Majstrovstvá sveta v MTB maratóne Masters - staré dobré pretekanie na pocit

To čo robí? Som skríkol ráno o druhej na diaľnici pred Salzburgom v aute, keď som videl, ako chlapík predo mnou dostal mikrospánok a otočil auto na strechu.

Samozrejme, som hneď spolu s jedným kamionistom zastavil a išli sme spolu s mojimi „kumpánmi", švagrom Mirom a kamošom Maťom, ratovať posádku z prevráteného auta. Našťastie tam bol chlap sám a bol pripútaný, takže len mierne otraseného sme ho vytiahli a počkali na políciu. Možno si poviete, čo ma toto spoločné s bicyklovaním. Nič, ale pekne krásne mi to opäť poukázalo na to, čo je v živote dôležité. Ale o tom neskôr.

Toto všetko sú chlapi s licenciami z celého sveta a tu nebudem hovoriť o kvantite, tu ide fakt o kvalitu.

Už skôr som si vybral „majstrák” sveta masters v Pinzole za jedny z pretekov, ktoré chcem tento rok absolvovať. Mal som na výber majstrovstvá Európy v Čechách alebo Dolomity s majstrákom sveta. Asi niet nad čím rozmýšľať . Pinzolo, mestečko neďaleko od Lago di Garda, je úžasný východiskový bod pre bikerov a jeho poloha tesne pod Madonna di Campiglio hovorí sama o sebe, že tu roviny netreba očakávať a presne o tom bola aj majstrovská trať. Prudké stúpania naznačovali, že pri mojich 83 kg to bude morda, čo sa nakoniec aj ukázalo, ale pekne od začiatku.

Silná konkurencia

Stojím na štarte a hneď vedľa mňa Kája Hartl. Hneď som si povedal, toto bude dnes náročné, Kája je záruka, že sa viem v pretekoch „priprieť“ o trochu viac. Hold, chlapovi ide a týmto mu dodatočne gratulujem k titulu majstra Európy v MTB maratóne. Ale späť ku dianiu. S Kájom stojíme až v 3. lajne a pred nami je cca 300 ľudí a za nami asi rovnaký počet. Toto všetko sú chlapi s licenciami z celého sveta a tu nebudem hovoriť o kvantite, tu ide fakt o kvalitu. V mojej kategórii (45-49) nás bolo 98.

No čo už, budem sa musieť predierať, avšak na takéto lakťovania nie som zvyknutý a hneď po štarte ma pouzatvárajú všetci, ktorí mohli . Čaká ma 68 km a 2 400 m prevýšenia, tak si z toho až takú ťažkú hlavu nerobím. Od havárie, ktorú som spomenul hneď na začiatku, som si povedal, nie je dôležité ako rýchlo, ale či vôbec dôjdeme do cieľa. Preto neriskujem, neblokujem a dávam priestor.

Staré dobré pretekanie bez wattov

Hneď v prvom stúpaní do Madonny di Campiglio som trochu v strese, lebo som urobil začiatočnícku chybu a nedobil som wattmeter. Takže sa vraciam k starému dobrému pretekaniu na pocit a na tepy bez wattov. Pozerám na cestu predo mnou, ktorá sa stáča v serpentínach a vidím, ako je Kája už dve serpentíny nado mnou skoro so špicou. V duchu sa pýtam, ako sa tam dostal a pousmejem sa nad sebou. „Dnes si to fakt zobral zľahka “.

Hmla pred očami a zatemnený mozog.

Neriešim nikoho a idem si svoje tempo, viem, že prvých 30 km pôjdeme viac-menej stále do kopca, tak tomu prispôsobujem aj svoje tempo v stúpaní, kde sa strieda asfalt so šotolinou a privádza nás od Madonny di Campiglio, kde máme prvý zaujímavý prejazd cez parkovací dom. Pekne to vymysleli a teším sa aspoň z trochy chládku počas tohto horúceho dňa. Prechádzame cez námestie Madony a začíname stúpanie po šotoline k spodnej stanici lanovky. Vrchná stanica bude vrchol tohto stúpania. Idem si stále svoje tempo, nadávajúc, že nevidím watty, aby som sa vedel aspoň trochu zorientovať, ako na tom som.

Šotolina nás vyvádza z pásma lesa a ja vidím, ako sa dvíha a ako končí betónovým chodníkom. Keď uvidíte betónový chodník v Dolomitoch, vedzte, že je to kvôli tomu, že šotolina sa už neudrží v takomto sklone a musia to urobiť prejazdné, takže percentá stúpania sa na betónovom chodníku blížia k 30tke. Toto prudké šialenstvo nás privádza k prvému vrcholu dňa. Lámem prevody a hovorím si, na čo je toto dobré?

Usmievam sa nad sebou a aplikujem svoju taktiku, nevenujem pozornosť súperom, nevnímam nič, len krásu prírody a obzerám si tie úžasné výhľady na Dolomity, no a popri tom myslím na moje dievčatá. Z vrcholu máme zjazd, ale aký - to isté, čo nás doviedlo hore, nás čakalo cestou dole. „Padák“ dole viedol po betónka – šotolina – betónka – šotolina a ja v háku s Karlom Platom letíme dole. Tu ľahnúť a skončil si, pomyslel som si. Takže neriskujem a idem na istotu, ale aj tak predbieham 3 chalanov. Tí išli ešte na väčšiu istotu.

Moje preteky začínajú neskôr…

Po zjazde, ktorý trval maximálne minútu, ale zleteli sme aspoň 200 výškových, nastupuje výšľap na vrchol dnešných pretekov. Je vo výške 2 200 m a hore vidím aj sneh. No to je paráda, len škoda, že mi to nejde podľa predstáv, ale aj tak si idem svoje a snažím sa dať do toho všetko. Dosiahnutím najvyššieho bodu a po odjazdení 30 km u mňa začínajú preteky. Hneď prvým zjazdom po zjazdovke „beriem” 3 chalanov a ihneď po skončení zjazdu (max speed 75 km/h) nastupuje pekný singláčový traverz, v ktorom sa nedá obiehať, tak oddychujem za chalanmi, ktorých som dobehol a čakám na úseky, kde to už pôjde. A tie prichádzajú, motáme sa ponad Madonna di Campiglio a ja skáčem od skupiny ku skupine. Odrátavam pozície, ale nemám páru, na akom som mieste.

V asfaltovom stúpaní na cca 50. km je zrazu vedľa mňa Kája. „Řiznul jsem plášť, musel jsem měnit kolo.” To boli jeho slová a nastupuje skupine, v ktorej som. V mojej hlave to prepína. Mód, na ktorý som bol nastavený a tepy do 170 idú do .... Hmla pred očami a zatemnený mozog. Toto je Halik, keď ho český „bratr” predbehne. Okamžite sa chytám jeho kolesa a hovorím si, neodtrhne ma, neodtrhne ma, neodtrhne ma. Odtrhol . Na moje šťastie to bolo tesne pod vrcholom a bolo to asi na 10 sekúnd.

Roviny a zjazdy hrajú zvyčajne v môj prospech, tak Káju dobieham a držím sa ho ako kliešť. Predbiehame súperov ako bežných cyklistov na cyklochodníku medzi Popradom a Svitom. Viem, že nás čaká posledný 3 km kopec s prevýšením cca 300 m a viem, že ak ho uvisím, tak to už dám, lebo do cieľa bude 10 km zjazd. Škoda, že nevidím watty, čo tlačím, ale Kája ide neskutočne a ja ťahám tepy k 180. Dnes som mal v pláne neprekročit 170 .


Predbiehame súperov a ja už začínam o sebe pochybovať,

Dôležité je, že sa snažíme byť tu pre svojich blízkych.

či to dám. Asi ho nechám ísť, mi hučí v hlave a keď vidím, ako sa zo šotoliny schádza na lúku a ešte viac sa to dvíha, skoro rezignujem. Toto musíš vydržať, túto lúku ešte dáš. Dal som ju s 5-sekundovým mankom na Káju a zrazu tu mám lesných chodník, ktorý sa zrovnáva a začína klesať. Usmejem sa a viem, že som to dal. Dotiahnem Káju, ktorého trochu zbrzdili ďalší súperi a už len takticky čakám na svoju chvíľu. Ta prichádza v asfaltovom zjazde, za ktorým už začína technický zjazd do Pinzola, ktorý som si deň pred pretekmi prešiel.


Vediac, že musím ísť z prvého miesta, idem dopredu a letím. A zrazu v hlave opäť vyjasnené a čistá myseľ mi hovorí: „Kľud, aj ten na diaľnici to prepálil, tak to neurob aj ty. Choď tak, aby si neriskoval” a práve toto spôsobilo, že bezchybne prejdem celý singláč (na KOMa mi chýbajú 2 sekundy) a letím asfaltkou do cieľa s cca 20 s náskokom pred zvyškom mojich súperov, s ktorými som bol v kontakte. Prechodom cez cieľ zisťujem, že mi to nakoniec stačilo na 6. miesto v kategórii.


A teraz k tomu dôležitému, o čo nám tu ide? Dokázať sám sebe, či druhým, že viem ísť rýchlejšie? Vyššie? Ďalej? V podstate, ak nejde o život, nejde o nič. Ako mi raz Kája povedal, bike je láska na celý život. Ako pre koho, pre niekoho môže byť, pre niekoho nemusí. Mne ide v podstate o to, aby som si vyčistil hlavu pri bicyklovaní, aby som prišiel zdravý do cieľa, aby som nikomu nespôsobil bolesť a aby som sa mohol na konci usmievať. Tak ako chlapík na diaľnici môže ďakovať svojim anjelom, ja takisto ďakujem všetkým mojim blízkym, ktorí vo mňa veria, aj keď nie vždy „dôjdem do cieľa“ podľa toho, ako si to predstavujeme . Dôležité je, že sa snažíme byť tu pre svojich blízkych.