Z kancelárie na Enduro World Series - 5. časť

Predstavte si, že idete na preteky svetového pohára. Prichádzate na miesto podujatia a zrazu vidíte vašich idolov. Najrýchlejších jazdcov sveta na jednom mieste. A teraz si predstavte, že ste toho súčasťou. Motýliky v bruchu?

Z predošlých článkov viete, čo sa stalo, že som sa rozhodol zúčastniť sa kola svetového pohára EWS. Tiež viete, že to nebola ľahká cesta a problémy sa množili exponenciálne. Viete, ako zle dopadli prvé preteky sezóny po tom, čo som mal byť v super forme. A nakoniec viete, aj ako som trénoval v rámci celej prípravy na EWS.

Preteky EWS v Petzen Jamnica sa konali 18. júna 2022. Pred nimi som mal asi 4 mesiace na poriadnu prípravu. Zároveň boli pred EWS aj dva slovenské poháre v endure. Ten vo Veľkej Rači som vám opísal. Nedopadol dobre, keďže som mal technický problém a k tomu sme s trénerom Mišom Kolářom zistili, že som tak nejak nepochytil spôsob, ako mám držať telo pri jazde. Po 1. kole SPEN som bol tak nejak na dne, ale zároveň motivovaný. Vedel som, že tam niečo je, ale zároveň, že musím zamakať. Tak som zamakal. Motivovaný negatívnym výsledkom a kritikou od trénera som sa proste zaťal (pozor, kritika je veľmi dôležitá, vždy vás niekam posunie).

Konečne všetko funguje?

Do 2. kola SPEN nám ostávali asi 4 týždne. Znova opakujem, že ma zachránil Ľuboš Staňo, keď mi hneď v ten týždeň po Veľkej Rači poslal set náhradných kolies. Svoje som mal totálne na „kašu".

Týchto chalanov som videl vždy iba na videu, teraz na nich hľadím s otvorenými ústami naživo.

Na zadnom nefungoval náboj - technická porucha zo samotných pretekov - a predné malo vôľu. Musím povedať, že od tohto momentu sa mi nič väčšie nepokazilo (ak nepočítam výmenu ložísk v zadnej stavbe ráno v deň pretekov...). Stalo sa, čo sa doteraz nestalo, 4 týždne som makal a nemal som žiadny problém. Asi som sa len obrnil z predošlých skúseností. Ale nie, proste to už konečne vyšlo, všetko fungovalo. 2. kolo SPEN v Kálnici teda dopadlo omnoho lepšie. Nejdem tu rozpisovať podrobnosti, tu je report, ktorý som v tom čase napísal.

V skratke, aj keď podmienky neboli moje obľúbené (jemné blatko), vyšlo to na 5. miesto v elite, čo sa mi ešte nikdy nepodarilo. Mal som isté rezervy, ale to je tak vždy. V endure sa vám jednoducho nepodarí ísť preteky na 100 %, isté chybičky neopravíte. Čo je pozitívne, asi najpozitívnejšie, ešte v deň pretekov sa za mnou zastavil tréner Mišo a povedal mi, že tú pozíciu som si napravil (aj som sa cítil na biku lepšie). Dosť ma to povzbudilo. Po pretekoch mi ešte napísal, že super výsledok. No, nebolo to zlé, časy som mal v celku dobré, najmä v porovnaní s top chalanmi - najbližšie, ako som sa k ním zatiaľ dostal. Nakoplo ma však najmä to, že som sa nejak vyhrabal z problémov a konečne mi niečo vyšlo. Navyše si to všimol aj môj tréner, z čoho som bol asi najradšej. 2. kolo SPEN tak nemohlo dopadnúť lepšie, bol som „napumpovaný", ide sa ďalej! Do EWS zostávali dva týždne. Opätovne som riadne zamakal, teraz namotivovaný pozitívne. Dal som si nejaký bikepark, nabalil som auto, rozlúčil sa so všetkými, najmä s rodinou a išiel som smer Petzen.

Nabalený až po strop auta vyrážam. Mám so sebou oblečenie, aj to náhradné, do dažďa a aj na ubytovanie, samozrejme bike, komponenty, náhradné komponenty, náradie, náhradné kolesá, náhradné plášte, jedlo, výživové doplnky, chrániče, náhradné chrániče, vody a nakoniec aj nejakú tú elektroniku.

A je to tu

Cestou do Petzenu míňam naozaj MEGA búrku, po diaľnici ideme tak 40 km/h. Cieľ sa blíži, napätie stúpa. Viete, že sa blížite k niečomu veľkému, keď po ceste míňate jazdcov z Giant Factory Off-Road Teamu a jazdcov z Pivot Factory Racing. Týchto chalanov som videl vždy iba na videu, teraz na nich hľadím s otvorenými ústami naživo. Idem sa registrovať a stretávam sa s chalanmi z CTM Racing Team (Maťo Knapec, Ondrej Hanzlík a Tomáš Tóth), mojimi slovenskými spolubojovníkmi. Tí mi poradia, že si mám dať zoservisovať bike, keďže už mám číslo a som teda „profík, o ktorého sa treba starať“.

Smerujem do stánku Shimano, kde mi dajú dokopy pohon a brzdy. Dlhšie ma trápilo praskanie v puzdrách tlmiča. Idem teda do FOXu, kde mi vymenia puzdrá. Všetko „all inclusive“ - zadarmo. Keby nemali toho veľa, dal by som im tam aj vidlicu na výmenu oleja. Stihnem si pozrieť ešte dojazd posledných jazdcov e-EWS. Pri mne vo finiši stojí Greg Callahan, jeden z top enduro jazdcov na svete. Je to čudný pocit, dokonca sme aj prehodili pár viet o počasí. Najzaujímavejšie na EWS mi pripadalo to, že sa vám každý pozdraví alebo sa pustí do rozhovoru. Či už je to majster sveta alebo iný jazdec z top 10. Či už je to transfer na štart alebo koniec RSky. Všetci sú veľmi pozitívni. Prišlo mi to až absurdné, s koľkými jazdcami som sa pustil do reči v priebehu víkendu (išlo skôr o moju iniciatívu, keďže keď niekoho takéhoto vidím, hneď sa s ním chcem rozprávať). Opakoval sa vždy rovnaký scenár, keď som povedal, že som na EWS prvýkrát.

Každý mi povedal: uži si to. To ma donútilo zamyslieť sa. Obetoval som toho toľko, aby som si to len užil? Veď na to, aby som si to užil, som nemusel toľko trénovať.

Z môjho nastaveného SAGu, cca 28 %, sa dostávame na neuveriteľnú hodnotu asi 35 %.

S množstvom vnemov z okolia, či už išlo o samotnú atmosféru podujatia alebo to, že som videl všetkých svojich idolov, ale najmä vďaka radám od Maťa Knapca, som usúdil, že najlepšie spravím, keď sa nebudem sústreďovať na výsledok a celé tieto preteky si jednoducho užijem. Cieľ je teraz jasný, idem sa zabaviť. Zabaviť sa v najlepšej forme, v akej som kedy bol. Večer sa presúvam do príbytku, o ktorý sa delím s Marekom Mlichom a Dávidom Cibíkom, ktorí prišli na EWS100 - preteky, ktoré sa odohrávajú pred hlavnými EWS. Zdieľanie príbytku bola dobrá voľba, keďže sme s chalanmi dosť diskutovali o tratiach, o nastavení bicykla, zvládli sme spolu predpretekovú nervozitu a podobne. Dávid mi tiež párkrát navaril raňajky a večeru, takže som to mal o to ľahšie. Marek mi zase poradil s nastavením tlmičov.

Tréning

Prvý deň - piatok sme absolvovali tréning. Mali sme dovolené odviesť sa do Jamnice, kde sme absolvovali prvé RSky. Počkal som na chalanov z CTMka a vyrazili sme hore. Hneď na začiatku ma zaskočilo tempo, s akým sa profíci pohybovali. Šli pomaly. Doháňame Richieho Ruda. Jazdca, ktorý má snáď najsilnejšie nohy v rámci endura. Dáva to však zmysel. Máme čas, preteky sú dlhé. Ideme prvú RSku v Jamnici. Parádna trať. Dole sa dostali asi za hodinu, často sme zastavovali a pozerali línie. Bolo sa na čo kukať. Som prekvapený, že trať sama o sebe nebola až tak náročná, nebola v nej nijaká „zrada“. Náročné je však ísť ju plynulo. Bicykel ma neposlúchal. Maťo mi pohotovo poradil, aby som zvoľnil z kompresie a zrýchlil odskok. Zrazu bol bike prilepený k zemi. Postupne sme si prešli všetky tri traily v Jamnici. Musím povedať, že sú naozaj nádherné. Tak akurát technické, dlhé a v krásnom prostredí. Naozaj som si to užíval. Poobede nás čakal tréning v Petzene. Tu sme však mali lanovku. Zdesil som sa, do akej výšky sme vystúpili. RS1 a RS5 v Petzene majú zhodne prevýšenie neuveriteľných 1180 m. Toľko nemajú ani všetky slovenské preteky dokopy! Predstavte si trate NZ na Malinom Brde, len asi 5x také dlhé. To sú traily v Petzene. Problém je, že mi odchádzajú ruky.

Čo som odkukal z Youtube? Treba ísť do stánku FOXu. Chlapík má s nastavením pruženia skúsenosti. Poviem mu, že si necítim predlaktia. Vie presne, čo má spraviť. Okamžite vyberáme z vidlice a tlmiča po 2 ks bottomless tokenov, zmäkčujeme kompresiu, pridávame odskok. Sakra, celú jar som si nastavoval tlmenie, mal som ho vyladené. Áno, mal, ale na traily na Slovensku a v Brne... Teraz mi to chlapík celé „rozhasil". Z môjho nastaveného SAGu, cca 28 %, sa dostávame na neuveriteľnú hodnotu asi 35 %. Doraz dám skoro aj na parkovisku, ak s bicyklom spravím bunnyhop. Vravím si, dobre, asi vie, čo robí. Zatiaľ sa mu pred stánkom hromadia iní jazdci väčšieho kalibru. Asi každého bolia ruky... Dostávam ešte rady od Maťa Knapca a dám si podložky pod predstavec a posúvam si páčky do vodorovnejšej polohy. Cieľom je odľahčiť ruky. Z môjho vyladeného setupu tak nezostalo nič, aj tlak v pneumatikách som si musel dať kvôli skalám vyšší. No nič, idem sa najesť, spať a zajtra nás čaká deň D.

Pri ceste z ubytka do Petzenu sa mi pred očami odohrával celý príbeh. Sám seba som sa pýtal, prečo to vôbec robím. A našiel som odpoveď. Robím to pre seba. Niečo si chcem dokázať. Takpovediac „z dediny na svetový pohár“ alebo aj „z kanclu na EWS“. Ide sa na to, dnes nás čaká ranný tréning a poobede meraná jazda na jednom z dvoch trailov v Petzene.

Tréning prebiehal celkom dobre. Na trati aspoň nebolo toľko jazdcov. Každý mal pridelený čas tréningu. Opäť sa dám dokopy s Maťom a Ondrejom. Ukazujú mi super línie. Trať je náročná tak akurát. Vedie traverzami, preto nie je ani strmá. Po polhodine jazdenia a státia sme však ešte stále hore. Toto snáď nemá konca! V polovici trate Maťo zlomil koleso. Zbytok trailu ide preto pešo (inak rešpekt, že to potom vedel tak pustiť...). Našťastie, je už druhá polovica trate menej náročná a vedie skôr bikeparkovým trailom. Už tak nezastavujeme a trať zídeme až dole. Vôbec, aleže vôbec, si nepamätám, ako tá trať šla. Našťastie, som si všetko nahral na GoPro. Bike je nastavený dobre. Pruženie pracuje, ako má. Teraz ma do štartu čaká niekoľko hodín oddychu.

V hlave som si prehrával, čo všetko mám pri jazde robiť. Dívať sa dopredu, mať lakte hore, vystretý chrbát, šliapať do pedálov z každej točky. Tento scenár som si prešiel asi tak 100-krát. Trať som mal napozeranú. Neobsahovala žiadne „záludnosti", nemal som natrénované žiadne špeciálne línie, stačilo sa teda iba spustiť. Svoju jazdu som si nahral. Poďme si ju teda trošku okomentovať:

• Keďže som si zabudol zapnúť GoPro, video začína asi minútu po štarte. Zatiaľ som sa stihol pomotať po vrchnej lúke a priľahlých lesoch.
• Asi po 40 s od začiatku videa sa otvárajú výhľady na krajinu... Naháňa to strach, pretože vy ste v ohromnej výške a viete, že trail vám končí na samom spodku. Stále jazdím na traverzovom traile.
• 1 min od začiatku videa. Dobieham kamoša z Islandu. Našťastie sa uhne, škoda, že v sekcii, kde sa dalo držať si rýchlosť bez väčšej námahy...
• 1:50 - opäť výhľady, stále som hrozivo vysoko. Trail stále traverzuje kopec.
• 2:20 - sekcia rúbaniska. Tu sa to dalo poriadne pustiť, no človek na to musel mať silu. Raz som tam dostal také „Géčko" (silný náraz, čo ťa pritlačí k riadidlám), že som skoro vypľul pľúca. Razantne som si zanadával.
• 3:15 - križujem cestu, už ma začínajú bolieť ruky a predlaktia, nohy sú na tom dobre.
• 3:30 - skoro padám, nasleduje sekcia, ktorá poriadne preverí, kto koľko cvičil v posilke benchpress. Jamy tu majú veľkosť celého 29-palcového kolesa.
• 4:30 - chybujem, keď nepreskočím skalu označenú na ružovo, nasleduje plochá, koreňovokamenistá sekcia, kľúčové je nebrzdiť a držať rýchlosť.
• 5:10 - prvé pedálovanie, nohy, ruky, pľúca horia. Nasleduje viacero šliapacích sekcií.
• 6:17 - zase skoro padám.
• 6:55 - som hrdý na to, ako som prešiel túto sekciu, bola poriadne strmá a mňa už pálili ruky tak ako ešte nikdy. Nasledujú také „nijaké" sekcie.
• 8:40 - šprint, opätovne som hrdý, že ani po asi 10 minútam jazdy som si na tejto rovinke nesadol a celú som si ju prešprintoval.
• Nasleduje druhé video, keďže celé bolo také dlhé, že ho GoPro rozdelila na dve.

• 0:28 - dostal som také géčko, že som opäť skoro vypľul pľúca. Fyzicky toho už začínalo byť naozaj priveľa. Motala sa mi hlava.
• 1 min - rytmická sekcia, aspoň trochu sa dalo oddýchnuť.
• 1:50 - skrátil som si trať prejazdom cez krík. Keby bol ten konár o čosi pevnejší, istotne by som spadol. Patrične som to okomentoval spŕškou nadávok.
• 2:25 - skočil som si gap, ktorý som na tréningu snáď ani nevidel.
• 2:35 - vytiahol som posledné zvyšky síl a dokázal som prešliapať rovinatú sekciu. Tu som už myslel na všetkých svätých, rodinu, priateľku, trénera Miša. Keď mám zlý deň, pozriem si túto časť a hneď viem, čo som dokázal. Tento šprint na konci tejto monštroóznej RSky pokladám za vrchol svojho výkonnostného pôsobenia.
• 3:00 - pozitívny výkon ma nakopol a koniec trate som na svoje pomery preletel.
• 3:35 - vchádzam do amfiteátra, kde trať konči skokmi a klopenkami.

Dokázal som to!

Strata na najlepšieho jazdca na planéte nie je zase až taká priepastná.

Prešiel som RSku, ktorú mnohí jazdci označujú za fyzicky najťažšiu v histórii EWS. Nedostal som defekt, nespadol som, mal som pár zaváhaní a zbytočných prebrzdených sekcií, ale dobre, dobre to bolo, ešte mi aj ostali nejaké tie sily na záverečné zapedálovanie. Ruky ma poslúchali. No niečo vám poviem, takú bolesť som ešte nikdy nezažil. Nechápem, ako som cez také pálenie v rukách, nohách a pľúcach dokázal pokračovať. Sila vôle je naozaj silná. Šiel som si za svojím snom. Jazdiť na svetovom pohári.


Do cieľa prichádzam priebežne ako 5. V konečnom poradí som skončil na nie príliš dobrom 115. mieste (zo 172 jazdcov). Strata na víťaza Jesseho Melameda - 2:8 s. Môj celkový čas 15.12. Len pre porovnanie, takto šiel svoju jazdu Jesse:


Áno, šiel rýchlejšie a plynulejšie. Ale zase, s kým sa porovnávam? Ja osobne som zo svojej jazdy nadšený. V podstate nemohla dopadnúť lepšie. 115. miesto nie je dobré, ale tak to asi je. Strata na najlepšieho jazdca na planéte nie je zase až taká priepastná. Som na seba hrdý. Odchádzam, zajtra ma čaká ešte náročnejší deň. O tom v ďalšej epizóde.