Triathlon Attack – tu zistíš, aký si netechnický a kde máš rezervy

Triathlon Attack – tu zistíš, aký si netechnický a kde máš rezervy

Citát jedného z top pretekárov, ktorý mal v cieli čas pod 9 hodín. Ja som sa s traťou pasovala takmer o 4 hodiny dlhšie. Ale poďme pekne poporiadku.

Triathlon Attack je jeden z najkrajších a zároveň najťažších triatlonov, aké sa na Slovensku konajú. Pretekári musia zdolať 2,1 kilometra plávania, 139 kilometrov na bicykli a 23 kilometrov behu. Znie to znesiteľne? Obohatením je 4 400 nastúpaných metrov.

Ako som sa dostala od titulu majsterky Slovenska 14-ročných žiačok na 100 metrov prsia až k takejto šialenosti? Keď sa nad tým tak zamyslím, odpoveď je celkom jednoduchá – som tak trochu „mimoň” a vždy ma bavilo vydať sa tou ťažšou cestou. Môže to znieť ako klišé, ale ja sa snažím bojovať proti všetkým fyziologickým predpokladom, ktorých sa mi dostalo do vienka. Uznajte sami... kto by sa vybral na štart extrémneho triatlonu v horách so 170-timi centimetrami a 68-mimi kilogramami?

...nevyspala som sa ani so štupľami v ušiach a v mysli som odpočítavala minúty do budíka o 4:00.
Nechajme však moje kilá kilami a poďme sa bližšie pozrieť na samotné podujatie, ktoré v podstate začína už deň pred štartom. Ako to býva zvykom, pretekári si vtedy preberajú štartové čísla. Organizátori však aj túto obyčajnú aktivitu povýšili na iný level. Pre odvážlivcov pripravili otvárací ceremoniál v priestoroch krásneho Zichyho kaštieľa v Divíne. Po vystúpení miestnej folklórnej skupiny sa ide na odovzdávanie štartových čísel. Na pódiu... pod zrúcaninou stredovekého hradu.



A ja sa cítim ako nasadený Keňan na Medzinárodnom maratóne mieru. Rozhovor s moderátorom, ktorý mi za štyroch predbehnutých chlapov sľubuje wellness pobyt (čo nakoniec nesplní, lebo odíde skôr, ako ja prídem do cieľa), úsmevy, fotečky, zbojnícka buchta, ktorú sme dostali k štartovnému a hybaj ho na hotel.

Prvý krok sme teda zvládli na výbornú, druhý už nebol v našich rukách a nedopadol najlepšie. Prišli sme sa ubytovať a milá pani recepčná nám oznámila, že sa teda veľmi ospravedlňuje, ale máme okná smerom na dvor, kde bude do rána diskotéka. Brala som ju však s rezervou (aj tie reči okolo motocyklového pretekára, ktorý na nich v minulosti zavolal pre rušenie nočného pokoja policajtov) a odhodlane som zaľahla o 21:30.



Pravá lučenecká zábava začala o hodinu neskôr – nevyspala som sa ani so štupľami v ušiach a v mysli som odpočítavala minúty do budíka o 4:00. Našťastie som sa zobudila celkom čerstvá, asi za to vďačím hnevu, ktorý vo mne vzplanul po tom, čo som vonku zbadala 4-och (slovom ŠTYROCH) opitých zabávajúci sa ľudí, kvôli ktorým hudba revala až k maďarským hraniciam.

Štart plávania bol naplánovaný na 6:00 v obci Ľuboreč. Depo sa otváralo už po pol piatej. Prečo? Depo, začiatok aj koniec plávania boli na rozdielnych miestach. Aj to je dôvod, pre ktorý by ste mali mať po svojom boku osôbku (osôbky), na ktorú sa môžete na sto percent spoľahnúť. Tá vás vyloží v depe, kde si necháte bicykel so všetkými potrebnými vecami. Potom si sami zoberiete tenisky, ktoré si odnesiete do cieľa plávania. Z vody musí pretekár totiž bežať ešte cca 600 metrov do strmého kopca k bicyklu, lebo aj plávanie má na Attacku prevýšenie (vtip organizátorov, ktorý nie je vtipný). Tenisky som si uložila k vode a rannú rozcvičku som mala za sebou – vyšla som tým kopcom naspäť do depa a osôbka ma odviezla na štart.



Zopakujme si to teda ešte raz. Už na štarte máte od seba tri body vzdialené niekoľko 100 metrov, takže príďte naozaj včas a majte so sebou v rámci možnosti „support“, ktorý sa vám zíde počas celých pretekov. Netočíme sa tu totiž v rámci nejakého 20-kilometrového mestského okruhu, hovoríme o vzdialenosti 141 kilometrov medzi štartovým hvizdom a ováciami v cieľovej rovinke.

Kopec má okolo 15 kilometrov a zozačiatku je príkry, preto sa dá veľmi ľahko prepáliť.
Časový limit plávania je 1 hodina a 15 minút. Nič, čo by nezvládol aj slabší plavec. Teplota vody ideálnych 24 stupňov, vadiť v orientácii môže len vychádzajúce slniečko, ktoré však dotvára rannú idylku. Vymotám sa z vody, šupnem si tých 600 metrov do depa a už si dôkladne suším nôžky, ktoré by mi s pľuzgiermi veľmi nepomohli. Bála som sa, že mi bude zima, no návleky na ruky nechávam aj napriek teplote 16 stupňov Celzia v debničke a vydávam sa s úsmevom od ucha k uchu na cyklistickú trať.



S tou si teda dali organizátori námahu – každá zákruta je označená, na každej križovatke stoja policajti. Na ceste je minimum áut a väčšinou sa okolo nás motajú len podporné vozidlá jednotlivých pretekárov. Za 141 kilometrov v plnej premávke som nezastala ani raz! Musím priznať, že so mnou išli až dve podporné autá, ktoré mi pomáhali počas celej jazdy. Asi mi moja rodina veľmi neverila po predchádzajúcich skúsenostiach (v priemere každé tretie preteky končím v cieli polomŕtva v opatere záchranárov).



Stúpania som prechádzala jedno za druhým a prekvapivo ľahko som zvládla aj to z Hriňovej k Lomu nad Rimavicou, ktoré pre mňa na testovacej jazde takmer znamenalo stopku. Kopec má okolo 15 kilometrov a zozačiatku je príkry, preto sa dá veľmi ľahko prepáliť. Dokonca aj počas pretekov som tam predbehla asi troch pretekárov, ktorí si správne nerozložili sily. Potom už iba dlhý zjazd dole, kopček do Brezna, jeden Vagnár a šup na „Grand Finale“.



Segment Bystrá – Srdiečko mám najazdený x-krát,
Tak sa teda vydám na moju najslabšiu disciplínu – beh.
brala som to už len ako povinnú jazdu a v duchu som sa smiala tým, ktorí mali z tohto stúpania „na kahánku“. Lenže aj na psa došiel mráz... človek si už v hlave prezúva tretry za tenisky, lebo veď do depa je to slabých 11 kilometrov s priemerom 5,9 % a zrazu sa pýtajú von gély?! Prvýkrát mi zmizol úsmev z tváre, kričím na otca, že naľavo je studnička, nech mi okamžite naleje do fľaše ľadovú vodu. Stavím na istotu – postupne vypijem takmer pol litra koly a v hlave prepočítavam časový limit, ktorý je 8 hodín a 15 minút. Keďže žalúdok začne postupne spolupracovať, šetrím nohy na beh (or not – posledné 2 km sú 12 %) a strážim si aspoň tepy na úrovni 145 ú/m. Na Srdiečko sa za hlučnej podpory dostávam o 13:25 hod. (som takmer trištvrte hodinu v limite).

Tak sa v depe „nachovám" vývarom, nechám moderátora prevrátiť mi ponožku a stihnem vymeniť pár slov s rozhodkyňou, ktorá mi oznámi, že druhá žena preteky vzdala, a musím pokračovať, aj keby som nechcela. Tak sa teda vydám na moju najslabšiu disciplínu – beh.



Čakala som hocičo, ale že ma budú viac bolieť kríže ako nohy, to som netipovala. Vytrepala som sa na Kosodrevinu, kde bola prvá občerstvovačka, vypila ešte dva poháriky koly a toľko som si vyberala z ponuky na stole, až som schmatla jablko a rozbehla som sa na Krížske sedlo. Za sebou som len počula hlas dobrovoľníčky, že som si vymyslela celkom reaktívnu kombináciu, ale nevenovala som jej pozornosť... minútu a pol... lebo potom sa začali diať v bruchu veci.

Našťastie z toho vo výsledku bola len malá potreba. Hore bola už celkom hmla, tak som si začala vyzliekať dres v tráve pri chodníku. Mokrý trisuit nešiel dole ani za svet a chvíľu som rozmýšľala, či sa nepocikám, ale zvládla som to ako tvor čistotný a po desiatich minútach som bežala ďalej.

Je to o rodinnej atmosfére, skvelých ľuďoch a prekonávaní samého seba.
Nebola by som to však ja, kebyže sa starám o svoju bezpečnosť na sto percent. V depe som si zabudla mobil... čo bol celkom prúser, pretože som pomalá bežkyňa a dole sa asi nervozitka dala krájať. Na hrebeni ma sprevádzal aspoň kamzík a zrazu sa z hmly vynoril aj môj otec, ktorý ma išiel pešo hľadať (popri tom aj zabudol na to, že obe kolená má trikrát operované a päť rokov nebehal). Na check-point na Chopku sme spolu došli 10 minút pred limitom, ktorý bol 10 hodín a 45 minút po štarte.

Na posledných 9 kilometrov už nechcem ani spomínať. Začalo pršať a mňa pri zbehu ovládol strach. Párkrát sa mi šmyklo a moje tempo pripomínalo meštianku, ktorá si v lodičkách odskočila od nákupov do Nízkych Tatier. Asi 20 minút mi ušetril ďalší pretekár, ktorý ma dobehol a donútil ma za ním cupkať. Do cieľa sme to dali ruka v ruke a zhodli sme sa, že to bola parádna skúsenosť, ale raz stačilo.

Pánbožko extrémnych triatlonov však chcel, aby som ako víťazka ženskej kategórie získala štartovné na budúci rok zadarmo, a ja som po 24-och hodinách začala premýšľať, ako by som to mohla dať pod 11 a pol hodiny.



Triathlon Attack som vyhrala, pretože som to tento rok dotiahla do zdarného konca ako jediná žena. Toto podujatie však nie je o víťazstvách a o traťových rekordoch. Je to o rodinnej atmosfére, skvelých ľuďoch a prekonávaní samého seba.

Tipy a triky, ako si užiť Triathlon Attack


  • 1. Obkoleste sa ľuďmi, ktorí vám veria, že to zvládnete až do konca!
  • 2. Počúvajte svoje telo, nie hlavu!

Zdroj fotografií: Ivan Kováč
report_problem Našiel si v texte chybu?
barcasuch (Barbora Šuchová)
Páči sa ti tento článok? thumb_up119thumb_down comments 12 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Reportáž: Křivoklátský Gravel 2022 – netypická účastníčka 130 km gravel pretekov

Reportáž: Křivoklátský Gravel 2022 – netypická účastníčka 130 km gravel pretekov

Do tohto roku som nikdy nebola na cyklistických pretekoch, nemám na to hmotnosť, nohy a ani nepatrím k tomu pohlaviu, čo bežne na preteky chodí.
Z lásky k vytrvalostnému športu - Peter Jelínek ako finišer deca ultratriatlonu

Z lásky k vytrvalostnému športu - Peter Jelínek ako finišer deca ultratriatlonu

„Volám sa Peter Jelínek, mám 54 rokov, v civile som manažérsky poradca a moje hoby je ultratriatlon a psy.“
Reportáž: Časovka na Kojšovku – tu si každý príde na svoje

Reportáž: Časovka na Kojšovku – tu si každý príde na svoje

V sobotu 6. augusta sa konal šiesty ročník časovky na Kojšovskú hoľu v obci Zlatá Idka neďaleko Košíc. Po minuloročnej úspešnej premiére som si povedal, že túto akciu nesmiem ani tento rok vynechať.
keyboard_arrow_up