Rozhovor: Jeden Everesting je pre bábovky

Jestvujú ulice a existujú ľudia, ulice rovinaté a ľudia obvyklí, vyskytujú sa ulice strmé a športovci tí menej zvyčajní.

Nasledujúce pozoruhodné rozprávanie sa odohráva na jednej extra strmej ulici v bratislavskej Dúbravke, ktorej maximálny sklon v najkrkolomnejších pasážach dosahuje úctyhodných 20 %, zvlášť keď sa jedná o „terén" určený pre tenké galusky. Po tejto ulici sa vyváža, vychutnávajúc si svoj drahocenný čas počas nedlhých zívajúcich zimných dní, vystriedaných ospalými večermi, jeden sviežo zvrátený a vedomky prepnutý, zaručene fanaticky odhodlaný cestný cyklista Mišo. Tento samozvaný odborník na entuziazmus, ktorý je neustále konfrontovaný predsudkami, že sa niečo nedá a nútený sa za svoj status popasovať. Je ním zaslúžene Cyklista s Entuziazmom a to s entuziazmom extrémnym.

Double Everesting

Na segment dlhý cca 250 metrov s prevýšením 36 metrov, čo značí priemerný sklon 13,8 %, si na svoj úvodný Everesting v kariére ladil strunu už dáke to obdobie. Veď úradujúce neprívetivé jazdné podmienky úslužne zahalilo do svojej rovnošaty blažené teplo, ktoré privialo kráľovstvo večne nezamŕzajúceho smiechu a tak sa Cyklistovi s entuziazmom naskytla možnosť pohľadu do úprimnej kryštálovej gule. Kocky sú hodené, vyriekol v zápätí zanietený majster! Rozhodol sa do levovej, veľkoryso rozďavenej tlamy, vložiť svoju vstupenku, udrieť rázne, do stredu terča hodiť presne, trafil to dvojitým zásahom a to dvojmo dvojmo. A čo tým duom chcem vlastne povedať? Nebol v tom namočený len on sám.

Jedná sa o prekliatie puntičkára, za akého sa on sám považuje?

Poďme to rozuzliť! V jednu pochmúrnu, naoko nemastnú a neslanú februárovú nedeľu, sa diali tam vonku na najpochabejšej ulici kolosálne divy. Cyklistova dôsledná bojovnosť sa zlúčila po boku so zovretou rukou v päsť nemenej zanieteného ultramaratónca Miša alias borca LEVIE SRDCE, ktorý sa mimochodom bežne i počas zimných mesiacov vyváža svojimi 300-700 km dlhými traťami po Slovensku, štartujúc prevažne z Bratislavy a vracajúc sa z jázd vlakom, čo odkukal práve od hlavného hrdinu tohto článku, od Cyklistu s entuziazmom. Vitajte vo svete dvoch „supermichalov“, ktorí dokázali doteraz nemožné a to počas neodbytnej zimy zlúčiť dva husárske kúsky do jedného. Ako oddaní členovia klubu fajnšmekrov, do prevýšenia konajúc tímovo a pospolu, si hrdo švihli hromadný Everesting, ako vystrihnutý z učebnice snov. Tieto „stroje" na to majú vlohy a mienia nám to dokazovať stoj čo stoj!

Prvé dvojmo som vám vysvetlil. A čo tá druhá časť dvojma? Nech sa páči. Cyklista s Entuziazmom pokoril nasledujúcu nedeľu po svojom prvom Everestingu ďalší Everesting a tretiu nedeľu už „len" 6 240 výškových metrov, ako vytočenie sa po dvoch úspešných „záhuloch“. Že šťastie prichádza v nedeľu, to naozaj v tomto prípade platí. Keď to nevychádza so ženami a v číselných lotériach, tak nech sa pohodlné miesto na úspech hľadá o niečo jednoduchšie. Hej, ty tam, vyplň si tiket na nedeľu, macher! Keďže nelenil ani tú nasledujúcu, „strelil" ďalších 7 027 a týždeň na to 5 010 výškových metrov. Potom sa dočasne vrátil naspäť ku koreňom diaľkovej cyklistiky, kde dáva zľahka 270+ km výjazdy.

Spoveď

Dajme ale priestor Cyklistovi s Entuziazmom, že čo komu urobil, že to práve on. Jedná sa o prekliatie puntičkára, za akého sa on sám považuje? Alebo môže byť jeho kliatba úsmevne desivejšia, než kliatba múmie? Môže. Tak sa tešte na kvetnaté odpovede najdokonalejšie oduševneného perfekcionistu pod slnkom. Pardon, teda pod prilbou na jeho hlave .

Ešte pred otázkami dodám, že pôvodne mal byť názov článku iný a to „Chudobný príbuzný everestera“, vychádzajúc z môjho Gerlachingu popri Cyklistovom Everestingu, ktorý sa ale zatiaľ neuskutočnil. Kopec s predmetnou ulicou s názvom Plachého mám prakticky za barákom a občas ho dávam celý ku vrchu Devínskej Kobyly, to je 3,8 km cca 300 v. m, najviac však 4 celé otočky. Ako support popri Cyklistových pokusoch max 3-4 krátke segmenty, ktoré on točí až do úplného vyčerpania. Snáď čoskoro dám aspoň to...

Poďme ale ku spovedi

Mišo, poznáme sa skrz tvoj bike shop už nejaký ten piatok a viem, že robíš okrem šialených výstupov aj dlhé výjazdy po Slovensku. Kam si zašiel najďalej?
Tvrdím, že naša malá veľká krajina nám odkazuje jasne a to, že aj ďaleko je vlastne blízko. Veď postačuje pestovať si hodnotnú motiváciu, aby sme sa o tejto pravde dokázali presvedčiť na vlastnej koži. To boli časy, keď som bežne robieval Poprad na počkanie.
 
Viem, že Slovensko miluješ, ale nechceš skúsiť aj príbuzné Česko, prípadne došliapať k moru?
Áno, milujem Slovensko a prejazdy skrz naše malebné zákutia, v ktorých sa cez športuchtivé víkendy zastavil čas. V mene cyklistiky v úlohe jej veľvyslanca všetkým priateľom aktívneho životného štýlu odkazujem, že blaho najzdravšej záľuby v živote si budem chrániť za akýchkoľvek jazdných podmienok, now and forever. Som povďačný okolnostiam, že mi je dožičené osožne si vychutnávať svoj bike doma a keď raz poctivo s čistým svedomím vyzametám každý jeden centimeter štvorcový v obľúbenej telocvični za najbližším rohom, možno sa odhodlám ísť na návštevu ku konkurencii. Zatiaľ som pozvaný nebol a domáce papuče bývajú za mňa tie najpohodlnejšie.


Pochváľ sa, ako učeň Mišo alias „borec LEVIE SRDCE“, ktorého si inšpiroval ku diaľkovým jazdám, už prekonal svojho majstra.
Michala alias „borca LEVIE SRDCE“

Nepovažujem sa za pretekára, no pokiaľ mi okolnosti prihrávajú na čistý jasný gól, snažím sa s predsudkami udržať solídny výsledok zápasu.

som spoznal vďaka mojej práci v rodinnom cykloshope, v ktorom si kúpil svoju prvú karbónovú žiletku. Časom sme sa stali nerozlučnými kamarátmi s rovnakým cieľom, pretože disponujeme smelosťou robiť cyklistiku vnímavejšie, precíznejšie, vyšperkovanejšie a používame pri tom definíciu pasie tak presne, že sa o nej raz rozpíšeme vo Wikipédii. Watty a pulz sú technické záležitosti, no sila ducha je mystérium, ktoré lapí len tých ojedinelých. Charizma entuziastu a výkon cti je pre nás to najviac.

Michala som naučil športovej zodpovednosti voči sebe samému a kde je ukrytý potenciál, tam treba očakávať aj výsledky. „Zakopni v sebe o potenciál, o to doposiaľ neprebádané monštrum, nech sa prinavráti ku životu a daj mu nažrať, žiak môj,” som mu povedal. Relax pre myseľ s fuškou pre telo, vzdor ospalosti, sebadisciplína, presúvanie sa krajinou i cestovateľská horúčka. Sú to všetko tie všedné a rýdzo benefitujúce srdcové záležitosti diaľkovej cyklistiky, ktoré si Mišo vzal so sebou a nikdy ich nenecháva doma v kuchyni na poličke. Bol som to ja, keď som mu ukázal, že jazdiť sa dá plnohodnotne aj v zime, rešpektujúc svoj úsmev, aj keď je vonku zimka, mrzne a bičuje tma.


Máš skrz svoje jazdy a promo na Strave hromadu fanúšikov, ktorí ťa občas sprevádzajú. Nevadí ti ako bikerovi - samotárovi spoločnosť? 
Nepovažujem sa všeobecne za striktného samotára a snažím sa o reciprocitu. Čím viac inšpirujem svojimi jazdami okolie, o to viac motivujem sám seba inšpirovať iných tak silno, ako doteraz. Chcem a viem dať follow, kudos i pochvalu, pretože bike nás všetkých nesmierne baví a častokrát ani netušíme, že komu máme tú moc s napomáhaním ku jeho vlastným športovým úspechom už len tým, že sme. Veď cyklistika dostala privilégium od vyššej moci stať sa kolektívnou činnosťou, takže tu pre mňa súdržnosť, nové priateľstvá a empatia hrajú kľúčovú úlohu. Je to milé, ak sa mi ozve napríklad v komentári fanušik, alebo práve on predvedie obdobnú aktivitu ako ja, s popisom svojej aktivity, kde použije slovo „entuziazmus".

Koľko najviac ľudí sa pri tebe vystriedalo na jednej jazde, resp. koľko vás šlo naraz v balíku?
Veľmi málo a predovšetkým počas zimných výjazdov. Občas sa stane, že ma borec dobehne a predbehne. Beriem to tak, že sa ponáhľa za svojou frajerkou, alebo idem príliš pomaly. Prípadne oboje. Nepovažujem sa za pretekára, no pokiaľ mi okolnosti prihrávajú na čistý jasný gól, snažím sa s predsudkami udrzať solídny výsledok zápasu.

A teraz to hlavné - Everestingy. Neberie mi hlava, ako dokážeš točiť tak krátky kopec v takej strmine stovkykrát a v teplote vzduchu pod bodom mrazu. Čo ťa poháňa?
Poháňa ma predsa pomyselný tréner odetý do teplákov, stojaci v teniskách na vrchole stúpania a za jazdy približujúc sa hore po ňom kričím: „Sorry, tréner, že meškám, ale dnes mám v nohách na....é!" Veď tréner trénuje, nie? „Samohecung" je energia. Ale nemáš to odo mňa. Potrebný kilometrový nájazd na zdolanie Everestingu si rozdeľujem na tzv. jackpointy, pretože mi to uľahčuje situáciu a je to vlastne taká sofistikovaná mentálna hra, ako oklamať svoju hlavu. Vysvetlím. Prvý jackpoint si stanovím ako najvyšší vrchol Slovenska a to je Gerlachovský štít. Nastúpanú výšku od nuly si najskôr odpočítavam do výšky Gerlachu, teda 2 655 m. A to je predsa ľahšie sústo.

Ak kotrba usúdi, že to čo robím, je v poriadku a má to tak byť, tak to tretry bezchybne nasmerujú do štádia eufórie z príjemnej bolesti víťazstva.

Druhý jackpoint je hlavné mesto zakázaného kráľovstva Mustang v Tibete a to sa bavíme o výške 3 600 m. Takže od Gerlachu sa sústreďujem na Mustang. Vybavené. Nasleduje „base camp" a to je výška polovice Everestu, teda 4 424 m. Od tohto momentu challenge pyšne nakúka cez pootvorené vráta nádeje a slávy do útrob plytkej priepasti posledných zbytkov nekonečného potu a vyčerpateľnej neporaziteľnosti. Na zásobu nápomocných jackpointov hlboko pod komínmi som už zanevrel a ocitol som sa na skľúčenom mieste na dohodenie kameňom ku samému vrcholu Mount Everestu, ako dobrovoľne uväznený väzeň vo svojej vlastnej bezhlavosti, pretože ma bystrozrako dobieha nenáhlivá halucinácia z dilem a natískajú sa mi prehnane sebavedomé otázky s pokornými odpoveďami. Mám ísť ďalej, alebo sa vrátiť? Otočit sa alebo pokračovať? Možné to je oboma smermi. Toto musí byť miesto, kde som čakal celú večnosť, kým odídem.

Wau. Tvoje rozprávanie mi robí zimomriavky! Je magicky pôsobivé, pútavé a znie dobrodružne. Kedy a ako si sa dostal ku Everestingu?
Everesting, ako najväčšia vrchárska výzva na svete, sa stala medzi cyklistami ikonou a vôbec sa nemusí týkať len nás - vrchárov. Tento súboj mysle s telom môže okúsiť každý, koho cyklistika lapila za pačesy a už ho nikdy, nikdy nepustí! Bike považujem za súčasť môjho života a je priam mojou psou povinnosťou presvedčiť sa, v akej nadmorskej výške veje vztýčená vlajka s vyobrazeným posolstvom entuziastu. Slovo „výška " sa však v tomto kontexte nerozsvietilo len tak z ničoho nič. Jedná sa o súzvuk vysoko položených tónov emócií zakorenených v pravdivom manuáli Everestingu, v tom relevantnom diele od nezlomných pre nezlomných, tak už v ňom konečne zalistujme ukazovákom svojim toho predátora potenciálového a odkážme samej streche hory OLYMPus Mons, že patríme nad oblaky, vzplanuli z nás hviezdy tie! Pričiňme sa o to našim rukopisom a ten atrament už nikdy nikto ničím nezmyje. Eskalátor tam nepremáva, tak nezabudnime.

Trénoval si nejako špeciálne, aby si to zvládol urobiť takto „na pána"?
Moje predeverestingové tréningové výšľapy mi mali pomôcť podmaniť si svoje triezve uvažovanie skrz pevnú vôľu na ten jedinečný zásah do oficiálnej siene slávy everesterov na globálnom trhu s úspešnými everestermi všetkých čias! Ak kotrba usúdi, že to čo robím, je v poriadku a má to tak byť, tak to tretry bezchybne nasmerujú do štádia eufórie z príjemnej bolesti víťazstva. A tu bolesť neznamená predsa nič negatívne a nežiadúce. Avšak dostať sa do rozporu s pasiou sa stáva mojím strašiakom a preto sa tak nerád zahrávam s ohňom. Môj osud je hra na istotu.

Čo ti behá v hlave počas Everestingu, počúvaš popri tom napríklad hudbu?
Dať to a nesklamať svojich fanúšikov! Často sa pristihujem, že frajerím s GPS dátami pred inými, než tíško so sklonenou hlavou sám pred sebou. Som však len človek a nie kyborg. Zdanie niekedy skresľuje nami zatracovanú realitu, no i tak sa spravidla teším na giga množstvo kudosov a komentárov na Strave, ak dám niečo poriadne. Hudbu sa počúvať bojím, nakoľko počas stúpania kvôli šetreniu energie opisujem bikom na vozovke pohyb hada, takže sa striedavo presúvam zo svojho jazdného pruhu do protismeru a nazad. Pri hudbe by to bolo nebezpečné, pretože by som nepočul blížiace sa auto.


Na ulici ťa už poznajú aj miestni. Popíš prosím, ako povzbudzujú.
Plachého ulica je ohromne útulná a pokojná lokalita pod lesom,

Nič neponúka také majestátne panorámy, aké nám servíruje na tanier matka príroda.

takže som si ju vybral nielen kvôli sklonu potrebnému pre svižné vybavenie Everestingu, ale aj pre ľudskosť a nezištnosť jej obyvateľov, ktorí mi občas milosrdne doprajú tvarohové buchty, iné koláčiky, dostal som aj energeťák, lízanku, arašidové maslo, ale i horúci čaj s tajnou povzbudzujúcou ingredienciou. Vykecávačky sú na tomto mieste denná rutina a keď sa už pýtajú nechápajúc z mojej kondičky, tak musím notoricky a zanietene vysvetľovať, odkiaľ čerpám elán a kto mi ho „dealuje". Vačšinou dialóg vhupne do filozofických úvah, alebo do vysvetlenia o nízkej obvodovej hmotnosti mojich kolies. Ľahké kolesá sú ten lepší prípad.


Vedel by si si to predstaviť robiť aj niekde v prírode mimo mesta?
Áno, samozrejme, vedel. Plachého ulicu robím pre veľmi malú vzdialenosť od svojho domu a na miesto činu dochádzam s veľkou taškou potravín v ruke a keby to malo byť niekde ďalej, bolo by to pre mňa nepohodlné a príliš zdĺhavé. Ak by som si jedlo a všeobecne občerstvenie zmanažoval iným spôsobom, viem si predstaviť akýkoľvek iný kopec a kdekoľvek inde. Čím prudší a náročnejší, tým lepšie. Fascinujú ma prudké stojky a netaktizujem so slopingom, s počasím i s prestávkami. Januárová výzva číslo jedna bola pokoriť polovičný Everest počas cyklóny Nadie, kde so mnou lomcovali nárazy vetra so stokilometrovou rýchlosťou a ktoré sa ma snažili zlomiť na dve polovice. Napokon to dopadlo v môj prospech veľkolepým štýlom. Mal som svoj deň a nebola to len taká obyčajná neobyčajná náhoda. Jednoducho mi dych vyráža extrém a dôležité je, aby to nebolo sakra ľahké. Počuješ??? Aby to nebolo sakra ľahké!!!

Fascinujúce majstrovské rozprávanie, Mišo a som šokovaný, ako sa dokážeš pre cyklistiku obetovať a zrieknuť sa svojej zóny komfortu! Teraz som stratil dych aj za teba, no ty ho máš stále aj tak dostatok na rozdávanie. Od 8 848 do 10 000 výškových metrov nie je ďaleko. Dáš to už konečne?
Jasné, že váhaš! Hneď, keď sa ochladí, keď doskladám už konečne ten špeciál, ktorý skladám už roky a keď odhodím ten svoj epický šrot. Nech žije žena poručíka Columba!
 

Tu sme na MTBIKER fóre. Aký je tvoj postoj k MTB-čku? Okrem toho, že predávaš jednu kultovú značku.
Mnohí hlasno súhlasíme, že kopce sú ako „nadžgatou" koreničkou cyklistiky a tie najšťavnatejšie momenty je nutné vysliediť výlučne v lese. Nič neponúka také majestátne panorámy, aké nám servíruje na tanier matka príroda. MTB hrá fér s koreňmi, s balvanmi i s výživným blatom a je nefér, že som si vybral cestu, aby som zabudol na to, že žijem v „trápnej" Bratislave, kde nič poriadne na jazdenie nie je. Zvažujem, že sa za horskou cyklistikou presťahujem na obľúbený Liptov. Tam to jednoducho žije s pinmi, ale aj s nášľapmi.


Si nevídaný borec a vďaka za rozhovor, Mišo. Pevne verím, že si inšpiroval hromadu čitateľov minimálne tak, ako môjho staršieho synátora, ktorý ťa už aj sprevádzal na pár otočkách pri jednom z tréningov. Bol by šiel aj mladší, ale nemá na to prevody.


Aj ja ti ďakujem za rozhovor, Paľo. Vedz, že žijeme pre súčasnosť a spoľahnime sa na naše náležité karty spontánnych rozhodnutí, neplánujme, pretože plány nás odmietajú. Today je na „cajgel" bezpochyby to pravé - orechové a žiadna frustrácia očakávajúca niečo lepšie nám dôveru v dnešný super „záhul" v sedle za žiadnych okolností nenaštrbí. Potrebujem však i napriek vyššie uvedeným faktom z tvojich úst počuť konkrétny termín, kedy dáme spoločnými silami reaktorovský Gerlaching o dvoch postarších pánoch.