Rozhovor: Fotograf Michal Červený - iný pohľad na cyklistiku

Rozhovor: Fotograf Michal Červený - iný pohľad na cyklistiku

V tomto prípade cez fotoobjektív profesionálneho fotografa UCI pretekov a cyklistických tímov.

Ak čítate rôzne športové médiá, alebo sledujete spravodajské portály, či sociálne siete s cyklistickou tematikou, určite vám meno Michal Červený neuniklo. Michal pochádza z Prahy, má 36 rokov a pracuje ako športový fotograf. Posledných 10 rokov sa zameriava hlavne na horskú cyklistiku, z toho deväť rokov pod hlavičkou medzinárodnej cyklistickej únie UCI. No rovnako spolupracuje aj so zvučnými značkami profesionálneho pelotónu, ako Giant, Scott, Specialized a inými. Dlhodobo bol dvorným fotografom kariéry Jaroslava Kulhavého. O tom, čo takéto povolanie obnáša, ktoré podujatie je jeho obľúbené, či ako on vníma modernú horskú cyklistiku, sa dozviete v rozhovore.



Michal, ako si sa k fotografovaniu cyklistiky dostal? Kedy si začal fotografovať prvýkrát pod hlavičkou UCI?
Bolo to také logické vyústenie mojich dvoch koníčkov. Bol som študent, jazdil amatérsky na bicykli, občas navštívil nejaký maratón a zároveň ma čím ďalej tým viac bavilo fotografovať. Vtedy server MTBS.cz hľadal niekoho, kto by im pomohol pokrývať spravodajstvo, tak som sa prihlásil. To bolo v roku 2007 a vďaka chalanom (zo spomínaného portálu, pozn. autora) som sa dostal aj na veľké preteky. Začalo ma to fakt baviť, mal som naraz možnosť cestovať, vo fotení som sa postupne zlepšoval a začal si tým zarábať. Z UCI sa mi ozvali pred sezónou 2014, že sa im páčia moje fotky a chceli by, aby som im fotil horskú cyklistiku. Z hľadiska prestíže to bola samozrejme ponuka, ktorá sa neodmieta, ale uvedomoval som si, akú to so sebou nesie zodpovednosť a že s tým prídem aj o trochu slobody v mojom fotení.

Ako dlho už spolupracuješ s UCI tímami? Najímajú si ťa, alebo naopak ich musíš
naháňať ty?

Ja som nebol príliš priebojný človek, čo by sa niekam „pchal“ a stále som väčšinou oslovovaný druhou stranou. Prvý kontrakt som dostal od továrenského tímu Specialized Racing a bolo to myslím v roku 2013. Vtedy tam skončil jeden z najlepších cyklistických fotografov a môj vzor - Gary Perkin a Christoph Sauser chcel, aby som ich fotil ja, miesto neho. Pamätám si, že keď mi volali, mal som z toho obrovskú radosť. Bol a stále to je jeden z top MTB tímov a vtedy to neznamenalo, že budem fotiť na Instagram, ale tie obrázky išli do časopisov, katalógov, na weby a podobne. To bol pre mňa ohromný motor a motivácia.



Cestuješ sám za seba, alebo to máš v rámci niektorého UCI tímu?
Čo sa týka cestovania za pretekmi, po Európe cestujem väčšinou sám, alebo s kolegom novinárom Honzom Němcom.
Po pretekoch ma čaká rýchle posielanie prvých fotiek pre UCI a najúspešnejších klientov.
Všetko to „bookovanie“ leteniek, hotelov, požičovní áut a pod. zaberá dosť času a peňazí, ale tým, že fotím pre tímy, ktoré si navzájom konkurujú, a naviac pre UCI, tak sa snažím byť v tomto neutrálny a udržiavať si nejaký, povedzme profesionálny odstup. Nie je to tak, že by som mohol „vynášať“ nejaké tajnosti, cyklistika nie je Formula 1, ale myslím, že je to tak korektné.


Snažím sa byť v tomto profesionál a keď som napríklad tento rok fotil v predposledný deň Cape Epicu vtedy ešte vedúceho Andreasa Seewalda, ako „kňučí rozsekaný“ (pri páde si narazil rebrá, no pokračoval ďalej, poslednú etapu pretrpel a prišiel o žltý dres aj s Martinom Stošekom, pozn. autora) na hoteli, nebežal som o tom povedať vedľa do druhého „Spešlu”… Malou výnimkou je cestovanie na preteky svetového pohára v Amerike a Kanade, kam pravidelne lietam práve s továrenským tímom Specialized, pretože tak je pre mňa logistika omnoho ľahšia, náklady nižšie a zároveň mám možnosť urobiť aj pár fotiek zo zákulisia.



Aké to je fotografovať najprestížnejšie cyklistické tímy?
Chcel by som povedať, že už rutina, ale stále si to užívam a zároveň stále cítim tú zodpovednosť a tlak, že najlepší pretekári musia mať najlepšie fotky.

Ako vyzerá taký pracovný deň fotografa napríklad na UCI XCO?
Na preteky jazdím s niekoľkodňovým predstihom a na samotné finále do areálu prichádzam niekedy už pred ôsmou ráno, aby som si pripravil veci v media centre. Ako prvé sa jazdievajú preteky v kategórii do 23 rokov, ktoré sice nebývajú až tak atraktívne, ale ráno býva ešte dobré svetlo a môžem si urobiť podrobnejší plán nasvietenia a pozície na poobedné elitné preteky. Medzi pretekmi, pokiaľ zrovna nemusím rychlo posielať fotky, fotím v depe posledné prípravy pretekárov, ich rozjazdievanie pod dohľadom fanúšikov a podobne.


Po pretekoch ma čaká rýchle posielanie prvých fotiek pre UCI a najúspešnejších klientov. Potom príde na rad triedenie tých ostatných, vyvolávanie „raw fotografií“, popisovanie a posielanie. Popisovanie je asi moja najmenej obľúbená vec na tejto práci – každá fotka má v sebe metadáta, kam musím napísať kto, kde, kedy a čo robí, aby to editori v agentúrach rozoznali a fotky boli dobre vydané a zarchivované. Spravidla končím medzi druhou a treťou ráno.



A ako napríklad na Cape Epic? Tam musí byť šialene dokonalá logistika a náročné podmienky pri presunoch.
Cape Epic sú pre mňa najkrajšie preteky na svete. Vlastne je to pre mňa taký týždenný dobrodružný fototábor. Aj keď som tam bol už desaťkrát a Južnú Afriku som si zamiloval, v podstate dopredu neviem, čo ma každý deň čaká. Snažím sa na to vždy čo najlepšie pripraviť, aby som čo najmenej improvizoval, ale nakoniec improvizujem skoro stále. Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa tam každý rok vraciam, je to ranné svetlo. Štartuje sa o siedmej ráno za východu slnka a potom má človek doslova pár minut na tie ikonické fotky bikerov v prachu.

Trať ale dopredu nepoznám, ide sa zakaždým inakadiaľ, takže jazdím na motorke po Afrike a používam na orientáciu skvelé mapy.cz, v kombinácii s aplikáciou na sledovanie slnka a snažím sa tak hľadať miesta na ikonické fotky. Niekedy sa za rok podaria tri, niekedy je zatiahnuté alebo ju premeškám a nepodarí sa žiadna. To som potom dosť naštvaný. Po etape rýchlo posielam prvé fotky a k večeru idem ešte fotiť do kempu. Popri fotení na Cape Epic-u je tu ešte aj tá zložitá logistika a človek musí neustále premýšľať a plánovať, aby niečo nezabudol. A po ôsmich takých dňoch je tu emotívny cieľ. Víťazi striekajú šampanské, „hobíci“ sa objímajú so svojimi rodinami, že to prežili… Hovorím, najkrajšie preteky na svete.



Pýtať sa na techniku fotografa je citlivá záležitosť, koniec koncov, záleží to od viacerých faktorov, ale predsa, ako vyzerá výbava športového fotografa? Podmienky na fotenie máš náročné. Dážď, prach, pri cyklokrose zas mráz…
Používam väčšinou dve telá a objektívy
Pasáže, kam človek pred desiatimi rokmi prišiel a videl ich jazdiť len tými najlepšími jazdcami, dneska bez problémov zvládajú všetci juniori.
s ohniskovou vzdialenosťou od 15 mm rybieho oka po 300 mm teleobjektív a snažím sa ich kombinovať tak, aby som tými fotkami diváka zaujal a boli rôznorodé. Ako hovoríš, podmienky si nevyberám a musím fotiť v akomkoľvek počasí. Tá technika dosť trpí, ale profi telá a objektívy sú na to čiastočne uspôsobené, utesnené a dá sa na to do určitej miery spoľahnúť. Pamätám si, ako som vyrazil na svoj prvý Cape Epic, vtedy ešte s „lacnými“ a starými fotoaparátmi a hneď na druhý deň prišiel o teleobjektív, pretože bol plný prachu a len to v ňom tak „chrúmalo.“ Najhoršia je voda. V americkom Snowshoe tento rok tak pršalo, že som jeden fotoaparát aj napriek pláštenke „utopil“. Náš tímový kuchár mi potom obetoval vrecko ryže, v ktorom som ho dva dni sušil.



Máš nejaké obľúbené podujatie? Som si na 99 % istý, že to bude Nové Město na Moravě, skrz fantastickú atmosféru a domáce prostredie, ale predsa…
Nové Město je samozrejme mojou najobľúbenejšou destináciou svetového pohára. Nielen preto, že to je dve hodiny od domova, ale hlavne kvôli skvelej atmosfére, ktorú diváci každý rok vytvoria. Paradoxne sa mi tam ale nefotí veľmi dobre, pretože po tých desiatich rokoch je už nemožné nájsť nejaké nové miesto na zábery a mám pocit, že každý rok fotím to isté. V tomto je snáď každá nová destinácia svetového pohára prínosom a novou motiváciou. Alpské „sveťáky“ bývajú super a výnimočná bola tohtoročná premiéra v Brazílii, ktorá bola exotická a obklopená búrlivými fanúšikmi.

Sledujem ťa na Instagrame. Niektorí jazdci si často pýtajú tvoje fotografie. Máš s niekým za tie roky povedzme aj kamarátsky vzťah?
Jasné, biky sú stále pomerne „malý" šport a cez sezónu spolu trávime celkom dosť času, takže som si v tejto komunite našiel za tie roky celkom dosť priateľov a kamarátov.



Vnímaš zmeny, ktoré prinášajú technológie do cyklistiky aj ty? Mám na mysli, že sa jazdia náročnejšie a atraktívnejšie trate, tomu sa prispôsobujú bicykle aj jazdci.
Ano, ten vývoj v cyklistike, hlavne v horských bicykloch ide ruka v ruke. Pre divácku atraktivitu sa sťažujú trate, na to potom reagujú ako výrobcovia bicyklov a komponentov vyššími zdvihmi, položenejšou geometriou a vylepšeniami komponentov, tak aj pretekári, ktorí už len „nedupú“ do pedálov, ale sú aj fyzicky komplexne výborne pripravení z posilňovní, „core“ i mentálnych cvičení. Takže ten fyzický i psychický stres ťažkých tratí lepšie zvládajú. Takto sa znovu „dvíha latka“ vyššie a ide sa postupne dookola. Pasáže, kam človek pred desiatimi rokmi prišiel a videl ich jazdiť len tými najlepšími jazdcami, dneska bez problémov zvládajú všetci juniori. Hľadajú sa tie najmenšie detaily, ako zrýchliť. Prakticky vo všetkých zjazdových tímoch už používajú pre najlepšie nastavenie biku dáta zozbierané z telemetrie a vyvíjajú vlastné vychytávky v odpružení a podobne.

Máš nejakého svojho favorita, alebo favoritov medzi profíkmi?
V posledných rokoch je to určite Nino Schurter.
Finále majstrovstiev sveta v zjazde v Les Gets bolo ale niečo, čo som za tu dobu, čo fotím, ešte nezažil.
Musím sa priznať, že keď bol mladší a súperil s Jaroslavom Kulhavým, veľmi som ho nemusel a pripadal mi arogantný. Teraz ho vnímam ako ikonu horskej cyklistiky a obdivujem, čo pre „mountain biking“ robí a ako sa stále dokáže motivovať a udržať sa konkurencieschopný na špici. Dávno to už nemá jednoduché, tá disciplína sa vyvíja a on musí vo svojich 36 rokoch makať o to viac a o to viac potom dáva najavo svoje emócie a mne sa lepšie fotí. Medzi zjazdármi je to Loic Bruni, čo sa ľudskej stránky týka a najlepšie sa mi fotí asi Finn Iles, ten na tom biku vyzerá fakt dobre.



Bol si na rozlúčke s Jardom Kulhavým. Je to bezpochyby fantastický biker. Ako dlho si sa pri ňom pohyboval? Bol si pri jeho najväčších úspechoch?
Járu vnímam celú jeho kariéru od jeho víťazstva na MS v junioroch 2003. Viac fotiť som ho začal po olympiáde v Pekingu 2008. Stali sa z nás kámoši a tak som mohol sledovať jeho rast a dokumentovať v podstate celú jeho kariéru. Od prvej „Top 10“ na majstrovstvách sveta, cez prvé víťazstvo vo svetovom pohári až po olympijské zlato v Londýne. Keď kamarát vyhrá olympijské hry, to je najviac. Fotil som veľa pretekov, športovcov atď., ale keby som mal vybrať najväčší „highlight“ mojej kariéry, bol to práve Londýn s Jarinom.



Posledná sezóna XCO bola konečne bez obmedzení skrz pandémiu. Na okruhoch vládla fantastická atmosféra. No majstrovstvá sveta v Les Gets boli asi vyvrcholením toho všetkého. Čo hovoríš na atmosféru, víťazov?
Bolo skvelé mať pozdĺž tratí zase davy ľudí, pretože kvôli tomu sa to všetko robí, no musím povedať, že sa pri fotení tými ľuďmi musím často predierať a to nemám rád. Finále majstrovstiev sveta v zjazde v Les Gets bolo ale niečo, čo som za tu dobu, čo fotím, ešte nezažil. Bola to neopísateľná atmosféra, niečo ako revolúcia. Davové šialenstvo a eufória domácich fanúšikov. Vedel som, že sa to stane a bol som pripravený, bežať tam a fotiť to zblízka. Chvíľu som sa ale už celkom bál. Musel som splynúť s davom, všetci skákali a snažili sa dostať na malé drevené pódium, odkiaľ ich polícia hádzala zase dolu. Spadnúť pod tých ľudí „zaváňalo prúserom.“ Keď som sa na to pódium k Loicovi prebojoval ja, rýchlo som zistil, že tam nechcem byť, pretože to vyzeralo, že sa čo nevidieť zrúti. Fotoaparát som mal len nad hlavou a naslepo držal spúšť a dúfal, že tam niečo bude. Bolo to neuveriteľné.



Máš popri cestovaní a práci čas sadnúť na bicykel aj ty? Prezradíš, na čom jazdíš a poprípade kde jazdíš najradšej?
Mám a keď mám voľnejší program, tak sa snažím na bike vypadnúť, vyčistiť si hlavu a zároveň sa tým trochu udržiavať v kondícii. Keď jazdím na niektoré preteky v Európe, občas si bicykel vezmem so sebou a zastavím sa medzi jednotlivými kolami napríklad na dva, tri dni v Livigne, alebo si vyjdem skoro ráno pred alebo večer po pretekoch. Sem-tam si prejdem aj niektorú z XC tratí, ale musím priznať, že ako sú viac a viac technické, tak z nich mám rešpekt a do niektorých pasáží sa už nepúšťam. Zlomiť si zbytočne ruku v priebehu sezóny by nebolo dobré. Za rok najazdím okolo 6-tisíc kilometrov a časovo je to tak asi 50:50 medzi cross-country full-om a cesťákom. Doma v Prahe je to najčastejšie Točná a potom ďalej na juhozápad. Mám rád okolie afrického Stellenbosch a v Európe potom už spomenuté Livigno, Toskánsko a Mallorcu. Nielen kvôli jazdeniu, ale aj kvôli príjemnej cyklistickej kultúre, ktorá na tých miestach panuje.

Ako vyzerá tvoj kalendár na budúci rok?
Začína sa plniť. Bude to asi podobné ako v minulých rokoch, teda cez zimu nejaké kempy, testovanie, komerčné fotenie nových bicyklov a pravdepodobne „majstrák” sveta v cyklokrose. V marci africký Cape Epic, potom bude asi, dúfam, trochu voľnejšia jar, kým začne nabitá sezóna svetových pohárov naplno. Júl by mal byť voľnejší, takže okrem dovolenky by som sa rád pozrel na pár dní na Tour de France a chcel by som si tiež obzrieť olympijskú trať pre hry v Paríži.



Ďakujem Michalovi, že si urobil na mňa čas a zodpovedal otázky. Do budúcna sa môžeme tešiť na jeho fotoreportáže z podujatí v horskej cyklistike a možno aj niečo z Tour de France. Ak chcete Michalovu tvorbu sledovať pravidelnejšie, doporučujem navštíviť jeho webovú stránku alebo sociálne siete Facebook a Instagram.

Zdroj fotografií: Michal Červený, Ján Brychta
report_problem Našiel si v texte chybu?
AdMich (Adam Michalko)
Páči sa ti tento článok? thumb_up92thumb_down comments 22 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Formulár sa odosiela
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tomáš Višňovský – MS v maratóne, zážitky s Jaroslavom Kulhavým

Tomáš Višňovský – MS v maratóne, zážitky s Jaroslavom Kulhavým

Ako vyzerá príprava na vrcholné podujatie, čo sa Tomáš priučil od legendy horskej cyklistiky a kam smerujú jeho ďalšie kroky?
Skvelý ročník alebo rekapitulácia svetového pohára - 2. časť

Skvelý ročník alebo rekapitulácia svetového pohára - 2. časť

Z Ameriky späť do Európy na majstrovstvá sveta. Pokiaľ ste sledovali toto podujatie v TV, alebo cez niektorú streamovaciu službu, musela vás v prvom rade upútať priam elektrizujúca atmosféra.
Skvelý ročník alebo rekapitulácia svetového pohára  - 1. časť

Skvelý ročník alebo rekapitulácia svetového pohára - 1. časť

Výkony z inej planéty, pády, prekvapenia, konečne diváci okolo tratí a kráľ disciplíny opäť na tróne.
keyboard_arrow_up