divočine bez civilizácie.
Z nuly na vlastný „Mount Everest“ za 3 roky

Z nuly na vlastný „Mount Everest“ za 3 roky

Tento článok je príkladom „success story“, ako som sa z kategórie „nobiker“ dostal do kategórie „aktívnejší hobby biker“, zároveň som si splnil sen a úspešne som absolvoval bikepackingové preteky.
West Carpathian Ultra Challenge – preteky pre tých, ktorí sa pri 600 km len rozbiehajú

West Carpathian Ultra Challenge – preteky pre tých, ktorí sa pri 600 km len rozbiehajú

West Carpathian Challenge (WCC) má za sebou už dva úspešné ročníky. Z Liptova po Bratislavu, krížom-krážom cez Karpaty. Aj keď pre bežného človeka je 600 km na bicykli trochu zvrátené, nájde sa dosť bláznov, pre ktorých je to len rozcvička.
keyboard_arrow_up