Reportáž: Hradní okruh 2022 - na novej trati so starým výkonom

Dňa 28. 05. 2022 v českom meste Brumov-Bylnice, vzdialenom len pár kilometrov od slovenských hraníc, napísali svoju 19. kapitolu medzinárodné preteky horských bicyklov s prívlastkom Hradní okruh.

Okolie tohto mesta ako aj mesto samotné je mi neskutočne srdcu blízke a tak po náhodnom zistení pár dní pred konaním pretekov o zmene najdlhšej trasy Elite (55 km s prevýšením cca 1 500 m) na jednokolovú záležitosť som neváhal ani sekundu a v prípade pekného počasia bol odhodlaný tento môj milovaný kraj navštíviť aj v súťažnom móde.

Pretekári predo mnou sa vzďaľovali, pretekári za mnou ma predbiehali.

Za túto nesmierne príjemnú zmenu by som chcel organizátorom veľmi pekne poďakovať, pretože pre moje prieskumné chúťky, zahrňujúce spoznať z cudzieho revíru čo najviac, nebolo dvojnásobné krúženie po trase Klasik (23 km s prevýšením cca 600 m), zrovna najatraktívnejšie. Žiaci rôznych vekových skupín si mohli zmerať sily na dvoch z väčšej časti asfaltových trasách Hobby (13 km/325 m) a Junior (7 km/130 m), štartujúcich na pravé poludnie hneď po hlavných kategóriách. Nezabudlo sa ani na tie najmenšie talenty, ktoré mohli naplno ukázať svoj potenciál v kategórii Bejby so štartom o 9:00 hodine.


Prvým milým prekvapením bola možnosť platby pri registrácii aj v Eurách, pričom na webovej stránke pretekov táto alternatíva popri „kačkách” spomenutá nebola. Rovnako milo prekvapivá bola aj vonkajšia teplota, dovoľujúca ísť v pretekárskom ruksako-teniskovom outfite v spojitosti s krátkym rukávom. Prvotná predpoveď počasia tomu veľmi nenasvedčovala. Posledným prekvapením pred štartom bolo samotné odštartovanie, prevedené originálnym spôsobom v podobe výstrelu z hradného dela.

Delový štart

Delom odštartovaný a s rovnakými ambíciami ako na každých pretekoch podkutý (prísť do cieľa bez ujmy na zdraví a technike a pri troche šťastia neskončiť posledný), vyrážam v ústrety prvej časti trasy Elite, resp. kompletnej trati Klasik, ktorá ma prevedie po ešte z väčšej časti nepoznaných kútoch okolia mesta. Prvých asi 200 metrov začínam prehodnocovať ambície o umiestnení, po nástupe do kopca sa vraciam do reality.

Prejazd okolo rybníkov oko potešil, menej potešujúci už bol pohľad z hľadiska pozície. Pretekári predo mnou sa vzďaľovali, pretekári za mnou ma predbiehali. Udržujúc si štandardné, z hľadiska pretekov nevysoké, tempo idem prvé tri asfaltové kilometre do mierneho kopca dúfajúc, že neskončím na úplnom chvoste. Na prvej ostrej pravotočivej zákrute sa situácia stabilizovala, pár ľudí za mnou ešte ostalo a ja začínam svoj pokus o udržanie si pozície.


Pripojením sa na zelenú turistickú značku sa asfaltové putovanie končí a začína to pravé orechové terénne dobrodružstvo. Dobrý pocit z terénnych nerovností mi vie o trochu zdvihnúť výkonnosť a tak sa mi podarí dobehnúť či dokonca obehnúť niekoľko spolubojovníkov. Ako sa širšia lesná cesta začína meniť na singloidné úseky, moje nadšenie narastá. Unášajúc sa na tejto vlne mi vôbec nevadilo vybehnúť si po prejazde asi jediným väčším blatistým úsekom do nasledujúceho strmšieho brdku po vlastných. Pred uskutočnením tohto môjho smelého plánu ma galantne vystríhal pretekár za mnou, ktorý nechcel skončiť uviaznutý v blate a tak som prvý a našťastie aj poslednýkrát v tento deň pocítil srdce až v krku.

Pánovi neostáva nič iné, len poďakovať za nadobudnutý pocit jazdy na limite. Ochutnávka pravej pretekárskej jazdy bola síce vzrušujúca, ale nebolo to nič, čo by som dokázal dlhodobo udržať a tak na následnej dlhšej stojke bezostyšne bicykel tlačím vedľa seba. Inšpiráciou ako zdolať tento kopec mi neboli ani pretekári navôkol a tak sa falošne utešujem, že tento strmák musel byť istotne nevyšliapateľný. Keď však podobná situácia nastane aj o kúsok neskôr, začínam mať nepríjemné déja vu z posledného kysuckého maratónu, kde som sa vďaka svojej nevýkonnosti natlačil viac, ako by bolo zdravé.

Prekonať rozvíjajúce sa obavy mi pomáha rýchly úsek zo sedla Stráně. Po zdolaní stúpajúceho esíčka k Hložecké kapličke sa za hlasu povzbudzujúceho bikera púšťam dolu kopcom, našťastie mierne známym, a tak si to prvýkrát trochu odvážnejšie dovolujem pustiť.

Zaťať zuby, nazbierať našetrené sily, rozpamätať sa na kúzelné elixírové opojenie a hor sa do boja.

Obavy z terénu teraz vystriedali obavy zo správneho odpojenia sa z modrej značky. Keď sa ocitnem na známej pôde, mám tendenciu poľaviť v koncentrácii pri sledovaní smerových šípiek. Tieto obavy mi pre zmenu pomohol úspešne prekonať rýchlejší pretekár, ktorý ma obehol tesne pred obávanou odbočkou. Takýmto štýlom baví človeka aj byť predbiehaný. Snaha udržať sa ho mi dlho nevydržala, v rýchlom zjazde po ňom ostal len zvírený prach. Po decentnom zozjazdovaní do vesničky Štítná nad Vláří-Popov sa už teším na dnešnú prvú občerstvovačku. Ešte vyše kilometra popri rieke a očakávané sa stáva skutočnosťou. Tradične džobnem nejakú tú sladkú maškrtu a povinnosťou je vždy okoštovať aj pripravený jonťák. A to všetko za prítomnosti pekných výhľadov do krajiny. Ale dosť bolo kochania sa, mám predsa číslo na biku.

Koniec predbiehaniu

Znie to až neuveriteľne, ale od premiešania sa s pár pretekármi na občerstvovačke na sedemnástom kilometri, ma už nik do cieľa nepredbehol. Ale ruku do ohňa za to nedám, predsa len pretekársky zápal bol obrovský. Na čo si však spomínam s určitosťou, bol na moje pomery príliš strmý zošup po krátkom nie až tak strmom stúpaní. Nebudem to tu ja pri mojej biednej zjazdovej technike radšej púšťať, verný tradícii idem pekne pešibusom. Budem dúfať, že pán za mnou mal pred zjazdom rovnaký rešpekt, keďže šiel tiež po svojich, a nebol som mu len nechcenou brzdou v užití si poriadneho zjazdu.

Na následnej širokej lesnej ceste s priemerným sklonom počujem, ako mi onen chcený-nechcený pešiak dýcha na chrbát. Pokiaľ bol sklon rovnomerný, udržujem si ho na dištanc, akonáhle sa sklon o trochu zdvihol, upijem si jonťáku a preraďujem na vyšší prevodový stupeň. Nadopovaný placebo efektom si musím vytvoriť patričný náskok pred disciplínou, kde vždy stratím tvrdo vybojované sekundy. Pred očakávaným zjazdom uzatvárajúcim prvú slučku ešte nasledoval prejazd mostíkom a krátkym ťažobným úsekom, v hre bola aj pársekundová zjazdová ochutnávka a predovšetkým náročný výšľap po úzkej lesnej cestičke silno pripomínajúcej singel.

Zaťať zuby, nazbierať našetrené sily, rozpamätať sa na kúzelné elixírové opojenie a hor sa do boja. Úmysel ísť pešky bol silný a odolať mu nebolo vôbec jednoduché. A ani som neodolal. V najprudšej, pár metrov dlhej pasáži som si to dal nehanebne na pešiaka. Tak snáď niekedy nabudúce. S neslávnym zistením, že na moju kondičku sú už aj tajné zbrane prikrátke, vydávam sa za patričného pribržďovania dolu solídnym kopcom cez krížovú cestu až k brehom rieky Brumovky. Menším prekvapením boli nekvíliace brzdy, väčším o pár sto metrov vykosená XC vložka zarezaná do svahu pred cieľovým priestorom nad kúpaliskom. Človeku neostávalo nič iné, ako toto lúčne spestrenie zdolať, aby mohol prejsť cieľovým oblúkom, znamenajúcom v tomto prípade prejazd do ďalšieho kola.

Nová etapa Hradního okruhu

Od tohto momentu už konečne aj existujú dôkazy v podobe medzičasu o mojom nepredbehnutí iným pretekárom, pričom sa mi podarilo pár súťažiacich aj obehnúť. Doslovne. Prvého a zároveň teda aj predposledného pána na predbehnutie som prvýkrát zazrel pri stúpaní na kopec Březová v mne dobre známej polohe s bicyklom vedľa seba. Stúpanie po žltej značke nebolo z kategórie najmiernejších, ale vidina zlepšenia si pozície ma hnala plnou parou vpred. Akonáhle sklon poľavil, sily sa vyrovnali a v prudkom zjazde už po tomto pánovi ostal len odtlačok plášťa v navlhnutom teréne. Zmierený s tradičnou situáciou sa pripájam na asfaltový úsek z úvodu pretekov. Opäť obligátne mierne stúpanie, ostrá pravotočivá zákruta a na moje prekvapenie nedávno uniknutý pretekár.

V tento okamih vidím pred vrcholom kopca poslednýkrát nejakého pretekára na trati.

Dal mi druhú šancu a tou sa už nepatrí pohrdnúť. Snažím sa vytvoriť si čo najväčší náskok pred lúčnym zjazdom k hradu, netušiac o ďalšej vykosenej XC vsuvke umiestnenej kúsok od tejto historickej budovy. Ako som z nej najprv nebol vôbec nadšený, neskôr som ocenil jej prítomnosť, pretože mi pomohla vytvoriť si rozhodujúci náskok pred opäť raz tlačiacim pánom. Od hradu nasledoval príjemný singel ukončený výjazdom na asfaltke pri rybníkoch, kde sa, z pre mňa neznámych príčin, obával o moju bezpečnosť tam prítomný regulovčík. Raz darmo, moja zjazdová technika nepatrí k najoslnivejším. Obzvlášť potešujúca bola cestička po druhej strane Brumovky, ktorú som doteraz vždy pri prejazde Brumova prehliadal.

Nekonečné stúpanie lemované krásnymi výhľadmi

Krátky prejazd mestom a môže začať vyše štvorkilometrové stúpanie na Maděrovec. Tento úsek dôverne poznám, avšak vždy len z opačnej strany a tak som vďačný tomuto maratónu za dopriatie vrchárskej premiéry. Pekný tiahly kopec s príjemným priemerným 8 % sklonom ma udržiava pri optimálnej teplote aj napriek zvyšujúcim sa poryvom vetra. Hneď na jeho začiatku vidím pána hodného obehnutia číslo 2. Konštantne sa približujem, ale nie a nie ho dobehnúť. To už v diaľke, v pokročilejšej fáze stúpania, vidím aj ďalších pretekárov, ale ako už je vďaka môjmu spoileru dávnejšie známe, na predbehnutie týchto súťažiacich si musím zájsť chuť. Jonťák už došiel a tak mi bude treba nájsť si iný motivátor na zvýšenie rýchlosti. Tým sa nechcene stane prichádzajúce mrholenie. Smerom kam mierime už počasie vyzerá lepšie a tak v snahe nezmoknúť dupnem na plyn. S takto zapnutým turbom konečne predbieham dávnejšie vyhliadnutú „korisť”.

Na poslednej občerstvovačke (druhou na kúpalisku som len prefrčal s pohárikom v ruke) vykutrem posledné zbytky tyčinky, doplním minutý jonťák a pomaly sa lúčim so starým asfaltom. Na hrbolatej prírodnej ceste míňam milého pána traktoristu, ktorý pri mojom prejazde znížil rýchlosť svojho stroja na minimum. Ako sa začnú otvárať výhľady na prejazdovú lúku, stále mám na očiach zopár pretekárov bojujúcich o pozície asi tak kilometer predo mnou. To ešte naivne snívam o zapojení sa do tohto boja. Vediac, aké nádherné výhľady ma čakajú na onom lúčnom bojisku, nenechávam sa rozhodiť už celkom pekným fučákom a pomaly začínam hádzať očkom na ľavobok. Tieto pohľady nikdy neomrzia, pre mňa jedny z najkrajších, čo okolie Brumova ponúka.


Nasýtený už aj vizuálne sa začínam približovať jedinej oficiálnej horskej prémii s finišom na Holom vrchu. Pri pomyslení, aká rýchlosť sa dá dosiahnuť pri jeho zjazdovaní, vzbudzoval u mňa slušný rešpekt. O to prekvapivejší bol pre mňa nájazd do tohto stúpania, kde som mal stále v zálohe ľahší prevod. V tento okamih vidím pred vrcholom kopca poslednýkrát nejakého pretekára na trati. Našťastie túto skutočnosť som v daný moment nevedel. V polke stúpania sklon pritvrdil, ale aj napriek tomu bol kopec na moje počudovanie s prehľadom vyšliapateľný. Neveriacky na vrchole vystrúham bikerskú pózu pre objektív fotoaparátu a kostrbatým zjazdom po druhej strane lúky sa púšťam do lesa poznačeného ťažbou.

Malebná krajina nikde nikoho

Niekde v okolí vysielača začal prudký lesný zjazd, pokračoval krátkym ešte prudším lúčnym prevedením a vyvrcholil pocitovo najprudším asfaltovým úsekom. Smrad z bŕzd by sa dal krájať. S vedomosťou o pokračovaní zjazdárskej edície o pár sekúnd neskôr ďalšou lúkou som už na brzdenie pripravil aj zadok. Na moje šťastie, za ten krátky čas brzdy opäť stihli byť hodné svojho mena a tak zadné partie ostali ušetrené. Na moju smolu som pred sebou nevidel žiadneho pretekára. A že vidieť bolo hodne ďaleko.

Doteraz mi ostáva záhadou, kam sa všetci podeli, keď len prednedávnom boli cca kilometer odo mňa. Ako som sa už driapal do celkom slušnej stojky na protiľahlom kopci, ohliadol som sa za seba, či aspoň tam niekoho zočím. Výsledok rovnaký. Aspoň že na križovatke, kde bolo potrebné odbočiť do ďalšieho zjazdu, stál regulovčík ako pripomienka, že som ešte stále súčasťou pretekov. Celé toto lúčne dobrodružstvo, odohrávajúce sa nad Nedašovom a Návojnou, bolo obdobnou pastvou pre oči ako úsek pred stúpaním na Holý vrch. Popasením pre oči však už nebola posledná dlhšia stojka, s ktorou sa mi ale podarilo úspešne popasovať aj za prispenia vidiny cieľa. Už tradične opäť dole, aby som za pár okamihov mohol zas naberať výšku povedľa golfového ihriska. Rozmanitosti sa na tomto maratóne medze nekladú.

Slovenskí víťazi

Posledné výhľady na hrad, prekonať posledné významnejšie stúpanie a šup ho do hory, kde sa to už bude len vlniť. Na rad prišlo aj posledné významnejšie klesanie, vyhodiace ma na konci údolia riečky Bylničky. Odtiaľ sa prejazdom cez chatovú oblasť s niekoľkými brodmi (z ktorých jeden mal vybudovaný aj parádny obchvat) dostávam späť do Bylnice, kde sa popri starej známej Brumovke dostávam do priestorov cieľa. Pohľad na hodinky pred XC vsuvkou mi pár desiatok metrov pred finišerským oblúkom pomohol stanoviť si nový cieľ a to stihnúť zdolať trať do štyroch hodín.



V cieli sa ešte dokážem s časom 03:57:47 potešiť, s akým prehľadom som to stihol. Že ma hanba nefackuje. Kto sa však mohol oprávnene tešiť z dosiahnutého času, bol Miroslav Michálek, absolútny víťaz aj víťaz horskej prémie, pri ktorom sa zastavila časomiera v cieli na hodnote 02:28:38. Aj ženskú elitnú kategóriu sa podarilo vyhrať krajanovi, resp. krajanke Natálii Krajčovej, s výsledným časom 03:39:28. Všetkým víťazom srdečne gratulujem a organizátorom ďakujem za skvelé preteky v malebnom prostredí Bielych Karpát. Kompletný výsledkový servis je možné nájsť na tomto odkaze, záznam trasy Elite sa nachádza tu.

Fotografie z pretekov boli použité z webu kolo-bezky.cz so súhlasom riaditeľa pretekov Kamila Sedlačíka.