Reportáž: Kaktus Bike Stupava maratón MTB and RUN – moje neočakávané preteky

Začiatkom týždňa som dostal doma zelenú na prihlásenie, ihneď som sadol za počítač a pekne klikám. Odpočet dní do štartu ma mierne vydesil, ale voľba dlhej trate bola jasná...

Ak by som mal racionálne zhodnotiť svoju aktuálnu kondíciu, tak by sedemdesiatšesť kilometrová trasa nepripadala do úvahy. Tento rok jazdím krátke, zväčša intenzívne švihy, alebo z nohy na nohu s cyklovozíkom. Chýba mi objem, ten sa oklamať nedá. S časom na biku sa aj napriek okolnostiam snažím pracovať efektívne a krátkodobý výkon držím na uspokojivej úrovni. No priepustku treba využiť na maximum a tak som sám zvedavý, ako to zvládnem.

Konečne sobota, hurá!

Teplota pri štarte bola dvadsaťdva stupňov a čakal nás riadny výpek.

Na štart sa presúvam na biku, mám to len necelých tridsať minút ležérnym tempom. Fajn na rozjazdenie, už počas presunu mi Garmin ukazuje, že moja kondícia je doslova na dne. Pripisujem to adrenalínu a zvýšenému tepu, v kombinácii s nízkym výkonom to vygenerovalo mínus osem. To bude sranda.


Registráciu som zvládol s predstihom v piatok večer, prichádzam teda priamo na štart. Stretnem známe tváre, prehodíme pár slov a ideme na vec. Výstrel.

Rozpačitý úvod

Do obce Borinka sa ide za autom, po asfalte, bomby. Trocha som zaváhal a musel som lepiť diery hneď z úvodu. Teplota pri štarte bola dvadsaťdva stupňov a čakal nás riadny výpek. Nebol priestor na zbytočný výdaj energie, mierne ma to rozladilo. Úvodné stúpanie po panelke okamžite natiahlo a rozsekalo pole na skupinky.


Stále som nevedel, čo vlastne ísť. Rozum hovoril spomaľ, uvidíš, dobre bude. Ale nohy chceli laktát a tak už v úvode som buchol maximálny tep 190. Boli to zároveň moje prvé preteky s meračom výkonu, ale veľmi som sa na neho nesústredil. Bral som to ako zber dát z akcie typu „dlho na šrot“. Prepaľoval som, to som vedel aj bez neho...

Na hrebeni ponad domovinu

Po krátkom zjazde, kde vždy niekto stratí bidon, trať pokračovala od Malého Slavína do krátkej stojky smerom na hrebeň. Tam sa ide plný kotol, ideálne ak máte niekoho pred sebou, no nedarilo sa mi nikoho dobehnúť, tak som si to odkrútil sám. Všetko, čo mi minulý rok po taktickej stránke v úvode vyšlo, dnes za nula bodov. Ale nerozladilo ma to. Nasledoval kamenistý zjazd k rybníkom a prvý dlhší stupák na Kamzík.


V stúpaní sa mi podarilo obehnúť piatich chalanov, čo bolo pred technickou sekciou veľmi dobré a nikto ma nespomaľoval.

Môj 32-zubový „detský" prevodníček bol pri tých rýchlostiach do počtu.

Mohol som ísť v kľude svoju stopu. Miestne traily mám veľmi rád, ale dnes mi nechutili. Organizátori pre tento rok pridali ešte jeden úsek od Sparísk smerom na U Slivu, kde sa predošlé roky valilo po asfalte. Bohužiaľ to nezvládli úplne ideálne označiť a nepomohli ani zlé .gpx súbory, ktoré boli na stránke. Ja som to šiel po novom, ale mnoho ľudí to preletelo ako v 2021 a iné roky späť. Trať mala tri nové úpravy, no na daných miestach chýbali usporiadatelia a akékoľvek informácie pre pretekárov na webe, škoda. Mám pocit, že Stupavský maratón sa nezaobíde bez problémov so značením a pritom stačí tak málo. Paradoxne na celej trati som mal pocit, že je usporiadateľov dostatok, len tie nové miesta vynechali...

Biely kríž a zhodnotenie stavu

Na ikonické miesto v lesoch nad Bratislavou som prišiel v celkom dobrej nálade, občerstvovačka ju ešte vylepšila. Banán so soľou si bežne nedávam, tu by bol hriech túto kombináciu vynechať. Spokojný som bol hlavne s doterajším výkonom a už štandardne sa mi darilo získať viac pozícií, ako stratiť. Navyše som mal čas, ktorý bol blízky môjmu osobáku z predošlého roku. Neviem, ako to robia ostatní, ale zas mi všetci ušli a to som tam strávil asi 50 sekúnd, nechápem. Pokračoval som teda sám, až pri stojke na Strminu ma dobehol ďalší pretekár.

Hluché kilometre a stále vpred

Lesy za Bielym krížom sú iné, drsnejšie. Príroda tu nie je taká prejazdená. Vo dvojici sa teda lepšie ťahá. Po pár minútach zisťujem, že akceptovanie jeho tempa mi robí značné problémy. Pozriem na wattmeter a tie čísla nie sú nič extra. Houston, máme problém! Naštastie som odpozoroval, že v zjazde som o niečo rýchlejší. Celkom ma to prekvapilo, nedeje sa to často. Držal som sa viac-menej na dostrel a ťahal ma ako na gume. Po niekoľkých kilometroch sme už boli traja, ešte lepšie.


Moja nová maratónska mini rodina boli Rakúšania, tak sme síce nepokeckali, ale v aktuálnom stave mi to nevadilo. Snažil som sa uvisieť a dodržiavať pitný režim, aby ma úplne nevyplo. Potešujúce bolo, že sme „prežehlili" početnú skupinu, kde nikto nezareagoval a nepridal sa do úniku.


Po haditom výšľape pod Somára sa po zvážnici trasa presúva do zjazdu smerom na Prepadlé, tak som mal priestor sa dať dokopy. Po zjazde nasleduje stupák, kde sme stretli veľkú skupinku. Podarilo sa nám ju dobehnúť a po zvážniciach sme valili v stáde. Smerom na Lozorno je to naozaj len pekelne rýchly zjazd na kamenistej zvážnici, kde treba dávať pozor v zákrutách. Môj 32-zubový „detský" prevodníček bol pri tých rýchlostiach do počtu.

Očistec

Po brode nasleduje cieľová pasáž, pomyselnú pásku pretínam s časom 3:50 a nejaké drobné.

Po poslednej zástavke na doplnenie obživy si vždy vravím, že už len Kozlisko. Sám viem, že cesta k nemu je veľmi pomalá a bolestivá. Oblbovák na hlavu by sme mali a do krku tlačím kofeínový gél Double Espresso. Ďalšie položky na menu sú rigoľový výšľap, ktorý nemá konca, krátke lúky pre potešenie duše a naklonená rovina od Červeného domčeka, ach. Toto všetko ide tak pomaly, ale dorazí vás až asfaltka k Zapadnutému kútu. Slniečko, mierny protivietor a rakúsky skoro kamoš zahlási fertich. Čo je v preklade hotovo. Druhý skoro v nedohľadne. Moja kondícia, ktorú hlásil Garmin, sa počas jazdy držala na „obstojnej“ úrovni 0 až -1. V tejto pasáži klesla na -2 a na tejto hodnote ostala až do cieľa. Aj utrpenie sa dá merať a celkom presne. Mal som nehorázne nakúpené.

Nohy, ste tu?

Aby toho nebolo málo, tak mi na tej nekonečnej asfaltke vypadol bidon. Pri jeho záchrane som zistil, že to asi dnes bez kŕčov nebude. Postupné náznaky tu boli už po hodine a pol, ale stále v norme. Zoskočenie z biku a opätovné rýchle naskočenie mi dalo najavo, že to ešte bude zaujímavé. Naštastie sa mi to podarilo roztočiť a na Kozlisko som sa „vyplazil", aj keď záverečná stojka mi dá zabrať aj na tom malom prevodníku. V zjazde to bola ale už opäť stará dobrá tragédia a prišiel som o zopár pozícií. Do Borinky sme prišli pekne rozťahaní. Pri stále silnejúcich náznakoch kŕčov som zvolil defenzívnu stratégiu a išiel som až do cieľa svoje tempo. Na panelke diel druhý som si naplno užil slnečné lúče pri pohľade na vzďaľujúcich sa súperov. Je to sarkazmus, trpel som. Zároveň som sa ale usmieval.

Záver a prekliaty brod

Zozadu ma už nikto neohrozil. V tejto fáze by mi to bolo už úplne jedno. Vedel som, že ak dorazím do cieľa, tak budem mať čas pod štyri hodiny. Na takýto výsledok by si nevsadilo ani moje najoptimistickejšie ja. Preto ten úsmev. Pokračoval som teda za svojím tajným cieľom a v duchu som preklínal záverečný brod, ktorý mal tento rok pocitovo šesť metrov na šírku. Dá sa obísť po mostíku, ale tadiaľ trasa nevedie. Niekto z organizačného tímu má pocit, že bicykel si zaslúži servis pred a aj po pretekoch, aj keď sú na trati dokonalé podmienky.


Aby bolo jasné, nemám nič proti brodom, keď sú na trati. Ale toto je účelový prejazd len pre fotenie a vznikajú tam nie úplne ideálne situácie, keď pretekár pred vami zazmätkuje. Po brode nasleduje cieľová pasáž, pomyselnú pásku pretínam s časom 3:50 a nejaké drobné. Nie je to lepšie ako minulý rok, ale s ohľadom na okolnosti a zmeny na trati som veľmi spokojný. Tak dobre som sa nezničil už dlhú dobu a riadny kŕč ma chytil až po zosadnutí z biku. Záznam z mojej jazdy nájdete na Strave a kompletné výsledky tu.