„Načo taký veľký batoh ťaháš do Tatier?“ povedali…

„Predpoveď hlási poriadne oteplenie na sviatky, treba čo najskôr zbehnúť do Tatier a poťukať na ľady,” povedali si dve baby.

Silne pohltená predvianočným chaosom, z okna vidieť namiesto snehových vločiek kvapky a opäť aj tento rok prichádza myšlienka: „zase to bude samé blato”. Detské spomienky na snehové vločky či sánkovanie na Štedrý deň pohlcujú aktuálne vianočné dni plusovými teplotami. No v Tatrách tam čosi zamrzlo, pripadlo a v doline to aj lepšie drží.

Vianoce na blate?

Pozerám smutne na predpoveď, ktorá jasne tvrdí, že cez sviatky to nebude ani na lyže (cháp skialpy) a ani na lezenie v ľade. Ale ak by som vedela byť v Tatrách ešte tieto dni, niečo by sa tam ešte dalo poliezť vďaka minulotýždňovej perióde mínusových teplôt. No, ale s kým? Takto na rýchlo zháňať a obvolávať, to sa mi veru nechce. Zmierená s biednymi sviatkami zapínam podcast a kukám do neznáma. V tom mi zazvoní telefón a čuduj sa svete, konštelácia vesmíru zafungovala na výbornú. Veronika mi volá: „Za hodinku ideme (spolu) do Tatier, prespíme na Brnčale (Chata pri Zelenom plese) a ráno vyťukáme nejaký ten ľad.” Ani neviem ako a…

Konštalácia na výbornú

Za hodinu som sa zbalila. Hlavne, keď ide o lezenie, ide to akosi samo. Batoh väčší ako ja, ale kto nemá v hlave, má predsa v nohách, ako sa hovorí. No a patrične si vždy rada zoberiem aj 2 kusy terma, 3 kusy rukavíc či ohrievače, len aby som netrpela hore na štande. (Aj keď majú byť plusové teploty, ideme liezť na severnú stenu, takže nik ma nepresvedčí o lightovom výstroji).

Dolinou hore

Súvislá vrstva snehu po ceste na Brnčalku nám dovolila zobrať skialpy. Ťapkáme si s čelovkami s 15-kilovými batohmi plnými materálu a užívame si hvieznu oblohu. Občas stretneme smerovník, ktorý stále hlási akosi veľa minút. Po hodinke a pol stretáme prvého chatárskeho psíka, ktorý nám prišiel naproti. Sprevádza nás posledné minútky ku chate, kde nás čakali ďalší dvaja huňatí kamoši. Odkladáme lyže a s radosťou vchádzame do chaty odložiť náklad a ubytujeme sa. Čo by to bolo za návštevu Brnčalky, keby sme si nezadelili za odmenu legendárnu buchtu?

Opakovanie je matka múdrosti

Popritom si ešte opakujeme štandovanie v ľade, veď naposledy sme liezli pred rokom. Samozrejme, to nie je všetko, vždy sme chodili v partii, kde bol od nás niekto skúsenejší a silnejší, ale teraz sme až (len) dve baby, ktoré si povedali, že to takto už ďalej nejde a chcú liezť spolu. Psychologicky je ľahké ísť s niekým skúsenejším, lebo strach aj zodpovednosť sa automaticky prenáša z väčšej časti na neho a človek, ktorý nemá toľko skúseností, je v kľude a neuvedomuje si mnohé úkony, ktoré sa dejú počas celého lezenia.

My sme samozrejme pár rokov naberali skúsenosti, no a zajtra ich plánujeme nezávisle pretaviť do našich skutkov a očakávaní. Preto zahajujeme spánok v jednej z najkrajších izieb celej chaty, práve vďaka výhľadu na jednotlivé štíty od Kežmaráku po…

Ráno bez stresu

Z okna sledujeme kamošov, ktorí budú dnes liezť v severnej stene Kežmaráku nejaké mixy. Tri malé postavičky ťapkajú pod stenu a my si stále užívame teplo chaty. O chvíľu prichádzame dole na raňajky…. Dlho som nespala na vysokohorskej chate, ale tieto štandardy ďaleko presahovali moje skromné očakávania. Čakali nás doslova luxusné švédske stoly. S Veronikou ani nevieme, čo si vybrať, keď je toho tak veľa. Popri papaní sledujeme chlapcov v nástupe, ktorí sú raz nalezení v stene a o chvíľu všetci traja niekoľko metrov pod stenou, potom vpravo, potom vľavo, nechápeme, čo sa deje…..

Pobaliť veci a ide sa

Po výdatných raňajkách balíme batohy a časť vecí si nechávame na chate. Na lyžiach vyrážame pod stenu a konštatujeme, ako by to v tomto odmäku na pešo bola poriadna trápenka. Plán bol prísť k prvému ľadu vo Svištovke a postupne sa presunúť na ďalšie. Akosi šliapeme po chodníčku a stopa sa stráca. Nevieme nájsť cestu k prvému ľadu. Alebo vôbec nie je vytečený? To hádam nie, trošku poštrikujeme popod steny a hodnotíme, že tie, ktoré sme stretli, boli pekne vytečené, tak sa vraciame naspäť.

Ide sa na to, zlato

Vyzúvame lyžiarky, obúvame topánky, sedáky, mačky. Vešiame matroš, trošku sa napijeme, prehodíme laná cez plecia, cepíny do rúk a prvú dĺžku-nedĺžku školského ľadu si vyťapkáme len tak. Prichádzame k druhej dĺžke a hodnotíme, že zľava (ako aj niekto pred nami) to bude najschodnejšie. Vrtneme si štandík rovno do ľadu a naviažeme sa na laná (dvojičky). Prehodím si na nosičoch šróby na pravú aj ľavú stranu rovnako a expresky tiež.

Leziem, istím…

Prvú expresku mám v našom štande a po chvíli, ako sa hovorí metodicky správne, zakrúcam ešte jednu šróbu a cvakám expesku a lano. Ľad je výborný, nohy držia perfektne, občas sa kde-tu urobí nejaký ten ľadový tanier (po údere cepínom sa v danom mieste ľadu vo väčšom priemere vytvorí odštep vo forme kruhu), ale ide to ako po masle. Vyliezam nad ľad a do očí mi blysne krásny navŕtaný štand, kde zaštandujem. Vyťahujem laná, istím a Veronika dolieza.

A čo ďalej?...

Veď kto to kedy videl, aby v severnej stene bolo v decembri plus? To hádam ani tá stena nezažila…

Rozmýšľame, či ideme do 3. dĺžky, keďže v úvode sa nachádza skalné okno, ktoré je za normálnych okolností jednoducho preleziteľné, ale dnes je zatečené do 3/4 a prešiel by si tadiaľ len poležiačky a po skale by sme si to nevedeli odistiť, keďže nemáme friendy, hmm…, veď ešte len zahajujeme sezónu, nepotrebujeme to až tak hrotiť, haha. Štand si teda nechávame, zlaňujeme z neho pod 2. dĺžku a Veronika si ho ide natiahnuť tiež.

Tak a ešte raz a raz, …

Vyťapkáme ho opäť a do tretice, ako sa hovorí, si ho ešte dáme pravou stranou na udici (top rope - lano je už vytiahnuté). Veronika hore spojí laná na zlaňovanie až pod 1. dĺžku a už si zlaňujeme k veciam, kde sa prebalíme opäť do lyží a matroš z lezenia nabalíme do batohov. Ťapkáme si späť na chatu. Teda neťapkáme, tak trošku lyžujeme s pásmi, aby nás s tými veľkými batohmi nerozsekalo.

Kto to dnes vychytal?

Za chvíľu sme na chate, kde stretávame kamošov zo severnej steny Kežmaráku a po chvíľke konverzácie zisťujeme, že dneska sme vyhrali v doline najlepšie podmienky. Jedna trojica, ktorú sme ráno pozorovali totižto zlomila cepín aj prst a druhá bola osádzať štandy do Wéberovky (jedna z najkrajších línií na Kežmarák zo severu) a oni pre zmenu zažili totálny kaňoning a prišli úplne premočení. Veď kto to kedy videl, aby v severnej stene bolo v decembri plus? To hádam ani tá stena nezažila… Teplotná inverzia sa teda výrazne podpísala pod dnešné podmienky.

Jazdaaa

Dobaľujeme zbytok vecí, ktoré sme nechali na chate a za tmy sa púšťame dole dolinou. S tým batohom naberám kontinuálne rýchlosť a stehná ma už bolia od toľkého brzdenia. Z obavy, že oproti sa vyrúti nejaký ten turista či skialpinista… Veru aj stretnem nejakých, ktorí si mrmlú popod nos: „Načo taký veľký batoh ťahá do Tatier?” Tak ja vám poviem načo, haha…


Výzbroj na ľady:
prilba, lezecký úväz - sedák, hruďák , nosiče, expresky, slučky na štandy, šróby do ľadu rôznych veľkostí, topánky Scarpa 6000, lezecké mačky, laná dvojičky, istítko, karabíny , rep šnúra

Skialpová výzbroj:
lyže, lyžiarky, pásy, palice, (v prípade lavínového nebezpečenstva by tu bola) povinná lavínová výbava.

Výstroj:
ohrievače, termo, termo, rukavice, rukavice tenké, nohavice, páperka, bunda, izolačné nohavice.