V roku 2022 budem lepší, povedal si jazdec a zmenil svoje návyky

Nový rok, nové predsavzatia. Každý máme k cyklistike nejaký prístup. Nastavenia bicykla, tréning, čo robíme, aby sme sa zlepšili. No do akých slepých uličiek už druhýkrát nevstúpime?

Všetci jazdci majú nejaké svoje obľúbené nastavenia bicykla. Niektoré sú voľbou osobnou, niektoré nám prídu v rámci továrenského nastavenia. Napríklad taká geometria rámu, povedzme. Veľa nastavení nám ponúka cyklistický priemysel, kúpte si toto a tamto, budete sa na biku cítiť lepšie. Pozornému oku neunikne ani to, ako majú bike nastavený profesionáli na instagramových alebo youtubových videách.

Chceme sa podobať svojim vzorom v jazdeckom štýle a rýchlosti, preto si podľa nich kupujeme vyladené komponenty a nastavujeme bike. Tu však prichádza veľké pozor, kúpa všetkých dostupných vychytávok z nás okamžite neurobí lepšieho jazdca. Tento článok bude o tom, čo všetko som odkukal a vymyslel v snahe zlepšiť sa, ale zrejme to nebola správna cesta. Aj vzhľadom na to, že ja vždy všetko preženiem. Každý sme totiž iný, každému vyhovuje niečo iné. Poďme sa teda na to pozrieť.

Brzdy - vzdialenosť a uhol

Pozrite sa na bicykel mnohých pretekárov, predovšetkým pretekárov z Francúzska. Nájdete tam jednu veľmi zvláštnu vec, ktorú už prebralo mnoho jazdcov. Je to uhol brzdových páčok, ktorý je vo veľa prípadoch takmer vodorovný. Ide o veľmi netradičné nastavenie a nájdete ho hlavne u profesionálov. Logika je tak veľmi jasná.

• Logika fiktívna: nastavením skoro horizontálneho uhla brzdových páčok sa priblížim k profesionálom. Upraví sa mi tak jazdecká pozícia - posunie sa mi ťažisko mierne dozadu, čo je zrejme dobré. Zároveň nastavenie takého uhla páčok priamo súvisí s nastavením ich vzdialenosti od rajdov.

  To, čo bolí na tréningu, bude menej bolieť na pretekoch.

  Čím horizontálnejší uhol páčok, tým je prirodzenejšie mať páčky ďalej od rajdov. Človek má tak potom pri brzdení skoro vystretý prst. Keď to tak majú nastavené profesionálni jazdci, tak to tak asi musí byť dobre, nie? Keď sa vás niekto opýta - Ako tak môžeš jazdiť? - len s úškrnom odpovedáte, že tomu asi nerozumie a že takto je to isto dobre. Tento trend sa však dá relatívne ľahko vystopovať v motokrose, kde jazdci majú takto nastavené páčky. Pre nich je to prirodzené, pretože pri jazde prevažne sedia. Veľa svetových jazdcov jazdí aj na motorkách a preto si tento zvyk preniesli aj na bike. No je to dobre, alebo zle?
• Logika objektívna: existuje celý rad pretekárov svetovej úrovne, ktorí takto nastavené páčky nemajú. Jeden z nich je aj Amaury Pierron, víťaz svetového pohára v zjazde z roku 2018. Stačí sa pozrieť na moje nasledujúce fotky a hneď pochopíte, čo je zle.

Pozrite sa lepšie na zápästia, ako ich mám zalomené. To vôbec nie je dobre. Pri mojich proporciách (výška 197 cm) takmer horizontálny uhol páčok nefunguje. Postoj by mal vyzerať trochu prirodzenejšie, ako napríklad postoj môjho tímového kolegu na nasledujúcej fotke.


Jeho postoj je takmer učebnicový. V čom však teda spočíva problém? Okrem nastavenia uhla a vzdialenosti páčok zohráva v tom totiž úlohu aj výška (v geometrii biku označovaná stack), šírka rajdov, výška postavy a geometria bicykla. U mňa sa zrejme stretlo to, že kombinácia mojej výšky, relatívne úzkych rajdov a ich výšky ma nútila zaujať takúto „divnú" jazdeckú pozíciu. Poďme si to nejako vysvetliť.

• Čím mám vyššie rajdy voči svojej výške, tým plochejší uhol páčok volím, pričom nezabúdam ani na to, že predlaktie a dlaň by pri jazde mali byť približne v rovine. Určite nie zalomené (tým sa môže meniť aj poloha ťažiska na biku). Plochý uhol páčok preto volia nižší jazdci, ktorí majú voči svojmu telu rajdy relatívne vysoko (stack). Samozrejme, nedá sa to generalizovať. Poznám vysokých jazdcov, čo majú ploché páčky. Pravidlo je však dosť jasné - predlaktie a dlaň majú byť pri jazde v jednej rovine. Naopak zase platí, že vyšší jazdci majú k svojmu telu relatívne nižšie položené rajdy. A teda by mali voliť nie úplne plochý uhol páčok.
• Čo sa týka vzdialenosti páčok od rajdov, tu platí isté pravidlo. Aspoň myslím. Čím ďalej máte páčku od rajdov, tým je pre vás pravdepodobnejšie, že isté sekcie trailu zbytočne prebrzdíte. Predovšetkým tu hovoríme o technicky náročných a rozbitých sekciách. Naopak, ak ich máte blízko k rajdom, veľmi sa za páčkami nenačahujete, tým pádom máte lepší a istejší úchop a brzdíte menej.

Poučenie: Nie vždy to, čo vidíte u iných jazdcov, bude fungovať aj pre vás. Dá sa odkukať, ako by mala vyzerať ideálna jazdecká pozícia, tú sa snažíme dosiahnuť nastaveniami. Tu je napríklad video. Schválne si skúste nastaviť uhol a vzdialenosť páčok od rajdov tak, ako je tu popísané. Pri akých nastaveniach bude pre vás jazdenie, respektíve jazdecká pozícia prirodzenejšia?

Tlak v gumách

Tlak v gumách zásadne ovplyvňuje pocit z jazdy.

• Logika fiktívna: na viac nafúkaných kolesách nedostanem defekt. Bezdušové plášte sú príliš náročné na inštaláciu, nechcem ich.
• Logika objektívna: mohol by som sa rozpísať, ale načo? Jeden článok o tlakoch v gumách som už napísal, tak čítajte: Chceš zlepšiť prejav svojho biku? Začni tu!.

Poučenie: jazdite bezdušové plášte, ideálne s vložkou. Môžete si dovoliť voziť nižšie tlaky, čo v konečnom dôsledku znamená lepší grip.

Extra vysoké rajdy

Pozrime sa na túto fotku Laurieho Greenlanda, všimnite si, ako vysoko má vzhľadom k telu rajdy, má ich skoro po hruď (preklikni na 2. fotku).

Keď si prirovnám bike k telu, rajdy mám zhruba nad úrovňou panvy. Samozrejme, chcem sa podobať na profesionálov, preto aj so svojou výškou 197 cm sa budem snažiť zvýšiť polohu rajdov. Je to OK?

• Logika fiktívna: tým, že si dám vyššie rajdy, teda pridám 2,5 cm podložky pod predstavec a rajdy so 45 mm zdvihom, čo je rozdiel oproti továrenským nastaveniam 3 cm, budem mať dostatočne vysoký postoj, aby som sa viac podobal jazdcom, ktorých jazdecký štýl obdivujem (pekný štýl majú väčšinou nižší jazdci). Zároveň sa upraví môj postoj na biku tak, že na ňom budem menej prikrčený, ale viac vystretý, čo mi umožní mať vystreté nohy, ktoré ma pri zjazde budú menej bolieť. Obrázky mňa a môjho vysokého posedu viď nižšie.





• Logika objektívna: je veľmi veľký rozdiel medzi postojom nižších jazdcov s pekným štýlom jazdy a vyšších jazdcov. Tým, že som si nastavil extra vysoký kokpit, som presunul ťažisko viac na zadné koleso. Bol som viac vystretý, čo mi umožnilo menej zaťažovať nohy pri zjazde. Zároveň bol tento postoj veľmi prirodzený, človek sa na biku tak nekrčí, padol mi viac, takpovediac, do ruky.

To, že som bol viac zavážený na zadné koleso, mi zabránilo efektívne presúvať hmotnosť na predné koleso. Zaťažovať aj predné koleso je však veľmi dôležité, čo vám potvrdí veľa trénerov a jazdcov. Nižší jazdci prirodzene vyzerajú na bikoch viac vystretí, skôr na nich stoja, ako sú prikrčení. Pokiaľ som však vysoký, nie je šanca, aby som sa na týchto jazdcov podobal, to jednoducho nejde.

Ako vyšší jazdec sa musím porovnávať s vyššími jazdcami. A tam je pes zakopaný. Pri pohľade na Grega Minaara a napríklad aj slovenského elitného jazdca Šimona Rusa zistíme, že vysokí jazdci majú taký postoj, že nie sú na biku vystretí, ale skrčení - žiadne vystreté nohy, žiadny vzpriamený trup. Ich trup ide skoro rovnobežne s horizontálnou rovinou. A to je zásadný rozdiel, ktorý sa nedá prirodzene dosiahnuť s príliš vysokým nastavením rajdov (tak, aby som na to cielene nemusel myslieť).

Keď som si prezrel svoje archívne fotky, našiel som jednu z prvého dňa, kedy mi v roku 2018 prišiel nový bike.


Zatiaľ som nemal vysoké rajdy, len továrensky nastavený bike a pozrite na ten rozdiel medzi postojmi tu a na mojich predošlých fotkách (áno rozdiel bol tri centimetre).


Správna poloha by zhruba mala byť nasledovná: brada by mala byť nad úrovňou predstavca, ruky mierne pokrčené, pokrčené nohy, trup naklonený pozdĺž hornej rámovej rúrky. No čo vám budem rozprávať, pozrite si perfektné video od Rasťa Baránka.

Poučenie: verte továrenským nastaveniam bicykla (dnes už vedia, čo je dobré a čo nie), geometriu, teda aj výšku rajdov zmeňte maximálne v rozsahu +-1 cm a porovnávajte svoj jazdecký postoj s jazdcami rovnakej výšky, ako ste vy. Snažte sa kriticky premýšľať, či za horší postoj môže nastavenie biku alebo vy, ako jazdci (Keď na to budem myslieť, dokážem vytvoriť rovnaký postoj ako profesionáli? Nie som lenivý držať správnu polohu?).

Extra úzke rajdy

Enduro býva, alebo skôr bývalo o jazdení na trailoch, ktoré boli často veľmi pokrútené, technické a pomalé. Úzke rajdy by sa tam mohli hodiť.

• Logika fiktívna: enduro ako disciplína nie je až také rýchle ako napríklad zjazd, potrebujem teda 800 mm rajdy? Nie je to len kvôli rýchlosti a zvládaniu preťažení. Úzke rajdy vôbec nie sú až také bežné, rád sa teda odlíšim. Okrem toho sa mi s úzkymi rajdami bude dobre jazdiť popri stromoch. Našiel som len samé výhody.
• Logika objektívna: geometria hocijakého komponentu by mala byť prispôsobená proporciám jazdca. Vyšší jazdci potrebujú samozrejme širšie rajdy. Čo je ale limit? Ja som skúšal minimálne 760 mm, to je už však dosť málo. Naposledy som mal 780, teraz 790 a aktuálne mám objednané nové 800 mm rajdy. Dôvod je jasný. Enduro dnes nie je o jazdení pomalých, kľukatých a úzkych trailov, ako to bolo pred piatimi rokmi. Dnes sa jazdí v bikeparkoch a na tratiach, kde sa jazdí aj zjazd. Trate sú rýchle a náročné, prakticky sa nemáte čomu vyhýbať. Treba tak širšie rajdy. 760 mm je vážne málo.

Poučenie: netreba zachádzať do extrémov, každé nastavenie, špeciálne geometriu meňte jemne, povedzme po 1 cm odpílenia z rajdov. Na tratiach, aké sa v dnešnej dobe považujú za enduro traily, už nemáte dôvod jazdiť s užšími rajdami. V pohode si teda nechajte také široké, ako vám to vyhovuje.

Tokeny v tlmičoch

Tokeny, vložky a spacere sú dnes už bežnou súčasťou tlmičov a dovoľujú nám zmeniť priebeh tlakových pomerov v priebehu zdvihu tlmiča vplyvom pracovného objemu. Jednoducho povedané, pri rovnakom počiatočnom tlaku a tlmiči „s" a „bez" tokenu vyžaduje stlačenie tlmiča s tokenom nadoraz významne vyššiu silu. Tlmič s tokenom je progresívnejší. O koľko som chcel byť ja progresívnejší? No, samozrejme, o maximálnu možnú mieru.

• Logika fiktívna: čím progresívnejšie mám nastavený tlmič, tým viac sa podobám profi jazdcom. Tlmič tak reaguje citlivo na malé nárazy a pri veľkých nárazoch nedostávam doraz. Tento efekt sa znásobuje, čím viac tokenov dám do vidlice. Kto by chcel mať lineárny chod tlmiča, keď môže byť progresívny? Nahodím si tak maximálny možný počet tokenov, pozor - pri rozumnej hodnote SAG-u, teda cca 25 - 30 %.
• Logika objektívna: dať si do tlmiča maximálny počet tokenov je naozaj extrém. V priebehu roku 2019, keď som to mal takto nastavené, som nedal ani na vidlici ani na tlmiči doraz. Pričom som mal SAG okolo 25 - 30 %. Situáciu ilustruje nižšie uvedený obrázok z mojej pretekárskej jazdy zo Slovenského pohára v zjazde v Polomke. Všimnite si hodnotu ružového krúžku na vidlici, je zhruba v poovici vidlice!! Moje tlmiče tak väčšinu času pracovali vo zdvihu 0 - 50 %, pričom aj na malé nárazy reagovali relatívne citlivo. Čo je však problém, nevyužíval som celý potenciál zdvihu a to je škoda. Na novom biku v sezóne 2021 som si do tlmičov nedal žiadne tokeny, dorazy som dával, ale nie veľmi často, čo je v poriadku. Využíval som celý potenciál zdvihu a tak to má byť.

Poučenie: nie, plný počet tokenov v tlmičoch nevyužijete, pokiaľ nie ste Aaron Gwin. Dávať doraz je v poriadku. Využívajte potenciál svojho biku, teda si do tlmičov tokeny pridávajte len veľmi opatrne.

Pohodové tréningy

Mal by tréning bolieť alebo nie? A musí to bolieť, aj keď idem len jazdiť?

• Logika fiktívna: na preteky stačí, keď budem jazdiť. Hore kopcom si vyšliapem, dole sa spustím. To je enduro. Párkrát si to zopakujem a mám natrénované. Stačí teda jazdiť, nič špeciálne.
• Logika objektívna: keď sa spustíte dole kopcom na pretekoch, bolí to. Ste zadýchaní. Rozdiel oproti tréningu je v nasadení. Idete trať v kuse a snažíte sa nešetriť sily, ide vám o rýchlosť. Jasné, že si zamakáte inak ako pri bežnom výjazde. Preto treba občas do tréningu zaradiť aj intervalový tréning na bicykli. No keďže nie som tréner, radšej nejdem písať koľko a ako trénovať. Je však 100 % isté, že bežným výjazdom sa na preteky poriadne nepripravím.

Poučenie: tréning by mal občas bolieť. Párkrát za týždeň treba rozbúchať srdiečko na maximum a poriadne sa zadýchať. To, čo bolí na tréningu, bude menej bolieť na pretekoch, alebo to bude bolieť rovnako, pôjdete však o niečo rýchlejšie.

Silový tréning

Mali by sme aj v iných disciplínach dvíhať činky? To je dobrá otázka.

• Logika fiktívna: enduro nie je zjazd. Zjazdári často zaraďujú silový tréning. Enduro je skôr o výdrži. Dvíhať činky preto nemusím. Všetko potrebné si natrénujem počas jazdenia.
• Logika objektívna: je to asi takto, čím rýchlejšie idem, tým väčšiu silu musím vyvinúť v rukách a nohách, aby som zvládol silové pôsobenie podložky skrz bike až na samotného jazdca. Inak bike neudržím. Mali by sme sa do istej miery venovať aj silovému tréningu, aby sme sa na toto zaťaženie pripravili. Rýchla jazda sa nám potom bude zdať komfortnejšia, takže si môžeme dovoliť viac.

Poučenie: áno, v ideálnom prípade je dobré zaradiť silový tréning do svojho repertoáru činností.

Veľký prevodník

Pokiaľ máte usporiadanie prevodov 1x12, určite viete, že ak idete rýchlo, niekedy vám posledný najťažší prevod nestačí. Pri jazde dole kopcom tak máme spravidla zaradené na najmenšom koliesku.

• Logika fiktívna: na obmedzenie príliš vysokých otáčok pri vysokej rýchlosti potrebujem prevodník s viac ako 30 zubami. Jednoducho povedané, aby som mohol zabrať aj pri zjazde, musím mať vpredu väčšie koliesko. Nino Schurter jazdí vpredu s 36- až 38-zubovým prevodníkom, ja si dám teda 34, nech to nepreháňam.
• Logika objektívna: 34-zubový prevodník je extrém. Najmä, ak jazdíme v kopcoch, kde strmý výjazd nie je ojedinelý. Na strmšie výjazdy budete potrebovať slušnú dávku sily. Na miernejších si zase toľko neoddýchnete. Je lepšie zvoliť ľahšiu alternatívu. Naopak, pri jazde dole je táto voľba relatívne dobrá, stačí mať zaradený prevod zhruba 9, 10, 11. Na poslednú 12 som radil veľmi zriedkavo.

Poučenie: na enduro preteky by som odporučil maximálne 32-zubový prevodník. Minulý rok som jazdil 30-zubový a zvládol som každý výjazd s ľahkosťou. Zjazdy boli o niečo náročnejšie vzhľadom na často zaradený najťažší prevod. Zlatá stredná cesta je tak, pravdepodobne, 32-zubový prevodník.

Iné stopy

Kto sleduje kolá EWS, určite pozná pojem „french line“ a.k.a. francúzska stopa. Označuje sa tak línia pretekárskej trate, ktorá nie je vôbec viditeľná, a jazdec si ňou jemne skráti trať a získa čas (nie je to však línia profi jazdcov vo veľmi technických úsekoch, na ktorú si netrúfame). Na enduro pretekoch máte trať, ktorá je označená páskou, no nie vždy úplne dobre, preto niekedy „french line“ hraničí s morálnym porušovaním pravidiel.

Dobré video si môžete pozrieť tu (od 5:30). Nech už je hranica porušovania pravidiel akákoľvek, ak má opáskovaná trať šírku povedzme 2 metre a šírka vášho kolesa je 5-7 cm, v jednej sekcii sa nachádza približne 40 rôznych stôp. To otvára dvere ku kreativite a rôznym kombináciám prejazdu sekcií, ktoré nie sú vždy označované ako hlavné - vyjazdená stopa.

• Logika fiktívna: väčšina jazdcov jazdí v hlavnej stope, teda úzkej časti opáskovanej trate, ktorá je v priemere najľahšia na prejazd. Väčšina jazdcov však nevyhrá. Preto treba hľadať stopy mimo hlavnej línie.
• Logika objektívna: takmer na každom úseku trate sa dá nájsť línia, ktorá vedie mimo hlavnej stopy. Hlavná línia má však jednu veľkú výhodu, je väčšinou veľmi plynulá a relatívne ľahká na prejazd. Čím viac kreatívnych stôp hľadám, tým viac zaťažujem svoju myseľ, aby som si tieto línie pamätal. Navyše, nie vždy sú plynulé. Je však určite dobré myslieť „outside the box“. Pozrite sa na moje stopy z 1. kola MTBIKER Hornonitrianskej Enduro Série:
  
  
  1. HES 2021 Drozdovo RS1 (od 1:44)
  2. HES 2021 Drozdovo RS3 (od 2:20)
  
  Hľadaním alternatívnych línií na každej trati som však niečo zabudol.

  Nie vždy to, čo vidíte u iných jazdcov, bude fungovať aj pre vás.

  Zabudol som, ako jazdiť hlavnú stopu, ako jazdiť klopenky, čo sa mi koniec-koncov vypomstilo počas mnohých pretekov minulého roka, kde som v takýchto úsekoch strácal len preto, že aj doma pri trénovaní som si zvykol jazdiť alternatívne stopy. Plynulý prejazd mi akosi vykĺzol z rúk.

Poučenie: áno, asi na každom meranom úseku existujú približne 1 až 2 miesta, ktoré sa dajú jemne skrátiť. Preto treba mať pri tréningu otvorené oči. Zo skúseností však už viem, že nie každé skrátenie vnútrom zákruty po nevyjazdenej pôde znamená zrýchlenie. Hlavná stopa má jednu veľkú výhodu. Vidíte ju, nerozmýšľate, či ísť sprava, zľava a podobne. Ak dobre prejdete hlavnou stopou, nemusíte vôbec strácať čas. Preto je dôležité trénovať aj opakujúce sa ľahšie prvky - klopené a neklopené zákruty a podobne.

A ďalšia vec, ale to sa týka niekedy skôr organizátorov - fakt treba myslieť na to, kde dať a kde nedať pásku. Niekedy sú úseky opáskované tak, že človek vidí skrátenú stopu, ale zrejme by to hraničilo s podvádzaním, no páska tam nie je, takže by to malo byť OK. Niekedy však zaberie morálny mechanizmus a človek tam nejde. Vždy si však pomyslím, že ak by na takýchto miestach nedali pásku na EWS, vyjazdila by sa tam celkom jasná línia, pretože všeobecne platí, kde nie je páska, tam je trať a pokiaľ je v stávke veľa, pretekári tam pôjdu.

Nenechať si poradiť

Samozrejme, že ako Slováci sme národ, ktorý vie všetko najlepšie, čo sa prejavuje najmä v internetových diskusiách. Nie vždy je ale taktika tvrdého zapierania vhodná a to hlavne v cyklistike. Niektoré nastavenia sú skryté, niektoré naopak veľmi viditeľné.

• Logika fiktívna: každý sme iný a preto každý potrebujeme vlastné nastavenie biku.
• Logika objektívna: nie, horská cyklistika nie je až natoľko individuálny šport, že by musel mať každý vlastné nastavenia bicykla, ktoré sú nejakým spôsobom extrémne. V prevažnej miere by nám mal vyhovovať istý priemer nastavení. Pokiaľ sa nám tento priemer nezdá, môžeme niečo zmeniť, ale rozumne! Ak stále pociťujeme, že niečo nie je OK, je načase vyhľadať odbornú pomoc vo forme trénera.

Poučenie: v minulosti bol problém zistiť odpoveď na otázku: „how to ride a bicycle“. Dnes už existuje nespočetné množstvo tutoriálov, dokonca aj v slovenčine, či už niektoré videá o technike na MTBIKER, ďalej viac na DH/enduro zameraný Bike Mission. Ale sú aj ďalšie možnosti...

Prednedávnom vydal Mišo Kolář výzvu, kde ponúka možnosť vedenia a zostavenia tréningového plánu. Je určená každému, kto sa chce zlepšiť, a pokrýva všetky aspekty tréningu na enduro, zjazd, ale aj iné disciplíny. Mišo spolu s kondičným trénerom Jakubom Šoltésom vám zostavia tréningový plán (kondička, sila), pomôžu vám aj s technikou, či s nastavením biku. Vzniká tak ideálna kombinácia vyššie zmienených faktorov. Tento program nie je určený len pre profesionálov, ale aj pre bežných ľudí. Môžete sa s Mišom len poradiť, nastaviť veľmi zjednodušený tréningový plán, prípadne sa spýtať, čo robíte zle a na čom by ste mali zapracovať.

Celkový koncept ešte čaká na oficiálne spustenie, určite sa však viete dohodnúť aj teraz. Je to teda ideálna možnosť, pokiaľ chcete robiť cyklistiku bezpečne a technicky správne, alebo sa chcete vyšvihnúť a konečne dosiahnuť na pretekoch dobrý výsledok. Momentálne mi nenapadá rýchlejšia cesta, ako sa zlepšiť. Samozrejme, že Mišo to nerobí za dobré slovo, niečo to bude stáť. No nie je príjemné namiesto hľadania zlepšovákov a tréningov dostať plán spolu aj s radami na zlepšenie techniky? Tento prístup „set and forget“ má určite svoje výhody, najmä ak nemáte celé dni čas na to hľadanie chýb, prečo sa vám zle jazdí, alebo prečo sa nezlepšujete.


Ďalšou možnosťou na cielené zlepšenie sú tréningy od Sama Pivka. Táto organizácia existuje už dlhšie a rovnako ponúka zaujímavé možnosti, ako sa relatívne jednoducho dostať k radám o správnej technike jazdy a tréningoch. Usmerní vás podľa vašej aktuálnej úrovne a zamerania a vyberie vám správny postup zlepšenia. Trénujete v skupine alebo individuálne. Ide prevažne o jazdenie v Bratislave a okolí, určite sa však dá dohodnúť na inom mieste tréningu, prípadne sa môžete zúčastniť viacdenného kempu na vopred zvolenej lokalite. Túto zimu sa k Samovi pridal ako tréner aj Adam Rojček. Hej, kto by nechcel, aby ho trénoval majster Slovenska?

Výsledkom je teda, že vzhľadom na množstvo informácií, ako správne jazdiť, neexistuje žiadna výhovorka. Pozrite si videá, prečítajte články, prípadne môžete priamo investovať do tréningu s osobitým prístupom. Vo výsledku je lepšie investovať peniaze do cieleného tréningu, ako si kúpiť nejaký komponent...teda pokiaľ ho kupujem s tým, že možno mi pomôže zlepšiť jazdu.

No a nakoniec nezabúdajte sledovať dianie v našom tíme Weldtite Cyklo Turiec.

Zdroje fotografií: flanci.photo, SPDH.sk, vlastný archív - Jakub Linda, Bang.sk, days.of.my.light