La Ruta de los Conquistadores

Nie často sa na Slovenských bike weboch objavujú reporty z akcií mimo Slovenska. A takmer nikdy sa neobjavujú reporty z akcií mimo Európy. Preto vám veľmi rád dávam k prečítaniu zážitky Romana Petra, ktorý si tento rok prešiel (aspoň) 2 pre našinca ťažko predstaviteľné etapáky. Prvý bol v Kostarike...

Stage 1
Pokus o stručný report zo zaujímavého závodu. Išli sme dvaja ja a Katka- môj doprovod.
Celá akcia sa niesla od začiatku v znamení určitých problémov. Cestou na letisko sme zadreli motor v našom aute a odlet sme naháňali taxíkom. Cestovali sme po trase Viedeň-Madrid-San José. Taxíkom sme sa presunuli z letiska do mestečka odkiaľ závod štartoval – Jacó na pacifickom pobreží. Cestou sme sa zoznámili z miestnou špecialitou urputným dažďom, ktorý prichádzal každé poobedie a trval do rána. Na kostarických horských cestách s početnými zosuvmi a prúdmi vody na vozovke to vyzeralo neprívetivo. Ráno vyšlo slnko a hneď sa dojmy zlepšili. Voľné dni sa rýchlo minuli a po krátkej aklimatizácii a rozjazdení nás čakala prvá etapa Jacó – San José. Štartovalo sa o 05.00 a z popisu trasy bolo zrejmé že pôjde o stúpanie. Síce mi chlapci z Česka čo boli vlani hovorili o potrebe mať úzke plášte do blata, myslel som že 1,95 nie je až tak moc. Iba som čumel keď som na štarte videl na čom prišli miestni borci. Takú šírku plášťov u nás používajú krosové bicykle. Vedeli sme že na každej občerstvovačke sa meria „cut off time“ po ktorého prešvihnutí vám nedovolia pokračovať v etape. Časy na absolvovanie boli nasledovné PC 1 – 09.00, PC 2 – 11.30, PC 3 - 13.30, PC 4 – 15.00. Netušil som že medzi 25 a 40 kilometrom ma čaká kľúčová blatistá pasáž ktorá rozhodne o mojom neúspechu v tomto závode.

Po prvom stúpaní na šotoline prišli hupy, ktoré boli nepríjemné tým že dažde do nich vymyli pozdĺžne aj priečne stružky hlboké asi 20 – 40 cm a pri súťaživom pojatí zjazdíkov dali poniektorí peknú držku. Terén sa začal postupne zhoršovať. Objavilo sa miestne blato, celkom nepríjemné a šmykľavé. Moje galusky na ňom prekvapivo dobre držali. Zatiaľ. Po menej jazdivých zjazdíkoch a prvom depe sa dostavil skutočný problém. Začalo sa často hlboko brodiť. Ešte v lete som sa rozhodol začať používať galusky TUFO hlavne pre možnosť jazdy na takmer úplne vypustenej galuske čo mala byť naša tajná zbraň na preteky v austrálskej púšti tam sme použili dezén označený ako XC1. Tufo ale ponúka aj dezén XC3 porovnateľný s Racing Ralphom tak som si povedal že to skúsim. Po príjazde z Austrálie v októbri som prelepil galusky pričom som použil pásku TUFO Extrem. Po jazde v blate s vysokým obsahom vody a niekoľkých brodoch páska povolila. Na ráfiku držala perfektne ale látková časť galusky sa odlepila (až mesiac po návrate som pochopil, že chyba môže byť v používaní ráfikov z inou geometriou než majú originálne ráfy TUFO). To by nebol až taký problém, keď galusku veľmi nahustíte bude na ráfiku držať aj bez lepidla a pri troche opatrnosti sa dá dokončiť závod. Ja som ale zistil čo sa deje až keď som odtrhol ventil a tým pádom som skončil. V galuskách som mal naliaty tmel, ale pri takejto závade nepomôže. Takže som naložil bike na chrbát, každému okoloidúcemu som musel odpovedať že nič nepotrebujem akurát tak iné zadné koleso a šliapal som peši na druhú občerstvovačku. Ostatní bikeri mali nasledovný postup: kúsok niesť, kúsok tlačiť, prísť k potoku pokúsiť sa trochu umyť bike a seba a znovu a znovu. Miestami sa dalo do blata zapadnúť až po koleno. Ja som sa nezdržoval s tlačením ale v prvom lepšom zjazde mi samozrejme všetci ušli a ja som bol rád keď ma po 15 kilometroch pochodu zobral jeden z „Bomberos“ ( miestny požiarnici a zároveň staff na súťaži) za seba na štvorkolku a doviezol na depo. Tam som čakal na posledného pretekára a nasledoval transport na hotel s ďalšími nešťastníkmi ktorí nestihli limit na tretie depo Odtiaľ už pokračovala etapa po asfalte až do cieľa.


La Ruta Stage 2 Santa Anna- Tres Rios

Po neúspešných pokusoch zohnať niekde lepidlo na galusky ( dal by som 100 USD za tubu Chemoprénu) som kapituloval a nalepil som rezervnú galusku na pásku, išiel som sa povoziť do nočného pouličného ruchu ( ale iba dva bloky od hotela ) a do rána som sa modlil aby na druhý deň neboli brody. Moje želanie bolo splnené. Ako to obvykle v etapových pretekoch býva, aj keď nesplníte limit v niektorej etape, môžete štartovať ďalej ale už nemáte status „finišéra“. Kto chcel vytiahnuť na prvý kopček, ten si musel naraziť špičku sedla hlboko do zadku a v takejto polohe vydržať. Priznám sa, že miestami som si vystúpil a tlačil. Stúpanie bolo po asfalte alebo betóne a nasledoval veselý zjazdík neuveriteľnej strmosti po blate. Našťastie v noci moc nepršalo a tak dezén držal. V jednej zákrute domáci parkovali traktor a od spodku proti nám nejaká staršia pani hnala kravy. To patrí k veci keď nejazdíte špicu. Po prvom depe nasledovala asfaltová pasáž s jedným šotolinovým prerušením až do cieľa. V centrálnej Kostarike nie je kúsok roviny a tak to bolo stále do kopca a z kopca. Naši najväčší fanúšikovia boli deti v školách, ktoré mali počas závodu voľno a vyzeralo to, že sa dobre bavili. Začal sa objavovať nový prvok. Domáci pretekári začali hojne využívať podporu svojich rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí ich doprevádzali na neoficiálnych vozidlách. Niežeby sa do stúpaní ťahali ale neniesli absolútne nič a nemuseli zastavovať na občerstvovačkách. Všetko im podali z auta. Toto uvádzam iba pre súťaživé typy, ktoré by mali prípadné ambície na poradie v ďalších ročníkoch. Treba si podobnú podporu zaistiť. Tento deň sa mi išlo dobre, užíval som si v zjazdíkoch zrýchlenie mojich vysokých ráfikov a trochu som deptal okolitých domácich aj s ich doprovodom. Ako to už býva keď sa začnem hrať na pretekára zle to dopadne. Nebolo to inak ani teraz. V zjazde po ceste, tak okolo štyridsiateho kilometra, som chcel predbehnúť austrálsku pretekárku. Po ľavej strane. V Kostarike sa jazdí vpravo. Ale v Austrálii vľavo. Samozrejme že som to pohnojil a neskoro som zakričal, takže baba sa pudovo uhla na svoju – austrálsku – krajnicu a ja som dostal parádny bodyček. Bolo to v zákrute doprava, pod nami strmé úbočie s kávovou plantážou, za nami auto a ako som letel von z cesty, tak som si hovoril „ už je to v prdeli“. Panicky som brzdil, bike išiel do šmyku tak som tie brzdy povolil a zabrzdil znovu. Už som bol vonku z asfaltu na takom uzučkom pásiku trávy a prachu a videl som tie kávovníky po sebou. Nepekná pristávacia plocha. Fakt neviem ako sa to stalo ale naraz som vrazil do stĺpa. Stehnom o stĺp z jednej stany a rámom o stehno z druhej strany. Úžasné šťastie. Všetci zastali. Ja, Austrálčanka, to auto aj všetci okoloidúci. Keď som sa pozbieral zo zeme a videli že mi nič nie je, tak pokračovali v závode a ja som zisťoval škody. Na počudovanie žiadna bolesť, rámu sa nič nestalo, spadnutá reťaz ani nestála za reč. Horšie bolo že pri bočnom šmýkaní mi predná galuska zoskočila z ráfiku úplne a zadná asi na 20 cm. Našťastie oba ventily boli v poriadku. Tak som galusky rýchlo vypustil, keďže nebolo blato pohodlne som ich nasadil späť na ráfik, na pôvodnú pásku, vrazil som do nich dve bombičky a po 100 tepov pumpou a so stiahnutým chvostom som frčal ďalej. Tak som sa preľakol, že som ani nefotil. Pretekárska nálada ma akosi opustila a vrátila sa až kúsok pred cieľom, keď som sa trochu naháňal s mexickým kolegom. Dal ma na zjazde a už som jeho náskok nezlikvidoval. Deň sa končil pri veľkom nákupnom stredisku, sprchy v stane na parkovisku a biky zostávali v depe u mechanikov, nás odviezli na hotel. Aj tak som nemal šancu s mojou španielčinou niekomu vysvetliť, že potrebujem lepidlo na MTB galusky alebo na koberce (a ani by ho nemali), tak som nechal bike v depe a išiel som relaxovať.


La Ruta Stage 3 Tres Rios - Turrialba

Na štarte sme sa správali trochu hlúpo. Neodolali sme pokušeniu a požiadal som ikonu Canonndalu – Tinkera Juareza o foto s Katkou. Je to príjemný pán, nechová sa ako hviezda. Stretli sme sa už toho roku na Cape Epic kde bol sólo a tu jazdil s tímom Cannondale Monavie. Katka sa hanbí ísť s kožou na trh na internet, tak som foto trochu orezal. Ako je zrejmé z priloženej mapky prevýšenia, tretia stage bola veľmi jednoduchá. Iba vyjsť na kopček a dolu. Kopček bol 3432 m vysoká sopka Irazú. Pustili nás do výšky 3024 m ( zhodovalo sa s Garminom) a najvyšší bod sme dosiahli dvomi súvislými stúpaniami po asfalte s jednou blatistou vložkou. Tie dva stupáky mali dokopy 36 km. Domáci doprovod sa mohol vyblázniť a okrem stravovania poskytol svojim jazdcom aj masáže. Od 2500 m vytrvalo mrholilo ale nebola príliš veľká zima, mne stačili návleky na ruky a tričko pod dresom. Zjazd som si predstavoval ako zvážnicu, po ktorej to jednoducho zbehnem a hotovo. Omyl. Začiatok zjazdu bol podľa mojich predstáv ale moc som kvalite môjho nalepenia prednej galusky neveril, takže som išiel opatrne. Po prvom kúsku zjazdu asi 10 km prišiel zdĺhavý traverz vo veľkej výške a v daždi a keď skončil traverz začal zjazd terénom, ktorý bol ako najhoršie zjazdy v Beskidy Trophy. Kamene, schody až do 70 cm blato, občas potok, všetko pekne rozbité. Ako som tým kľučkoval, zaznamenal som že mi šúcha zadné koleso o rám. Pomyslel som si, že sa uvoľnil rýchloupinák a tak som zastal, upol nanovo a pokračoval, šúchanie však neprestalo, dal som ešte jeden pokus z rychloupinákom a musel som zastaviť, prevrátiť bike a pozrieť sa čo sa deje. Pohľad na rám ma moc nepotešil. Ľavá spodná časť nohy sa uvoľnila z lepeného spoja a následne praskol spojovací mostík. Scalpel zrazu pružil vzadu oveľa viac. Do cieľa mi zostávalo 25 km, tak nasledoval známy scenár z prvého dňa, bike na chrbát a pochodom vchod. Keď sa terén upokojil skúsil som sa na tom zviezť. Keď som bajk v stoji naklonil asi 45 º na pravo, koleso sa odtiahlo od rámu natoľko, že šúchanie bolo znesiteľné. Neskôr som zistil, že sa tak dá jazdiť v sede, po rovine aj do kopca ale nastúpiť na ďalšiu etapu na prasknutom ráme som si už netrúfol. Po dojazde do cieľa som bike rozobral do prepravného kufra a ponoril som sa do smútku.


Stage 4 Turrialba – Limón išla cez banánové plantáže a po populárnych mostoch jednokoľajovej železničky na zvoz banánov. Celý deň pršalo a ja som sa mohol iba dívať.
Na záver by som zhodnotil tieto preteky ako úžasný zážitok hoci som nebol úspešný ani v mojom obvyklom priemere. Trópy boli niečím úplne novým a rád sa do karibskej oblasti vrátim. V Kostarike sa jazdí ešte jeden etapák údajne v prijateľnejších podmienkach ako La Ruta a štvordňovka sa jazdí aj v Guatemale. Všetky preteky na južnej pologuli majú pre nás absolútne nevýhodné termíny. Začínajú októbrom a končia marcom. Nedá mi nespomenúť si na silných ľudí takýchto pretekov. Nájdete ich skoro na každom známom závode. Na La Rute to bol Alejandro Reyes. Chlap išiel už tretiu La Rutu. Chýba mu pravá ruka od pleca. Nemal žiadnu protézu. Bol tam ešte jeden bez nohy, protéza od stehna ale toho som noc nevidel, lebo jazdil špicu v nejakom závodnom týme. V roku 2007 išiel s nami Crocodile Trophy ochrnutý Marc Heereman na hadnbiku a na Trans Rockies 2008 som videl chlapa bez ruky od lakťa a ďalšieho bez chodidla, obaja mali protézu. Keď si na nich pomyslím, tak je jazdenie nás, relatívne zdravých ľudí, akokoľvek akýmkoľvek extrémnym terénom prechádzka ružovou záhradou. Objektívny popis pretekov , fotodokumentáciu a rôzne iné informácie nájdete na webových stránkach preteku www.larutadelosconquistadores.com