Čo ma naučila minulá sezóna

Do pretekov máme ešte ďaleko, no možno ideálny čas pozrieť sa ešte späť a trochu sa poučiť na mojom príklade.

Nemám pocit, že som nejaký „veterán", co by mal spomínať na časy minulé s nostalgiou. Na druhej strane sa venujem pretekom a maratónom už 18. sezónu. A keďže som nikdy nemal trénera, na veľa vecí prídem jedine metódou pokus/omyl. Možno nie ideálne, ale poznáte otrepané spojenie...aj cesta je cieľ.

Ešte než nám/mi začne definitívne „vyhrávať” z novej sezóny, čo bude zrejme s príchodom jarných klasík, skúsim spísať, čo ma naučila sezóna predchádzajúca. Či už z hľadiska tréningu, výživy, techniky alebo motivácie. Možno sa niekto nájde, prípadne doplní svoj názor.

Wattmeter na MTB a pretekoch

Možno vám to príde zvláštne, no minulá sezóna bola prvá, ktorú som kompletne absolvoval s wattmetrom na MTB a teda vrátane všetkých maratónov a pretekov. Samozrejme, wattmeter ako taký mám už od roku 2018, no len na cestnom bicykli. Minulú sezónu mi robil už od začiatku spoločnosť model 4iiii na SUPe a môžem povedať, že priniesol skutočne zaujímavý pohľad na moje telo a bol veľkým pomocníkom.


Totiž, ak vás bavia preteky, práve tam získate tie najzaujímavejšie údaje, s ktorými viete potom pekne pracovať. Rovnako si vďaka nemu viete výborne rozložiť tempo, čo platí najmä pre dlhé maratóny, kde teda nejdete „full gas”, ale viete presne trafiť tú tenkú „hranu”. Tiež som si myslel, že po tých rokoch si už viem tempo odhadnúť aj bez toho, ale bolo veru na čom pracovať. Niekto vraví, že počas pretekov nechce pozerať na budík, no pre mňa ako totálny diesel sa vždy oplatí si postrážiť prvých 30 min, výsledkom čoho je potom úplne iný pocit z celých pretekov. Treba zdôrazniť, že neatakujem prvé miesta, takže ak niekto začne nastupovať, môže ma to nechať chladným...ak na to mám, dobehnem ho neskôr.

Teraz len trochu ľutujem, že som ten wattmeter nemal na MTB aj počas extrémov, kde sa mi naozaj darilo - napríklad Salzkammergut 2018, kde sa mi podarilo skončiť na celkovom 23. mieste a s časom okolo 11:19. Ak by som chcel skúsiť opäť niekedy posunúť hranicu pod 11 hod, aspoň by som mal teraz lepšiu predstavu, čo ma čaká.

Celý text vyššie môže byť rovno odpoveďou na otázku, ktorú veľmi často píšete. Ak si chcete zaobstarať wattmeter a máte 2 bicykle (napr. cestný a MTB), na ktorý teda? Za mňa po skúsenosti odporúčam rozhodne na ten, na ktorom chcete pretekať, prípadne na ktorom máte svoje veľké „ciele”.


Progresívne zaťaženie

Možno ste už tento termím počuli, ak vás baví tréning, je to jedna z jeho pevných zásad. Inak povedané, na všetko je dobré ísť postupne. Či už pridávate dĺžku tréningu, prípadne intenzitu, malo by sa jednať o postupné pridávanie, kde si treba dať
Telo aj hlava má chuť na tréning a ten hlavne nachádza odozvu.
pozor aj na veľké skoky. Alebo zase inak povedané, nenaložiť si hneď zbytočne veľa. Vďaka tomu sa telo vie pekne adaptovať na tréning a postupne rastie aj výkonnosť. Celú teóriu ovládam, no u mňa je problém, že veľmi rád jazdím, do toho sa snažím kombinovať tvorbu, ktorá tiež záleží od počasia a ďalších faktorov, no a samozrejme rodinný program...a keď je možnosť, mám čas, je pekný deň, tak proste idem viac. Takže často potom vznikajú práve tie veľké skoky a môj tréning už je skôr taký „freestyle”. Ale k veci…

Čo sa mi ale minulý rok podarilo ideálne poskladať, bol môj pretekový program od augusta. Ešte predtým bolo síce Spišských 333 Extreme, ale to bola skôr šialenosť mimo akúkoľvek kategóriu. Začal som Donovalským Drapákom, pričom každý týždeň boli ďalšie preteky a v podstate sa sformovali 2 bloky, medzi ktorými bola 2 týždne pauza. Všimnite si najmä ten prvý blok, kde sa vytvorila pekná postupka. Nájdete tam aj odkazy na reporty pre tých, čo by si chceli preteky pripomenúť.

Prvý blok:


Druhý blok



Výsledkom bolo, že som na sebe doslova videl, ako mi rastie kondícia tým, že preteky na seba pekne nadväzovali. Každé jedny som bol lepší, čo bolo pekne vidieť ako na normalizovanom výkone, tak aj na umiestnení, resp. odstupoch. Nezačal som nejakou „šialenosťou”, ktorá by ma odpísala a najlepšie som sa cítil práve v tých posledných.

Takže aj keď máte tréning tiež pomerne flexibilný a vo „freestyle” štýle, dobre poskladané preteky môžu byť tým rozhodujúcim faktorom. Už si to len naplánovať tak, aby ste načasovali formu tam, kde chcete. Aj keď je mojím „prekliatím”, že jazdím dlhé trate, možno v úvode sezóny spravím nejakú výnimku...

Oddych a ešte raz oddych

S tým, čo som písal vyššie, súvisí aj ďalší môj tradičný problém - oddych. Navyše tým, že mi nevadí ani výrazne horšie počasie pre jazdu, tak ma ani mrholenie či dážď neprinúti zostať doma. Potom zase chceme ísť s mladým, takže nosič na chrbát a hurá kdesi na chatu. A turistiku so 16 kg na chrbte asi ťažko budem radiť do kategórie s názvom kompenzácia. A dni plynú tak rýchlo, že si človek ani neuvedomí, v akom je záprahu. No ale keď to nejde po dobrom...


V jednom zjazde som nepríjemne chytil konár, hodilo ma o zem a výsledkom bolo pomliaždené rameno. Našťastie žiadne potrhané väzy a pod., takže cca o 8 dní som pomaličky mohol zase jazdiť, aj keď opatrne na ceste. Aj keď mať ruku „priviazanú” k telu je otrava, telo si výborne oddýchlo. Nepamätám si totiž, že by som za posledných 5-6 rokov dal tak dlhú pauzu...teda skutočnú pauzu. Žiadna turistika, beh, lyže atď. A čo sa stalo? Síce prvé výjazdy boli samozrejme pocitovo horšie aj vďaka poškodenému ramenu, no postupne sa mi jazdilo oveľa lepšie, teda ešte lepšie ako pred zranením. Telo aj hlava má chuť na tréning a ten hlavne nachádza odozvu. Poučenie do tejto sezóny je teda jasné a nebudem čakať až na nejaký pád. Ak sa cítite mizerne a tréning nezaberá, dajte si 5-6 dní „pohov" a začnite pekne postupne.

Jedno telo s bikom

Čím bol pre mňa rok 2021 odlišný, bol aj pomer hodín strávených na cestnom bicykli a MTB. Teda najmä v sezóne, pretože na jar, keď je všade u nás ešte kopec vody a blata, je „žiletka” stále najlepšie riešenie. Navyše na nej človek pekne roztočí nohy po zime strávenej na lyžiach.

Dnes už je veľa možností, ako si nechať poskladať tréning priamo na mieru, prípadne ho konzultovať. Výhodou je, že sa vyhnete mnohým chybám... na druhej strane, mňa baví ten samotný proces postupného „sebaspoznávania”..
S tým, ako som mal wattmeter na MTB, tak sa postupne v podstate všetky výjazdy v hlavnej sezóne presunuli do terénu, vrátane tých čisto „tréningových”, ktoré som predtým jazdieval na cestnom bicykli. Aj keď bolo mokro a škaredo, voľba padla na nejakú šotolinu k chate, než asfalt. „Problém” u mňa je ten, že nemám talent v štýle „sadnem na MTB a letím”. Ja musím odjazdiť hodiny v teréne, aby som získal cit a až potom si to viem v zjazde pustiť tak, že mám všetko pod kontrolou. Rovnako s tým, že na biku je iný posed ako na cestnom bicykli, som si postupne oveľa lepšie zvykol. Výsledok - na pretekoch som sa cítil s bicyklom ako jedno telo, či vo vysokej intenzite, pri dlhých hodinách, tak aj v zjazde...a čím bol zjazd technickejší, tým som vedel viac získať.


O to viac mám rešpekt k borcom ako Tom Pidcock či MVDP, ktorí dokážu na top úrovni kombinovať toľko disciplín. Lepšie povedané - nechápem.

Strava - vždy sa dá niečo zlepšiť

Čo má na samotný pocit z dlhých výjazdov a najmä vo vysokej intenzite veľký vplyv, je strava. Treba prijať dostatok energie, no pritom nechcete mať pocit plného brucha. Niet divu, že výživa je pri „profíkoch” doslova veda a odborníkov na ňu celá kopa. Tiež som si myslel, že po tých rokoch už nie je čo meniť a pritom niekedy stačí zmena úplne malá. V mojom prípade nejaká slaná vec. Na maratóny nad 3 hoďky som si začal vždy brať nejakú žemľu so syrom, prípadne s maslom, medom a soľou. Ak ju „zabijem” v druhej polovici, vždy mi dokonale padne a väčšinou sa mi potom ide vždy lepšie. Možno len potrebujem preložiť „vesmírnu stravu” niečím iným, možno tým, ako sa extra potím, je soľ živou vodou. Predtým som si žemle bral len na extrémy, no teraz sa stali pevnou súčasťou aj bežných maratónov...len treba nájsť dobré miesto, kde sa dá žuť.


Pre tých, čo tréning berú skutočne vážne, je množstvo z toho v podstate jasné. Dnes už je veľa možností, ako si nechať poskladať tréning priamo na mieru, prípadne ho konzultovať. Výhodou je, že sa vyhnete mnohým chybám... na druhej strane, mňa baví ten samotný proces postupného „sebaspoznávania”. Ktorý postup zvolíte, je už potom na vás...
report_problem Našiel si v texte chybu?
Imroman 
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Z kancelárie na Enduro World Series – 2. časť

Z kancelárie na Enduro World Series – 2. časť

Keď som sa kvalifikoval na Enduro World Series, vedel som, že budem musieť trénovať tak ako nikdy, aby som tie preteky vôbec dokončil.
Z kancelárie na Enduro World Series - 7. časť

Z kancelárie na Enduro World Series - 7. časť

Na začiatku roku 2022 som si predsavzal odjazdiť svetový pohár v endure. To, čo však prišlo po samotnom EWS, je prinajmenšom prekvapivé.
Čo mi tréning dáva a čo si berie ako daň

Čo mi tréning dáva a čo si berie ako daň

Trénovanie nie je len o zlepšovaní fyzickej kondície. Skrýva sa za ním oveľa viac, než si vieme na prvý pohľad predstaviť a vo výsledku má vplyv v podstate na celý život. Aspoň u mňa.
keyboard_arrow_up