Tip na výlet: Lapszanka alebo za výhľadom na Tatry z poľskej strany

Dlhšie sem nepribudol odo mňa tip na výlet, tak je čas to napraviť. V tomto článku sa rozpíšem o jednom zaujímavom a menej známom mieste, z ktorého je krásny výhľad na Tatry z trochu inej strany, z akej ho poznáme – z tej poľskej.

Túto malú poľskú obec možno málokto z vás pozná. Keď napíšem dve neďaleké obce Ždiar a Osturňa, už budete zrejme v obraze a Lapszanka sa nachádza len 3 km od spomínanej Osturne, kúsok za hranicou. Prečo som sa rozhodol absolvovať výjazd práve do tejto obce za panorámou Tatier? Každá panoráma Tatier je iná, aby som videl tú s dominantným Lomničákom, stačí mi ísť vyniesť smeti . Panoráma Tatier z Lapszanky je ale niečím iná. O nej ale neskôr, poďme k výjazdu.

Výber termínu a čo na seba v polovici marca?

Pôvodne som túto trasu chcel absolvovať niekedy uprostred zimy. No stále som si akosi nenašiel čas na túto trasu, resp. jazdil som väčšinou tie moje tatranské klasiky. Brnčalka, Popradské, Hrebienok atď... Až jednu peknú slnečnú nedeľu v polovici marca som sa vybral do Lapszanky. Na západe už vyťahujete trojštvrťové nohavice, krátky dres a nato tenkú bundu. V Tatrách? Zabudnite, no obliekam, čo v januári, to aj teraz, len v kopci už hlavne cez obed mi nestačí rozopnúť bundu, ale skôr putuje do batoha. Cez obed síce teplota vystúpi na nejakých 6 stupňov a na slnku je fakt teplo, no ráno je 5 pod nulou.

Z Kežmarku do Ždiaru mimo ciest

Áno, dá sa úplne vyhnúť premávke, prípadne s úplným minimom. Je zhruba pol 8 ráno a ja vyrážam smer Mlynčeky. Dnes síce po ceste, no stretnete tu minimum áut a hlavne cez víkend. Poľná verzia je síce kratšia, no nie vždy sú vhodné podmienky, keďže prechádzate okolo poľa, v zime zafúkané, ak zaprší, tak sa zase nevyhnem blatu. Dnes síce mrzne a na podhorí sneh už zliezol, čiže nič z toho by nehrozilo, no aj tak som zvolil cestu.

...príjemné stúpanie zástavbou predovšetkým dreveníc slúžiacich ako privát, jedna drevenica krajšia ako druhá.

Zo spomínanej obce pokračujem lesnou asfaltkou do Tatranských Matliarov. 8 km s prevýšením okolo 200 metrov. Sneh sa drží už len kúsok pred križovatkou Podstráne v tieni a aj pred Matliarmi sa niečo nájde. Na slnku je príjemne a ja rozopínam bundu. Ešte ju budem dávať aj dole, no zatiaľ si vystačím takto. Pokračujem kúsok po ceste a prechádzam okolo parkoviska Biela voda, pár desiatok metrov za ním na Kežmarských Žľaboch odbočujem na červeno značenú cyklotrasu do Tatranskej Kotliny. Po rázcestie Čierna voda je to zhruba 2 km široká lesná cesta. Na nadmorskej výške trochu klesnete. V lete, ak častejšie prší, zvykne to byť celkom blatistý úsek. Teraz je to ešte pod snehom, držím sa v koľajách od nejakého lesného traktora. Je to zalesnené a sneh sa tu ešte tak 2 týždne určite udrží.


Rázcestie Čierna voda je známe pre tých, čo ich kolesá smerujú k chate Plesnivec, keďže tu začína cyklotrasa s celkom zaujímavými parametrami. 3 km a 410 výškových. Ja ale pokračujem ďalej po červenej cyklotrase, ktorá je zároveň modrou turistickou. Tu to začína byť zaujímavejšie, najprv singel do kopca po rázcestie Šumivý prameň, odtiaľ opäť ešte po singláči ale už v zjazde, následne sa to rozšíri na širokú zvažnicu a záver pred Tatranskou Kotlinou je opäť krátky singel.


Rád tento úsek chodím aj opačne. Málokto to pozná, keď niekomu poviem, že po singletracku do Tatranskej Kotliny, tak na mňa pozerá, že kde to je. Do Ždiaru pokračujem po cyklochodníku, aj tu sa ešte v tienistých miestach drží sneh, prípadne tzv. snehoľad. Držím sa zelenej cyklotrasy až po opustený hotel Tatra.


Najväčšia stavba v celom Ždiari a teraz chátra, dokonca sa hovorí o jeho zbúraní a postavení nového, ale so zachovaním pôvodného štýlu. Dalo by sa pokračovať až na Strednicu cez Monkovú dolinu, no v zime je záver nejazditeľný.


A tak v centre Ždiaru odbočujem na červeno značenú cyklotrasu, ktorá prechádza dedinou až hore na Strednicu, príjemné stúpanie zástavbou predovšetkým dreveníc slúžiacich ako privát, jedna drevenica krajšia ako druhá. Prichádzam na Strednicu, známe lyžiarské stredisko a dávam občerstvovaciu pauzu s výhľadom na panorámu Belianských Tatier s dominantnou Ždiarskou vidlou a Havranom.

Pohodička do Osturne a trápenie do Lapszanky

Po malej občerstvovacej pauze sadám na bike a pokračujem trochu po ceste, ktorá smeruje do Poľska, pri smerovníku začínam stúpať k rázcestiu pri Tablici.


Tu začína aj hrebeňovka Spišskej Magury. No ja pokračujem po zelenej cyklotrase a čaká ma takmer 8 km dlhý zjazd do obce Osturňa. Povrch je asfaltový. Klesanie má priemer 5 % a naklesám necelých 400 výškových. Sneh už len v podobe menších „mantinelov“ popri ceste. Uprostred zimy je táto cesta pekne prepluhovaná s utlačenou vrstvou snehu.


Naposledy som tento úsek zvažoval ísť začiatkom februára. Cestu využívajú len domáci a tak premávka takmer žiadna, samozrejme cesta sa nesolí. Prichádzam do Osturne, ďalšia rázovitá obec plná dreveníc. Za mostom poza domy začínam stúpať. Na ceste ešte zvyšky snehu a tečúca voda z topiaceho. Prichádzam na tienistú stranu a sneh začína pribúdať, cesta sa síce v zime neudržuje, no čakal som lepší stav.


Asi tu fakt v zime nikto nechodí. Len koľaje zrejme od nejakého lesného auta.

...len je už poobede a z pomerne tvrdého snehu je takmer nezjazdná kaša, občas krútim, občas tlačím.

Je dosť teplo, tak sneh je mäkký a ja sa občas nevyhnem tlačeniu. Navyše priemer na hranicu má okolo 7 %. Kto to pôjdete, tak si radšej počkajte aspoň o mesiac viac ako ja. Z fotiek si odmyslite sneh a predstavte lesnú asfaltku. Prichádzam na hranicu, tú označuje len hraničný kameň vedľa cesty. Snehu menej a tak sa to už celkom dá, aj kratší úsek pred hranicou vďaka tvrdému snehu v tieni bol celkom zjazdný. Prichádzam ku kaplnke na konci malej obce.


Dá sa odtiaľ pokračovať smer Kacwin, tiež takmer mimo premávky. Zastavujem a dávam pauzu pri kochaní sa panorámou na Tatry. V dedine je len pár domov, no kvôli tomuto výhľadu tu každú chvíľu zastaví nejaké auto, predovšetkým poľské. Na slnku je príjemne teplo, ani sa mi nechce ísť naspäť. Čo sa týka panorámy, tak vidieť napr. Kežmarský štít, Havran z Belianských Tatier, Gerlachovský štít ale aj Rysy a z poľských štítov napr. známy Giewont. Po urobení zopár záberov sa môžem vydať na spiatočnú cestu.

Späť do Kežmarku

Pred sebou mám opäť ťažšie prejazdný úsek do Osturne. Dole to už ale ide o niečo lepšie, aj keď zosadnutiu sa nevyhnem. Prekvapivo stretávam skupinu poľských bikerov na graveloch, bolo ich tuším skoro 10, asi boli z „ďalšia", keď sa ma pýtali či ešte ďaleko.


Prichádzam do Osturne a predo mnou 8 km stúpanie na rázcestie pri Tablici. Bunda do batoha a hurá do kopca. Takmer celý čas mám pred sebou pohľad na dominanty Belianských Tatier – Havran a Ždiarsku vidlu. Toto stúpanie by som kľudne zaradil k najkrajším na Slovensku. Asfaltové kopce veľmi nemusím, ale tu sa stúpa príjemne. Navyše aj parametre sú mierne a stúpa to rovnomerne, len v závere trochu viac.

Prichádzam k rázcestiu, celkom rušno, sám bežkár sa vynára z hrebeňa. Schádzam dole k hlavnej ceste a od Strednice dole cez centrum Ždiaru. Z Tatranskej Kotliny opäť po červenom C-čku, tentokrát singlom hore, len je už poobede a z pomerne tvrdého snehu je takmer nezjazdná kaša, občas krútim, občas tlačím. Od Šumivého prameňa už radšej nejdem ďalej po červenej ale skrátim to zvážnicou smerom k hlavnej ceste. Tu ma čaká iné prekvapenie v podobe ľadových plôch.


Ale dá sa to obchádzať a onedlho som na hlavnej ceste. Táto skratka vás „vypľuje“ zhruba kilometer pred Kežmarskými Žľabmi. Ešte sa zastavím na parkovisku Biela voda, kamarát - správca parkoviska tu už nie je, neraz sa tu zastavím len tak pokecať na pár minút. Tak aspoň dojem ešte jednu čoko-buchtu, čo mi ostala v batohu a valím smer Matliare a lesnou asfaltkou cez rázcestie Podstráne do obce Mlynčeky. Už sa len spustiť do Kežmarku s jedným „mini stúpaním“ na tomto úseku. Dnes to nebolo veľmi o dobrých podmienkach, ale aspoň výhľady to vynahradili.

Záver a zhrnutie výjazdu

Trasa, ktorú som absolvoval, má necelých 92 km. Dá sa to predĺžiť, ale aj skrátiť. Nastúpal som 1 630 výškových metrov a čistý čas jazdy bol niečo málo cez 6 hodín. S vynechaním terénnych vsuviek sa dá táto trasa absolvovať aj na cestnom bicykli. Z Tatranských Matliarov do Tatranskej Kotliny môžete využiť cestu, cyklochodník do Ždiaru je ale bez asfaltu, tak buď cesta, alebo vziať gravel, ktorý to v pohode zvládne. Zjazd do Osturne je lesná asfaltka a do Lapszanky vedie tiež asfalt.


A ak sa chcete samozrejme vyhnúť tlačeniu, tak odporúčam až v máji, jeden miestny Poliak mi pri krátkom rozhovore povedal, že na tom úseku Osturňa – Lapszanka zvykne byť sneh takmer do mája. Túto cestu takmer nikto nepoužíva. Tak snáď som aspoň niekoho inšpiroval na absolvovanie tejto trasy, ktorá určite stojí zato. Výjazd si môžte pozrieť na tomto odkaze.