600 kilometrov švédskymi lesmi - nezabudnuteľné ultrapreteky

Aké je to bicyklovať viac ako 25 hodín bez poriadneho oddychu škandinávskou prírodou? Na túto otázku som nevedel nájsť odpoveď, tak som sa vydal na menšie dobrodružstvo.

Odmalička ma bavilo objavovať hranice. Či už tie fyzické a geopolitické, keď som ako dieťa sedel s atlasom v rukách či neskôr cestoval po kadejakých zabudnutých krajoch medzi Kazachastanom a Čínou, ako aj hranice toho, čo dokáže moje telo.

Spontánne rozhodnutie so správnym parťákom

A tak, keď sa ma na cyklistickom sústredení v Katalánsku kamarát Jonathan opýtal, či sa k nemu nepridám na 600-kilometrové preteky po švédských cestách, odpoveď bola jasná. Už pred rokom som sa pohrával s myšlienkou odjazdiť 24-ku, ale až teraz som sa odhodlal zrealizovať moju túžbu.


Aby som to uviedol na pravú mieru, na dlhé jazdy sa vôbec nešpecializujem.

Avšak v tomto prípade skutočne platilo tvrdenie, že „cesta je cieľ“.

Práve naopak, mám rád kratšie, intenzívne a technické preteky, kde môžem využiť výbušnosť a techniku v zákrutách. Najdlhší výjazd, ktorý som pred tým podnikol, bol dlhý 314 kilometrov. Jonathan je v porovnaní so mnou úplne opačný typ jazdca. Vzdialenosť pre neho nehrá takú dôležitú rolu, o čom mohol presvedčiť celé Švédsko minulé leto. V klasických pretekoch Sverigetempot od najsevernejšieho bodu krajiny až po najjužnejší cíp zajazdil najlepší čas v histórii. Neuveriteľných 2 124 kilometrov zvládol za 100 hodín a 53 minút, vrátane všetkých prestávok. Mal som teda skvelého parťáka, ktorý si už prešiel kadečím, a ktorý patrí k najlepším švédským randonneé cyklistom. (Jonathanove Sverigetempot: Strava)

Preteky boli usporiadané švédskou odnožou francúzskej Audax Club Parisien, ktorá zastrešuje rôzne diaľkové preteky po celom svete pod názvom Brevet des Randonneurs Mondiaux. Vzdialenosti sa líšia a počas celého roku je možné prihlásiť sa na preteky s dĺžkou od 200 kilometrov až po niekoľkotisíc kilometrov dlhé trápenia. Počas toho istého víkendu sa napríklad v Dánsku konal 1 600 km dlhý brevet. My sme si pre ten náš určili cieľ stihnúť prísť do cieľa do 24 hodín, čo sa nám však nakoniec nepodarilo. Avšak v tomto prípade skutočne platilo tvrdenie, že „cesta je cieľ“. Výsledný čas či umiestnenie nehralo až takú obrovskú úlohu.

Zlé počasie a úplná mizéria

Kvôli naozaj veľmi zlej predpovedi počasia sa na štart v sobotu ráno postavilo iba osem jazdcov. Obvyklý počet býva vraj okolo 20-30, tentokrát však viacerých odradila vidina nepriaznivého počasia. Nás to však nemohlo demotivovať, tvrdé podmienky tomu celému dodali ešte viac šťavy a bojovej atmosféry. Tesne pred štartom sme stihli od organizátora vyfasovať žlté formuláre, tzv. brevet karty, na ktoré sme na vopred stanovených zastávkach museli na žiadosť dostať pečiatku a zapísať čas príjazdu. Karty taktiež indikovali časové rozpätie, v ktorom sme sa na danom bode mali objaviť. Akýsi archaický spôsob dokumentovania pretekov v dobe čipov a GPS, pomyslel som si. Avšak brevet preteky sa jazdia už od roku 1897 a načo meniť niečo, čo funguje perfektne a je nezávislé od moderných technológií?

Predvídavo som si svoju brevet kartu vložil do plastového vrecka, aby sa v zlom počasí nezničila. Ako som sa dozvedel, pre 600-kilometrový brevet platí časový limit 40 hodín. Z celkového počtu ôsmich jazdcov sa teda až päť rozhodlo pre prenocovanie, a teda rozdelenie jazdy na dva bloky. To pre mňa s Jonathanom nepripadalo do úvahy, keďže sme sa snažili o čo najlepší čas. Zostali sme teda traja cyklisti s vidinou jazdy v noci. Prvá zastávka bola naplánovaná na 67. kilometri na čerpacej stanici v Järna. Asi po hodine jazdy cez Stockholm sa však spustil naozaj výdatný dážď, ktorý prerástol až do prietrže mračien.

Základom počas akýchkoľvek dlhších jázd je jesť skôr, než príde hlad a piť skôr, než príde smäd.

Nezostala na nás nitka suchá a nízke teploty spôsobili, že telo začalo sťahovať všetku krv z končatín do stredu tela. Úplne znecitlivené ruky a nohy nepridali na pohode a začal som pochybovať, na čo som sa to, dočerta, dal. Mohol som ležať doma v posteli, v teple a rozmýšľať, či si dám k rannej kávičke croissant alebo ju vypijem len tak. Namiesto toho som mal pred sebou ešte 560 kilometrov jazdy v mokrom oblečení, s mokrými ponožkami a pošramoteným sebavedomím. Bolo veľmi ťažké ocitnúť sa v takejto polohe tak skoro po štarte. Svet bol tmavý a zlý, a ja som začal o sebe pochybovať.

Nie je zlé počasie, iba zlé oblečenie. Skutočne?

Po príchode na prvú zastávku sme rýchlo vyfasovali pečiatku, hodiny ukazovali čas 8:16. S Jonathanom sme sa pozreli na tretieho nešťastníka, ktorý sa na nás tiež zadíval a oznámil nám, že to balí. Necítil si ruky a vtedy je veru neľahké brzdiť, prehadzovať rýchlosti a celkovo bicyklovať. Zostali sme sami dvaja. Ďalší kontrolný bod bol na kilometri č. 132 v mestečku Flen, ktoré som dovtedy poznal iba z okna vlaku. Pršať neprestávalo a rozbehnúť sa opäť do toho nečasu bolo veľmi nepríjemné.

Kilometre ubiehali a ja si z tohto druhého úseku veľa nepamätám. Snáď len toľko, že prestalo pršať a na okamih vykuklo slnko spoza neprívetivých mrakov. Cesty začali schnúť a oblečenie tiež. Asi tri kilometre pred druhou zastávkou sa však opäť spustil masívny dážď, vďaka ktorému sme znova kompletne premokli. Pre predstavu, bol to taký dážď, proti ktorému vás neochráni ani najlepší gore-tex či najdrahšia bunda. A tak sme aj na druhú čerpaciu stanicu prišli ako zmoknuté kurence. Neodolali sme a posilnili sme sa šálkou kávy, ktorá v tom momente chutila ako dar od všemohúceho. Hodiny ukazovali 10:52 a my sme po veľmi krátkej prestávke pokračovali k ďalšiemu stanovišťu. Dážď neutíchal, ale aby som vás ušetril zbytočných detailov o počasí, v skratke sa to dá zhrnúť nasledovne: Počas prvých 250 kilometrov sme stihli päťkrát zmoknúť a pätkrát uschnúť. Naša radosť vždy trvala iba pár krátkych minút, lebo dážď na seba nenechal dlho čakať.

Kilometre ubiehali, naše bicykle Canyon Ultimate a Specialized Tarmac našťastie fungovali bezchybne a energia nás neopúšťala. Za to, že sme boli plní sily, vďačím mojim doma urobeným ryžovým koláčom. Recept je jednoduchý a rád sa oň v prípade záujmu podelím. Základom počas akýchkoľvek dlhších jázd je jesť skôr, než príde hlad a piť skôr, než príde smäd. Príjem energie sa nedá oklamať a práve ryžové koláče sa mi osvedčili ako jej vynikajúci zdroj.

Keď neprší, tak fúka

Ďalšie kontrolné stanoviská na 193. a 270. kilometri boli za nami,

Sú to práve takéto zážitky, ktoré nám nikto nikdy nevezme, vďaka ktorým sa cítime živí.

pričom to prvé bola iba päťminútová prestávka na pečiatku. Druhý spomenutý bod sa nachádzal v mestečku Fällingsbro, ktoré bolo zároveň dôležitým checkpointom pre náš ďalší postup. Okrem toho, že sa nachádzalo približne v polovici a za nami bolo 10 hodín a 31 minút strávených v sedle, čakala na nás na švédske pomery slušná dávka výškových metrov. Neboli to žiadne horibilné kopce, pred ktorými by sa slovenský cyklista klaňal, skôr len dlhé rovné cesty s miestami maximálnym sklonom 7 stupňov. Silný protivietor, na ktorý sme na tomto vyše 90 kilometrov dlhom úseku narazili, nám tiež veľmi nepomohol. V relatívne dobrej nálade nás udržiavala iba myšlienka na to, že z mesta Ludvika, ktoré sa nachádzalo za kopcami, to mal byť podľa predpovede čistý vietor do plachiet a pohodová cesta v rýchlom tempe domov. Nemohli sme sa viac mýliť...

V spomenutom meste Ludvika, ktoré sa nachádza v kraji Dalarna, známom vďaka typickým švédským dreveným koňom dalahästar, sme do seba nahádzali každý po tri hamburgery a pred tým, ako sme vyrazili na cestu nocou, sme doplnili zásoby na miestnej čerpacej stanici. Počty ryžových koláčov boli zdecimované na jeden osamelý kus, ktorý sa viezol už slušných 385 kilometrov. Nanešťastie bol výber jedla na čerpačke značne obmedzený a museli sme si vystačiť so sladkými tyčinkami. Keď som ich platil, ešte som nevedel, že ich donesiem až domov. Celý šťastný som si spomenul, že mám zabalené suché ponožky a vrhol som sa prezuť tie moje vlhké. Šťastie však zo mňa rýchlo vyprchalo, keď som zistil, že zabalené ponožky sú totálne premočené. No nič, načo plakať nad rozliatym mliekom, ide sa ďalej.

Hlavne nezaspať na bicykli

Plní elánu sme sa vrhli do tmavomodrej noci. Slnko zapadlo až tesne pred jedenástou hodinou a s východom slnka sme počítali už okolo tretej hodiny ráno. Noc nebola vôbec taká tmavá ako tie, na ktoré sú ľuďia zvyknútí z južnejších zemepisných šírok. Do slnovratu zostáva necelý mesiac a hviezdy v noci až na pár výnimiek takmer nevidno. Zo začiatku sme sa vynikajúco dopĺňali a v priaznivom vetre sme uháňali šerom.

Dlho to však netrvalo, pretože so západom slnka utíchol aj vietor a zmizli posledné mráčiky z oblohy, čo malo za následok prudký pokles teploty. S tým, ako klesala teplota vzduchu v nekonečných lesoch, ktoré nás obklopovali, vytrácala sa aj naša dobrá nálada. Cyklopočítač Wahoo ukazoval iba tri stupne nad nulou a na mňa prišla prvá skutočná únava. Keď som si okolo polnoci uvedomil, že slnko nás začne ohrievať až približne o štyri hodiny, nebolo mi do smiechu. Nezostávalo však nič iné, iba pokračovať v jazde. Hodiť sa o zem a začať nariekať nedávalo veľký význam. Hlavné bolo nezaspať na bicykli.


Ďalšie dve zastávky boli skôr z kategórie symbolických. Najprv sme sa mali podľa harmonogramu zastaviť v meste Fagersta a neskôr v mestečku Sala. Nikde ani nohy, mestá boli v hlbokom spánku a my sme nemali kde vyfasovať pečiatky. Našťastie pomohla moderná technika a s Jonathanom sme sa odfotili pri tabuliach označujúcich začiatok mesta, čo je ako dôkaz dostačujúce. Spomenuté sladké čokoládové tyčinky môj žalúdok vôbec nedokázal oceniť a hoci som do seba natlačil jednu Snickersku, viac som už zjesť nevládal. Cukor mi bol vyložene odporný a tak do brucha putoval posledný koláč.

Keď sa začalo opäť rozvidnievať,

Hoci nás od štartu delil iba jeden deň, cítil som sa ako človek, ktorý toho zažil oveľa viac, než sa za jeden deň zažiť dá.

oblohu zahalili mračná a ranná rosa spôsobila, že namiesto slnečných lúčov, na ktoré sme sa tak dlho tešili, sme sa museli opäť popasovať s mokrými cestami. Tie boli ako po výdatnom lejaku a tak sme sa na čele opäť nemohli striedať, ak sme na to nechceli doplatiť premočeným oblečením. Obaja sme boli v to skoré ráno značne vyčerpaní a tešili sme sa na šálku horúcej kávy v meste Uppsala. Mám to mesto rád, je to už len naskok do Stockholmu, je plné študentov, parkov a príjemného verejného priestoru. V to ráno som ho ale preklínal, pretože sme nenašli jedinú otvorenú benzínku, kde by sme si mohli dať vytúženú kávu. Nezostávalo nič iné, ako sa odfotiť s dôkazom, že sme Uppsalu navštívili a už po tretíkrát pokračovať naprázdno. Tentokrát sme však vedeli, že nasledujúca pečiatka už bude tá posledná – cieľová.

Prekonávanie samého seba je krásny pocit

Je neuveriteľné, čo ľudské telo dokáže. Mali sme za sebou 545 kilometrov, viac ako 160 kilometrov sme nejedli a nepili nič teplé a pred nami zostávalo posledných 60 kilometrov po cestách, ktoré sme dobre poznali. Nohy však už nedokázali ani zďaleka produkovať také watty, na ktoré som zvyknutý. Smiešnych 130 wattov mi prišlo ako 330 a oči padali únavou. Utíchol aj pokec s Jontem, ktorý bol stále rozčarovaný z neúspešného ranného lovu na kofeín. Silou vôle sme sa však posúvali kilometer za kilometrom, pričom vytúžený cieľ stihnúť celé dobrodružstvo do 24 hodín nám unikal pomedzi prsty. Ale to, že náš cieľ nestíhame, sme vedeli už počas chladnej noci.

Namiesto toho sme sa sústredili na prežitie každého okamihu, kedy je človek odkázaný iba na svoje telo, pevnú vôľu a bicykel. Keď sa ma ľudia pýtajú, prečo som sa rozhodol vyskúšať bicyklovať takú diaľku bez oddychu, nezmôžem sa na duchaplnejšiu odpoveď, než že mi to pomáha uvedomiť si, že žijem. Sú to práve takéto zážitky, ktoré nám nikto nikdy nevezme, vďaka ktorým sa cítime živí. A to nemusí byť iba aktivita spojená s bicyklovaním, to vôbec nie. Môže to byť cestovanie, plnenie si svojich dlho vysnívaných plánov či prekonanie strachu z niečoho. Lebo v konečnom dôsledku si pri konečnom vyúčtovaní nebudeme pamätať, koľko dielov nejakého mizerného seriálu sme videli, či koľkým hlupákom sme to na internetovej diskusii „natreli“.


Po 25 hodinách a 23 minútach sme prišli do cieľa, ktorý bol len pár stoviek metrov od štartovacej čiary. Hoci nás od štartu delil iba jeden deň, cítil som sa ako človek, ktorý toho zažil oveľa viac, než sa za jeden deň zažiť dá. Čerešničkou na torte bolo, že sme celú jazdu zvládli bez akýchkoľvek zranení, incidentov so šoférmi, či technických problémov, ak nerátam jeden defekt. Do cieľa sme prišli prví, ale to je úplne jedno. Lebo cieľom bola v skutočnosti cesta nekonečnými lesmi pozdĺž stoviek, snáď tisícok jazier. A na tú nikdy nezabudnem.