Kráľova hoľa alebo slovenský Mont Ventoux

S dávkou fantázie viete aj u nás natrafiť na slávne stúpanie Tour de France. Poďte s nami do mrazivej krajiny bičovanej vetrom a výšky takmer 2000 m, pričom nezostalo len pri jednom výstupe.

Môžete sa na to dívať ako chcete, no ťažko u nás budete hľadať epickejšie stúpanie. Sú kopce strmšie, menej „prefláknuté“, s krajšou cestou hore, no nič nevzbudí taký pocit ako pohľad na tú majestátnu horu. A možno som romantik ovplyvnený aj svojimi zážitkami. Tak či onak, viac ako 1 000 výškových metrov hovorí napokon jasnou rečou.

...pre mňa je viac než len obyčajným kopcom so širokou cestou...

Teraz si hovoríte, čo s tým ma spoločné Mont Ventoux, na ktorý vedie predsa krásna asfaltová cesta. Nuž, treba zapojiť aj fantáziu a potom sa nájdu spoločné rysy. Začnime nadmorskou výškou, ktorá je veľmi podobná, presnejšie 1 946 m n. m. (KH) a 1 912 m n. m. (MV). Takže náš je o kúsok vyšší. Ďalej charakter dominantnej hory, čo sa najkrajšie ukáže pri ceste po diaľnici kúsok od Popradu. Na jednej strane máte pohorie Vysokých Tatier s množstvom štítov, otočíte hlavu a buch...jasné, kam vám skočí zrak, predsa na vysielač.


Mont Ventoux je postrachom nie pre svoj sklon, ale najmä pre silný vietor, pred ktorým hore nie je úniku...slovné spojenie veterná hora platí aj tu, pričom domáci mi dajú myslím za pravdu. Vychytať hore bezvetrie je skoro nemožné, väčšinou je bičovaná náporom vetra, o čom svedčia najmä v zime smerovníky na vrchole. Obrovský vysielač je myslím jasný a nechýba ani charakter mesačnej krajiny, najmä keď sa dostanete do posledných 4 kilometrov, kedy obtáčate horu. My síce máme aspoň trávu, ale nikde nič iné..a keď je vrchol pod snehom, ako sme mali my, k mesiacu má naozaj blízko. Ako vravím, s dávkou fantázie si môžete predstaviť podobnú paralelu...len zabudnite na cestný bicykel. Paradoxom je, že prvá polovica je štrková cesta a až druhú tvorí asfalt, aj keď už tak rozbitý, že niekedy nepoznáte rozdiel.

Viac než len obyčajný kopec

V úvode spomínam aj zážitky, vďaka ktorým je pre mňa (a navždy bude) kopec legendárnym. Ako inak narážam na maratón Horal a trasu Krejzi. V roku 2004 som šiel svoje prvé preteky, teda kratšiu trať maratónu a na trati ma dobiehali tí najlepší z dlhej s modrými číslami. Boli celí špinaví a dorobení, no predstava, že boli až tam hore, ma fascinovala. Odvtedy už pretieklo veľa vody, na Kráľovu hoľu som stúpal v horúčave a doslova utekal pred búrkou, krúpami, ale rovnako v hmle a vetre. Naposledy bola zaradená v roku 2019 a veľmi ma teší, že som stihol natočiť ešte report, pretože potom nastali problémy s ochranármi a nikto nevie, ako to bude ďalej.

Ale najviac ma teší zážitok z Majstrovstiev Európy v maratóne, ktoré sa na trati Krejzi konali v roku 2017 aj s účasťou maratónskej špičky – Alban Lakata, Karl Platt, Kristián Hynek, či víťaz Tiago Ferreira. Áno, ten, ku ktorému do tímu teraz prestupuje Tomáš Višňovský. A Višna tam bol tiež, pamätám si, ako mi zakričal, keď okolo mňa preletel, zatiaľ čo som mal ešte kus cesty hore. Hmla, teplota okolo 3 °C, človek zrazu len počul typický zvuk voľnobehu a mihol sa ďalší jazdec. Tie posledné serpentíny, keď už viete, že ste skoro hore, stáli v tej atmosfére za všetky prachy.

Tie top mená a časy nájdete potom v segmente na Strave, ktorý mapuje v podstate druhú polovicu od chaty na vrchol. Pretože počas maratónov sme niektoré úvodné úseky išli mimo oficiálnej cyklotrasy, vrch bol vždy spoločný.


Cieľom textu vyššie bolo priblížiť, ako sa na Kráľovu hoľu pozerám a že pre mňa je viac než len obyčajným kopcom so širokou cestou, kam chodia v poslednom čase hordy ľudí na ebikoch. Najmä mimo sezóny viete byť na kopci takmer sami a dokonca zažijete viac ročných období. A v podobnom duchu sme ju skúsili sprostredkovať do série najkrajších stúpaní, pričom nezostalo len pri jednom výstupe. Viac vo videu a pod ním pokračovanie formou fotoreportu .

• Záznam jazdy v aplikácii Strava

Parametre stúpania

Poďme sa pozrieť na samotné parametre, ktoré sa samozrejme môžu líšiť podľa toho, kde do kopca „nastúpite“. Verzia zo Šumiaca, ktorá je aj vo videu, má dĺžku 12 km, prevýšenie 1 040 m a priemerný sklon 8,6 %. No ak by ste začali od hlavnej cesty, môžete si všetko ešte natiahnuť na celkových 13,8 km s prevýšením 1 141 metrov a priemerom 8,3 %. No a veľmi populárnou možnosťou je verzia smerom od Pustého Poľa, kedy sa napojíte na hlavné stúpanie cca v druhej tretine. Charakterom sa jedná o rovnomerné stúpanie, kde nie sú extra strmé úseky a bude ideálne pre tempových jazdcov.


Ak budete mať „šťastie“, hore sa môžete ešte aj zabaliť a ušetríte kopec wattov. Pretože ďaleko väčším nepriateľom než sklon je vietor a keď fúkne hore oproti, máte na rovných dlhých úsekoch pocit, že stojíte na mieste. Ale poďme už rovno na vec...

Na vhodné podmienky sme s Adamom čakali dlho, prípadne keď aj bolo dobre, bolo treba robiť niečo iné. Ale keď sme vystúpili, vedeli sme, že je to správny čas a miesto. Dedinka Šumiac ako na dlani a biela čapica na vrchole ako čerešnička pre nás.


Ak začnete stúpať už od hlavnej cesty, doprajte si okrem porcie metrov navyše aj túto krásnu cestu do dediny Šumiac. My sme dali auto bližšie pod kopec v rámci plánovaného duatlonu.


Ako hovorím, zabudnite na cestný bicykel, úvod tvorí štrk a šotolina, no s veľmi príjemným sklonom. Oproti takej Smrekovici môžem hovoriť aj o rovine. A nič okolo teraz nenasvedčuje, že mierime do zimnej krajiny, teda okrem mrazivého vzduchu a „chrumkania" pod kolesami v tieni.

Záverečná serpentína je už zážitok, ktorý si treba jedine vychutnať.

V podstate tie najstrmejšie úseky celého stúpania sú pred koncom prvej polovice. A tú tvorí Predné sedlo vo výške 1451 m n. m., kde sa nachádza aj Horská chata pod Kráľovou hoľou. Je po rekonštrukcii s milou obsluhou, môže poslúžiť ako občerstvovačka smerom hore, my sme sa zastavili až po ceste nadol...v kopci sa predsa nestojí. Nie je ale otvorená nonstop, mimo sezóny je lepšie si overiť, kontakty aj možnosti prípadného ubytovania nájdete na stránke chaty. Nám výborne poslúžila aj v zime ako zázemie počas rodinného výletu na lyžiach, o ktorom sa viac dočítate v samostatnom článku a videu na MTHIKER.


Tak a teraz nastupujeme do tzv. „morálovej“ časti. Cesta sa narovná, vidíte ďaleko pred seba, no výškové metre musíte stále naberať. Po ľavej strane vykukne aj vysielač, ktorý vyzerá na dosah. Nenechajte sa oklamať, hore ešte poriadny kus. Na ceste postupne pribúda aj sneh a vstupujeme do iného sveta. Symbolický je aj starý ratrak, ktorý už čaká na ďalšiu sezónu...


V úvode som spomínal mesačnú krajinu, do ktorej vstúpite na nejakom 9. km vo výške okolo 1 650 m n. m. po tom, ako uvidíte turistické tyčové značenie smerujúce doľava k vysielaču. To je zimná trasa, ktorá sa dokonca upravuje ratrakom a je vhodná a bezpečná na lyže aj pre začínajúcich (v spomínanom zimnom výlete vyššie ju nájdete). My teraz začíname obtáčať horu a ideme do finále.


Ešte niekoľko výškových metrov a napravo sa začne objavovať nádherná panoráma Vysokých Tatier. Najmä počas dobrej viditeľnosti a dohľadnosti máte o divadlo postarané, tak ako my dnes.


Posledné 2 km už sú čisto po snehu, ale nie je ho ešte toľko, aby sa nedalo šliapať, aj keď odpor navyše cítiť. Nižší tlak v rýchlych Tufo pláštoch ale v pohode stačil. Záverečná serpentína je už zážitok, ktorý si treba jedine vychutnať.


Cesta sa pred vrcholom rozdvojí, takže sa okolo stanice spraví akýsi okruh. Aby ste „chytili" segment, o ktorom hovoríme, treba ísť vpravo a obtočiť stanicu, niektoré končia ešte pred rozdvojkou. To len pre zaujímavosť, tak či onak ste hore takmer vo výške 2 000 m n. m.


Aby sme spravili ešte nejaké zábery z iného uhla, či fotky, musíme stráviť hore extra čas, prípadne sa na niektoré úseky vrátiť. Väčšinou by sa človek pokochal, hodil niečo na seba a valil dole, my takto viac vychladneme a pri cca -6 °C to značí jediné.


A to, že cestou dole musíme neraz zastaviť a točiť rukami. Čaj a kávička na chate padne viac než vhod. Na chvíľu sa zatiahne, no nakoniec sa ukáže, že prestávka prišla vhod a neskôr sa začína opäť vyjasňovať. Ako stvorené na ďalší výstup...


Adam cestou hore spojil príjemné s užitočným, teda viac pošetril batériu, aby ešte zostalo na druhé kolo. Prehodnotíme stratégiu filmovania, zbehneme k autu, vezmeme potrebné veci a on ide na ebiku znovu po chatu a potom vyššie. Ja sa prezlečiem, zbehnem peši do Šumiaca, nech je začiatok rovnaký, otočka a opäť hore. Celkom ma zaujíma aj čas pre porovnanie, keď sa pôjde po vlastných ale v podstate priamo hore. Nakoniec nás čakala ďalšia odmena, o nej ale už viac na MTHIKER. Cestou späť na nás vykukne aj prekvapenie a doslova vianočná atmosféra...

Prečo bikom aj behom?

Myšlienka mi napadla akosi spontánne, pretože ma bavia naozaj rôzne podoby naberania výškových metrov. A z dlhodobého hľadiska nie je nič lepšie, ako sa mimo sezóny zamerať na iný pohyb a nájsť si v ňom niečo pekné. A pri behu je krása v jednoduchosti, teda žiadna oštara s extra materiálom ako bike, či lyže, ktorú si rád vychutnávam. Len vy a kopec, ktorý treba zdolať. A teraz máme z Kráľovej hole skutočne pestrú trilógiu zdokumentovaných výstupov.

Či už pôjdete hore hocijakým spôsobom, dúfam, že sa mi na vás podarilo preniesť trochu môjho nadšenia. Pre mňa je to špecifické vďaka zážitkom z maratónu, vy si môžete napríklad počas konania Tour de France povedať, že idete zdolať slávny Mont Ventoux. Hlavné je, že nakoniec vyjdete hore...