Reportáž: Slovakia Divide 2021 - najväčšie dobrodružstvo roka - 2. časť

Bez budíka sa budím o pol piatej... Len v ponožkách stojím na kamennej dlážke altánku a sledujem Mateja, ako hľadá moje tretry obďaleč na okraji lesa v lúči svetla z čelovky. Vybral sa ich hľadať hneď, ako sme si uvedomili, že naozaj sú fuč.

(Pozn. redakcie: Aby boli všetci v obraze, tak prvú časť tohto dobrodružstva sme priniesli v minulotýždňovom článku.)

Deň 3.

Uvedomujem si absurdnosť tejto situácie, paniku ale nepripúšťam. Zatiaľ čo ho takto sledujem, rozmýšľam nad tým, čo budem robiť, ak ich nenájde. Popravde ani neverím v pozitívny výsledok, zver ich mohol odniesť hociktorým smerom nekonečne ďaleko. V mape v hlave si predstavujem, že najbližšie, síce mimo trasu, to máme do Brezna, kde by som chcel zohnať hocijaké tretry a samozrejme pokračovať ďalej. Je pondelok, takže obchody budú otvorené. Aj v najoptimistickejšej predstave to odhadujem na 2+ hod na SPD pedáloch v ponožkách, ale nič lepšie mi nenapadá, vracať sa do Bystrice neprichádza do úvahy. Výkrik ma z úvah preberá do reálu, po asi 5 minútach nachádza prvú topánku.

Hrebeň je ale prerastený dvojmetrovou trávou s občasným výskytom vývratov, tak si zase pripomenieme mokré nohy a telocvik.

Pred štartom aj počas prvého dňa sme sa s Matejom bavili, že spočiatku môžeme ísť spolu a neskôr sa uvidí. Ak by sme jeden druhého brzdili alebo by jeden z nás chcel ísť jednoducho rýchlejšie/pomalšie, tak sa kľudne rozdelíme. Čo-to sme už spolu odbicyklovali a odbehali, takýto záťah bol ale niečo úplne iné. Striktná spoločná jazda po celý čas vôbec nebola plánovaná vopred. Stojac tu si však plne uvedomujem výhodu tohto spojenectva, kamoš mi doslova zachraňuje kožu (minimálne tú na chodidlách!). Už prestávam veriť, že nájde aj druhú tretru, trvá to už príliš dlho.

Neuveriteľné sa ale stáva skutočnosťou a po radostnom výkriku mi neskutočne odľahne. Po asi ďalších 15 minútach Matej našiel aj druhú, dobrých 30 metrov od altánku. Smrdia hrozne a práve to muselo lesného kradoša k nim prilákať. Ten zistil, že na zožranie nie sú, tak ich ďaleko nezobral, len preskúmal. Jedna má dohryzenú šnúrku, to mi ale vôbec nevadí. Sme spamätaní, jeme, balíme veci a vyrážame ďalej. Je mi zima, avšak hneď v prvých minútach jazdy nás čaká telocvik v podobe prekladania bicyklov cez desiatky prepílených stromov rovno cez cestu, tak sa zahrievame. Akoby to bolo spravené naschvál, spílené stromy sú iba na ceste, nikde v lese okolo. Preklíname.

Tiché ráno na Horehrone

V stúpaní na Ľubietovskú Bukovinu si nohy zmáčame v mokrej tráve horských lúk. Zúfalo sa smejeme Matejovej naivite, ktorý si svoje tretry celú noc sušil pri ohni a teraz ich má rovnako mokré za pár chvíľ. Tie moje po nočnom pobyte v lese sú beznádejne premočené od počiatku a každým šliapnutím do pedálov mám pocit, akoby som chodidlá zabáral do močariny. Lesnými chodníčkami a cestami za úplného ticha zjazdujeme na Hronček a do Kamenistej doliny, len naše mokré brzdy zavýjajú. Ranné slnko vytvára v doline magické scenérie, stúpame na Sihlu. Čerstvé medvedie výkaly rovno na ceste nám ale pripomínajú, že sa nachádzame uprostred divočiny a patrí sa rozhliadať navôkol.

Slnko nám duše ohrialo a v dedine hľadáme obchodík, reku nakúpime trocha čerstvého. Otváracie hodiny obchodíka ale hlásia, že v pondelok je zatvorené, takže nákup sme vyriešili veľmi skoro. Povyše je ale akási pekáreň a darí sa mi tu zjednať dva cesnakové posúchy. Za jazdy do nich hryzieme, sú parádne. Horehron, toto je jednoznačne najkrajšia časť celej trasy Slovakia Divide. Pohľadmi sa pasieme po kopcoch, pasienkoch, stádach, roztrúsených salašoch a usadlostiach. Som veľmi rád, že som tu. Máme krásnu krajinu a mnohí si to často ani neuvedomujeme. Je to klišé, ale je to fakt.

Popod Klenovský Vepor a Fabovu hoľu

Z Rudnej magistrály sa odpájame na žltú turistickú do sedla Železná brána a prudko klesáme cez pasienok, len-len že neletím ponad rajdy. Stádo asi 200 oviec sa prestalo kŕmiť a sledujú nás, ako prechádzame okolo. Salašnícke psy sa po nás našťastie nerozbehli, zdravíme sa s bačom. Zozjazdujeme až do doliny Veporského potoka a následne stúpame pod Klenovský Vepor, kde sa znova napájame na magistrálu. Hrebeň je ale prerastený dvojmetrovou trávou s občasným výskytom vývratov, tak si zase pripomenieme mokré nohy a telocvik. Je to o niečo divokejšie, ako pri mojej poslednej návšteve pred pár rokmi.


Druhá polka od Vepra po Zbojská však vedie po pohodových zvážniciach. Na salaši Zbojská sadáme za stôl a objednávame halušky, kofolu a na cestu kupujeme syr, je pravé poludnie. Dávame si chvíľu na vydýchnutie a uvedomenie si okamihu. Po večernom údení sa pri ohni musíme smrdieť ako dva žochy, aj sa divím, že nás od stola neženú preč. Sedíme teda, kontrolujeme stav na trati a podľa pozícií v mape odhadujeme svoj náskok na zhruba 4 hodiny, a tak sa neplašíme a hrejeme sa na slnku. Popod Fabovu hoľu stúpame do sedla Burda, naštartovaný metabolizmus bryndzové halušky za jazdy rýchlo spracoval. Muránsku planinu pretíname kombináciou zvážnic a lesných asfaltiek, ktoré sú často v lepšom stave než naše štátne komunikácie. Ukazujú sa nám výhľady na Nízke Tatry a Kráľovu hoľu, je to krásny kraj.

Dobrota ešte nevymrela

Na lúkach za Vaľkovňou stretávame partiu cyklistov, ktorých sme stretli aj v sedle Burda, zastavujú nás a vypytujú sa nás na náš výlet. Pár vetami im opíšeme naše putovanie a oni nás na oplátku pozývajú na malé posedenie na ich neďaleký salaš, chcú sa dozvedieť viac. Váhame, nechce sa nám odkláňať z trasy. Na druhú stranu, nepatrí sa také pozvanie odmietnuť, tak sa na malú chvíľu necháme prehovoriť. Oni sú tu u známeho na párdňovom výlete, jeden z nich je z Košíc. Máme známych zopár spoločných ľudí, bavíme sa o bežkovaní na Kojšovskej holi, je to ozaj milé stretnutie. Musíme ale pokračovať, slnko na oblohe pomaly ale isto klesá.

Vychádzame na cestu 66, odtiaľto až do cieľa poznám odhadom 90 % trasy. Som doma, tu všade.

Tu sa rozhodujeme, že budeme jazdiť celú noc, bez spania.

Prechádzame cez Červenú skalu a stúpame na sedlo Javorinka, vstupujeme do mojich milovaných Stolických vrchov. Dobre známymi lesnými cestami prechádzame popod Kyprov a Tresník, napriek nedávnym kalamitám (veternej, lykožrútovej a drevorubačskej) sa mi tu páči, mám to tu rád. Pri chate Mastná čapujeme vodu a letíme ďalej na Čuntavu. Po červenej TZT tlačíme pod Strmú prť a kontrolujeme prenasledovateľov.


Jakub Mészáros je za nami asi 90 min, hneď sme spozorneli, nechápeme. Dochádza nám však, že na Zbojskách ho tracker ukazoval trocha mimo trasu, tak sme zle odhadli jeho pozíciu. V skutočnosti musel k nám byť bližšie, len mu zariadenie asi zrovna nefungovalo optimálne, tak sme sa nechali oklamať. No nič, slnko je už nízko, my si naďalej musíme ísť svoje, žiadna taktika nie je premyslená, uvidí sa.


Prechádzame chodníkmi a cestami Slovenského raja a na Dobšinskom kopci križujeme civilizáciu. Tu na nás striehnu moji veľmi dobrí známi, ktorí na webe sledovali náš postup a prišli nás sem prekvapiť a morálne podporiť. Je to super, sme potešení a poctení, presne takéto momenty robia tento event ešte špeciálnejším. Ďakujem! V tomto momente som k svojej domovine úplne najbližšie, doma by som bol za 40 minút. Po chvíli sa lúčime a pokračujeme do náručia noci.

Každá noc má svoju moc

Uháňame pred salašníckym psom, obliekame fukerky a v lese už zapíname svetlá. Pod Kruhovou, aby sa nepovedalo, nohy „akupunktúrujeme" žihľavou a v sedle pod Dobšinským vrchom opúšťame Cestu Hrdinov SNP a spúšťame sa nad Rakovec. Odtiaľ najprv po perfektnej šotolinovej ceste len za svitu Mesiaca stúpame smer Stromíš, kde pri chate znova dopĺňame vodu. Na chate je partia, ktorá sa nás snaží usmerniť, netreba ale. Tu sa rozhodujeme, že budeme jazdiť celú noc, bez spania. Viem, že na trase tak skoro nie je žiaden prístrešok, a popravde, vôbec sa mi nechce zaľahnúť do môjho mokrého spacáku. Som zvedavý, aké to bude, nespať.


Klesáme do sedla Súľová a ďalej striedavo klesáme

Rozmýšľam, kam to vlastne idem? Neviem si spomenúť, viem len, že musím ísť.

a stúpame do masívu Volovca. Vo vrcholových partiách pred sedlom Volovec je tráva riadne prerastená a začína na ňu „padať rosa“, oživujeme si tak spomienky na mokré nohy. Tie, celý deň uväznené v tretrách, i tak nemali šancu poriadne preschnúť, iba sme si na vlhkosť zvykli. Potlačíme krátky strmý úsek a vyšliapeme na Skalisko týčiace sa nad Rožňavskou dolinou. Bol som tu mnohokrát, nikdy však nie o polnoci, zase je to špeciálny pocit. Dnes sme zmákli iba 160 km, ale s veľkým prevýšením. Čaká nás ešte posledných 230, avšak omnoho jednoduchších s dlhými asfaltovými úsekmi a menším prevýšením, a tak dúfame, že toto je naša posledná noc na trati.

Deň 4.

Mňa veľmi skoro začala únava premáhať zas, na hlavu mi idú poriadne chmáry, nedokážem sa koncentrovať na jazdu a podchvíľou zaspávam.

Pozeráme dole na vysvietené mesto a dediny a rozjímame. Neradno však dlho dumať, po chvíľke státia mi je chladno, až ma roztrasie, obliekam sa. Horšie je, že teraz dlho klesáme a ja sa neviem zohriať ani len kus, zuby drgocú. Matej mi dáva svoje druhé dlhoprsté rukavice. Nepomáhajú, zima je furt. Obchádzame Ramzovú, kde vyplašíme skupinku vysokej zveri. Zo sedla Krivé pokračujeme modrou značkou. Zjazd je to riadne strmý, cesta vymytá, miestami sa takmer nedá ísť. Zosadám, keď ma skoro vyvrátilo do stredového jarku. Tlačím dole kopcom! Neskôr zvážnicou po vrstevnici sa dostaneme na asfaltku pod Úhornianske sedlo, pretíname ju a protipožiarnou cestou ideme popod Pipitku. Boli by to fajn kilometre, nebyť vychladnutého tela.

Noc ako každá iná. Alebo aj nie.

Napájame sa na lesné cesty, po ktorých v novembri behávame Horský beh Smolník. Je nám to tu aj takto v noci a protismere veľmi dobre známe. Pod Osadníkom na mňa ide ozajstná morálna kríza, som unavený a je mi riadna zima, telo si pýta oddych, rozmýšľam, že by sme mohli aspoň na chvíľu zaľahnúť tam pod buk a s čerstvejšou mysľou pokračovať. Je to blbosť a Matej mi to hneď vysvetlí, v tom mokrom spacáku a taký uzimený by som veľmi nezrelaxoval. Uznávam, pokračujeme. Preklíname mokrú trávu a pár dlhoročných vývratov.

Zjazd z Osadníka ideme riadne opatrne a pomaly. V mysli lovím medzičasy na jesenných pretekoch, dokonca takto na bicykloch sme pomalší, ako to behávame. Únava a prerastená tráva robia svoje. Snažíme sa rozprávať, témy sú nevyčerpateľné, ale pred Skorušinou sa prichytávam, ako mi myšlienky utekajú úplne do bludu a za jazdy začínam driemať. Na tretí raz, keď som skoro zletel z bicykla, zastavujem, musím sa spamätať. Rozcvičujem sa poriadne, chcem sa zahriať, tlačím do seba všetko, čo prvé schytím z kapsy. Pomohlo, zrazu sa cítim akosi čerstvo, ideme ďalej. Chlad ma samozrejme premôže čoskoro, ale spánok ma obchádza. Matej sa tvári obdivuhodne v pohode, nechápem to, ale som rád, že na oplátku nemusím kriesiť tiež ja jeho.

Patáliám naproti

Pohľadom na východ si uvedomujeme, že sa rodí deň, aj svetla pribúda. Zjazdujeme do Smolníka, ktorý je v inverzii. Dole v hmle je citeľne chladnejšie, môžem už rovno zamrznúť. Čaká nás 20 km v doline po asfalte, takže sa skladám na špicu a ťahám tempo, po dlhých hodinách mám možnosť sa trocha zahriať. Po asi 10 minútach nechám Mateja, aby ma vystriedal. Mňa veľmi skoro začala únava premáhať zas, na hlavu mi idú poriadne chmáry, nedokážem sa koncentrovať na jazdu a podchvíľou zaspávam. Matej mi uteká z dosahu. Doslova zadriemavam na bicykli za jazdy. Vždy len na sekundu, možno dve, je to ale ozaj nebezpečná situácia, ľudia sa už na autách ženú do práce a ja jazdím ako ožratý, od okraja po stred vozovky. Matej vidí, čo sa mi robí, tak ma čaká a ideme bližšie k sebe. Preklínam sa, fackám, štípem sa do líc a uší, čo vždy na chvíľu pomôže, ale mikrospánky sa zakaždým opakujú. Musím zastať, nedá sa takto pokračovať!

Každé čudo chvíľu trvá

Zábava prestala, som nasratý sám na seba, čo to vlastne robím. Znova klikujem a skáčem vedľa cesty, tlačím do seba kalórie, snažím sa spamätať. Treba len dôjsť do Prakoviec, kde opustíme asfaltku a začneme strmo stúpať na Kojšovku, tam sa spať za jazdy nebude dať. Pokračujeme, idem druhý. Koncentrácia mi ale vydržala veľmi krátko, zase ma zmáha. Rozmýšľam, kam to vlastne idem? Neviem si spomenúť, viem len, že musím ísť. Zatiaľ popri ceste obzerám postavy a budovy, ktoré vzápätí miznú alebo sa rýchlo transformujú na niečo iné. Mám preludy, a to poriadne, prvýkrát v živote.

Zrazu sa spamätávam a dochádza mi, že to sú len výmysly môjho unaveného mozgu, už som si aj spomenul, kam to idem. O chvíľu zas na Maťovej podsedlovej brašni vidím zelenú lebku mimozemšťana, ako z nejakého filmu. Idem za ním zhypnotizovaný a neviem pochopiť, ako sa tam nabralo také niečo!? Dokonca verím tomu, čo vidím. Zas sa spamätávam, je to fľaša od Spritu zakliesnená v čiernej sieťke, to len hlava si domyslela takýto blud. Všemožne sa snažím vydržať na bicykli do Prakoviec a neodkvacnúť, odrátavam metre.


Znenazdajky odbáčame do ulice a opúšťame hlavný ťah, hlásenie navigácie som si ani nevšimol. Konečne! Hneď zosadám. Najradšej by som bike hodil do kríkov a spal úplne ako príde, zároveň ale viem, že je to nezmysel. Niektoré úseky tlačím, miernejšie idem v sedle, znova sa dávam dokopy s Matejom, kus debatujeme, preberám sa nazad k životu. Vychádzame na chatu Erika pod Kojšovskou hoľou a z automatu kupujeme teplý čaj. Púšťame sa na druhú stranu, v prameni čapujeme vodu a zastavujeme sa na Golgote na stanici nefunkčnej sedačkovej lanovky.

Poza mesto

Slnko už hreje, hoc vzduch je ešte chladný. Zobúvame sa a sušíme rozmočené nohy, reorganizujem veci v brašniach, na dosah dávam zvyšné tyčinky a doslova žerieme syr, ktorý nesieme zo salaša Zbojská. Ani nevieme ako a zdržali sme sa tu trištvrte hodiny, tak ideme ďalej, hýbu sa aj ostatní. Náskok už máme komfortný, v noci okrem nás nejazdil nikto, chceme to však dneska doklepnúť. Kilometre do Košíc ideme po pamäti, toto máme dobre najazdené. Na jednom z nespočetných mokrých koreňov trailu Michalkov mi odstreľuje predné koleso a ja letím pod chodník. V momente sa chytám stromčeka a druhou rukou bicykla, aby nezletel dole k potoku. Preklínam, sekol som si bok, kamoš sa mi o chvíľu smeje. A to sme doma.


Z Čermeľskej doliny stúpame na chatu Hrešná, tu si naisto dáme radlera a posedíme chvíľu! Jedine, že by sme si nedali nič - chata sa otvára až niekedy na obed a ešte je len ráno, tak ideme het. V zjazde do Kavečian stretávame kamaráta Nakyho, ktorý sledoval náš progres a prišiel nás povzbudiť. V Kostoľanoch si spolu dáme zmrzlinu, debatujeme a pokračujeme spolu až do Budimíra. Tu sa s Nakym lúčime, cestou nás povzbudzuje pár ďalších známych, dikes za spoločnosť a povzbudivé slová! Ideme v ústrety Slanským vrchom po asfaltových cestách, kilometre ubiehajú rýchlejšie. Pred Kecerovcami nás na aute dobehne povzbudiť kamoš Tomi, ktorý nás nestihol za mestom. Milé okamihy sú to, ozaj.

Na ďaleký východ

Od Keceroviec nás čaká posledné veľké stúpanie, Makovica. Ideme spokojne, deň sa prehupol do poobedia a bieda zrazu polapila aj Mateja. Pozerám na neho a vidím, že je hotový, oči sa mu zatvárajú, motá sa zo strany na stranu, až zosadá z biku a tlačí. Je v poriadnej kríze, asi ako ja skoro ráno. Hore žerie keksy a vykladá mi o preludoch, ktoré cestou teraz videl on. Spamätáva sa akosi. Na hrebeni som čakal množstvo preliezačiek, na počudovanie sú ale všetky prepílené. V rámci obhliadky záveru trate som tu bol pred mesiacom a nebolo to veľmi potešujúce, takto je to super.


V Herlianskom sedle sa napájame na asfaltku a zjazdujeme do Banského. Tu v Jednote Matej vykupuje Red Bully, aby sa spamätal úplne. Miestni si nás so záujmom obzerajú, musíme byť divní. S občasnými prepojeniami cez lesy a polia fujazdíme hlavne po asfaltkách, teraz to ubieha fakt rýchlo. Môžeme sa aj striedať na špici. Tešíme sa, dnes to musíme zvládnuť, odrátavame kilometre do cieľa.

Žeby nás už nič nezaskočilo?

Za Dlhým Klčovom ale prichádza jeden z naj momentov podujatia - pre mnohých prekvapenie – brod rieky Ondava. Ja som na neho morálne pripravený bol, verím tomu, že ale nie všetci. Je to zvláštny pocit, takto sa odovzdať vode, keď nevidím na dno. Tretry sa boria do bahna a voda je o dosť väčšia ako pred mesiacom, navyše smrdí akosi divne. Blízko druhého brehu je skoro po pás a prúd je silnejší, ale zvládame to, na brehu sa už len rehoceme.


Do Michaloviec priletíme skoro,

Skrývame sa do tepla interiéru, poľudšťujeme sa, jeme a debatujeme, začíname vykladať najintenzívnejšie zážitky.

popri západnom brehu Zemplínskej šíravy sa dostávame do Vinného a k Vinianskemu jazeru, kde sa rozhodneme naposledy zastaviť a ešte občerstviť. Kupujeme arašidy a džúsy, utešujeme sa, že do Beňatiny to nie je ďaleko. Ale beda, toto je zase čo?! Ako sme sa zo zadkov zodvihli späť na nohy, do chodidiel sa zarezalo tisíc žiletiek. Čo to chce byť? Chodidlá nás režú oboch, nevieme chodiť, také niečo sme ešte nezažili. Tri dni rozmáčané nohy sa teraz začali hlasno ozývať, tiež toho majú dosť.

Na cieľovej rovinke

Prvé minúty v sedle sú skutočné utrpenie, som presvedčený, že na chodidlách je koža dopraskaná hlboko do krvi. Nuž ale vydržíme, iné i tak neostáva. Po lesných asfaltových cyklotrasách sa dostávame do Jovsy, nohy medzitým znecitliveli. Aleš nám všetkým zaslal mail so zmenou trasy, posledné stúpanie na Vihorlat cez kopec Diel vypadlo z programu, vďaka ti! Bol to dosť náročný, zarastený úsek s popadanými stromami, dnes by sme tam už zhynuli určite. Navyše, noc sa blíži a ja si neviem predstaviť ísť tie úseky po tme, orientačne som tam mal problémy aj cez deň. Takto nás čakajú už len pohodové kilometre po starých asfaltových, panelových a prašných cestách medzi dedinami na rovine. Od Choňkoviec ideme po štátnej ceste 566 už zas za tmy, sme však blízko. Ako to ale býva, posledné metre sa zdajú byť nekonečné. Ešte zákruta, dve, tri, krátky zjazd do dediny a odrazu sme tam, pred penziónom v Beňatine, v cieli Slovakia Divide 2021, v cieli nášho snaženia.


Čakajú nás tu Aleš a Miro, Matejov otec. Objímame sa a ďakujeme si za zážitky a za vzájomnú spoločnosť. Aleš pre nás, účastníkov, zabezpečil celý penzión, vo vnútri nás čaká ozajstné jedlo, teplá sprcha, postele. Ozajstný luxus. Skrývame sa do tepla interiéru, poľudšťujeme sa, jeme a debatujeme, začíname vykladať najintenzívnejšie zážitky. Síce sme s Matejom na trati zažili viacero ťažkých okamihov, teraz v cieli ale obaja vieme, ba priam sme si istí, že sa určite zúčastníme znova. Bolo to priveľmi intenzívne dobrodružstvo na to, aby sme nechceli zažiť ďalšie, podobné, znova.

Čísla na záver

• Celková vzdialenosť: 700 km
• Celkový čas: 85 h 40 min
• Celkové prevýšenie: 17 000 m

A ozaj, registrácia na Slovakia Divide 2022 už bola spustená. Kto si príde toto dobrodružstvo vyskúšať tento rok tiež? Pozvánku nájdete aj v MTBIKER kalendári.