Reportáž: Liptov Ride – voda, blato, sneh alebo z Mikuláša na Chopok a späť

Podobný úvod „pretekovej“ sezóny som vôbec nečakal, no niekedy sú tie nečakané situácie zároveň najlepšie. Alebo ako som zaskakoval za Jána Halika v netradičnej štafete.

Rovno sa priznám, že o Liptov Ride som doteraz nemal ani páru. Až mi jedného dňa vo februári zvoní telefón a na druhom konci Jano Halik s tradičným tatranským prízvukom. „Ta počuj, nechceš ma zaskočiť na štafete? Bude sa ti páčiť, vychytená akcia." Najskôr chvíľu váham, ale predostriem plán rodine a nakoniec si hovoríme, že z toho môže byť fajný program na predĺžený víkend. Dohodnuté. Stal som s súčasťou tímu „Rýchle šípy“, s čím sa ale viazala aj veľká zodpovednosť.

Liptov Ride je akcia, ktorá akoby spája svet zimy a leta, pričom mix disciplín je doslova pestrý. Beh, skialp, freeride, bike a kajak. V podstate sa dostanete z Liptovského Mikuláša na Chopok a zase späť. Bežec začína v Liptovskom Mikuláši v areáli vodných športov, odovzdáva štafetu skialpinistovi na Lúčkach v Demänovskej doline, skialpinista „búši“ hore na Chopok k freeriderovi, freerider sa spustí centrálnym žľabom z Chopka a odovzdávka bikerovi, nasleduje prelet dolinou s kolečkami nad Iľanovom, späť do Mikuláša a „ťukes“ s kajakárom. Stručne som načrtol, aby ste mali predstavu, o čo pôjde, no v detailoch je toho samozrejme oveľa viac, z organizačného hľadiska doslova malý elaborát.

Vzhľadom na počasie a podmienky som ešte koncom marca v „lyžiarskom“ móde, no práve účasť v štafete ma prebrala do módu cyklistického. Najmä z dôvodu, že tím Rýchle šípy nemal nízke ambície, skôr naopak a počas 5 ročníkov neskončil horšie ako druhý a za 10 dní som sa snažil trochu viac prispôsobiť bicyklu. Zafunguje tímový duch, pretože nechcem byť pokazené koliesko na nákupnom vozíku...nie ideálna metafora, lebo nás je dokopy 5, ale chápete, čo myslím...

V piatok je prezentácia v kultúrnom dome a až teraz mi naozaj došlo, že slovo „vychytená“ akcia je správne. Účasť viac ako 60 tímov, množstvo borcov z Čiech a hlavne všetko na úrovni. Pri vstupe vidím kamaráta Andreja Paulena zo Žiliny, top bežca do vrchu a som zvedavý, s kým je v tíme. Doteraz komunikujem len s Marekom na diaľku, ktorý ide freeride a v podstate nikoho nepoznám. Podávame si ruky vo vestibule, hovorím, že som tu zbadal aj Andreja. To je dobre, pretože on je v našom tíme, hovorí Marek. Už mi je všetko jasnejšie, ďalšou „mašinou" do kopca je top skialpinista Matúš Danko, freeride ide Marek Didek a kajak Valerián Remetei. Navyše fasujem VIP číslo 1.

Faktor počasie

Naleduje prezentácia v sále, každá disciplína je samostatne spracovaná a detailne vysvetlená. Nafotené úseky trate, kritické miesta...chvíľu mám pocit, že sa bude ukazovať každá jedna jama. Ako vravím, všetko pripravené na top úrovni až na jednu vec...počasie. Zabudnite na nádherné azúro spred pár dní, model Aladin ukazuje stĺpce, že by sme zrejme všetci potrebovali ten kajak. Vyššie má dážď prejsť do sneženia, do toho „dujak", slabá viditeľnosť, čiže presne „ideálna" kombinácia na to, pustiť sa niekam do žľabov. Celá akcia sa ide aj s pomocou horskej služby, takže sú pripravené alternatívy a tou krajnou je zjazd po zjazdovke. A tak nakoniec aj bolo...

Ak teraz Janči pozerá predpoveď, zrejme sa aj jemne usmeje, že tam poslal za seba bahniť Imra. Na jeho obranu dodám, že to nebolo naschvál a termín pretekov „kolidoval“ s jeho jarnou prípravou v Chorvátsku.

Tiež neskáčem od štastia, no mám veľkú výhodu. Moje limity sú v podobných podmienkach trošku inde než hodina, koľko cca bude trvať 24 km trať s prevýšením 460 m. Nechcem robiť zo seba „borca“, no po všetkých dlhých maratónoch v blate a zime sa už dívam na veci inak. Navyše, keď ráno vstávam a vidím, ako dážď bičuje na okná, hovorí mi Lenka, nech si spomeniem, ako ma vezie v niečom podobnom ráno o 4:30 na štart 200 km Salzky.

Stratégia je jasná

Do boja beriem Lectora, na podobné počasie je ako stvorený, o čom som hovoril aj v nedávnom videu. Nechávam osvedčenú zimnú kombináciu plášťov (Rekon Race vzadu a Rekon vpredu) a vyťahujem tajnú zbraň, teda blatník.

Keby je pekne, alebo aspoň toľko neleje, idem hore na biku, no vzhľadom na búrku beriem auto a rodinku so sebou. Chvíľku na diaľnici leje a fúka, že pomaly stierače nestíhajú a hovoríme si, že bežci to majú veselé. Tí štartovali o 8:30, ja som nastavený cca na 10:00 byť už hore „ready“.


Hneď na prvej akcii oceňujem Multivan, v takom počasí a s rodinou je všetko oveľa jednoduchšie a pre nich pohodlnejšie, už len to rýchle vyťahovanie vozíka/kočíka pre mladého. Nakoniec počasie nevadí pri samotnom pretekaní, skôr všetky tie opletačky okolo. Človek si nemôže len tak sadnúť do trávy a niečo vychutnať, v podstate len rieši, aby mu nebola zima, aby nebola zima im, kde sa schovať, umyť veci, prezliecť...


Hodilo by sa rozjazdiť, no radšej budem dlhšie suchý a hlavne moja stratégia je pomerne jasná. Teda nepos...kašlať to a doviesť vypracovaný náskok do Mikuláša. Vzhľadom na „mašiny“ v našom tíme určite nebude náskok malý.

Už som zažil všeličo, ale že by mi lyžiar mal nahodiť na nohu čip ešte nie. Všetko je pripravené, označené koridory, dostávam ešte správu od Mareka, že máme náskok a že už vidí aj skialpinistu, ako sa k nemu blíži. Nepodceňujeme ani komunikáciu. A nedá mi jedna vec. Každý, kto niekedy komentoval napríklad nejaké výsledky biatlonistov a pod., mal by si podobnú štafetu vyskúšať. Teraz v podstate o nič nejde, navyše na pretekoch nie som žiadny nováčik, no pocit, že idete za tím a nechcete im preteky pokaziť, dokáže rozhodiť. A teraz si predstavte, že idete na olympiáde, pozerajú sa milióny ľudí, vy máte trafiť pár cm veľký terčík a tep vo hviezdach...

Už vidím, ako sa Marek rýchlo približuje, stále sa približuje, už by mohol aj brdziť. Som skôr v pozícii odskočiť, než čakať s pripravenou nohou...oprskne ma mokrá kaša a hlas: „poďme, poďme“. Tep zrazu vyskočí, neviem si poriadne ani zapnúť štart na GPS a už letím na svoj úsek.


Len dodám, že dojmy chalanov z trate a ich úsekov nájdete potom nižšie v článku, ja sa zameriam samozrejme hlavne na bike.

Sólo šprint po lúkach

Ako prvé ma čaká zletieť celou Demänovskou dolinou po ceste, sú asi 4 stupne a keďže mám adrenalín vysoko, zbesilo šliapem, nohy začínajú samozrejme tuhnúť. Nevýhoda, že na Lectorovi nemám wattmeter. No Imro, takto veru nie. Prestaň sa plašiť a v kľude sa dostaň do tempa. Zhodím teleskop dole, zaľahnem a vydýcham, 34 vpredu je aj tak málo na podobné „hlušenie“ z kopca.

Ako prvé mi napadne, že Gabba je fakt skvelý vynález na podobné počasie a v podstate mi je príjemne, zadok zase ochránia voľné nohavice cez tie elastické. Stačí len vytvárať teplo, teda udržiavať tempo. Odbočujem z hlavnej cesty, prvé kratšie stúpania a úseky na lúkach. Vzhľadom na počasie ale žiadne galeje v blate, voda síce prská, ale kolesá sa pekne točia. Hlavne sa ide po cestách, kde neprebieha ťažba, alebo sa nevozí každý na traktoroch, čo všetkému pomôže. Za Iľanovom sa dostávame na okruh, ktorý idem 2x. V jeho úvode čaká najdlhšie stúpanie, ale podklad tvorí štrk, ideál. Po úvodnom splašení už si všetko sadlo, snažím držať vysoké tempo ale nejdem hranu, hlavne nerobiť chyby...napríklad neradím v strmých stojkách ako „prasa“ a idem istotu presne podľa mojej stratégie.


Pokračujeme naozaj pekným ihličnatým lesom, ktorému dážď dodal atmosféru, určite ešte lepšiu ako za sucha. Jazda ma doslova baví, navyše ani v diaľke sa sebou nikoho nevidím a mám radosť, že všetko ide podľa plánu. Zjazd okolo lomu, otáčam sa naspäť, teraz sa striedajú zjazdy po lúke a kratšie kopce. Na lúkach si strážim predné koleso, teleskopka dodáva istotu, keď človek nie je ako na „bidle“. Začínam druhý okruh a všímam si, ako dážď pozvoľne prešiel do sneženia. Ale pocitovku zráža skôr silný vietor, no všetko má svoju výhodu. Síce fúka teraz do tváre, no keď ukončím okruh a už môžem pokračovať smerom na Mikuláš, fúka do chrbta. A je celkom príjemné, keď v závere krátkych pretekov nemusíte bojovať na rovine s protivetrom.

Za sebou ani na dlhej rovine nikoho nevidím, naopak predo mnou sa už vynoril areál vodných športov. Prudká zákruta, hlavne neľahnúť na mokrom asfalte a už vidím svoj cieľ a kajakára pripraveného vyštartovať. Dávame „ťukes“ a Valerián vyštartuje, že by aj Usain Bolt závidel.

Trať mi trvala cca 56 minúť, doviezol som približne 3-minútový náskok. Rodinka už čakala v cieli a s mladým si môžeme pozrieť a povzbudiť finišmana pri súboji s bránkami.


Za dotyk, alebo nebodaj za vynechanie, sú veľké penalizácie...výhodou takejto tímovej akcie je tiež fakt, že človek je vtiahnutý do akcie a trochu mám pocit, že v tej lodi sedím tiež. Po čase vidím aj ďalšiu loď, no tím Rýchle šípy si už pláva pre víťazstvo. Medzitým sa z areálu stalo akési malé mestečko, panuje skvelá športová „atmoška“. Keď dám do poriadku bike aj seba, dávame horúcu kávu...to je ono. Postupne sa zlezie aj celý tím. Stále prichádzajú ďalší a ďalší, pričom medzi nimi sú aj jednotlivci. Klobúk dole...

Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.

Skvelý zážitok

Niečo podobné sa dá spraviť jedine tak, že sa toho chytia skutoční nadšenci a ľudia, ktorých šport baví. Výsledkom je akcia, po ktorej máte pocit, že ste sa stali súčasťou „menšej rodiny“. No ešte mi chýba do budúcna flanelová košela a trucker čiapka. Samozrejme žartujem, no mix bušičov do kopca a freeriderov sa nejako prejaví aj v móde.


Možno máte pocit, že je všetko o naháňaní sekúnd a umiestnení. Snažil som sa sprostredkovať môj pohľad, keďže ako náhradník za Halika som nemal inú možnosť, No v prvom rade ide o zábavu, ktorú podobný mix disciplín vytvorí a ktorej sa nezúčastňujú len „pretekári“. A to som ešte vynechal záverečnú a vraj „legendárnu“ afterparty. Dôkazom je pohľad aj nášho kolegu Jakuba Dudíka, ktorý nájdete tiež nižšie. Môžete ho brať ako pohľad niekoho, kto ide vyslovene za zážitkami. A na našom outdoorovom webe MTHIKER nájdete ešte jeden report, kto by mal záujem ešte o jeden ďalší pohľad.

Najhoršie je, že sa mi páčilo byť súčasťou tímu, navyše v takom nadupanom zložení. Určite o rok bude krásne počasie a watty sú jasne na strane Jančiho, ale možno chalani uprednostnia „mediálnu pozornosť“ (snáď to všetci pochopíte ako vtip). Keby nebolo kajaku, zrejme by ma lákalo vyskúšať si to v „sólo“ režime. Ale športov mám už aj tak viac než dosť a na kajak doma miesto nezostalo. A utopiť sa na začiatku sezóny by nebolo ideálne. Ďakujem páni, parádna jazda.

Dojmy chalanov z ich disciplín

Aby to nebolo len moje „rečnenie“, poprosil som členom tímu Rýchle šípy o ich dojmy. Poďme pekne postupne.

Beh – Andrej Paulen

Bežecká trať má okolo 13 km, ide sa od kanála v LM na Lúčky v Jasnej, čo predstavuje cca 400 m prevýšenia. Nie je to teda ani rovina, ale ani nejaká ťažká kopcovitá trať a celá trasa je veľmi behavá a rýchla. Preteky začali pomerne svižne a už od úvodu bolo jasné, kto bude mojou hlavnou konkurenciou. Úvodné 3 km po asfalte do Ploštína sme vytvorili skupinku 3 bežcov. Tempo diktoval Milan Janata z českého ASS Brno. Tento tím sme aj považovali za najsilnejší v našom boji o celkovú výhru. Ďalším bežcom v našej skupinke bol ešte Maťo Juran. Moje obľúbenejšie pasáže prišli hneď za Ploštínom, kde končí asfalt a začína prudšie stúpanie po lúkach smerom do Demänovskej doliny. Tu sa mi teda podarilo odpútať a postupne si aj budovať náskok. Aby sme to nemali také ľahké,

Pocit, že idete za tím a nechcete im preteky pokaziť, dokáže rozhodiť.

prišiel v týchto miestach riadny lejak so silným protivetrom, čo v kombinácii s blatistým podkladom navodzovalo pocit, že stojím na mieste. Zároveň sa aj slušne ochladilo a mal som pocit, že nejako tuhnem a bežím pomaly. Ale tento stav mali asi všetci, lebo keď som sa občas obzrel, nevyzeralo, že by ma niekto sťahoval. Takto som si trochu odtrpel ešte aj úvod Demänovskej doliny, kde sa navyše beží len po nezáživnom chodníku priamo popri hlavnej ceste. Po ustatí lejaku sme sa dostali na najkrajšiu časť, kde sa beží po lesných chodníkoch cez veľa mostíkov ponad potok hore dolinou. Vo vyšších častiach ešte terén spestrovali zvyšky snehoľadov. Tento záver trate sa mi šiel znovu celkom dobre a tak sa mi podarilo splniť cieľ a odovzdávať štafetu skialpinistovi Matúšovi Dankovi s vyše 2 min náskokom na bežcov Maťa Jurana a Milana Janatu.

Skialp – Matúš Danko

Mojou úlohou v štafete bolo pripraviť čo najlepšiu pozíciu pre ďalšie disciplíny. Vedel som, že je veľmi malá pravdepodobnosť, že by Andrej po behu neprišiel prvý na odovzdávku. Ráno sme sa ako vždy stretli, popriali si veľa šťastia a pomaly sa presunuli na svoje disciplíny. Ak mám pravdu povedať, keď sme prišli na Lúčky - Jasná, vôbec sa mi nechcelo vyjsť z auta, nakoľko bol dosť silný dážď. Postupne dážď utíchol a ja som sa šiel rozcvičiť pred mojou disciplínou. Bol už dosť pokročilý čas a stihol som 5-minútovú rozcvičku, keď mi zakričali, že môj bežec už prichádza na odovzdávku. Rýchlo som strhol zo seba oblečenie a koncentroval som sa na stopercentný výkon. Andrej mi odovzdal štafetu na prvom mieste, s cca dvojminútovým náskokom pred štafetou, ktorá nás najviac ohrozovala v celkovom poradí. Keďže som túto trať absolvoval niekoľkokrát, vedel som, aké mám mať medzičasy na určitých miestach. Po prvých 20 min. som strácal nejakých 40 s na môj osobák, čo bolo spôsobené nie až takým dobrým snehom. Pásy vôbec nekĺzali a sneh bol dosť podmočený a stopa ešte nebola taká tvrdá, takže som vedel, že druhú polovicu musím pridať. Tu som mal zase o minútu lepší čas, čiže štafetu som odovzdal asi so 7 min. náskokom na druhú štafetu. V disciplíne skialp ma predbehol len Jožo Hlavčo, ktorý má asi najlepšiu formu za posledných pár rokov. S časom som spokojný, nakoľko neboli až také priaznivé podmienky a osobák som si vylepšil o pár sekúnd. Teším sa, že ako tímu sa nám podarilo vyhrať už po 3. raz. A vidíme sa na ďalšom ročníku.

Freeride – Marek Didek

Poveternostné podmienky tento rok zohrali najväčšiu rošádu, hlavne v disciplíne freeride. Pre silný nárazový vietor, sneženie a hustú hmlu organizátori spolu s horskou službou zrušili prejazd cez Centrálny žľab a aj rezervný Školský žľab. Namiesto toho vybrali bezpečnejší zjazd priamo po zjazdovke v dĺžke 5 km z Chopku na Lúčky. V zásade mi to nejak nevadilo, lebo na túto alternatívu som bol pripravený ako materiálne, tak fyzicky. Mojou úlohou je vždy hospodárne narábať s vybudovaným náskokom, teda udržať ho a prípadne vyrobiť ešte niečo k tomu. Dôležité je hlavne sa „nevysekať" v žľabe (tento rok na zjazdovke), lebo to by znamenalo koniec nádejam na bedňu a možný pobyt na traumatológii. Tento ročník sa mi podarilo na Viktora Galušku z konkurenčného českého tímu ASS Brno pridať ešte 1 min a 42 sek., čo na tak krátkej a rýchlej trati bola značná výhoda. Po odovzdávke od Matúša som sa niekoľkokrát rozkorčuľoval, odpichol palicami, zabalil do zjazdového postoja a valil dole priamo bez jediného oblúka. Prvých 200 metrov od štartu bola celkom silná hmla a nebolo veľmi ľahké rozoznať, či sú na trati terénne nerovnosti od previateho snehu. K svojej maximálke na tejto trati (117 km/h) som sa nedostal, keďže na najstrmšej časti bol napadaný ťažký nový sneh, ktorý zbrzďoval. Na Rovnej holi nás čakalo prekvapenie v podobe zastávky, kde bolo úlohou vybrať a poskladať lavínovú sondu, ktorá je povinnou výbavou každého pretekára. Po splnení úlohy som sa už len ponáhľal na Lúčky, kde som odovzdával čip Imrovi.
 

Kajak – Valerián Remetei

Po prevzatí štafety od bikera čakal každého kajakára beh 150 m na miesto, kde si pretekár vyzdvihol kajak. Pre udržanie 3-minútového náskoku mi nezostávalo nič iné, ako šprintovať. Táto úvodná časť je najnáročnejšia z celej trate. Po svižnom behu lapám po dychu a sadám do kajaku. Po nasadnutí na vodu bolo treba absolvovať na kľudnej vode otočky okolo dvoch bójí. Prvú bóju som zvolil v hornej časti kanála za vodno-lyžiarskym vlekom. Keďže od piatkovej noci pršalo, bolo cítiť, že stav vody bol oproti piatkovému mierne vyšší, čo sa odzrkadlilo

Niečo podobné sa dá spraviť jedine tak, že sa toho chytia skutoční nadšenci a ľudia, ktorých šport baví.

na silnejšom protiprúde. Po zdolaní prvej bóje sa už išlo iba dole prúdom, pričom studený a silný protivietor tiež zohral svoju úlohu. Ale čo už, podmienky mali všetci rovnaké. Pri jazde dole asi 100 metrov od bóje som sa míňal s kajakárom z druhého tímu. Po absolvovaní druhej bóje som vypádloval pár desiatok metrov ešte proti prúdu, kde som sa už dostal na kanál, v ktorom ma čakala posledná pasáž – slalom na divokej vode. Trať tvorilo 15 brán, z toho boli 3 protivodné a 1x touch baner – Liptov Ride – ktorého sa bolo potrebné dotknúť rukou. Trať bola mierne náročná. Prvá brána bola hneď protivodná - červená brána (absolvuje sa opačným smerom, než tečie prúd a zvyčajne je situovaná vo vratnom prúde – nie v hlavnom, až na výnimku - bránu č. 5). Po prejdení jednotky nasledovali poprúdne zelené brány 2, 3, 4, 5.


Výnimku tvorila kontroverzná bránka č. 5, ktorá bola vo „vracáku" (spätnom prúde), ale bolo ju potrebné ísť po prúde. V poslednom momente som sa ju rozhodol ísť napriamo, aj keď to bolo veľmi riskantné, pretože ak by mi to nevyšlo, určite by som sa dotkol brány, čo je penalizované až dvadsiatimi trestnými sekundami. Risk je zisk a prejazd vyšiel na výbornú a už mi nič nebránilo pádlovať, čo mi sily stačili priamo dole. Míňam brány 6, 7, 8, 9, 10. Výjazd z brány číslo desať nebol podľa predstáv a cesta k baneru bola z úplne inej strany, než som mal v pláne. Po menšom zdržaní v časti, kde sa stretáva trať č. 1 (názov trate Váh) s traťou č. 2 (Orava) som sa dotkol baneru, ktorý bol na pravom brehu a tu som zaregistroval kolegu z tímu Mareka a nášho bežca Andreja, ako ma z celých síl povzbudzujú. Už len posledných 5 brán a víťazstvo je naše. A tak aj bolo . Rýchlo míňam brány 11, 12, 13, 14, 15 a mierim do cieľa. Cieľ bol na pravom brehu, stačilo dopádlovať prívodným kanálom ku schodom, vyjsť schody a prejsť časomieru. Kolegovia z tímu ma už čakali v cieli, kde sme si nadšene zagratulovali a víťazstvo bolo naše! Každý z nás podal super výkon v ťažkých podmienkach. Som rád, že môžem byt súčasťou tak skvelého tímu. Konečná bilancia z piatich ročníkov je 3x 1. miesto a 2x druhé. Už sa neviem dočkať ďalšieho ročníka.


No a ešte na záver pohľad z „hobby“ kategórie od Jakuba Dudíka, nášho kolegu z MTBIKER tímu:

S kamarátmi sme mali veľmi jednoduchý cieľ, najmä sa zabaviť, užiť si víkend a neskončiť poslední. Môžeme potvrdiť, že sa nám to podarilo. Skončili sme +/- v strede štartového poľa a vďaka skvelej organizácii, priateľskej atmosfére a príjemnému sprievodnému programu a celej Liptov Ride crew sme si celý event užili naplno. Štafeta je po jednotlivých disciplínach príjemná a zvládnuteľná aj pre bežných hobby športovcov. Nemusíte byt „našlapaný" ako náš Imroman, aby ste to bez ujmy zvládli a zostane vám dostatok energie aj na perfektnú afterparty, ktorá je neoficiálne šiestou disciplínou. Liptov je prekrásna lokalita medzi našimi Vysokými a Nízkymi Tatrami, ktorá ponúka kopec možností športového vyžitia, preto je logické, že takéto podujatie sa koná práve tu. Odniesli sme si skvele zážitky a o rok sa vidíme znova!

Zdroj fotografií: Liptov Ride a photo tím @photomartini