ŠKODA Horal Dejzi - s cyklovozíkom a bábom na MTB maratóne

Na maratóne Horal som nikdy neštartovala, prvý pokus mi prekazili zdravotné komplikácie, ďalší rok tehotenstvo, a tak to vyšlo až na tretí pokus, minulé leto - no tiež trošku neštandardne.

Uplynulé dva roky boli špecifické aj pre športové podujatia, mnohé sa ani neuskutočnili, prípadne len na poslednú chvíľu s rôznymi obmedzeniami a reštrikciami alebo len pre menšiu skupinu štartujúcich. V lete sa situácia ako-tak upokojila, od zimy som celkom intenzívne trénovala, tak som si začiatkom mája prebehla kalendár ŠKODA BIKE OPEN TOUR 2021, a do augustového programu mi celkom zapadol Škoda Horal MTB maratón vo Svite, plánovali sme sa s rodinou pod Tatrami nejaký ten týždeň zdržať, čiže výborné načasovanie.

Family trať Dejzi

Atmosféra je perfektná, počasie ani nemôže byť ideálnejšie, nálada detí na štarte nadštandardná...

Horal má v ponuke niekoľko typov tratí, od tej najextrémnejšej Krejzi 102 km, cez Lejzi 58 km, Senzi 47 km, Ízi 32 km až po Dejzi 17 km (Škoda Family) v kombinácii dieťa a rodič. Táto rodinná trať je ideálna nielen pre malých nádejných cyklistov, ale aj úplne najmenšie deti v cyklosedačkách alebo v cyklovozíkoch. A tu mi hneď v hlave skrsol plán - prečo nezobrať aj Barbori? S cyklovozíkom sme najazdili zopár tisíc km, využívame ho na dennej báze, región a trať dobre poznáme, takže v podstate nás nečaká nič nové a spolu si užijeme náš „prvý” maratón.

Skvelé, je rozhodnuté, pár minút neskôr mám už vyplnenú prihlášku spolu s uhradeným štartovným. Medzitým to ešte oznamujem manželovi, že teda beriem naše jediné dieťa, ktoré ešte nemá ani dva roky, na mtb maratón, v „thulečku”, a kým sa on stihne spamätať, bleskovo dodám, že trať je prevažne asfaltová a má zanedbateľných 17 km s prevýšením len cca 350 m, čo je pre nás dve ako ranný „výjazd na kávičku”. Následne doplním, že to bude len taká zábava a určite sa nebudem s nikým pretekať (nevinná lož) - pozrie na mňa a hlasno sa rozosmeje - obaja dobre vieme, ako to chodí.

Jedno thulečko, dve mamy, tri deti a štyri bicykle

Pár dní nato som sa stretla s Katkou, moja dobrá outdoor parťáčka, náhodou som jej spomenula Horala a hneď sa chytila, že by šla s deckami tiež. Zhodli sme sa, že je najvyšší čas učiť decká športovej kultúre. Jej dvaja chalani sú už väčší, takže každý si to odmaká po „svojich” na vlastnom biku.


V sobotu ráno sa všetci stretávame na parkovisku vo Svite, kde je štart pretekov a pomaly vybaľujeme, u mňa to samozrejme trvá najdlhšie, potrebujem sprevádzkovať nielen bicyklel, ale taktiež thulečko a pripraviť ho pre moju malú „pretekárku” čo najpohodlnejšie. Barbori je celkom namotivovaná, predošlý týžden som jej vysvetľovala, že ideme spolu na prvé preteky, bude pekne sedieť vo vozíku, môže všetkých dookola povzbudzovať a kričať (naučila sa frázu „makaj a neflákaj”), no nebudeme zastavovať, kým neprídeme do cieľa.

Decká nechávame spolu na blízkom ihrisku v spoločnosti našich manželov a my s Katkou medzitým odbiehame vybaviť registráciu a zobrať čísla. A tu prichádza pre mňa celkom emotívna chvíľa, otvorím tašku, kde okrem rôznych reklamných predmetov a slotov na obed nachádzam dve čísla s čipom - každé s menom pretekára, moja Barbori má svoje prvé vlastné štartové číslo s menom. Vraciame sa na ihrisko, kde „unavujeme” decká, medzitým si dáme radler a dávame „supportu-manželom” inštrukcie, kde nás majú čakať a čo majú robiť v prípade potrebnej pomoci. Pár minút neskôr sa už presúvame na štart, Katka, chalani a ja s mojím 30 kg prívesom prichádzame medzi poslednými, tak sa radíme úplne dozadu. Atmosféra je perfektná, počasie ani nemôže byť ideálnejšie, nálada detí na štarte nadštandardná. Nič veselšie, spontánnejšie a milšie na mtb pretekoch ako family kategóriu plnú malých nadšených a nedočkavých tváričiek určite nenájdete.

Decká na tých najmenších pestrofarebných bikoch, s balónikmi, v cyklosedačkách, na Shotgune alebo s pripraveným lanom na potiahnutie. Celkom rýchlo zaevidujem ešte ďalšie dva cyklovozíky. V hlave si hneď vyrobím internú „vozíkovú súťaž”, musím „dať dole” oba tie vozíky. Hej, hej, pár dní dozadu som sa dušovala, že sa nebudem pretekať, no ono je to silnejšie ako ja.


Medzitým sa udeje niečo, čomu po organizačnej stránke celkom dobre nerozumiem, kým stojíme všetci s nedočkavými a nadšenými deckami na štarte, do cieľa (ktorý je v priestore štartu) sa valí bicykel, organizátor a moderátor po nás začne ziapať pozor, pozor, ultrarýchlo vytvárame koridor a sťahujeme sa na stranu, aby sa zrazu v plnej rýchlosti vyrútil prvý ebiker do cieľa. Tak len, že možno by to chcelo do budúcna iba lepší timing, aby sa v spoločnom priestore nestretli štartujúci jednej kategórie a finišeri predošlej.

Tri, dva, jeden, štart!

Stíhame jedno selfíčko a o chvíľu už počujeme štartový výstrel, z konca to ide celkom pomaly, no o pár minút už všetci s úsmevom šliapeme do pedálov. V úvode vedie trať po cyklistickom chodníku popri rieke Poprad a ten je relatívne úzky, no pekne pokračujeme jeden za druhým ako kačičky na vode, snažíme sa nechávať voľný priestor po pravej strane pre ambicióznejších pretekárov, aby mali možnosť obchádzky. Tí najrýchlejší mladí profesionáli sú už aj tak dávno preč. Po pár minútach sa nám stratí z dohľadu Katkin starší syn Jakub, ktorého sme opäť stretli až v cieli. Čochvíľa chodník končí a už sa odbočuje doľava, otvára sa nám široká cesta smerom do Lopušnej doliny, v zákrute ešte stíhame zamávať nášmu „support tímu manželov”, hodíme úsmevy na foto do rodinného albumu a pokračujeme spolu dalej.


Medzitým mám pred sebou na dohľad dva cyklovozíky z mojej imaginárnej kategórie a to pre mňa zaváňa ozajstným štartom „mojich” pretekov. Hodím oko na Katku s jej mladším synom Tomim, a tá mi len kývne, aby som šla.


Rýchlo si skontrolujem watty a tepy, už sa mi to pomaly začína páčiť, keď v tom z vozíka počujem „mami, ja som celá mokrá”, pregúľam očami, presne viem, že Barbori sa pooblievala vodou z cyklofľaše, ktorú som jej nechala. V tej chvíli to aj tak neviem vyriešiť, akurát jej poviem, že sa aspoň schladila, o chvíľu to uschne, vonku je horúco, vo vozíku tiež, takže nič dramatické sa nedeje.

Ešte predtým, ako míňame lyžiarske stredisko, vidíme odbočky na dlhé mtb trate a miešame sa s pretekármi ostatných kategórií. A tu už pomaly nastupuje celkom výživný, na Dejzi trati jediný, kopec. V mojom vozíku zrazu zavládlo ticho, dedukujem, že Barbori si dáva šlofíka, hneď som spokojnejšia, no stále intenzívne dupem do pedálov, žmýkam všetku energiu, ktorú mám a postupne v kopci obieham zvyšné dva vozíky.


Decká začínajú mať celkom dosť, poniektoré už tlačia rodičia, a niektoré už tlačia bicykle aj s rodičmi, trošku fňujajú, no atmosféra je naozaj rodinná, navzájom sa povzbudzujeme a fandíme.


Zozadu počujem, ako sa mi zdravia dvaja kamoši z Ízi trate, čo mi dodá silu dotlačiť ten kopec na mojom maxime - tepov, wattov, energiu škriabem už len niekde v päte.


Na vrchu kopca je občerstvovačka, ktorá vyzerá skôr ako detský tábor, kopec odparkovaných bikov a trošku unavené, vyčerpané, ale šťastné tváre malých cyklistov a hrdých rodičov.

Nebojte sa zobrať decká na športové podujatia, ak máte možnosť, zapojte ich aktívne do súťaženia...

Mňa medzitým obehol cyklovozík, skoro ma porazilo, no už nás čakal iba zjazd asfaltovou cestou lesom a potom posledný, pár km dlhý, poľný úsek do cieľa. Zjazd ubiehal celkom svižne, no kto jazdí s vozíkom, ten vie, že to nie je žiadna extra rýchlosť, v prívese je dieťa a opatrnosti nikdy nie je dosť, hlavne na podujatiach, kde je množstvo cyklistov. Prichádzame na pole a to som už celkom šípila menší problém, lebo moje bezdušáky som si na asfaltovú časť natlakovala na 3 bary, schádzam teda z bicykla a bleskovo sfukujem obe kolesá, vysadnem, zacvaknem pedále a opäť mám na dohľad cyklovozík, ktorý obieham a už si svoje „imaginárne vozíkové víťazstvo” nenechám zobrať.


Kochám sa výhľadmi na panorámu Tatier, pár minút neskôr už počujem moderátora z cieľa, kontrolujem Garmin, kde vidím, že ak sa ešte trošku hecnem, finálny čas bude pod hodinu, naposledy vypeckujem tepy a watty a v cieli nás už pár minút neskôr so širokým úsmevom víta náš „support tím” s Jakubom. Barbori sa nenechá rušiť, spí ešte asi 20 min, my medzitým počkáme Katku s Tomim a spolu sa presúvame do oddychovej zóny, kde dopĺňame vypotené tekutiny a spálené kalórie a opäť stretávame kamošov a známych.

Naši najmenší objavili balóny a detskú fun zónu a o dve hodiny pri odchode sa pýtali, kedy tu prídeme opäť. Športové podujatia tohto typu by sme veľmi jednoducho mohli prirovnať k veľkej párty, kde je to už hlavne o zábave. Pre mňa osobne „easy” časť v porovnaní s tréningovým procesom. Plnými dúškami si idem užiť preteky, prostredie, atmosféru a stretnutia s kamošmi.

…zabavte sa

A čo som týmto článkom chcela povedať? Nebojte sa zobrať decká na športové podujatia, ak máte možnosť, zapojte ich aktívne do súťaženia, atmosféra každého podujatia je jedinečná, sú to tie najkrajšie zážitky, ktoré im viete dať a na ktoré budú určite s láskou a radosťou spomínať, a vy tiež. Okrem iného sa naučia rešpektovať nielen seba, ale aj ostatných športovcov a organizátorov, zistia, čo je to vytrvalosť ako aj to, že úspech a víťazstvo neprichádza zo dňa na deň, a hrdí na dosiahnuté „malé veľké” úspechy budete spolu. A ja dúfam, že takýchto podujatí, ako je Horal, bude stále viac a viac.

Zdroj fotografií: Archív autorky, welovecycling.sk