Reportáž: Karpatský pedál 2022 - ako trinástka šťastie prináša

Druhú prázdninovú sobotu, 9. júla 2022, rozhodol som sa pre návštevu 13. ročníka MTB maratónu Karpatský pedál, konajúceho sa v dedinke Javorník.

Opäť vzdialenej len pár kilometrov od slovenských hraníc, opäť ležiacej na území obľúbených Bielych Karpát, tentoraz však situovanej na opačnom konci pohoria ako naposledy.

Tradičná pokojná česká vesnička v tento deň ožila čulým pretekárskym ruchom. Pri prezentácii na obecnom úrade milé dámy vydávali darčekové tašky obsahujúce aj všetky potrebné veci pre účasť na pretekoch, organizátori rozmiestňovali prichádzajúce autá pretekárov po dedine a miestny športový areál sa pomaly začal plniť súťažiacimi. Na štarte boli o 10:30 SELČ pripravení bikeri vyraziť súčasne na obe z prichystaných trás, kratšiu 25 km s prevýšením cca 620 m, a dlhšiu 55 km s cca 1 250 nastúpanými výškovými metrami.

Vzhľadom na prítomnosť búrok v priebehu týždňa pred pretekmi a následnými „polomami" (polámaný lesný porast, pozn. redakcie) na trati, usporiadateľ predčasne avizoval miernu úpravu zverejnenej trate. Keďže ako cezpoľný som o atraktívnosti miestnych zákutí nič netušil, podaná informácia pre mňa predstavovala len chvályhodnú snahu organizátora o usporiadanie čo najlepších pretekov a nijako neovplyvnila výber dlhšieho variantu.

Spoločná časť tratí plná obiehacích manévrov

Status osamotenej singularity mi však našťastie dlho nevydržal.

Na štart som sa postavil vyzbrojený novou stratégiou, zaradiť sa na úplný chvost štartového poľa mojej trasy, aby som mohol obehnúť čo najviac pretekárov a pri troche šťastia už nikoho obehnutého natrvalo pred seba nepustiť. Aby som sa ju mohol pokúsiť vôbec uskutočniť, musel som sa hneď po štartovacom výstrele vyhýbať kolízii s extrémne motivovanými násťročnými pretekármi z kratšej trasy, ktorí sa primiešali medzi účastníkov trasy dlhej už pred štartom. Po úspešnom zvládnutí nečakane vzniknutej adrenalínovej situácie, kedy som pred seba chtiac-nechtiac pustil snáď polovicu pretekárov krátkej trasy, ale zároveň sa aj odpútal z chvosta dlhej, vydávame sa do úvodnej slučky troma zahrievacími asfaltovými kilometrami k prvému terénnemu stúpavému úseku dňa.

Sklon lesnej cesty, ktorá sa veľmi obstojne vysporiadala s dažďovými kvapkami predošlých dní, bol po celý čas viac ako príjemný a obiehanie pretekárov celkom odsýpalo. Veľa ich ale nebolo a aj z toho mála bola väčšina účastníkov krátkej trasy. Sledovanie farby čísel však nebolo zrovna najkomfortnejšie a tak do obiehacej stratégie zahŕňam komplet všetkých pretekárov. Po tejto rafinovanej zmene je hneď aj pocit z obiehania lepší. Po oklamaní samého seba o nadobudnutí formy, ocitáme sa už na vrchole lúky, odkiaľ nás rýchly zjazd, zmeniaci v polovici charakter na zošup lesného typu, privedie naspäť do hostiteľskej dedinky Javorník. Medzi hlúčikmi skalných fanúšikov sa vyskytlo aj zopár jedincov v krojoch, čo bolo milým spestrením popri dupačských aktivitách.


Opustením dediny po okraji hájov a lúk sa cez rekreačné stredisko dostávam do Filipovského údolia, odkiaľ sa z krátkej návštevy asfaltky vrhám do primerane náročného zvážnicového stúpania. Svojou 1,5 kilometrovou dĺžkou nepatrilo medzi najdlhšie, ale bolo postačujúco dlhé na predbehnutie niekoľkých pretekárov. Po vynorení sa z lesa stúpanie pokračovalo lúčnou edíciou, kde som mal na muške zopár ďalších pánov na predbeh. Ten sa mi aj najprv podaril, avšak boj o nadobudnuté pozície bol neúprosný. Stačilo na sekundu poľaviť a už som aj bol obehnutý. To už sa sklon preklopil do svojej podstatne rýchlejšej časti a v štýle „každý chvíľku ťahá pílku" náš súboj pokračoval až k občerstvovačke, znamenajúcej tiež posledné spoločné miesto oboch trás. Aby sa mi predštartová stratégia (prezieravo modifikovaná počas pretekov) nerozpadla už v štvrtine, musel som preradiť na vyšší rýchlostný stupeň a pokúsiť sa týchto pretekárov zdolať.

To sa mi so šťastím aj podarilo, avšak cenou za dosiahnutie tohto mikroúspechu bolo oželenie mega výhľadov na Veľkú Javorinu. Naladený na tej správnej súťažnej vlne som sa utešil, že podobné výhľady dnes určite ešte budú, ale podobný húf bikerov už „nikoliv”. Občerstvovačkou zásobený a ideálnymi teplotnými podmienkami nakopnutý, opúšťam rozdeľovací bod podľa očakávania osamote. Status osamotenej singularity mi však našťastie dlho nevydržal. Po prejazde Novou Lhotou som na následnom lúčnom vykosenom stúpaní zbadal na obzore jedného súťažiaceho. Rovnaký počet pretekárov sa nachádzal aj po ohliadnutí sa za seba. Ako som však prišiel na vrchol a ani jedného z nich už nevidel, nechal som sa zvábiť pohľadmi na najvyšší vrch Bielych Karpát. A to bol začiatok konca úspešného plnenia mojej stratégie. Aspoň tak to vyzeralo…

Začiatok súbojovej telenovely

Predo mnou zahliadnutý pretekár bol samozrejme

Do následného zvážnicového zjazdu si chcel každý uchmatnúť čo najlepšiu pozíciu.

v nedohľadne a v lúčnom zjazde som už citíl, ako mi na chrbát dýcha biker prichystaný zmariť mi môj narýchlo upečený plán. Po príjazde na asfalt sa nevyhnutné stalo skutočnosťou a prichystaný brod už zdolávam obehnutý. Veľká skupinka divákov pripravená na atraktívny prejazd vodným tokom ostala sklamaná, postrádajúc štipku odvahy preskáčem s bicyklom v ruke po vyvýšených kameňoch. Aj na tento môj počin som si našiel výhovorku. Keby sa náhodou na trase nevyskytoval prudký, pre mňa nezdolateľný úsek, aby som neporušil nechcene založenú pešiu tradíciu. Keď sa vzápätí predo mnou objavila v lesíku riadna stena, nedalo sa už vyhovárať. Poslušne tlačím bike vedľa seba, lúčiac sa v diaľke s bikerom, ktorého tempu som už nedokázal konkurovať. A je vymaľované…


Aura bielokarpatského prostredia mi našťastie nedovolila poľaviť v tempe. Z chatovej oblasti viedol krátky zjazd do Vápeniek, odkiaľ započalo veľmi benevolentné stúpanie starou asfaltkou necelé dva kilometre. Ako sa po odbočení z asfaltky stala lesná cesta, aj sklon už bolo trochu cítiť. Tradíciou bielokarpatských maratónov sa pre mňa tuším stáva aj stretnutie s milými traktoristami. Za odparkovanie mašiny sa pánovi poďakujem, pokrútim pár sto metrov, keď tu zrazu vidím v ďiaľke na zvážnici nado mnou „starého známeho” v ústnej komunikácii s ďalším pretekárom. Aj by som zrýchlil, keby som vládal. Keď sa ocitám na mieste zočenia novovzniknutej dvojice, pod sebou vidím nebezpečne rýchlo sa približovať akéhosi „rakeťáka”.

Šípim problémy. Dlho som na dobehnutie čakať nemusel, na moje milé prekvapenie tým pretekárom s raketovým pohonom bola žena. Ubezpečila ma, že nebezpečenstvo obehnutia ďalším pretekárom mi tak skoro nehrozí, cca dvadsiatka bikerov mala byť ďaleko za mnou. Táto nečakaná pozitívna informácia mi vliala do žíl toľko novej energie, až som sa nehanebne za túto pani zavesil. Čakal som, že to bude len chvíľková záležitosť, predsa len jej tempo bolo neúprosné. Preto doteraz nechápem, ako som jej dokázal takmer dva kilometre uvisieť. Vidina dobehnutia dvojičky predo mnou bola asi silnejšia. Milá pani, ďakujem mnohokrát. A takto sa z očakávaných problémov stala neočakávaná pomoc.

Šťastie v nešťastí

Pripojením sa na novú asfaltku vedúcu na Veľkú Javorinu sme už tvorili kvartet. A ja som mohol opäť nečakane snívať o naplnení stratégie, s ktorou som sa už dávnejšie rozlúčil. Jeden a pol kilometrová jazda v celkom slušnom tempe bola tichom pred búrkou. Do následného zvážnicového zjazdu si chcel každý uchmatnúť čo najlepšiu pozíciu. Cikcakovito sme sa naskladali na dvojpruhovú cestu, pani prvá, ja držiac si odstup v stope za ňou. A v tom sa to stalo. Prejazd objemnejším kameňom vedúcej pretekárky spôsobil jeho veľmi nešťastný odraz priamo pod koleso pretekára idúceho vedľa v stope. Biker sa mocne zapotácal, ale našťastie to bez pádu ustál. Tento okamih spôsobil okamžité zvýšenie ostražitosti a s tým aj spojené zníženie rýchlosti. Zdravie predsa máme len jedno. Opatrnejší prístup k pretekom využil môj najväčší dnešný súper na môj ďalší predbeh.

Počas dlhého zjazdu som si myslel, že nášmu zápoleniu je definitívny koniec. Na začiatku ďalšieho asfaltového stúpania na Javorinu som ho však zbadal pár sto metrov predo mnou.

Reštart rozprávky bol síce pomalší, avšak kto si počká, ten sa dočká.

Obaja sme mali rovnaké konštantné tempo a tak jeho dobehnutie vo vlastnej réžii vyzeralo byť nepredstaviteľné. Ani žolíka v podobe raketovej pani som už nemohol použiť, tú sa mi podarilo v zjazde odpárať. Z ničoho nič však môj rival zastal a začal sa pri strome naťahovať. Po kladnej odpovedi na otázku, či je v poriadku, som s obrovskou dávkou šťastia pokračoval trvalo nepredbehnutý k hrebeňu. Nadšenie z náhodne získanej pozície mi žiaľ dlho nevydržalo. Ešte pred koncom asfaltky som bol pánom dobehnutý, na lesnej ceste sme pár desiatok metrov išli pospolu, aby som pred druhou občerstvovačkou opäť stratil svoju pozíciu. Takémuto napínavému súboju o pozíciu v 3/4 štartového poľa by svedčal fotofiniš. Vedomý si svojej menšej výkonnosti a znovunadobudnutia stratenej pozície len na základe šťastlivých udalostí, mohol som o súboji na páske len snívať. Alebo?

Osamotený prejazd krásnym hrebeňom

Posilnený banánmi a nemalým objemom jonťáku, beriem si za občerstvovačkou pozíciu späť. Asi na pol minúty. Po dosiahnutí hrebeňa už som sa len prizeral zjazdovým schopnostiam môjho parťáka. Na základe dnešných okolností som ale ešte flintu do žita nehádzal. V snahe o dobehnutie soka mi veľmi nepomáhal hrebeňový úsek, na ktorý som sa najviac tešil. Užíval som si ho až tak veľmi, že som ostal na singloch single. Jazdu na hranici krajín som nebol schopný podporiť aj jazdou na hranici bikových možností. Čo sa stúpaní týka. Zo skutočnosti, že pre mňa hraničný zjazd po červenej značke nebol hraničný aj výkonnostne, som bol pre zmenu obzvlášť nadšený. Nové brzdy odviedli skvelú robotu.

Po štyroch kilometroch však bol tomuto bikovému eldorádu koniec. Nasledoval klesajúci úsek, ktorý ma na kilometer vyrušil z hrebeňovej rozprávky. Na chvíľu opustená hranica krajín bola teraz vystriedaná hranicou prejazdnosti. Rozhýčkanosť plynulým jazdením po hrebeni na mne zanechala stopy podobných rozmerov ako ťažba na tomto úseku. Po vyjdení z lesa mi ale bolo všetko jasné pri pohľade do diaľav. Takéto výhľady si treba zaslúžiť. Príchodom na Kubíkův vrch som sa opäť pripojil k hraničným kameňom a dúfal v obdobné pokračovanie ako prednedávnom. Reštart rozprávky bol síce pomalší, avšak kto si počká, ten sa dočká. Príjemným spestrením hrebeňovej jazdy boli neplánovane vložené cyklokrosové vsuvky v podobe padnutých stromov priamo na turistickej značke. Hop sem, hop tam a je hotovo.

Svetielko nádeje

Slovami nedokážem opísať, aký pocit šťastia som vtedy zažíval.

Ako som sa na začiatku hrebeňa s jedným bikerom rozlúčil, tak som sa s druhým na jeho konci zvítal. A nebol to nik iný ako moja ženská spolubojovníčka, ktorá svoj ekrazit v nohách pretavila v úspešnú stíhaciu jazdu. Vediac, že niekde predo mnou je kamoš, s ktorým som mal fotofinišerské úmysly, opäť v háku nehanebne využijem jej rýchlostné kvality. Dole kopcom som trochu pošetril sily, aby som sa v poslednom stúpaní dňa, zaháknutý ako kliešť, mohol prizerať veciam nevídaným. Na konci kopca bol spozorovaný biker. Žeby sa história znova opakovala? To snáď ani nemôže byť pravda. A ani nebola. História sa opakovala takmer vo všetkom, od odpárania až po dostihnutie, len s jedným rozdielom, dobehnutý jazdec už nebol môj dnešný rival. Jeho obehnutím v rýchlom lúčnom zjazde si síce pripisujem ďalší skalp, ale moje úspešné splnenie stratégie sa rozplynulo ako mrak nad cieľovým oblúkom. Pod ten som dorazil s časom 03:16:14 po niečo vyše 52 kilometroch.


V cieli som ešte počkal na moju parťáčku, ktorej som poďakoval za jej neoceniteľnú pomoc. Bez nej by som nemohol živiť až takmer do cieľa nádej o úspešnom naplnení predštartových plánov. Že sa mi ich nepodarilo naplniť je úplne nepodstatné, skvelo poslúžili ako motivácia podať čo najlepší výkon. A predsa to hlavné je aj tak prísť v zdraví do cieľa. V ňom sa z víťazstva na dlhej trati tešil Adam Pilčík s časom 02:02:48, v ženskej kategórii sa na prvom mieste umiestnila Dagmar Sladkovská s víťazným časom 02:40:16. Víťazom srdečne gratulujem. Kompletné výsledky všetkých kategórii sa nachádzajú na tomto odkaze a záznam dlhej trasy je možné zhliadnuť tu.


V cieli ma čakalo chutné rizoto, limča a jeden nezabudnuteľný moment. V tombole, ktorej súčasťou bol aj tentokrát voucher do Hrašného, sa mi podarilo vyhrať poslednú losovanú cenu. Slovami nedokážem opísať, aký pocit šťastia som vtedy zažíval. Na tento deň budem ešte dlho spomínať. Ďakujem organizátorom za nádherný súťažný deň.

Autor fotografií: Michal Kuchyňka