Nezabudnuteľný roadtrip po Slovensku

Dovolenka na Slovensku? Rozhodne áno! Ale trošku v inom poňatí, než sú predražené hotely a rezorty. Stan, auto, krásna slovenská príroda a mnoho ďalšieho...

Slovensko je plné nádherných miest a keďže v tom čase som ho ešte veľmi nemala pochodené, vydali sme sa na 7-dňový roadtrip po Slovensku. Naším cieľom boli pomerne známe a krásne miesta, či už turistického charakteru, prírodného alebo kultúrneho.

Krásnym okruhom v Západných Tatrách

Vyrážame skoro ráno zo Spišskej Novej Vsi a našou prvou zastávkou boli Roháčske plesá. Auto sme zaparkovali pod Spálenou a popri Roháčskom vodopáde, ktorý má výšku 23 m, sme stúpali k Roháčskym plesám, ktoré tvorí sústava štyroch plies.


V obklopení tejto krásnej scenérie sme si chvíľku oddýchli, zjedli horalku a pomaly klesali k Ťatliakovej chate. Výhľad od chaty smerom k jazeru a k horám sa mi vryl do pamäti. Tento okruh bol cca 13 km dlhý a nenáročný, vhodný aj pre menej zdatných turistov.


Z okruhu okolo Roháčskych plies sme smerovali do neďalekého Zuberca do Múzea oravskej dediny. Drevené chalúpky v obklopení hustých ihličnatých lesov pôsobili veľmi autenticky a čarovne. Tento skanzen môžem len odporúčať. Múzeum je otvorené celoročne, líšia sa len otváracie časy (je zavreté v pondelky mimo sezóny).


Zo Zuberca sme už smerovali k Oravskej priehrade, kde sme nocovali v kempe. Od hladiny sme mali výhľad na náš ranný cieľ ako na dlani – Babiu horu.


Večer nám začalo pršať a v noci sa poriadne ochladilo, tuším, nebolo ani 8°C (mimochodom, bol začiatok augusta).

Dominanta Hornej Oravy

Zobudili sme sa do krásneho slnečného rána, takže turistika na Babiu horu vyzerala sľubne. Tešila som sa, pretože keď som bola na Babej hore prvýkrát,

Nemalo už ani zmysel obchádzať mláky a tak sme kráčali rovno cez ne.

prišla na vrchole tak hustá hmla, že výhľad bol asi tak na 2 metre. Auto parkujeme pri expozícii Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy, ktorú si aj prezrieme. Ide o literárne expozície nielen Pavla Országha-Hviezdoslava, ale aj Mila Urbana. Po prezretí expozícií už kráčame nahor. Asi v polovici vás čaká pekná rozhľadňa Šťaviny. Tesne pod vrcholom sa nachádza malá útulnička, pred ktorou sa nachádza lavička a prameň. Už odtiaľ sú krásne výhľady. Samotná Babia hora ponúka nádherné výhľady na celú Oravu a z druhej strany na Poľsko. Pozorujeme náš predchádzajúci nocľah – Oravskú priehradu, ďalej Západné a Vysoké Tatry, v diaľke sa črtá aj Veľký Choč a Malá Fatra. Túra má dokopy okolo 11 – 12 km, hore si vyšliapete niečo cez 800 výškových metrov. Tento kopec mám veľmi rada a zimná turistika je v týchto končinách taktiež očarujúca.

Pokračujeme čarovnou Oravou ďalej

Našou ďalšou zastávkou je dnes už dobre známa obec Klin, kde sa nachádza socha Ježiša Krista, ktorá bola inšpirovaná tou v Rio de Janeiro.


Od nej taktiež obdivujeme oravské výhľady. V Dolnom Kubíne sme sa zastavili v kolibe na obed, kde si nedávam nič iné, než bryndzové halušky, mňam. Podľa mňa najlepšie slovenské jedlo. Táto koliba je našou povinnou zastávkou pri každom našom výlete na Oravu, a to v zimnom aj v letnom období. Po Dolnom Kubíne nasledoval Vyšný Kubín – malebná dedinka pod Veľkým Chočom.


Hľadali sme hojdačku nad dedinou s výhľadom na Choč, avšak hojdačka tam už nebola. Nevadí, z kopca nad dedinou pozorujeme veľmi pekný západ slnka. Dnešným nocľahom je kemp v Terchovej. V noci nám znova pršalo, ale spalo sa mi už o čosi lepšie než prvú noc. Pokiaľ nám to čas dovolil, snažili sme sa počas výletu spať čo najbližšie k nasledujúcej rannej lokalite.

Jánošíkov kraj

Ráno ma čakala praženička a po týchto výborných raňajkách sme išli do Jánošíkových dier. Ide o veľmi populárne a navštevované miesto. Čiastočne sa podobajú na rokliny Slovenského raja, avšak technických pomôcok je tu oveľa viac (na môj vkus až veľmi veľa). V Slovenskom raji je prechod roklinami oveľa divokejší. Ale na druhej strane treba povedať, že práve vďaka týmto technických pomôckam a kovovým plošinkám si môžu túto krásnu prírodu vychutnať aj ľudia, ktorí majú problémy s chôdzou alebo nemôžu chodiť vôbec. Cez Dolné a Horné diery prichádzame do sedla Medzirozsutce, kde už počet ľudí oproti Dolným dieram rapídne klesá, z čoho sa tešíme. Dávame si krátku pauzu a vzápätí pokračujeme reťazami na Malý Rozsutec.


Z vrcholu vo výhľade dominuje majestátny Veľký Rozsutec. Počasie nám nedovolí sa na vrchole zdržať, vidíme, že na kopci oproti už leje. Onedlho už počujeme aj hromy a tak uháňame dole. Nestihli sme to. Práve počas zostupu po reťaziach na skalách sa blýska a hrmí, čo je najhoršie možné miesto, kde sa tak mohlo stať. Našťastie zahrmelo len niekoľkokrát. Pri zostupe lesom už chodníkmi tiekli potoky, chodníky boli totálne rozmočené a rozbahnené, takže cesta dole bola zážitok. Celý čas nám lialo, nemalo už ani zmysel obchádzať mláky a tak sme kráčali rovno cez ne. Keď sme už dole pri Terchovej vyšli z lesa, v momente vyšlo slnko... ach, tie vrtochy počasia. Pri aute sme sa poprezliekali, rovnako ako množstvo ďalších ľudí. Ani nitka na nás neostala suchá a horšie bolo, že aj topánky komplet premokli, keďže sa do nich valila voda, ktorá stekala z celého tela. Na každej ďalšej zastávke sme vyberali oblečenie a snažili sa to usušiť, ale toho smradu zo zmoknutých vecí sme sa do konca výletu už nezbavili. V Terchovej sme sa ešte zdržali, šli sme sa pozrieť k soche Jánošíka, čo je v Terchovej tutovka, ktorú nemôžete vynechať.


Od sochy sme si všimli, že na kopci oproti je nejaká rozhľadňa, tak sme sa tam išli pozrieť. Bola to rozhľadňa Terchovské srdce, odkiaľ je výhľad na Terchovú a oba Rozsutce.


Po tejto rozhľadni už Terchovú opúšťame a cestou na Strečno sa zastavíme v Nezbudskej Lúčke, kde sa nachádza prírodné asfaltové jazero. Čierny asfalt tu vidno na skalách, ktoré sa nachádzajú v okolí jazera.

Pozorovali sme nádhernú hviezdnu oblohu a len tak si vychutnávali „divoký“ nocľah.

Pokračujeme ku Strečnu a značky na Strečno nás zaviedli k Váhu... a ku kompe, hm, kde to sme? Kompa cez Váh nebola zrovna v pláne, ale nevadí. Kompou ešte z nás nikto nešiel, haha. A tak sme sa „nalodili“ a už aj sme vystupovali na druhej strane Váhu. Tento dopravný prostriedok, ktorého história siaha do roku 1923, je fascinujúci. Nie je tu využívaný žiadny motor, ani žiadne fosílne palivá, ide čisto o fyzikálne zákony. Kompu poháňa tlak vody samotnej rieky. Kompa bola zriadená na to, aby sa cesta z Terchovej a okolia do Žiliny a do Martina skrátila, no dnes už slúži najmä ako turistická atrakcia. Keďže hrad Strečno už bol zavretý, nechávame si ho na ďalší deň a pokračujeme do Žiliny, kde hľadáme nocľah, keďže už tretiu noc má pršať. Nocľah nachádzame na vojenskej ubytovni. Večer sme si ešte pozreli centrum Žiliny, ktorá ma milo prekvapila. V noci som bola za ubytovňu veľmi vďačná, lebo prišla veľmi silná búrka a v stane by mi nebolo všetko jedno.

Neobvyklé a jedinečné pohorie

Nasledujúci, štvrtý deň, nás čakali Súľovské skaly. Cestou na hrebeň sme navštívili aj Šarkaniu dieru (titulná fotka), čo je veľmi zaujímavý jaskynný priestor, hlavne svojím tvarom. Turistika Súľovskými skalami je nádherná. Vrcholy nedosahujú ani 1 000 m, no napriek tomu má toto miesto špecifické čaro.


Na záver hrebeňa sme vyšli na Súľovský hrad, presnejšie, jeho zrúcaniny, na ktoré sa treba trošku vyštverať cez úzke otvory v skalách, ale pomôžu reťaze upevnené na skalách. Po prechode Súľovskými skalami sme ešte navštívili v dedine Súľov-Hradná zaujímavú architektonickú stavbu, ktorú tam už dnes žiaľ nenájdete – zrakovú pyramídu. Bol to drevený objekt, z ktorého ste mohli pozorovať panorámu celých Súľovských skál pred očami. Toto miesto obľubovali najmä fotografi.


Odtiaľ sme sa vrátili na Strečno, pretože som chcela veľmi navštíviť tento ikonický slovenský hrad. Absolvovali sme prehliadku hradu, dokonca sme si vyskúšali aj lukostreľbu. Po Strečne sme už smerovali k miestu nocľahu. Cestou sme sa ešte zastavili v Manínskej tiesňave, ktorá je jedinečná svojimi úzkymi rozmermi, avšak napriek tomu, aká je úzka, vedie tadiaľ cesta do tunajších obcí.


V túto noc sme stanovali nadivoko na lúke za dedinou, ktorej názov si už ani nepamätám a práve táto noc bola najkrajšia, pozorovali sme nádhernú hviezdnu oblohu a len tak si vychutnávali „divoký“ nocľah.

Oddych na Záhorí

Konečne oddychový deň.

Kúpali sme sa v prítomnosti zapadajúceho slnka, ktoré sfarbovalo oblohu do ružova.

Piaty deň nás čakala hora Butkov – pútnické miesto neďaleko rovnomenného kameňolomu, odkiaľ je výhľad na značnú časť Považia. Odtiaľ sme smerovali až na Záhorie, takže sme sa v aute zdržali dlhší čas. Na Záhorí nás čakal mlyn a zámok v Holíči. Nasledoval relax a kúpanie sa v Gbeloch na Adamovských jazerách. Po kupačke sme ešte vybehli na Havraniu skalu v Malých Karpatoch, ktorá ponúka napriek nízkej výške veľmi pekné výhľady, avšak už na rovinatý juh našej krajiny (na čo nie som zvyknutá, keďže u nás vidím kopce všade, kam sa pozriem .


Potom sme už pokračovali do Chorvátskeho Grobu, kde sme využili nocľah u rodiny jedného z pasažierov. Stihli sme ešte aj večerné kino pod hviezdami. Film síce nebol „bohviečo“, ale malo to veľmi peknú atmosféru, takže neplánovaný bonus v podobe letného kina potešil.

Putovanie stredným Slovenskom

Na ďalší deň nás čakalo nie zrovna najznámejšie pohorie – Považský Inovec. Z obce Nitrianska Blatnica sme vyšli na Krahulčie vrchy. Výškou tento vrch neupúta (566 m n. m.), avšak zaujímavosťou je to, že ide o pietne miesto slovenského horolezca Vlada Plulíka. Nachádzajú sa tu farebné vlajočky (ktoré sa podobajú tým v Himalájach) s modlitbami a básňami, kahančeky, lavička a celé to má takú zvláštnu a peknú atmosféru.


Zašli sme aj na neďaleké Sokolie skaly, ktoré ponúkali pekný výhľad na okolie. Odtiaľ sme cez Vígľaš smerovali do mojej obľúbenej Banskej Štiavnice. Vo Vígľaši-Pstruša bola nameraná historicky najnižšia teplota na Slovensku, ktorá dosiahla -41°C, a to v roku 1929. Taktiež sa tu nachádza raritný most, ktorý je vytvorený zo starého železničného vagónu.


Nasleduje Banská Štiavnica, kde si dávame obed, pozrieme námestie a uličky a už aj pokračujeme k ďalšiemu nocľahu. Chceli sme sa zastaviť na legendárnom zámku v Halíči, avšak čas nás tlačil a museli sme vypustiť túto zastávku, aby sme sa stihli ubytovať v kempe na Teplom vrchu. Názov má naozaj výstižný, pretože voda v tomto jazere patrí medzi najteplejšie na Slovensku. Vychytali sme perfektný „pľac“ rovno pri vode a pri móle. Kúpali sme sa v prítomnosti zapadajúceho slnka, ktoré sfarbovalo oblohu do ružova, bolo to krásne.

Ďaleký východ

Ďalší deň nás čakala dlhá cesta cez moje ďalšie obľúbené mesto – metropolu východu – Košice, kde sme mali krátku zastávku a pokračovali sme ďalej na Zemplínsku Šíravu, kde sme sa znova okúpali. V pláne boli Poloniny, avšak pre krátkosť času sme zvolili Morské oko vo Vihorlatských vrchoch. Ide o jazero, ktoré je často nesprávne označované ako sopečné jazero. Nevzniklo sopečnou činnosťou, ale zosuvom, keď zosuv svahu zahradil rieku Okna.


Žije tu množstvo rýb, najmä pstruhy, ktoré v húfoch čakajú pri brehu na nejakú omrvinku chleba. Z Morského oka viete turistickým chodníkom vyjsť na Sninský kameň, hojne navštevovaný vrchol pohoria Vihorlat. Po prechádzke okolo Morského oka nasledovala už len cesta autom do mojej rodnej Sniny, kde sa výlet pre mňa skončil. Zvyšok posádky ešte pokračoval na jeden deň do Pienin.


Tento jeden týždeň strávený na cestách po Slovensku bol skvelý. Koncept takejto dovolenky sme si tak obľúbili, že sme z toho spravili tradíciu a chodievame takto každý rok (tohto roku to už bol štvrtý roadtrip). Po dvoch roadtripoch na Slovensku sa nám už zažiadalo ísť aj do zahraničia a dohodli sme sa, že pokiaľ to bude možné, budeme každý rok takýmto spôsobom spoznávať ďalšie a ďalšie krajiny...