Reportáž: Křivoklátský Gravel 2022 – netypická účastníčka 130 km gravel pretekov

Reportáž: Křivoklátský Gravel 2022 – netypická účastníčka 130 km gravel pretekov

Do tohto roku som nikdy nebola na cyklistických pretekoch, nemám na to hmotnosť, nohy a ani nepatrím k tomu pohlaviu, čo bežne na preteky chodí.

Vždy ma to však lákalo, a tento rok mi začalo byť jedno, že mám o 20 kíl viac a aj to, že budem súťažiť v mužskom prostredí. Veď idem prekonávať hlavne samú seba. Ako hovorí samotný názov, súťažila som na českých gravel pretekoch a o tom, ako som sa dostala až do cieľa, sa dočítate v tomto článku.

O ultrabikers.eu som sa dozvedela v zime prostredníctvom MTBIKER, kde ma oslovil tento super článok a dobrodružstvo. Prebrázdila som celú stránku a zaujali ma sólo výzvy (Gerlaching, nastúpané metre na jazde, 100 km na doraz...) a ich charitatívna stránka,
Sebavedomie pripravené, už ma nič nezastaví!
ale zaujali ma aj preteky. Najviac cestné bikepackingové preteky Do Budapešti, ktoré viedli aj cez Bratislavu. Doma sa to však nestretlo s pochopením, vraj ani náhodou nebudem spať sama niekde v lese. Hľadanie pokračovalo, mám gravel bicykel (Cannondale Topstone 105 Carbon 2020) a tak som si našla jednodňové gravelové preteky. Křivoklátsky gravel s hromadným štartom, ktorý sa konal 9. apríla v Karlštejne (40 km od Prahy) s trasou 170 km/3 300 vm alebo s krátkou trasou 130 km/2 500 v. m. Na konci februára som nabrala všetku odvahu a prihlásila som sa na skrátenú trasu. Panika, začínam s tréningom.



Mesiac pred pretekmi


Minulý rok som nejazdila veľa v teréne a vedela som, že zjazd bude môj najslabší bod. V zime som síce tvrdila, že sezóna nekončí, ale objem najazdených kilometrov a hlavne výškových metrov sa výrazne znížil. Treba začať makať! Po práci aspoň rýchle intervaly na hrádzi a cez víkendy som sa trápila v kopcoch (ako som už spomenula, postavu vrchárky nemám ani zďaleka). Súťažná trasa má okolo 2 500 výškových metrov, čo som nikdy v jednej jazde nenajazdila. Rozhodla som sa, že správnym tréningom bude Gerlaching. Však prečo si neokoreniť prípravu na niečo nesmierne ťažké, niečím, čo je samo o sebe nesmierne ťažké a vyžaduje si to prípravu? Tri týždne pred pretekmi som sa teda točila v Lamači na jednom kopci 22-krát a po vyšťavení nôh aj mysle som sa zapísala do siene slávy Gerlacherov. Sebavedomie, že by som to mohla zvládnuť, stúplo. V polovici marca som sa rozhodla okúsiť aj iný typ pretekov, a to alleycat. Tam som vyskúšala, či ma súťaženie bude baviť. Bavilo a veľmi.

Pred pretekmi som sa snažila dotrénovať jazdu v teréne, počas mesiaca to bolo vždy v absolútnom suchu a prachu. Dva týždne pred pretekmi som prebrázdila karpatské trailíky a Devínsku kobylu, čo dalo dokopy 121 km a 1 850 v. m – čo bola moja najdlhšia aj „najvyššia“ jazda (stále ani zďaleka taká náročná ako to, čo ma čakalo). V stredu pred pretekmi som ešte dala kopcový tréning s babami z Jazdím Čiernu Stredu, kedy som sa asi prvýkrát udržala v balíku až na Kačín. Sebavedomie pripravené, už ma nič nezastaví! (Iba žeby začalo snežiť noc pred súťažou a všade bolo blato, ale to už predbieham.)



Preteky


V piatok ráno 8. apríla sme s priateľom nasadli na vlak smer Praha. Chceli sme to mať ako výlet a možno si aj niečo pozrieť, ale počasie nám tento plán skazilo. Už týždeň hlásili, že v piatok poobede začne pršať a neprestane do soboty rána, dokonca v noci sa to zmení na sneženie. A tak sme v piatok poobede prišli na hotel a vonku lialo ako z krhly a miesto prehliadky Karlštejnu sme mali „carb loading” a skorý spánok.

6:30 budíček, obliecť, niečo zjesť, skontrolovať, či nenasnežilo a 7:15 vyraziť do vedľajšej dediny. Po ceste ešte popŕchalo, ale aspoň nesnežilo. Pršať prestalo chvíľku pred štartom o 8:00. Na mieste už mal organizátor rozložený stolček s číslami a postupne sa zbieralo 33 cyklistov, 2 cyklistky a ja. Na dlhú trasu išlo 9 cyklistov a jedna cyklistka a na krátku 24 cyklistov, ja a ešte jedna cyklistka. Dostala som číslo, nálepku, pár „teplých" slov pred štartom a vyrazili sme.



Môj plán bol súťažiť na asfalte, dávať si pozor v teréne a nezabiť sa v zjazde. Začiatok bol 5 km po asfalte, súťažím. Adrenalín a radosť z pretekov spôsobil, že som sa nedržala plánu a do prvej gravelovej sekcie som nabehla vyššou rýchlosťou a snažila sa udržať v prvej skupinke. Zobudila ma až neviditeľná jama pod trávou, kedy mnou dobre zatriaslo a brzda začala vydávať divný zvuk. Uvedomila som si, že v teréne nie som zďaleka taká dobrá ako chalani predo mnou, a že súťažiť chcem len na asfalte, tak som trochu spomalila. Aj tak som na prvé zaujímavé miesto (Tetín) prišla v tej rýchlejšej polovici. Tu ma ale kadekto popredbiehal, lebo som si spravila aj fotku, aj niesla bike cez skaly a aj som si užívala ten pocit z interakcie s ostatnými pretekármi.

Úsmev od ucha k uchu nechýbal, aj nohy sa cítili dobre. Kúsok rovná štrková cestička – zhodnotila som, že ak by to bolo takto celú dobu, tak super! Ale uvedomila som si, že niekde tých 2 500 výškových nazbierať musíme. Zase asfalt, napojila som sa na väčšiu skupinku a spoločne sme prešli až k prvému brodu. Ten odštartoval ozajstné preteky v teréne a odvtedy bolo asfaltu naozaj minimum. Bol to môj prvý brod v živote. A mám z neho aj fotku, aj video . Na krátkej trase boli ešte ďalšie dva oficiálne brody. Všetky som zvládla bez problémov a počiatočný strach z brodov som prekonala len s jednou mokrou nohou (vďakabohu či Shimanu za nepremokavé tretry).



Za brodom bola poľná cesta plná blata (aspoň vtedy sa mi zdalo, že ho tam bolo veľa, ako sa neskôr ukázalo, toto bola tá príjemnejšia časť bez blata), skupinka ma dropla a cesta sa zdvihla.
Čím viac som išla hore, tým viac bolo snehu a na vrchole už bola súvislá vrstva všade...
Prvýkrát mi nešlo podradiť na malú pílu a reťaz sa vzpriečila. Musela som zastať, preradiť a počas toho skupinka zmizla z dohľadu a zostala som sama. Na preteky som si kúpila Garmin Edge 530 kvôli navigácii, ale ešte sme sa nestihli zoznámiť a tak som stála pred rampou a pozerala do telefónu, či idem dobre. Vtedy ma dobehla moja jediná súperka na trati aj s jej priateľom, chvíľku sme išli spolu, ale ja v kopcoch nerada rozprávam, tak som sa zaradila pár metrov za nich (možno trochu zavádzam a bolo to preto, že som nestíhala v kopci). Obiehali sme sa zopár ďalších kilometrov. Ja ich na rovinke alebo v zjazde a oni mňa v kopci.

Preniesla som bicykel cez prvý padnutý strom (na krátkej trati boli také dokopy tri) a stále s chuťou pretekať sa som sa snažila ísť rýchlo aj opatrne zároveň. Ak sa vyskytla asfaltka, (čo bolo naozaj veľmi málo) švihala som, čo to dalo. Moja jediná súperka ma predbehla už natrvalo pri Hudlickej skále, za ktorou bola zase poľná blatová cesta, kde sa mi podarilo nabrať s blatom aj kameň, vďaka ktorému sa prestalo točiť zadné koleso. Konárik zo zeme poslúžil, kameň sa odsekol, ale blato bolo všade. Vedela som, že s vodou bude problém, ale aj tak som obetovala pol fľaše na vyčistenie prehadzovačky. Vyriešené, ideme ďalej.

Nasledoval výstup na Krušnú horu. Bolo to prudké, ale terén bol príjemný gravelový, žiadne veľké kamene, takže sa išlo dobre. Čím viac som išla hore, tým viac bolo snehu a na vrchole už bola súvislá vrstva všade, kde to cyklisti predo mnou nevyjazdili. Preteky viedli cez všetky zaujímavé body/hrady/vyhliadky v okolí, ktoré by si človek na viacdňovom výlete pozrel, ja som však presvišťala okolo a až spätne cez fotky a mapy som zistila, kde všade som bola. Riadne sa schladilo, Garmin ukazuje že z 9 °C sa kleslo na 3 °C. Táto zima spôsobila, že som sa musela začať obzerať po mieste na „cik" pauzu. Chalani to mali ľahké, kade-tade som ich videla ako stoja pri ceste a nestratia viac ako minútku. Ja som musela spomaliť a nájsť miesto, kde sa bude dať schovať za krík/peň, keďže bol len začiatok jari a nikde ešte neboli listy, stratila som viac ako 10 minút a predbehli ma dvaja cyklisti.



Z Krušnej hory sa bolo treba dostať aj dole a prišiel na rad zjazd, pred ktorým nás varoval organizátor, že keď je mokro, tie obrovské kamene sa šmýkajú. Ani mi nenapadlo, že by som to mohla zjazdovať a pekne som si potlačila bicykel dole touto časťou. Následne som preniesla ešte jeden strom a vyšla na asfaltku. Tam som našla občerstvovať sa pomerne veľkú skupinu pred stúpaním zo Žloutkovic. Obehla som ich, prekvapivo ma predbehol len jeden cyklista v tomto stúpaní a tak som bola rada, že mám za sebou veľkú skupinu, ktorá by ma snáď nenechala na pospas osudu, keby sa mi niečo stane.

V lese sme sa ešte zopárkrát vzájomne obiehali. Táto časť bola veľmi pekná, hustý les, veľa blata a úplné ticho. Po tejto peknej časti sme ale prišli k tomu, na čo som sa najviac tešila z celej trasy. Zjazd po asfaltke lesom medzi skalami až do Kŕivoklátu. Úprimne musím povedať, že som výskala od radosti. Konečne asfalt, konečne rýchlosť! Zbadala som studničku, ktorá bola odporúčaná na nabratie si vody. Ale ako môže človek v takom krásnom zjazde zastaviť a hľadať vodu? Nedalo sa, žila som v tom momente a nie o 50 km neskôr, kedy mi tá voda chýbala. Veľká chyba!



Křivoklát, polovica cesty za mnou. Tá krajšia polovica, tá suchšia polovica, tá polovica, kedy som si myslela, že súťažím s ostatnými. Jem chlebík, pijem vodu, píšem priateľovi. Obiehajú ma všetci, ale jesť treba, inak by som dostala hlaďák a mohla to rovno zabaliť. Mimo dvoch žemieľ som mala zabalené aj gély (fuj, zatiaľ som nenašla taký, čo by mi chutil, musela som ich zapíjať vodou, ale pomohli oba, čo som zjedla/vypila) a na kokpite som mala taštičku s tyčinkami Dru, ktoré mi dopĺňali soľ a čokoládu, ktorá mi dopĺňala radosť. Na ceste a rovnom teréne sa dá z tejto kapsičky jesť aj za jazdy, ale tu takých možností nebolo veľa. Myslím, že aj preto na mňa neskôr prišla kríza.

Najzvláštnejší zážitok dňa, v športovom areáli u Kolečka to vyzeralo na otvorenú krčmu, kde by mi mohli rýchlo dať kofolu a tak by som nabrala aj cukor aj tekutiny.
Nikde nikoho. Len ja a blato.
Avšak narazila som len na veľmi, veľmi opitého chlapíka, ktorý ledva chodil (bolo cca 13:00), kričí na mňa, že on mi spraví kávu. Vravím mu, že som na pretekoch a potrebujem len doplniť vodu a vypiť niečo sladké. Zdržala som sa viac, ako som chcela, z nejakého dôvodu im nefungovala voda, a tak som si preliala zbytok minerálky do fľašky. Pán mi nalial za pohár z coly a utekala som kade ľahšie (platiť vraj nemusím, ale keď vyhrám, tak ho mám spomenúť, že to vďaka nemu). Tento bizarný zážitok, ktorý nezažijete na súťažiach s podporou a občerstvením, odštartoval trápenie a druhá polovica pretekov už bola pre mňa väčšinu času len utrpením.

Začala som sa pozerať už len pod seba, čiže z trasy a krás, cez ktoré sme išli, vám toho už veľa neopíšem. Raz za čas som sa obehla s niekým, ale išla som už len sama a trápila som sa v kopcoch. Nohy začali protestovať, že ani z kopca neoddychujú, ale makajú, pretože terén bol pre mňa náročný, nedalo sa zostať sedieť na sedle, ale bolo treba stáť a vyvažovať dozadu a taktiež striehnuť, kedy mi to na blate zas šmykne a snažiť sa to ustáť. Boli aj pasáže, kde som sa len odrážala nohou a išla najpomalšie, ako sa dalo, lebo blato bolo všade. Ale podarilo sa mi za celú trasu nespadnúť a šmyky vždy vykryť nohou alebo som ich ustála, a to považujem za veľký úspech.



Postupne od 85. kilometra som si začala siahať na svoje dno, trať bola stále prudko hore, prudko dole, prudko hore, prudko dole. Ani kúsok rovinky na oddýchnutie a ak aj hej, bolo tam blato a šmýkala som sa. Dlho som nikoho nestretla. Prišla prvá snehová búrka. Potom druhá. Nikde nikoho. Len ja a blato. Z ničoho nič sa spoza zákruty vynorí cyklista, ktorého som predtým predbiehala, keď menil defekt. Chvíľku išiel so mnou, videl, že som na tom už biedne a treba ma povzbudiť, ale v ďalšom blatovo-kamenistom stúpaní mi zmizol. Keď som na 101. kilometri po tisícikrát videla na navigácii „odbočte na nespevnenú cestu", vzdala som to. Odbočiť som síce odbočila, ale predo mnou bola obrovská mláka cez celú nespevnenú cestu. Mala som toho dosť, bola som ďaleko za jedinou súperkou a aj baba, čo išla dlhú trasu ,ma už obehla. Prehrala som.



Prehrala som? Bol to moment, o akých čítate v knihách, ľudia si siahajú na dno a náhle sa im z hlavy dá preč všetka tá hmla a to, čo ich brzdí. Chvíľu mi to síce trvalo, padlo zopár sĺz, ale dala som si hlavu zase dokopy. Pomohlo mi pozrieť si správy, čo mi posielali kamošky a kamoši, že mi držia palce, a že to zvládnem. Čo pomohlo najviac, bolo uvedomiť si, že som neprišla súťažiť s inými, ale sama so sebou. A že som neprehrala a dokonca naopak, vyhrala som nad všetkými, čo sedia na gauči. Že je jedno, kedy prídem, ale to, že vôbec prídem do cieľa. Hlava sa dala dokopy a donútila spolupracovať nohy. Čakalo ma ešte 30 km, čo znamená milión malých kopcov a jedno dlhé stúpanie na rozhľadňu Lhotka u Berouna.



Popri stúpaní na Lhotku som si dala žemľu, čokoládu a keď som konečne objavila studničku, celá kríza bola zažehnaná, lebo som vedela, že už to zvládnem. Priateľ ma čakal na predposlednom kopci – Kreslo nad Mořinkou. V správe sa ma pýtal, čo potrebujem. Moja odpoveď po tom, ako som objavila vodu: „Už mi netreba nič. Našla som vodu. Hurá, už to dám“. Síce v tej chvíli na mňa padali krúpy a cesty sa ešte viac rozbahnili, konečne som od Křivoklátu mala pocit, že to zvládnem.

Dokopy som zažila 4 silné krúpové alebo snehové búrky, ktoré z trate spravili skôr klzisko/zápas v blate a aj chalani na horských bicykloch, čo sa na mňa pripojili na posledných 10 km, mali problém v niektorých zjazdoch. V tomto sme mali určite väčšiu nevýhodu ako prvý Lukáš Klement, ktorý dlhú trasu (176 km) zvládol za 7 hodín a necelých 40 minút. Toho tie búrky zastihli až po ceste domov a cestu asi nemal takú blatovú ako ja, čo som krátku trasu dala za 11 hodín a 8 minút.



Áno, vidíte dobre, prišla som do cieľa, 12-ta z 26. Zvládla som to aj napriek kríze, aj napriek blatu a aj napriek nedostatku vody. Siahla som si na dno a pokračovala ďalej. Výsledkovú listinu si môžete pozrieť na tomto odkaze.

Podčiarknuté, zhrnuté


Pôvodne som tento článok chcela napísať ako povzbudenie žien k tomu, aby išli súťažiť, ale uvedomujem si, že tento opis pretekov skôr odradí, ako navnadí. Ale sú aj kratšie preteky, sú aj preteky na ceste, sú aj časovky a nič zlé nie je ani na jazdení pre zábavu. Môj názor však je, že raz za čas treba otestovať, čo telo a myseľ zvládne. A toto bol pre mňa ultimátny test. Niekto by to možno nezvládol (napríklad aj 7 cyklistov na krátkej trati, ktorí nedokončili), niekto by to zvládol bez problémov.

Treba si nájsť výzvu, ktorá je primeraná práve pre vás. Podmienky Křivoklátskeho gravelu sa dažďom zmenili na také, v ktorých som nemala takmer žiadne skúsenosti a tým pádom sa pre mňa táto výzva stala extrémnou
Čo pomohlo najviac, bolo uvedomiť si, že som neprišla súťažiť s inými, ale sama so sebou.
a nie primeranou, ako by to bolo za sucha.
V suchu by sme hovorili o úplne iných pretekoch. Ale v apríli to tak má byť, nočné sneženie v kopcoch, slnko, snehové búrky a aj modrá obloha. Za všetko som rada a odnášam si okrem dvanásteho miesta veľa skúseností, zážitkov aj enormnú chuť skúšať ďalšie a ďalšie preteky kvôli neopísateľným pocitom radosti a adrenalínu, ktoré mám zo súťaženia.




Na záver ešte fotka zo štartu, kedy som bola čistučká a fotka bicykla, keď sme prišli na hotel a výjazd nájdete na Strave.
report_problem Našiel si v texte chybu?
Miska18 
Páči sa ti tento článok? thumb_up203thumb_down comments 28 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Panaracer Gravel Blinduro - neprekonateľný zážitok

Reportáž: Panaracer Gravel Blinduro - neprekonateľný zážitok

Blinduro je celkom zaujímavý koncept, kedy jazdec dopredu nevie, kadiaľ vlastne pôjde, alebo koľko presne kilometrov a výškových metrov ho čaká.
Reportáž: Hradní okruh 2022 - na novej trati so starým výkonom

Reportáž: Hradní okruh 2022 - na novej trati so starým výkonom

Dňa 28. 05. 2022 v českom meste Brumov-Bylnice, vzdialenom len pár kilometrov od slovenských hraníc, napísali svoju 19. kapitolu medzinárodné preteky horských bicyklov s prívlastkom Hradní okruh.
600 kilometrov švédskymi lesmi - nezabudnuteľné ultrapreteky

600 kilometrov švédskymi lesmi - nezabudnuteľné ultrapreteky

Aké je to bicyklovať viac ako 25 hodín bez poriadneho oddychu škandinávskou prírodou? Na túto otázku som nevedel nájsť odpoveď, tak som sa vydal na menšie dobrodružstvo.
keyboard_arrow_up