HERO Dolomites 2022 – sviatok MTB a prvá zahraničná skúsenosť

Čas letí príliš rýchlo a už je to niekoľko mesiacov, čo som absolvoval jedno z najpopulárnejších MTB podujatí. Pre mňa to bola prvá zahraničná pretekárska skúsenosť vôbec.

Dlho sa mi nedarilo dostať k spracovaniu tohto článku, až som sa dostal do bodu, že ho už ani riešiť nebudem. Nakoniec sa to podarilo, tak hádam poteší. Moja sezóna 2022 mala vyvrcholiť hneď v jej úvode, alebo to mal byť práve ten správny odrazový mostík do ďalších podujatí?

Koncom leta 2021 sme sa s bratrancom Martinom dohodli, že skúsime absolvovať jeden z najznámejších MTB pretekov HERO v talianskych Dolomitoch. Nikdy predtým som súťažne v zahraničí nepretekal, veď ani na domácej scéne toho nemám veľmi veľa za sebou. Keď som sa rozhodoval, ktorú trať absolvovať, povedal som si, že už sa tam možno nikdy nevrátim, preto som si vybral trať dlhú 86 km s prevýšením 4500 m – aspoň to tvrdili parametre trasy.

HERO, HERO a opäť HERO.

Na výber bola aj druhá možnosť, kratšia s dĺžkou 60 km a prevýšením 3200 m. Bol som veľmi zvedavý, ako sa mi podarí popasovať s parametrami dlhej trasy a hlavne, či bude mať na výkon vplyv aj nadmorská výška. Znamenalo to však mať veľmi dobrú zimnú prípravu, počas jari nepoľaviť a intenzívne jazdiť. Aj preto som občas robil také šialenosti, ako napr. Blancing a pod.

Balenie a cesta

Zobrať treba všetko, čím moja športová skriňa disponuje. Asi tak nejako vyzeral výber oblečenia a výbavy pri balení. Keď som si pozeral fotky a videá z predošlých ročníkov, uvedomil som si, že toto podujatie už zažilo všetky možné podoby počasia a nebolo možné sa spoliehať na nejakú predpoveď. Preteky boli v polovici júna a v takej vysokej polohe môže byť pokojne ešte zima a sneh.

Nám nakoniec počasie vyšlo nadštandardne, bola to krásna alpská jar. Ani teplo, ani zima, ani dážď, ani vietor, proste ideál. Ibaže to sme dopredu nemohli vedieť, preto bola naša batožina pomerne objemná. Bicykle sme rozobrali, ako to len šlo, a napratali sme ich do auta. Ešteže mám celkom veľké auto, inak by s tým boli problémy. Ťažné zariadenie som v tom čase ešte nemal, preto musel nosič zostať doma a všetko sa muselo zmestiť dovnútra. Škoda, že nemám fotku, keď sme boli kompletne pobalení tesne pred odchodom .


Cesta nám vo dvojici ubiehala rýchlo. Našťastie sme nemali žiadne komplikácie a všetko prebiehalo hladko. Teda asi až na výber hudby v aute. Nechápem, čo sa tomu môjmu bratrancovi nepáčilo na Rammsteine . Keď sme sa blížili k cieľu, vítala nás búrka. A teda že poriadna, na auto nám zrazu padali pekne veľké veľkonočné vajíčka...


Cieľ cesty bol priamo v centre podujatia v dedine Selva Wolkenstein a už z diaľky nás vítali reklamné pútače. HERO, HERO a opäť HERO. Tento nápis bol hádam všade. Nebudem klamať, zapôsobilo to na nás a hneď od úvodu sme tušili, že sa tu chystá niečo veľké, čoho súčasťou sa práve stávame aj my.


Ubytovanie sme mali priamo na hlavnej ulici v hoteli Armin, kúsok nad ním bol štart trate. Zložili sme si veci a hneď sme sa vybrali preskúmať okolie.

Prvé jazdy a adaptácia

Pred samotnými pretekmi sme mali dva voľné dni. Samozrejme, chceli sme ich stráviť na biku, prejsť si kúsok trate, užiť si prírodu a „aklimatizovať sa“. Vôbec som netušil, či výška, v ktorej sme sa mali pohybovať, už môže mať na človeka a jeho výkon nejaký vplyv. Športtester mi hneď od rána druhého dňa začal ukazovať stav aklimatizácie. Postupom dní to vyzeralo takto:

...na každom kroku sme videli, že to tu cyklistikou doslova žije a tým mám na mysli jej každú formu.

Ak mám pravdu povedať, ja som od úvodu žiadny rozdiel kvôli nadmorskej výške nepociťoval. Martin však tvrdil, že áno. Prejavilo sa to hlavne počas prvého dňa, keď sme si dali úvodné stúpanie trate a trošku ťažšie sa mu predýchavali jej strmé úseky. Nasledujúce dni už bolo všetko OK. Konkrétne názvy miest budem spomínať iba sporadicky, keďže si ich nepamätám a myslím, že aj tak mnohým nič nedajú. Kto by mal záujem o detaily, odporúčam mrknúť na priložené záznamy zo Stravy. Prvý výjazd sme sa teda vybrali po stopách štartu. Od hotela hore ulicou k začiatku lanovky Dantercepies.



Následne hore kľukatou cestičkou lyžiarskym svahom. Tempo bolo, samozrejme, „easy", aj keď v strmých úsekoch bolo potrebné prišliapnuť na pedál.


Postupne sa nám otvárali krásne výhľady a často sme prehodili zopár slov s ostatnými, ktorí si tiež išli obzrieť trasu.


Celé stúpanie malo okolo 4,5 km/300 v. m a končilo sa pri hornej stanici lanovky vo výške 2 291 m n. m.


Zhora sa nám otvoril výhľad doďaleka, to prostredie bolo očarujúce.


Pod nami sme si všimli vybudovaný bike trail,

...improvizovane pojazdili a skončili na káve pod Sassolungo.

v podstate na každom kroku sme videli, že to tu cyklistikou doslova žije, a tým mám na mysli jej každú formu. Nachádza sa tam množstvo bikeparkov, na svoje si prídu taktiež cestní „dupači" do kopcov. Samotní domáci nám popísali, ako sa za pár posledných rokov prostredie začalo prispôsobovať súčasnému nárastu záujmu o cyklistiku a pomerne slušne vyvažuje zimnú lyžiarsku sezónu. Žeby na úkor prírody? Nemal som ten pocit... ale Alpy sú veľké.


Zvyšok dňa sme si ešte trošku improvizovane pojazdili a skončili na káve pod Sassolungo.

• Záznam trasy

Poobede sme sa išli prihlásiť do miestnej športovej haly, vyfasovali sme suveníry, dres, samozrejme štartovné číslo s mapkou a potom sme si obzreli „trh“ s cyklovecami, ktorý sa rozprestieral na vedľajšej ulici.


Na druhý deň sme sa pohybovali v iných miestach. Najskôr sme sa presunuli do dediny St. Ulrich - Ortisei k stanici lanovky, ktorá nás aj s bicyklami vyviezla na Mount Seuc. Nachádza sa tam horská chata s výhľadom na Sassolungo, okolo ktorého vedie trasa Hero. Dalo by sa tam, samozrejme, dostať aj bikom, ale tento deň sme už nechceli zbytočne plytvať silami.


Hore sa nám naskytol krásny výhľad na neskutočnú prírodu. Jednoducho nádhera...


Opäť sme čo-to improvizovane pobicyklovali, keďže sme to tam nepoznali. Všetko pekne na pohodu.


Ťahali sme sa na východ, smerom naspäť k našej dedine, aby sme sa mohli napojiť na záver zajtrajšej trasy a trošku si ju obzrieť.


Čoskoro sme natrafili na smerovníky a potom ich stačilo iba nasledovať, priviedli nás až do Selvy.


Medzičasom už boli prípravy v plnom prúde, adrenalín stúpal . Večer sme ešte do miestnej fontány vhodili mincu pre šťastie a ide sa oddychovať.

• Záznam trasy

Deň „D“, let´s go!

A je to tu! Budíček skoro ráno a čakali nás netradičné raňajky. Cestoviny som na raňajky teda ešte nemal. Samozrejme, bola možnosť dať si úplne tradične podľa svojho gusta. No keď sme videli, ako sa všetci hoteloví hostia napchávajú touto zázračnou výživou, nemohli sme sa predsa o ňu pripraviť ani my .


Vonku bolo počuť poriadny hluk, tak som sa vybehol pozrieť, čo sa deje. Nikde nikoho, akurát nám už nad hlavou krúžil vrtuľník. Cesta bola uzavretá a pripravená na štart.

na reálny štart si pekne dlho počkáte

Išiel som sa dať dokopy, obliecť sa, pre bike a vyšiel som von akoby do iného sveta. Neviem, koľko mi to celé trvalo, ale vonku to už bolo na nepoznanie. Každý z tej masy ľudí si hľadal svoj štartovací blok. No worries, ja som mal dostatok času, keďže som ako nováčik štartoval z predposledného bloku, o niekoľko kilometrov nižšie.



Bloky pretekárov štartovali v pravidelných intervaloch. Ostatné sa medzičasom mali možnosť posunúť vyššie smerom k štartovacej čiare. Bolo ich 14 a ja som išiel z predposledného. Ak si dobre pamätám, tak okolo 1,5 h po tom prvom.


Áno, je to tak, na reálny štart si pekne dlho počkáte. Podotýkam, že blok musí byť do určitej hodiny naplnený a nemôžete si z neho iba tak vystúpiť, resp. prísť doň neskoro či tesne pred výstrelom. Mohli by ste byť ihneď diskvalifikovaní, aspoň tak sú popísané pravidlá. Bavil som sa s ostatnými naokolo a spomínali, že dnes je luxusné počasie už od rána. Teraz si predstavte, že by som tam tak dlho stál v daždi, vetre, zime. Akože, som ochotný podstúpiť kadečo, ale toto by ma asi odradilo a dobrovoľne by som sa vydal niekam do tepla na pivo. Takže je to lotéria, aké počasie vám vyjde.

treba šetriť energiou

Najhoršie na čakaní bolo asi to, že sa vám každú chvíľu dalo čúrať. Stále som niekomu držal bicykel, čo si musel odskočiť a tiež ostatní mne. Dole na konci štartového poľa sa to dalo zvládnuť, horšie to už bolo vyššie v centre obce, kde bolo menej „výbehu“. Mnohí bežali do okolitých hotelov a nikto z hotelierov s tým nemal problém, asi je to už tradícia za tie roky. To len na okraj, ako nám to čakanie ubiehalo. Konečne sme sa dostali k štartu, BANG a ide sa!



Po chvíli som sa ocitol medzi prvými z nášho bloku. OK, niečo bude asi nesprávne a ihneď som spomalil. Až neskôr som pochopil, ako sa na takomto podujatí z takéhoto štartovacieho bloku jazdí. Mám tým na mysli asi toto - trasa je dlhá s veľkým prevýšením, treba šetriť energiou. Nejaká taktika, že predbehnem čo najviac ľudí, nech ich mám za sebou a nebudú ma spomaľovať, tu vôbec nehrozí. Vždy budete mať niekoho pred sebou a bude vás spomaľovať, aj keby ste predbehli sto jazdcov. Pri takejto masovke je to, bohužiaľ, tak.


Som predsa na pretekoch, takže, kde sa dalo, tam som predbiehal. Vôbec netvrdím, že všetko bolo všade iba úzke. Veď to vidíte na fotkách, že sme išli aj po krásnych širokých zvážniciach. Ibaže na mnohých miestach trasy sa v stúpaniach išlo tak, že boli viacerí v skupinkách vedľa seba a často sa vykecávali a mali krásny pohodový deň. „Let me go please“, „Keep one line please“, „Can you please keep just one line?“ Where the hell you go on my line!“ Ďalej už asi atmosféru opisovať nebudem... . V úzkych trailoch vláčiky a v ťažších zjazdových pasážach stopka, pretože to mnohí vzdali a iba svoje biky tlačili dole. Išli si to odjazdiť aj veľmi rekreační cyklisti.


Keby som niečo také vedel skôr... OK, možno by som prišiel neskôr do cieľa, ale užil by som si deň bez stresu a pokochal sa okolitou prírodou. Pokiaľ by mal niekto reálny záujem o dobré umiestnenie, resp. si zlepšovať osobáky, Hero určite nie je jednorazová záležitosť a treba sa tam pravidelne vracať a šplhať štartovými blokmi vyššie. Ale aby som iba nefrflal, na druhú stranu musím povedať, že trasa bola určite zaujímavá, previedla nás rozľahlým alpským prostredím s najvyššou dosiahnutou výškou okolo 2 400 m n. m. Užili sme si množstvo trailov, pekných zjazdov a hlavne náročných dlhých stúpaní. Čo ma teší, asfaltu bolo minimum a takmer všetko sa išlo v teréne. Celú trasu a „omáčky” okolo nej opisovať nejdem, nájdete ju priloženú nižšie a na YouTube je množstvo zaujímavých videí. Verím, že fotky hovoria za všetko a hlavne, najlepšie je zažiť ten lietajúci vrtuľník nad hlavou na vlastnej koži .


Niečo pred 16-tou hodinou som sa po asi siedmych hodinách jazdy (čas v pohybe) dostal do cieľa. Unavený, spálený od vysokohorského slnka, ale s pekným pocitom, že sa mi to úspešne bez nejakých väčších problémov (okrem urgent WC na najnevhodnejšom mieste) podarilo absolvovať.


Kto by si chcel pozrieť, tu sú moje fotky (som tam trošku biely, jemne som to prehnal s opaľovacím krémom ). A kompletný záznam pretekov nájdete na Strave.

Moje umiestnenia boli takéto:

Stúpania sú strmé a dlhé

Celkom fajn pocit, keď viem, že napriek okolnostiam som bol rýchlejší než 888 pretekárov za mnou. Nabudúce už zdolať len zvyšných 256 . Po oddychu sme večer vyrazili do centra diania. V tej chvíli už bolo pre mňa nepredstaviteľné, že by som mal len v týchto chvíľach doraziť do cieľa. A stále sa tak dialo. Konečne sme zasadli na pivo a pozerali na finišujúcich pretekárov. Neskôr sme sa presunuli na oficiálne vyhlasovanie výsledkov a odovzdávanie cien.

A je po, ide sa domov

Čo dodať na záver? Odporúčam použiť 32z prevodník. Veľká vďaka tým, ktorí ma na to upozornili. Bežne počas leta jazdím na 34-ke, ale tu by to nemalo zmysel. Stúpania sú strmé a dlhé, je potrebné mať možnosť zaradiť ľahší stupeň. Pokiaľ nemáte reálne ambície toto podujatie vyhrať, choďte a užite si to tam. Čo tým mám na mysli? Neberte to tam príliš vážne, dajte si pokojne aj pivo po večeri (my sme si po celú dobu pred pretekmi nedali ani jedno, veď, aby to náhodou negatívne neovplyvnilo náš výkon ). Teraz sa nad tým iba pousmejem. Nasajte atmosféru tohto podujatia plnými dúškami, užite si program – aj ten večerný. Taliani z toho robia naozaj veľkolepú šou a nestojí za to, tam dodržiavať striktné výživové a režimové pravidlá, veď možno sa vám tam už nepodarí opäť vrátiť.

Kondícia? Pokiaľ sa nechcete vrátiť do cieľa neskoro večer, musí byť dobrá. Príchod do cieľa na tomto podujatí (hlavne v prípade prvého absolvovania) vo veľkom určuje aj fakt, že štartujete z posledných blokov, takže máte celú tú masu ľudí pred sebou. Niekedy „stojíte“ nielen v zápchach pred začiatkom trailov, ale občas aj v strmých zjazdoch (keďže menej zdatní môžu dole iba kráčať) a tiež sa často iba veziete vo vláčiku.

Často sa ma viacerí pýtali, či to stálo za to a či by som sa tam ešte vrátil. Určite áno! No už spôsobom, akým píšem na záver.

Čaute

Zdroj fotografií: archív autora, sportograf.com