Vršatec – koruna Považia a sklon aj cez 20 %

Hľadáte výzvu a chcete si dopriať jeden z najkrajších „dojazdov" na vrchole stúpania v rámci Slovenska? Vršatec ponúka oboje a ešte oveľa viac.

Tento kopec som mal v hlave už veľmi, veľmi dlho. V podstate vždy, keď idem po diaľnici smer západ, skalná dominanta okolia mi ťahá zrak. Samozrejme počul som už rôzne „povesti“ o ťažkom kopci, no na vlastné oči som sa prišiel presvedčiť až minulý rok. Rovnako ako u Smrekovice si kladiem otázku, prečo to trvalo tak dlho, keď ho mám na skok, no odpoveď nemám. A paradoxne moja prvá návšteva bola autom...spontánny nápad na rýchly rodinný výlet, spojený s prieskumom, keď som mal narazené rameno .


A keď ideme späť a spoznám verziu cez Červený Kameň, asi 4x hovorím Lenke, že sem jednoducho musíme prísť s Adamom. No a keďže kopec je pomerne nízko, ideálny čas bude na jar, keď je všetko krásne zelené. A myslím, že sme to celkom trafili, veď posúďte sami. A pod videjkom ešte pár info.

Bič plieska v prvej tretine

Všetko začína pomerne nenápadne, prejdete okolo kostola a ešte kúsok po rovine. No potom príde pravotočivá zákruta a zistíte, že ste naozaj správne a už je len jeden smer – rovno hore.


Hneď na úvod treba povedať, že verzia z dedinky Červený Kameň dá skutočne zabrať, najmä prvá tretina, ktorá vedie lesom. Dalo by sa povedať, že ak nemáte „v nohách“, na škodu vôbec nebude MTB bicykel alebo hocičo iné s ľahšími prevodmi. Na druhej strane, ak nepôjdete bomby odspodu, tak jednoducho pošetrite sily na tie najťažšie úseky, ktoré čakajú približne na 2. km. Môžete sa tešiť na sklon aj cez 20 %, tak si prípadne spomeňte na nejaké tie zábery z Vuelty .


Keď sa les zrazu otvorí, bude vašu pozornosť priťahovať v diaľke ceduľka, ktorá označuje sedlo Chotuč. Treba k nej dobojovať, zrazu sa na pravej strane objavia nádherné skalné bralá, sklon sa zmierni a máte v podstate z polovice vyhraté.


Teraz príde rovinatá pasáž a dokonca zjazd, ktorý môže aj za celkové skreslenie sklonu. Ten totiž na „papieri“ nevyzerá extrémne, konkrétne 8,7 % na 4,10 km. Ale najstrmšie úseky, o ktorých som hovoril vyššie, majú cca 1,5 km a priemer 13,8 % a to už je trochu iná káva .

Ale bič plieska aj na konci

Čo podľa mňa musí mať každý „epický“ kopec, aby sa vryl do pamäti, je poriadny záver. A myslím, že Vršatec podmienku dokonale spĺňa. Čaká vás prejazd cez Vršatecké Podhradie, kde cesta začína pomaličky naberať zase sklon. Miniete našu ceduľku, pripojíte sa na hlavnú cestu a teraz to príde. Nádherná a strmá serpentína, ktorá vás potom nasmeruje presne medzi bralá. Z dediny až do sedla, kde je „finiš“, čaká cca 500 metrov a priemer 12,9 %. Hovorím si, že keď už som oblečený ako profík, nech sú aj nejaké tie watty a posledných 2:45 min držím priemer na 400 watoch. Záznam jazdy v aplikácii Strava, kde nájdete všetky parametre stúpania, je na tomto odkaze.


Skalné bralá tvoria doslova cieľovú bránu, ktorá vás bude ťahať k vrcholu a sklon zabezpečí, že daný moment si môžete vychutnať skutočne dlhú dobu . Postupne sa pred vami bude vynárať horizont a hneď viete, kde treba stlačiť „kolo“ na GPS.

Iný svet za bralami

Skalné bralá tvoria doslova cieľovú bránu, ktorá vás bude ťahať k vrcholu a sklon zabezpečí, že daný moment si môžete vychutnať skutočne dlhú dobu.

Čo sa mi na Vršatci veľmi páči, je spôsob, akým vás skalné bralá oddelia od civilizácie. Keď stúpate hore, máte výhľad na Považie so všetkými „industriálnymi ozdobami" ako diaľnica, fabriky a pod. Lenže, ako prejdete skalnú bránu, ste akoby od všetkého odrezaný. Ak máte MTB, môžete pokračovať ešte ďalej ku kaplnke a samozrejme otvárajú sa ďalšie možnosti. Alebo môžete ako my, skočiť do hotela na kávičku a obed a oddýchnuť si v krásnom prostredí.

A nejaký predĺžený víkend s rodinou si viem tiež predstaviť, pretože máte viacero možností aj na pekné výlety po vlastných, ktoré nebudú extra náročné, ale pritom sa bude na čo pozerať – kto má deti, vie čo myslím . Jeden tip nájdete aj u nás na MTHIKER. Neviem si pomôcť, ale skalná hradba hotela a výhľad vo mne trochu evokuje „slávne“ Orlie hniezdo, aj keď samozrejme hory okolo sú o niečo menšie.

Nielen pre masochistov

Z môjho opisu vyššie možno kopec pôsobí ako menšie sado-maso cvičenie pre náročných, ale máte aj miernejšiu alternatívu, vďaka čomu si viete spraviť pekný okruh. Začnete stúpať z dedinky Pruské, čo je v podstate aj hlavná cesta. Treba sa pripraviť na viac áut, no stúpanie je miernejšie a pritom neprídete o spomínaný záver medzi skalami. V reči čísiel má kopec 7,13 km, priemer 6,6 % a prevýšenie okolo 473 metrov.


Úplne ideálne vidím okruh cez Vršatec ako súčasť výletu, kde bude stúpanie tvoriť „higlight“ dňa s odmenou v podobe obeda či kávičky, kofoly, piva...to už podľa preferencií. Alebo pre menej zdatných ako samostatný okruh, pričom platí staré známe - stúpanie je nakoniec tak ťažké, ako si ho človek spraví.

Backstage najkrajších stúpaní

Väčšinou chodíme naše kopce točiť vo dvojici, pretože som fanúšikom jednoduchosti, no teraz sme so sebou vzali aj kolegu Martina, nech máme aj zábery zo zákulisia, aby ste videli, ako niečo podobné vzniká. Snažíme sa robiť veci efektívne, takže často pridáme aj video na inú tému - tu konkrétne o rozdieloch medzi krátkymi nohavicami, ktoré nájdete na kanáli MTBIKER shop.


Teraz máme super mobilnú „kanceláriu“ v podobe Multivanu a práca je oveľa príjemnejšia. Môžeme dnu „strčiť" 2 elektrobicykle, všetky veci, na nosič ďalší bicykel a stále nie sme ako sardinky .


Nájsť vhodné miesto je tiež niekedy zaujímavé, najmä ak ideme niekam prvýkrát. Tam pília drevo, tam chodia tatrovky, štekajú psy. Najlepšie, keď sa niekde rozložíme a potom, keď chceme začať, niekto spustí napríklad kompresor, alebo sa pristaví, že čo sa deje...Murphyho zákony platia jednoducho aj tu.


V podstate práve ebiky nám umožnili podobný spôsob tvorby. Ja totiž chcem zachovať „autenticitu“ a kopec idem v tempe – neviem, jednoducho mám rád ten pocit. Pre Adama je situácia potom náročnejšia a musí za pochodu hľadať vhodnú kompozíciu...no práve strmé kopce sú výhoda, pretože na „booste“ si vie pomerne rýchlo spraviť náskok. Na rovine potom musí poriadne zabrať, ale on sa drží vo forme .


Keď si dám kopec „naostro“ povieme si, kde boli pekné miesta, vrátime sa, pohráme sa s inými zábermi, objektívmi, spravíme fotky, prípadne použijeme dron. Ten má svoje obmedzenia a nie vždy je možné zapojiť ho do akcie.


Samozrejme, nie je to „šichta" v bani, no človek príde domov potom celkom unavený – hlava neustále beží naplno, premýšľa nad detailami, či bolo povedané, čo malo byť, či máme správne zábery, či sa nedalo niečo spraviť lepšie, či máme materiál aj pre sociálne siete atď. Jednoducho pestrý mix, ale na druhej strane, keď sa vydarí deň ako teraz, človek má naozaj dobrý pocit.


Už len pustiť hudbičku v aute a so západom slnka si vychutnať cestu domov. Pretože, kto má deti vie, že práve na ceste má najväčší pokoj a relax .