Salzkammergut Trophy - ako chutí 213 km a 6800 výškových metrov?

Poďte sa pozrieť na trať tejto legendárnej extrémnej trasy, ktorá vás prinúti dať zo seba všetko. A nemáme len jeden pohľad, na 25. ročník sa pridal aj tatranský Rambo alias Janči Halik.

„Tak ako, ideme na Salzku? Ta ideme, ale len keď nebude pršať"...asi tak nejako začal náš malý príbeh a film v jednom.

Ale musím povedať, že tento rok som bol odhodlaný ísť do Bad Goisernu, aj keby „chcalo“. Prečo? No lebo už mi táto cesta do pekla a späť vážne chýbala. Naposledy som ju celú prešiel v roku 2018 za 11:19 hod na 22. mieste a tento výkon a tiež report radím spolu s víťazstvom na maratóne HERO k top úspechom svojej „pretekárskej“ kariéry . Rok 2019, balím pre počasie, aspoň mám aj video, kedy to nejde úplne podľa plánu, čo myslím tiež mnohých potešilo...niekedy to netreba siliť. No a potom 2 roky korony, resp. rôznych obmedzení atď. Jednoducho som mal chuť sa po rokoch konečne popasovať s kopcami na trati, ktorá mi prirástla k srdcu a definovala v podstate aj môj príbeh v rámci MTBIKERu...

Teraz sa možno pobavíte, keď poviem, že až ráno na „záchode“ s profilom v ruke zisťujem...veď trať sa v úvodných 100 km poriadne zmenila .

No, ako som už neraz naznačil, 2022 je u mňa aj návratom ku „koreňom“, prišla chuť cestovať a skúsiť aj niečo nové. A navyše sa mi veľmi páči kontrast s posledným podujatím. Tým bol etapák Trilogy, z ktorého ste už videli nedávno obsiahlu reportáž a v podstate pár dni na to bola na rade Salzka. Od náročnej techniky a šutrov k nekonečným kopcom, šotoline a raketovým zjazdom. Keď sa pozriem spätne, za mňa krásny príklad, ako vie byť MTB pestré a ako si človek môže užiť jedno aj druhé. A navyše som bol zvedavý, či bol 4-dňový náročný etapák, ktorý skončil cca 10 dní predtým, dobrou prípravou, alebo skôr cestou do pomyselného hrobu.

Výsledok? To samozrejme ešte neprezradím, no z hľadiska zážitkov neľutujem jedinú minútu v sedle a precestovaný kilometer...toto mi vážne chýbalo. Čaká vás naozaj podrobný report, ktorý má 3 časti. Najskôr si dáme pár postrehov, napríklad ohľadom úpravy biku a ďalších detailov, ktoré mi prišli zaujímavé, samotné naše dojmy a všetko ostatné nájdete vo videu, no a keďže Janči je naozaj akčný, ešte tu nájdete aj jeho report a trochu iný pohľad v osobitom štýle. Verím, že si každý nájde to svoje .

Gramy sa počítajú

Zrejme vás nemusím presviedčať, že si potrpím na kvalitnú výbavu, no prehnaný „gramár“ nie som – skôr zástanca akéhosi rozumného kompromisu spolu s odolnosťou. A vyššie spomínaný kontrast s Trilogy je aj pekným príkladom trochu odlišného prístupu. Ak vás čaká cca 7 000 m prevýšenia za jeden deň, hmotnosť je veľmi dôležitá, ak máte aj určité ambície sa popasovať so súpermi. Ono sa to nezdá, jedno s druhým, hruďák, kamera atď...tak prečo sa trochu nepohrať, keď je možnosť . Bicykel, ktorý som jazdil na Trilogy, mal v setupe, ako ste ho videli, cca 12 kg, čo je myslím stále veľmi dobrá hodnota. S úpravami sa mi ho podarilo dostať na 10,95 kg, čo je myslím na XL super a stále s poctivými plášťami a dostatkom tmelu. Kde sa šetrilo?


No v prvom rade som využil jednu z najväčších výhod bezdrôtovej teleskopickej sedlovky RS Reverb AXS, teda jej bezproblémovú demontáž. Salzka sa dá určite jazdiť aj bez nej, nájdu sa aj pomerne náročné technické úseky (ktorých v rámci novej trate pribudlo), ale nie je ich toľko a s trochou techniky v rukách nič zložité. Zohnal som si ešte jedno sedlo Selle San Marco Ground (nástupca GND) s karbónovými lyžinami a hneď pekných 0,6 kg dole...to máme celú jednu plnú fľašku. Ďalšie máme plášte, dozadu putoval rokmi overený Maxxis Ikon s ochranou Exo a v zmesi 3C, rozmer 2,2. Nie je to plášť najširší, no má pekný objem a je to stále rýchly „držiak“. Defekt na ňom som za roky, čo ho mám, nezažil. Dopredu putoval Pirelli XC RC Pro Wall v rozmere 2,4. Hmotnosťou sú na tom podobne, cca 700 g, no má výraznejšie výstupky po stranách pre lepší grip v náklone a zmes do každého počasia.


A nechýba čerešnička, konkrétne kolesá D.R.A.C. Doteraz už tuším 3. rokom jazdím v podstate all mountain karbónové kolesá FFWD Outlaw AM (ktoré sa už nerobia). D.R.A.C. Wheels sú postavené na nábojoch DT 240 EXP, výplet Sapim CX Ray a s „hookles“ ráfikom o vnútornej šírke 26 mm. Celý set má 1 450 g (cca o 150 g menej ako FFWD), ale pritom je robený tak, aby zniesol...a to potrebujem.


Ak mi niečo ide, je to najmä „mastenie" z kopca po šutroch, kde sa dá tiež získať pekná porcia času na tak dlhej trati. No a v kombinácii s nadobudnutou technikou z Trilogy môžem rovno povedať, že takmer väčšina mojich PR na Strave s prehľadom padla a z kopca by som mohol jazdiť v pohode aj s víťazom a majstrom Švajčiarska v maratóne, Konnym Looserom. Lenže Salzka nie je len o zjazdoch, žiaľ. Ku kolesám sa ešte vrátim, keď pribudne viac skúseností, teraz prešli testom na 1 s hviezdičkou...

Inak tesne pred štartom som mal myšlienky, že vytiahnem do boja HT, ale pri tejto hmotnosti „fulla“ by to nemalo žiadny zmysel. Salzka je v prvom rade o odolávaní únave a tu má tlmič vždy výhodu – môžete viac sedieť, smerom dole ste rýchlejší a s menším rizikom defektu. Veď aj spomínaný Konny v tom má jasno .

A posledná vec k nastaveniu...bacha na BARy. Niekto by si myslel, že pri tej porcii šotoliny a asfaltu treba nahustiť viac, omyl. Kolesá vám potom v strmších úsekoch jemnučko podšmykujú pomaly pri každom zábere a v zjazde sa budete kĺzať ako na plochej dráhe. Hneď po prvom zjazde tradične zastavujem a dávam cca na 1,1 bar vpredu a 1,3 bar vzadu.

Konečne recept na dobrý spánok

U mňa je zrejme najväčším problémom pred štartom vždy spánok. Jednoducho viem, že musím vstávať skoro a keď sa mi nedá zaspať, príde akýsi stres a je z toho začarovaný kruh. Roky predtým si pozerám večer profil, počasie, kontrolujem veci, kamery, čo vlastne budem hovoriť a mám už natočené „ilustráky"? Teraz volím iný prístup. Keď už je všetko pripravené a hotové, žiadna cyklistka a snorenie po nete, dám pivko, vyťahujem čítačku a ponorím sa do rozčítaného príbehu. A poviem vám, že premýšľanie nad možnosťami kvantovej mechaniky, mnohovesmíru a paralelných svetov zakomponovaných do sci-fi príbehu (kniha Temná hmota) bolo dokonalé riešenie. Síce čítam cca hodinu, no o 22:30 už spím ako „dudek". A cca 5 hodín dobrého spánku je u mňa na pomery Salzky výborná hodnota. Jednoducho marginal gains.


Ale vždy ma najviac pobaví kontrast s Jančim. Keďže on pravidelne chodí na tréning cca o 4:50, bol pre neho štart o 5:00 v podstate taký bežný deň. Kým ja vstávam o 3:10 a robím svoje rituály, pressíčko atď, on sa vyhrabe o hodinu neskôr a za 30 min je „ready to go“. Podobný prístup ma vždy fascinuje a pripadám si ako amatér.

Nová trať

Teraz sa možno pobavíte, keď poviem, že až ráno na „záchode“ s profilom v ruke zisťujem...veď trať sa v úvodných 100 km poriadne zmenila . Vôbec mi to nenapadlo, za tie roky boli zmeny vždy kozmetické. Samozrejme nechýbajú známe miesta ako Ewige Wand, či druhý najvyšší kopec Rachsberg, no sú úplne inde ako predtým, pribudli nové úseky.


Viac už potom uvidíte vo videu, no rozhodne pribudlo aj techniky a singláčov, úvod dával zase ľahkú možnosť obiehania. Za mňa dobre, jedine oproti roku 2018 pribudlo cca 5 km a 200 výškových metrov...už viem, kde bol pes zakopaný.


No kto si myslí, že Salzkammergut je len zbesilá naháňačka po šotoline a asfalte, realita by ho vyviedla z omylu. Samozrejme asfalt a „šotka“ hrajú prím, veď inak by sa tam ľudia mordovali 2 dni, no nájde sa množstvo technických úsekov, ktoré vás preveria. Rozhodne žiadna uspávanka za volantom a ani mastenie po šotoline pri cca 60-70 km/h a triafanie „apexu“ nie je úplne zadarmo.

Myslím, že to už nateraz stačí a môžeme sa vydať priamo na trať, spravili sme video o niečo obsiahlejšie, niečo síce nevyšlo úplne podľa plánu, ale veď uvidíte. Každopádne, tie „čísla“ po výjazde ma stále neprestávajú fascinovať, že čoho je vlastne človek schopný, keď má nejaký cieľ a povie si: „ide sa na vec“.

• Výsledky
• Záznam jazdy v aplikácii Strava

Zrejme si siahnete na dno, ale keď prejdete cieľom, jedno v akom čase, budete mať husiu kožu.

Ešte zostáva odpovedať na otázku, či bolo Trilogy vhodnou prípravou. Za mňa rozhodne. Tých 10 dní, ktoré delili obidve akcie, bolo ideálnych, aby sa dalo telo dokopy, no stále si pamätalo nálož hodín a výškových metrov. Myslím, že veľmi záleží, či má človek rokmi vybudovaný objem a vtedy ho podobný impulz postrčí dopredu. Pretože, keď si spomeniem na trápenie v úvodnej časti sezóny, teraz som bol v podstate kúsok od svojej „top“ formy z roku 2018. A rovnako je veľmi zaujímavé sledovať, čo robí hlava. Deň predtým, teda v piatok po cestovaní a pri výjazde okolo jazera mám totiž pocit, že vôbec netuším, čo idem v sobotu robiť...nohy úplne prázdne, ledva Jančimu visím v háku pri pohodovej jazde. Po pár hodinách je všetko naopak a v kopci mám pocit (a tiež čísla), ako už si dlho nepamätám. Telo je naozaj zaujímavý „stroj“ a človek sa stále o sebe dokáže dozvedieť niečo nové.

A pozdravujem Filipa Lišháka zo Žiliny a jeho otca, ktorý mu robil parádny support. V úvode sme išli dosť dlho spolu, podelil sa so mnou o žemľu a ešte som potom ďalšiu vyfasoval od jeho otca so slovami: „Pre jútubera žemľu máme“. Gratulujem k času pod 12 hod, ešte v úvode Rossalmu som sa doťahoval, ale potom už mi nešlo, no...

Ako to videl Janči Halik

„200 km na Salzke? Len keď bude dobré počasie“, povedal som Imromanovi, keď mi zavolal a zisťoval, či pôjdem s ním „Strecke A“ na Salzkammergut Trophy. Keďže predpoveď počasia bola perfektná a túto legendárnu trať som už dávno nešiel, tak som s Maťom stál ráno 15. 07. 2022 o 4:50 na štarte v Bad Goiserne a čakal, kedy to začne.

Kombinácia kopcov Salzberg a Rossalm mi naháňala trochu strach. Vedel som, do čoho idem, ale taktiež som vedel, že tam sa „prepálenie“ neodpúšťa.

3-2-1 štart. Z prvého sektora na štarte vyrážame v ústrety 210 km a cca 7 000 m prevýšenia. Dnes to bude zábava, hovorím si v duchu a pristupujem k pretekaniu veľmi opatrne. Kontrolujem sa a prekvapujúco, aj keď sa nikam neplaším, tak čelo pretekov je cca 50 m predo mnou a v prvom asfaltovom kopci mi nikam neodchádza. Mám nutkanie ich docvaknúť, avšak hlava hovorí NIE!!! Tepy na úrovni 160 a watty okolo 380 mi hovoria, že dnes by to mohlo ísť. Začiatok je stúpanie po asfalte, tak sa vytvoria skupinky a každý sa zaradí tam, kam patrí. Po prvom stúpaní prichádza zjazd, ktorý moju skupinu smeruje opäť k štartu a ja si začínam pripadať ako na cestných pretekoch. Skupina 5 chalanov pekne spolupracuje a po šotolinovom chodníku popri rieke ideme 35 km/h smerom k Bad Goisernu.



Niekto ťahá na špici viac, niekto menej, ale aspoň sa pretočia, hovorím si v duchu. Po „zahrievacom kole“ sme opäť po cca hodine pretekania opäť v mieste cieľa a štartu. Keď pôjdem tadiaľ druhýkrát, tak to budem mať už len 3 minúty do cieľa, hovorím si sám so sebou a pousmejem sa, lebo tuším, čo ma čaká, ale neviem, ako to dopadne. Prechodom Bad Goisernu začíname druhé stúpanie, ktoré už začínam spoznávať a ťahá nás to na Raschberg, čo je druhé najvyššie miesto tejto edície Salzky. Ja šliapem s Ondřejom Fojtíkom, niekoľkonásobným víťazom týchto pretekov a rozmýšľam nad tým, čo ma čaká a zároveň si plním „instagramové povinnosti“.


V technickej pasáži sa dostávam na prvé miesto a po rozbitom singláči, ktorý nás ťahá stále strmšie hore, odcvaknem zvyšok mojej partie a idem si sám. Vytešujem sa z môjho Sparka, ako ide neskutočne hore, bez problémov zvládam kamenisté výjazdy a nastupujem na šotolinu cca 200 výškových metrov pod vrcholom Raschbergu. Tu som už sám a idem si svoje tempo bez toho, aby som sa nejak musel premáhať, alebo trápiť. Hneď fotím výhľady a postujem na IG, nech majú aj moji blízki z toho niečo. Zjazd po šotoline ma privádza k ďalšiemu stúpaniu na Hutteneckalm, za ktorým je už zjazd po šotolinách a rozbitých lesných singláčoch k legendárnej vyhliadke Ewige Wand. Spark rieši všetky nerovnosti a dáva mi istotu v zjazdoch. Prechádzam opäť osamote cez Ewige Wand a opäť sa kochám výhľadom.


Nastupujem do slučky, ktorá je pre mňa nová, na konci ktorej sa po cca 40 minútach vraciam k Ewige Wand. Obávam sa, či nejdem náhodou zle, lebo oproti mne idú jazdci z dlhej trate. Je to len miesto, kde sa trať spája obojsmerne a ja pozerám, či náhodou nezahliadnem niekoho známeho. Imroman už asi tadiaľ prešiel. Zozjadoval som k rieke a dorazil ma chalanisko z Rakúska, hneď v nasledujúcom stúpaní, ktoré nás priviedlo na opačnú stranu doliny, sa s ním dávam do reči a zisťujem, že sa volá Phillip, že to chce urobiť pod 11 h a kecáme o rodine a práci. Čas nám pekne plynie, avšak Phillip sa začal trochu trápiť, tak ma na tvrdo poslal, nech sa nebrzdím a idem sám. Takže socializácia skončila a opäť som išiel „solitair" jazdu s vlastnými myšlienkami.

Heslo: keď si myslíš, že už nemôžeš viac, znamená, že si len v polovici, je asi pravdivé.

Tepy som si strážil, výkon bol, jesť som jedol a piť pil, takže zatiaľ som bezchybne zvládal tieto preteky. Blížila sa polovica pretekov a ja som začal riešiť v hlave tú druhú. Vedel som, že od 120. km pôjdem viac-menej po rovine okolo jazera a tak špekulujem, že sa budem vyvážať za chalanmi zo Strecke B, čo je 120 km trať. Moje očakávania síce boli, ale keď som sa napojil na trať B, zistil som, že tempo pretekárov z tejto trate mi ani trochu nesedí. Asi som už nestihol najrýchlejších, lebo tempo bolo nízke, tak som si pekne okolo jazera skákal zo skupinky do skupinky a ťahal špicu až pod najobávanejší bod dnešných pretekov.

Kombinácia kopcov Salzberg a Rossalm mi naháňala trochu strach. Vedel som, do čoho idem, ale taktiež som vedel, že tam sa „prepálenie“ neodpúšťa. V skratke: Salzberg – 3,52 km a 591 m prevýšenia, Rossalm – 6,91 km a 648 m prevýšenia. Odvážne nastupujem do serpentín pod Salzbergom a šliapem najľahší prevod – 36-50, čo mám k dispozícii. 32-zubový prevodník by bol vykúpenie, ale zas, nebudem trochárčiť . Lámem prevody a atmosféra v tomto stúpaní je neskutočná. Ako na Tour de France. Veľa ľudí, krik, hluk, povzbudzovanie a to všetko v jednom dáva toľko energie, že človek prestane myslieť na to „utrpenie“, keď „láme“ najľahší prevod a myslí si, že každé a jedno prekrútenie je to posledné. Asi mám už vidiny, lebo predo mnou sa objaví čert, ale to je len jedna z perfektných kulís týchto pretekov. Chlapík v čertovom rúchu povzbudzuje a ja sa usmievam a teším z toho, že som jeden z „hercov“ v tomto divadle.


V najstrmších pasážach Salzbergu (31 %) schádzam z biku a snažím sa tlačiť, doslova ležiac na hornej rámovej rúrke môjho biku. Nejdem opisovať, aká strmá je táto pasáž, lebo to sa nedá opísať. Musí sa to zažiť. Ak si viete predstaviť najstrmejšie stúpanie, aké ste išli, tak k tomu prirátajte ešte zhruba 10 percent. Na vrchole beriem vodu a jedlo z občertvovačky, vediac, že toto nie je koniec a nesmiem podceniť pitný režim a stravu. Zjazdujem šotolinou k druhému stúpaniu. Rossalm nie je až taký strmý ako Salzberg, ale o to horšie sa v ňom ide. Vyšťavený zo Salzbergu hľadáš energiu, aby si tento kopec dal. Ja obzerajúc si nádherné hory okolo seba, mysliac na moje dievčatá, nemám sily na to, aby som vytiahol telefón a aspoň raz odfotil okolie, resp. seba. Nedalo sa .

Šliapem a myslím na to, že moje tepy už neviem vytiahnuť na viac ako 145 pri 280 w. Netrápi ma to, po 160 km nebudete riešiť watty ani tepy, budete riešiť to, ako to prežiť . Napchávam sa všetkým možným, aj keď mi už nechutí jesť, ale viem, že musím. Kombinácia čistej vody a coly tiež trochu zaberá a ja sa dostávam na Rossalm, kde zastavujem a beriem si jesť a piť z občerstvovačky. Zrazu s hrôzou zisťujem, že ani nie 30 sekúnd za mnou prichádza Ondřej Fojtík, ktorý je v mojej kategórii.

Doteraz ma nedobehol žiaden pretekár z našej trate a ja začínam o sebe pochybovať, skáčem na bike a pálim po šotoline k cieľu. Viem, že ma čaká 40 km do cieľa s jedným „menším“ kopčekom. Utešujem sa, že už pôjdem len viac-menej po rovinách resp. v zjazdoch, ktoré mi celkom idú. Moje tepy, ktoré som poslednú hodinu nevedel dostať nad 145, mi okamžite skáču k 160 a watty k 350. Heslo: keď si myslíš, že už nemôžeš viac, znamená, že si len v polovici, je asi pravdivé. Ja prepínam do race módu opäť a doslova letím.


Letím okolo jazera Gosausee a narážam do posledného vážneho stúpania dnešného dňa nad dedinou Gossau. Cca 500 výškových zvládam za cca 30 minút. Bolo to 30 minút bolesti, avšak stálo to za to. V hlave si hovorím, že to dám, že to zvládnem. Prichádzajú kŕče, ale neriešim to, snažím sa tlačiť do pedálov v správnom uhle, aby som sa im vyhol. Preletím cez Gossau a po asfaltke zjazdujem k poslednému „brdku“ dnešného dňa. Kopček letím neobzerajúc sa, len sústredený pred seba, vyhýbam sa pretekárom z kratších tratí. Viem, že týchto 100 výškových metrov je posledných a idem, čo to dá.

Čím som starší, tým sa viac učím o živote. Neučím sa len na biku, učím sa aj v súkromnom živote, v práci.

Prichádza zjazd po šotoline a ja si už len hovorím „dávaj pozor na defekt, choď opatrne a neľahni“. Svoje slová som vyslyšal a po nástupe na asfaltku som vedel, že už len 8 km po viac-menej asfaltke ma to privedie do cieľa. Opäť dobieham chalanov z kratších tratí, ktorí mi sadajú na koleso a vyvážajú sa. Neriešim to, len tlačím do pedálov vediac, že o chvíľu skončí táto Odysea. A ona aj skončila, po 10 hodinách, 52 minútach a 17 sekundách sadám v cieli zničený ale šťastný, že som to živý a zdravý zvládol. Volám Zuzke, že som v cieli a že je všetko ok. O chvíľu mi začnú chodiť sms s gratuláciami. Ešte som nevedel, že som došiel celkovo 13. a 2. v kategórii. Takže dnes to vyšlo nad očakávanie a spokojný čakám na Imromana.


Čím som starší, tým sa viac učím o živote. Neučím sa len na biku, učím sa aj v súkromnom živote, v práci. Začínam vnímať veci, ktoré mi doteraz unikali. Viem, že sa nemám vzdávať, viem, že tu mám byť prioritne pre svojich blízkych. Viem, že všetko sa nám vráti, to zlé ale aj to dobré. A aj takéto udalosti, ako boli tieto preteky, mi opäť ukázali, že sa stále máme čo učiť. Teraz viem, že naozaj dokážeš to, čo chceš, len sa k tomu musíš odhodlať. Keď si myslíš, že už nevieš ísť ďalej, rýchlejšie, dlhšie, tak si len na polceste. Všetko je o správnej motivácii, všetko je o cieľoch, ktoré si stanovíš. Dokážeš všetko, čo len chceš, len je otázne, čo chceš tomu obetovať. Takže zadajme si správne ciele a neváhajme obetovať niečo zo svojho pohodlia pre svojich blízkych. To všetko sa nám potom vráti.

A v neposlednom rade by som rád poďakoval:

• Imromanovi a MTBIKER.sk za to, že som sa zúčastnil na týchto pretekoch.
• davorin.sk za skvelé Sportful oblečenie a PowerBar výživu, ktorá ma držala pri živote.
• Norwit Slovakia za podporu, ktorú mi táto firma dáva.
• A samozrejme všetkým mojim blízkym, ktorí vo mňa veria.

Vďaka!

Pár slov na záver

Ja si myslím, že Janči to pekne uzavrel, no nedá mi ešte pár slov. Na A-strecke už treba mať niečo najazdené, aby ste vôbec stihli cca 16-hodinový limit. No každému, kto má rád výzvy a jazdí MTB maratóny, odporúčam túto trasu aspoň raz vyskúšať, naozaj budete mať na čo spomínať. S tým číslom budete mať pociť, že ste hrdina (bravo a super sa hneď naučíte) a ľudia pri trati sú tu o 6:00 odviazaní viac ako v Teleráne . Zrejme si siahnete na dno, ale keď prejdete cieľom, jedno v akom čase, budete mať husiu kožu.


O rok znovu? Za mňa určite áno, s Jančim sme sa dohodli, že už berieme aj naše dievčatá. No a ja tiež mladého, nech zažije „atmošku“ na Salzbergu a vidí svojho otca plahočiť sa do toho šialeného kopca...

Zdroj fotografií: Sportograf