Rozhovor: Martin Imrich alias Imroman – prvý MTBIKER Avenger

Prezradil Imro niečo, čo ste o ňom, jeho práci a o MTBIKER ešte nevedeli? Prebrať sme stihli aj jeho cyklistický „pravek" a pozreli sa do budúcnosti.

V sérii rozhovorov s „našimi” ľuďmi si podávame štafetu viacerí, ale Imra som chcel spracovať osobne. Je to moja „dvojička" zo severu, MTB „brat" cestného cyklistu, on má rád skialp a ja bežky, ja preferujem trenažér a on jazdenie v mraze. Jin a jang. Na druhú stranu obaja milujeme cyklistiku a zároveň máme veľmi podobnú pracovnú náplň, preto som vedel, že s vymýšľaním otázok problém nebude, pozor som si musel dať skôr na ich počet. Pred prvým úderom do klávesnice som si dal za cieľ, že z Imra vytiahnem veci, ktoré ešte na seba neprezradil, alebo sa o ňom bežne nevedia. A podľa mňa sa mi to podarilo.

Keď sa povie Imro, každý si hneď vybaví MTBIKER. Robil si v živote aj normálne práce?
Heh...po vysokej škole som 4 roky pracoval v MOBISe, teda v automobilovom priemysle. Svojím spôsobom dokonalý predstaviteľ korporátu znásobeného ešte kórejskou filozofiou – teda práca, práca, práca a nič iné. Mal som na starosti dodávky materiálu pre výrobnú linku. Ale hneď dodám, že šlo o skvelú školu do života. Stiahol som tam aj môjho kamaráta Lukáša a pracovali sme v jednom tíme. V podstate sme si tam spravili taký vlastný svet a z mnohých vecí si robili žarty, čo nám pomáhalo zvládať stres a všetko okolo. Chodili sme spolu aj liezť, alebo v zime skialpovať.


Navyše sme fungovali v 2 svetoch, teda v „office“ ale chodili sme aj na linky a do skladov. Jednoducho povedané, tieto svety sú veľmi odlišné a bolo potrebné vychádzať so všetkými, čo bola poriadna škola diplomacie v praxi. Aj tu bolo kopec skvelých ľudí vrátane Kórejcov, ktorí neplakali nad „systémom“, množstvom práce, či často neférovým ohodnotením, ale jednoducho robili, čo bolo potrebné. Možno som sa rozpísal na úvod viac než treba, ale vďaka tomu si, myslím, vážim slobodu a možnosti, ktoré mi MTBIKER ponúkol.

Vybavuješ si svoj prvý kontakt so značkou MTBIKER? Čítal si článok alebo niečo iné? Kedy to asi bolo?
Keďže sa už, myslím, môžem radiť do skupiny „skalných“ cyklistov, bolo to samozrejme fórum. Celý MTBIKER vznikol z komunity, ktorej základom bolo zdieľanie zážitkov, skúseností a všetkého možného, čo súviselo, ale aj nesúviselo s cyklistikou. Články zo začiatku neboli žiadne, resp. možno len pár a skôr informačného charakteru, nie ucelená tvorba. Tie sa objavili až neskôr.


Čo bol tvoj prvý príspevok na MTBIKER? Nájdeš ešte odkaz, existuje ešte vôbec? Ak nie, čo najstaršie od teba si vieme stále prečítať?
Ak nerátam nejaké tie príspevky vo fóre ale bavíme sa o článku, tak je to moja „epická“ reportáž zo Salzkammergut Trophy 2009. Keďže som prešiel len 30 km, epická je hlavne pre svoje počasie a možno trochu romantický a kvetnatý štýl písania.

...ale hovorím si, že ak to neskúsim, bude to potom robiť niekto iný a možno si budem búchať hlavu o stenu.

Bol som tam s kamarátom Robom, pršalo, potom snežilo, spali sme v stane, všade mokro a hlavne vôbec som nevedel, čo mám čakať od tej 200 km trate...len som sa díval okolo seba a predstavoval si, kade všade asi vedie. Jednoducho super dobrodružstvo. Aj tento zážitok bol svojím spôsobom kúskom skladačky, ktorý ma posunul ďalej. Odvtedy som začal písať už reportáže pravidelnejšie a tie boli základom, na ktorom som všetko „postavil“...


Ľahko sa povie, ísť si za svojím snom, ale na opustenie klasickej práce to chce „gule". Aj ty si s týmto bojoval? Čo ak by to s MTBIKER nevyšlo?
No, vtedy to bolo úplne iné ako teraz, pretože MTBIKER existoval len vo „virtuálnom“ priestore, čo ešte pred pár rokmi u mnohých mohlo vzbudzovať nedôveru. Akurát vtedy sa začali ale pokladať základy v Hrádku, čo bol rovnako signál, že sa to myslí ozaj vážne.


Ale hlavne som vedel, že Tomáš (cervo) je „kapacita“, realista a hovorí veci na rovinu. A keď mi hovoril, že na výplaty naozaj bude , išiel som do toho. Ešte teraz si pamätám, ako sme mali „pokec“ s Tomášom a Slavom po Súľovskom maratóne 2015 na gauči za krčmou, kde sme sa dohodli.


Ale rád by som doplnil, že mojím dôvodom na odchod z pôvodnej práce rozhodne neboli peniaze, ale flexibilita, voľný čas a stres. Je možné, že keby v MOBISE zaviedli funkčný flexibilný čas, možno by som ani neodišiel. No keď som chcel prísť o 2 hodiny neskôr (samozrejme, aby som mohol jazdiť, či lyžovať), prípadne naopak odísť skôr, potreboval som podpis od kórejského kolegu a oni podobný štýl príliš neuznávali – boli totiž v práci neustále. Práca bola ich životný štýl, „trčali” tam, aj keď nemali čo robiť. Kto niekedy robil v podobnej firme, vie, čo mám na mysli.

V sobotu boli často inventúry (a v sobotu bývajú preteky), navyše, než podpísali dovolenku, vždy sa pýtali prečo...čo je vás do toho. Takže neraz som si vymýšľal, že idem k lekárovi na kontrolu a pod., nech mám pokoj. Prísť z roboty, rýchlo na bike, v zime často potme. Vlastne v zime som robil všetko potme, od behu až po lyžovanie. Vedel som, že ak budem mať v budúcnosti rodinu, bude to problém a ja som jednoducho chcel hlavne čas na šport.


Celkom úsmevná je historka, keď som bol za dobré výsledky poslaný na týždeň do Kórey na akýsi „tábor“, kde sa proste chodí kade tade v skupinách, pcháte sa jedlom a hlavne pijete. Lenže vtedy bol práve Salzkammergut Trophy a tak som si vymyslel, že mám problémy so stredným uchom a nemôžem lietať...

No a veľkým dôvodom k zmene bol stres. Videl som, čo dokáže robiť s človekom, ako vás postupne požiera. Mali sme zodpovednosť za dodávky materiálu, čo v prípade „just in time” stratégie vždy zaváňa problémami. A tým najhorším bolo, ak sa zastavila linka. Neraz sme mali telefonáty v noci, že niečo chýba, prípadne mešká (počas 3-zmennej prevádzky). Neraz ma oblial studený pot, keď som si po skončení pracovnej doby rekapituloval, či sa na niečo nezabudlo.

Ako vyzerali tvoje začiatky v MTBIKER?
Príchod do MTBIKER nebol v štýle „všetci nabok, prišla hviezda“. Mojou primárnou úlohou nebolo robiť obsah, zo začiatku som býval na predajni a neskôr mi pristála zákaznícka podpora – dokonca som Tomášovi (cervo) spísal akcie, kam mám v pláne ísť, aby som mohol robiť aj víkendy. A určite viem, že tam bol nastavený limit na ich počet. Prípadné články a pod. som písal v podstate popri, prípadne aj po večeroch a pod. Ale začalo ich pribúdať, a tak neustále Slavo a Cervo diskutovali, kde ma je viac treba.

Nakoniec sme to rozdelili štýlom, že polovicu času budem na podpore a druhú polovicu dňa budem písať – samozrejme, pod písaním si treba predstaviť nielen obsahové veci, ale aj PR. Pamätám si, že v príprave na Sella Ronda HERO 2016, kde som zvíťazil v kategórii Hobby, som vstával o 5., o 6. šiel na bike a o 9. sedel už pri PC a odpovedal na „dotazy". A keď som prišiel, bolo tam neuveriteľne veľa nevyriešených „ticketov“ - tak sa hovorí všetkým možným otázkam od zákazníkov, dodávateľov atď. No už len fakt, že ma nikto nekontroloval, čo robím do 9:00, mi stačil k udržaniu motivácie.


Dalo by sa povedať, že zlom nastal s príchodom YouTube kanálu. Keď sa ma kolega Slavo pýtal, či chcem skúsiť točiť videá, neváham a odpovedám áno. Rozhodne nebolo mojím cieľom hrnúť sa pred kameru, ale hovorím si, že ak to neskúsim, bude to potom robiť niekto iný a možno si budem búchať hlavu o stenu. Pamätníci si možno zaspomínajú na naše úplne prvé video, čo bolo predstavenie modelu Cannondale Scalpel pred 5 rokmi.


Zistili sme, že to má zmysel a tým pádom som sa už definitívne presunul do tvorby. Samozrejme, aj tá už vyzerá inak a prešla vývojom, ale to by bolo zase na samostatný rozhovor, možno niekedy inokedy.

Čo by som rád zdôraznil a tu je myslím vhodný priestor - moja práca nie je o tom, že chytím kameru, natočím sa a potom „padla“. Samotné točenie je paradoxne najmenšia porcia času, oveľa viac zaberie príprava, premyslenie, komunikácia s ostatnými, aby sme všetko nerobili „hala-bala“, ale s nejakým účelom. Sú tu samozrejme články, prípadne také, ktoré video dopĺňajú a mám aj iné povinnosti súvisiace s ich kontrolou (po obsahovej stránke), sociálnymi sieťami (IG a FB), či marketingom.

Ono sa to nezdá, už len vymýšľať každý deň nejaké vhodné popisky k postom popri ostatných veciach je občas „na hlavu”. Najmä, keď viem, že nimi v podstate reprezentujem značku MTBIKER navonok. V podstate drvivú väčšinu vecí si stále robíme „inhouse“...


Navonok to u teba vyzerá ideálne, má práca aj negatíva?
Možno to poznáš na sebe, keď sa práca stane koníčkom. Zrejme najväčším negatívom je, že neexistuje medzi tým hranica, alebo inak povedané, že by ti zrazu „padla“ a máš na háku. Z toho plynie akási profesionálna deformácia.

Pre mňa asi najlepší spôsob, ako myslieť na iné veci okrem cyklistiky, pretože pri nich si vždy uvedomím, akí sme strašne maličkí a všetko ostatné dosť malicherné.

Idem na výjazd a stále čosi fotím, pretože využívam príležitosti. Vytiahne sa hmla, prší, padne sneh atď. – všetko sa časom niekde použije, väčšina fotiek, ktoré dávam na sociálne siete alebo do článkov, vzniká jednoducho počas výjazdov, nie je na to vyčlenená nejaká špeciálna hodinka. Neprídem predsa domov a nepôjdem znovu s úmyslom fotiť. Rovnako mi veľmi často beží hlava a neustále premýšľam, čo by som vymyslel, ako zrealizovať to alebo ono – najmä pred nejakými väčšími videami nemôžem dobre spávať, lebo mozog stále premýšľa nad scenárom, lokalitou, podmienkami a či to nakoniec vôbec bude dobré.

Hneď musím poďakovať mojej žene Lenke, ktorú som k nám tiež stiahol, lebo som sa už nemohol pozerať, ako sa „morduje" v klasickom pracovnom režime, kde tiež nepoznali hranicu. Nech máte akúkoľvek dobrú a flexibilnú prácu, potrebujete aj dobre „nastavenú“ ženu... najmä, ak vám pribudne člen rodiny.

Keď sme pri tých začiatkoch, k cyklistike si sa prečo, ako a kedy dostal?
Ako dieťa ma samozrejme bavilo voziť sa po dedine na bicykli, prípadne na ihrisko atď. Ale ak sa bavím o „skutočnej“ cyklistike, najväčší vplyv mal môj starý otec. Prišiel cez víkend, vytiahol ma niekam na bicykel (v zime lyže), aj keď ja som mal niekedy chuť skôr sadnúť k PC a hrať NHL alebo FIFU. Dnes sa len chytám za hlavu, keď si spomeniem, ako som chcel zaliezť do izby, pričom bol vonku krásny deň. Rovnako so mnou neskôr chodil po maratónoch, akciách, robil fotky, alebo aj točil videá ešte na klasickú kameru. Vymýšľal pre nás cyklodovolenky a robil také albumy, kde si dával dokopy rôzne informácie z týchto podujatí, vrátane fotiek.


Ďalším stupňom bolo, keď som sa pridal do partie. Vtedy sme bývali na Bulvári v Žiline a videl som, že na moste sa vždy stretáva partia a chodia na výjazdy. Už ani neviem kedy a ako som sa k nim primotal a bolo. Vtedy sa ešte nejako neriešilo, či ideme jazdiť trail, all mountain alebo gravel. Chodilo sa na dlhé výjazdy po okolí, terén, po asfalte späť, to bolo fuk. S Tomášom sme chodili aj po pretekoch a veľa som sa od neho naučil ohľadom MTB a jazdenia. Veľmi rád spomínam na tie časy a celodenné výlety, teraz je už všetko trochu iné.


Spomínaš si na svoj prvý poriadny bike? A aký bicykel bol pre teba „game changer”, spomínaš na nejaký nostalgicky doteraz?
Prvým poriadnym MTB bicyklom bol pre mňa modrý Amulet. Pamätám si, ako sme pre neho šli s mamou, babkou a starým otcom do Brna a cestou späť som si celý natešený vyšliapal stúpanie k hraničnému prechodu na Bumbálku v totálnej eufórii. Rovnako mám veľa spomienok na strieborný TREK 8000, ktorý som si postupne „ladil“ a tunil. Keď mi prišla RockShox Reba, ani som nespal, rovnako, keď mi v servise namontovali vytúžené kotúčové brzdy Avid.


A potom ma doslova spasili 29-palcové bicykle. Keď som prešiel na svoj 29 HT Stumpjumper od Specialized, ešte bol cítiť vo vzduchu poriadny otáznik a vtipy o „ukrajinách” boli bežné (rok 2011). O to viac ma teší rozhovor v ten rok na Salzkammergut Trophy s Garym Fisherom, otcom 29, kde sme si dobre pokecali o budúcnosti, ktorá sa aj naplnila.


No, ak myslíš gamechanger, bol ním zrejme môj prvý FS, konkrétne Specialized Epic, ku ktorému som sa dostal vďaka podpore Velosprintu. Dovtedy som bol v rámci techniky na tom dosť biedne, na pretekoch ma obiehali v zjazdoch len taký hukot. Ale Epic mi otvoril možnosti jazdenia v teréne, doslova ma ťahal aj na ťažšie chodníčky a tým išla postupne hore aj technika jazdy. Tým netvrdím, že človek potrebuje celoodpružený bicykel, aby sa posunul v jazdení, pre mňa bol hlavne impulzom k výberu náročnejšieho terénu...


Teraz jazdíš každú chvíľu niečo iné, máš doma naraz niekoľko strojov. Ak by si si musel nechať len jediný, čo by to bolo za typ?
Stále si myslím, že univerzálnosť XC bicykla ešte nebola prekonaná. Navyše s tým, ako sa zmenili geometrie, prišli teleskopky atď. Takže ak len jeden, bol by to FS so zdvihom 120/120, alebo aj 120/100, ako mám teraz na SUPe.

Čím viacej vecí človek má, tým je ich väčší „otrok". Čo ťa z údržby a servisu nebaví? Si pedant, či to s umývaním nepreháňaš?
Keď som začínal s pretekaním, okolo 2004, bol som schopný stráviť prípravou a „leštením“ biku aj celý deň. A to isté po pretekoch. Zhodiť reťaz, všetko dokonale pripraviť, štetcom odmastiť každý článok, jednoducho som mal koníček so všetkým okolo, vrátane servisu...rovnako ale bolo aj viac času a žiadne záväzky.

Teraz by som sa označil za praktika, s dôrazom na to podstatné. Chcem, aby všetko fungovalo, ale nie som pedant a nemusím mať všetko čisté ako do vitríny. Možno najlepšie je všetko vystihnuté vo videu o realite každodenného jazdenia.

Základný servis si, samozrejme, viem spraviť sám, ale tie náročnejšie úkony už nechávam servisu (výmena ložísk, pruženie atď.). Rovno ale dodám, že si stále dávam na materiál veľký pozor, takže tých návštev servisu veľa nie je.

Poďme k tvorbe obsahu, stále natáčaš videá a píšeš články, patríš do skupiny ľudí, čo stoja za sociálnymi sieťami. Kedy si objavil v sebe kreatívne vlohy? Tvoril si niečom aj pred MTBIKERom?
Neviem, čo si hovorila naša pani učiteľka slovenčiny, keď sa náhodou dozvedela, že sa živím aj písaním. Niečo ako...„On? Veď z diktátov mal vždy 3 alebo 4." A rozhodne mi nešli ani slohy a pod. Ale s príchodom FB som celkom často zdieľal nejaké zážitky z jazdenia, lyžovania, lezenia a pod.

...držím sa toho, že keď nie je čo povedať, niekedy radšej mlčím a viac počúvam.

Nejako som zistil, že mi to celkom ide a tiež ma to bavilo. Niečo zažiť a potom skúsiť ten zážitok sprostredkovať. Ale ak sa bavíme o tvorbe ako takej, začala v podstate aj spomínaným reportom zo Salzkammergut Trophy 2009. Potom som tuším 2 roky písal aj pre cyklistický magazín Cyklomag a vrátil sa znovu k MTBIKERu. No ak si všimnete články, prípadne sociálne siete, väčšina tých úspešných vecí bola postavená práve na sprostredkovaní zážitku…


Pravidelný divák zachytil tvoje slušné spevácke vlohy v rámci vianočných videí, máš ešte nejakú ďalšiu skrytú schopnosť, ktorou by si vedel prekvapiť?
Heh, to bola taká zábavka, ešte keď som chodil do školy a po nej na dlhé prechádzky so psom. Bral som si MP3, učil sa texty naspamäť a skúšal napodobňovať. Neverili by ste, ako vtedy beží čas.

Čo ale zrejme mnohých prekvapí, veľmi ma zaujíma fyzika, resp. jej časť – relativita a kvantová mechanika. Možno viete, že tieto teórie si v mnohých veciach odporujú, ale stoja za tými najúžasnejšími úkazmi vo vesmíre. Pozor, nečmáram si nejaké vzorce na stenu, to vôbec. Mňa hrozne baví si tie veci len predstavovať. Čierne diery, veľký tresk, diletácia času, zakrivenie časopriestoru, gravitácia, antihmota...strašne ma bavia dokumenty o týchto témach, filmy (ako napr. Interstellar) ale aj sci-fi knihy.

...základom, ktorý nikdy nesklame, je obsah – človek by mal chcieť (a vedieť) niečo povedať, nielen niečo zdielať aby zdieľal.

Pre mňa asi najlepší spôsob, ako myslieť na iné veci okrem cyklistiky, pretože pri nich si vždy uvedomím, akí sme strašne maličkí a všetko ostatné dosť malicherné. Trochu ma potom aj mrzí, do akej doby sme sa dostali. Na všetky tieto úžasné veci/teórie prišli ľudia svojou snahou, vedomosťami a intelektom. Dnes stačí nejaký „influencer“ s mobilom na WC a ľudia si myslia, že zem je plochá a ďalšie hlúposti, pričom ten istý človek využíva technológie, ktoré vznikli len vďaka vede. Som sa znovu vytočil.

Kto ťa pozná aj osobne, určite by ťa nenazval extrovertom. Ide to dokopy s tým, že pravidelne vystupuješ verejne?
No, niekedy si pripadám trochu viac ako extrovertný introvert. Ale držím sa toho, že keď nie je čo povedať, niekedy radšej mlčím a viac počúvam. Takže, možno nie som tak „kontaktný“, pokiaľ sa nerieši niečo konkrétne, kde mám už nejakú úlohu. Inak povedané, nie som človek, ktorého musí byť „všade plno“. Teda taký, čo musí stále niečo rozprávať alebo začínať konverzáciu aj bez nejakého dôvodu. Aj z toho dôvodu jazdím 99 % času sólo, jednoducho mi nevadí byť sám so sebou aj dlhší čas. O to viac si zase užijem, keď ideme spoločný výjazd napríklad s Jančim, kde sme nastavení na podobnej vlne…


Sociálne siete sú dnes veľký fenomén, natáčať videá môže úplne každý. Máš nejaké odporúčania pre ľudí s menšou praxou? Čo robiť alebo určite nerobiť pri tvorbe videí?
Ak niekto sleduje trendy v rámci tvorby, možno zistil, že tie sa neustále menia. A niektoré „moderné“ sa mi extra nepáčia, takže sa nejdem hrať na experta v tom, čo treba teraz robiť, aby ste „prerazili“. Stále si myslím, že základom, ktorý nikdy nesklame, je obsah – človek by mal chcieť (a vedieť) niečo povedať, nielen niečo zdielať aby zdieľal.

Napríklad náš MTBIKER Instagram som budoval od úplného začiatku. Snažil som sa ním motivovať ľudí k jazdeniu, informovať o tom, čo sa deje v rámci tvorby, upozorňovať na zaujímavý obsah, na ktorom pracujeme. A všetko trvalo pomerne dlhý čas, veľa ľudí chce výsledky okamžite. To je príklad „firemného“ profilu, ktorý už mám ale čoraz menej v rukách, pretože nie je v mojich silách obsiahnuť celú šírku MTBIKERu popri ostatných veciach a nemôže byť postavený len na mojich fotkách a zážitkoch. Navyše, ako som spomínal, trendy sa stále menia, ľudia chcú „funny obsah“, inak povedané, rôzne blbosti. Ja som skôr taký klasik a držím sa obsahu...

Sleduješ nejaké profily aj súkromne? Alebo sociálne siete konzumuješ len kvôli práci?
Cielene veľmi nie. Samozrejme, mám tam kamarátov, pozriem si, kde boli jazdiť a pod, napríklad na Strave. Snažím sa držať si prehľad v rámci IG a pod, čo je dôležité v rámci toho, aby bol človek v obraze. Ale že by som doslova konzumoval „storky“ a pod., či sa nejako aktívne zapájal, to nie. Mám pocit, že mi to potom zahlcuje „operačnú pamäť“ a ťažšie sa mi sústredí na to, čo chcem spraviť. Predsa len, dnes si človek pozrie, ja neviem IG a vidí, že ten lyžuje v Dolomitoch, ten bicykluje na Garde, ten je na Stelviu atď...Ale človek žije v realite, kde si treba vybrať a nedá sa chcieť zažiť všetko naraz. Myseľ mi potom behá kade tade a ja som človek, ktorého tzv. multitasking úplne zabíja. Samozrejme, občas si sadnem a začnem „šmejdiť“, takže netvrdím, že by ma to nevedelo pohltiť, čomu sa ale snažím už čoraz viac vyhýbať...

Aj mne ľudia často píšu, či cez Instagram alebo priamo cez MTBIKER portál, najčastejšie sa chcú poradiť, alebo niečo opýtať. Aký typ otázok dostávaš najčastejšie ty?
Ono tých kanálov je celkom dosť. Youtube, komentáre, súkromný IG, Strava a potom sa mi stane, že na niečo zabudnem v rámci súkromných správ na MTBIKER, či v maile. Takže sa chcem rovno ospravedlniť, že nie vždy reagujem načas. Ale veľmi často ľudia píšu ohľadom výbavy, bicyklov, chcú poradiť pri výbere, alebo chcú skúsenosti s nejakou konkrétnou vecou.

Ale čo ma veľmi teší, často sú tie správy ako poďakovanie za veci a obsah, ktoré robíme – napríklad, že začali vďaka nám jazdiť, alebo že objavili nejaké pekné stúpanie a pod. A aby sme nezostali len vo „virtuálnom“ svete, veľmi si vážim aj feedback v reálnom svete.

Naše rozhovory by mali odkryť aj veci, ktoré sa bežne na verejnosť nedostanú. Daj nejaké historky z natáčania. Či zábavné, alebo kľudne aj o tom, čo sa pokazilo. Poznáš to, škodoradosť…

...to, čo nás odlišuje, je fakt, že nám záleží na tom, aby sme nerobili len „shit“ s účelom predať čo najviac.

Môžme zostať pri videu, tam je asi najviac podobných situácií. My nemáme scenáristu, produkčného alebo ďalšie osoby, ktoré by hovorili čo a ako. V podstate naložím Adama do auta a všetko je na nás. Napríklad len nájsť nejaké vhodné miesto na úvod, aby to trochu vyzeralo, vie byť oštara...Pri videu, kde sme porovnávali cestný a horský bike, som bol už zúfalý. Všade niečo rozkopané, blato, ťažba, blížila sa tma, pretože sme šli neskôr pre dážď.

To človek len kuká spoza skla, snaží sa niečo nájsť a nadáva. Alebo klasické zákony schválnosti. Prídeme niekam, nachystáme všetko a príde nejaký kamión, prípadne ujco vo dvore začne píliť drevo a pod. Čo ma vie vytočiť, keď sa niečo snažím povedať a už neviem ako...najmä ku koncu, prípadne ak robíme viac videí naraz. Myslím, že Adam má veľa záberov, ktoré rozhodne nie sú hodné publikovania.


Teraz sme v zimnej časti sezóny, ja už som sa tešil na zmenu v podobe turistiky a behu, určite si dám aj nejaké MTHIKER videá a články. Ako vnímaš tento projekt, prečo si myslíš, že sa od začiatku hneď chytil?
Niekedy sa veci dejú z určitého dôvodu. Ešte pred pár rokmi som sa outdooru (najmä lezeniu) venoval najmä mimo leta možno viac ako cyklistike. Potom som si vybral, nech nesedím naraz na mnohých stoličkách a rovnako je aj času menej.


Predsa len ísť na bike je jednoduchšie, ako sa dohodnúť na lezení v Tatrách a tiež som chcel byť aspoň v niečom dobrý a nie robiť všetko a nič poriadne. Ale mám radosť, že sa mi v tom čase podarilo vyliezť aj 2 naše najväčšie severné steny - v podstate ľahké cesty, ale lezenie v severe je dosť špecifické (vďaka Vlado).


Samozrejme skialp, beh a turistika ostali stále veľkou súčasťou ako základ zimnej „prípravy“. Všetky tie športy, aktivity a zážitky v horách mi otvorili dvere a viem, o čom sú – rovnako poznám ľudí, ktorí sa tomu venujú a sú dobrí.


Aj z toho dôvodu bolo potom následné prepojenie pre ľudí uveriteľné, od čoho sa nám podarilo odraziť. Rovnako v podstate väčšina z nás má svoje napojenie na outdoor, ty napríklad rád bežkuješ, Adam je v horách tiež ako doma a pod. Narážam na to, že veľká časť „outdooristov“ sú v podstate aj cyklisti a do projektu sme vložili naše DNA. A o kvalite webu, či eshopu MTBIKER sa myslím už nemusíme baviť a to všetko sa dalo uplatniť. Následne prišli aj nové tváre, najmä nežnejšie pohlavie. Ale stále vieme, že nás čaká ešte poriadne dlhá cesta.


Vnímaš rozdiel v tvorbe pre MTBIKER a MTHIKER?
Samozrejme, ak odrátam prostredie a aktivity, čo je myslím jasné, tak ten rozdiel nie je veľký. Veď načo vymýšľať znovu koleso. Ale MTBIKER začal už pred X rokmi a za ten čas vybudoval svoju komunitu, čo nás v prípade outdooru a „necyklistov“ ešte len čaká...


Pekne sme si zaspomínali, pozrime sa teraz na prítomnosť a možno aj kúsok do budúcnosti. Ako vidíš MTBIKER aktuálne? Je to eshop, portál s obsahom alebo hlavne komunita ľudí?
Ja stále tvrdím, že najlepšou definíciou MTBIKERu je multimediálny portál. Nedá sa vyčleniť len jedno, pretože bez toho by celok nefungoval. Vďaka eshopu môžeme podporovať komunitu, externých redaktorov, tvoriť vlastný obsah z dlhodobého hľadiska, podporovať podujatia, udržiavať web, fórum atď. Ten skutočný kolobeh a prepojenie človek uvidí, až keď sa do toho ponorí hlbšie.

MTBIKER je úspešný príbeh, čo si myslíš, že za tým stojí? Nezainteresovaný to môže vnímať tak, že bol jednoducho len prvý. Či je to hlavne o ľuďoch, že mal šťastnú ruku pri ich výbere? Alebo to je úplne iná vec?
Ja si myslím, že to, čo nás odlišuje, je fakt, že nám záleží na tom, aby sme nerobili len „shit“ s účelom predať čo najviac. Ani by ste neverili, koľko sme mali stretnutí a mítingov, kde sme riešili, čo na to bude hovoriť komunita, prípadne analyzovali konštruktívnu kritiku („hejtovanie“ už ale neriešime, to je tiež jedno z poučení). Samozrejme, dôležitý je business, ale nikdy sme nešli len za tým, aby sme predali viac a bodka. Ak sme mali viac, snažili sme sa ďalej investovať, rozširovať spolupráce, skvalitňovať web, tvorbu, priniesť nových ľudí a všetko okolo.

Myslím, že náš CEO Tomáš, alias Cervo má veľkú zásluhu v nastavení filozofie...teda robiť veci efektívne ale poriadne. A potom zase Slavo, s ktorým sme spolu začínali v rámci editórialneho tímu (ešte pred ním bol chvíľu Martin Vojtuš, pozdravujem ).

...základom dobrého tvorcu z dlhodobého hľadiska je podľa mňa schopnosť byť univerzálny.

Vždy sme sa snažili niečo ľuďom na oplátku priniesť a prezentovať dobre značku MTBIKER. A samozrejme Martin, alias boo_boo, ktorý je šikovný obchodník, má prehľad a vie, čo treba. Všetky strany rovnice boli pekne vyrovnané...samozrejme okolo je množstvo šikovných ľudí, programátori, ľudia v sklade, na predajniach atď., ale nejdem menovať teraz všetkých, čo by bol veľmi dlhý zoznam. Spomenul som najmä zakladajúce kamene.



Nechám na tebe, ako máš chuť byť otvorený, ale čo je pre teba tá najdôležitejšia esencia MTBIKERu?
Myslím, že niektoré časti tej esencie som už spomenul vyššie, no ak by som mal vybrať to hlavné, bude to zrejme komunita. Komunita ľudí, ktorí majú radi šport, radi si o ňom čítajú, inšpirujú sa navzájom, investujú do svojho koníčka a ten im zase robí radosť a pomáha zvládať každodenné starosti.

A nech to nevyzerá, že si tu len nahrávame a chceme sa navzájom potľapkávať po pleciach, vedel by si povedať veci, kde by firma mohla ešte viacej zabrať? Prípadne to vztiahni na seba, na čom máš chuť sám zapracovať?
Myslím, že momentálnou výzvou pre celý MTBIKER bude nastaviť takú formu obsahu a komunikácie, ktorá osloví rôzne kategórie. S tým samozrejme „bojujeme“ už dlhšie, no posledné roky priniesli do cyklistiky množstvo nových ľudí. A každá skupina má trochu odlišné predstavy o tom, čo by ich zaujímalo – teda, ak niekto jazdí 20 rokov, má väčšinou iné požiadavky ako ten, čo sa k nej dostal nedávno. Ak chcete rásť, treba osloviť aj ľudí, ktorí nejazdia ale mohli by, ak by mali správny podnet – predstavte si vašu mamu, uja, tetu, ktorí by nemuseli napríklad chodiť všade len autom a taký ebike by im mohol otvoriť nový svet.

Navyše, za posledné roky sa cyklistika riadne rozvetvila na rôzne skupiny...cesta, XC, trail, gravel, enduro, zjazd atď. Ešte pred rokmi boli v podstate kategórie len 2 – cesta a MTB. Rovnako si môžete všimnúť, že pre každú disciplínu sú čoraz špecifickejšie doplnky a všetko okolo. V podobnom duchu budú potom ľudia možno hľadať aj ten „svoj“ obsah, čo bude veľmi náročný mix.

Ešte smerom k budúcnosti, ja som mal minulý rok 40 rokov, ty nemladneš tiež. Mali by sme si vychovávať mladých tvorcov, nových Imrov a Cepov. Vnímaš aj toto? Hľadajú sa aktívne mladé talenty?
Tu si myslím, že nejaká forma konkurzu nie je cesta, aj keď niekedy „motyka vystrelí"...tuším ty, Cepo, si s k nám dostal na „inzerát“. Teraz narážam najmä na video, kde je všetko trochu špecifické a komplikovanejšie. Väčšinou to býva tak, že sa niekto časom objaví na základe odporúčania v štýle „poznám jedného kamaráta“, dostaneme tip od komunity, prípadne si ho všimneme.

Ako by vyzeral dokonalý kandidát na nového MTBIKER alebo MTHIKER tvorcu?
Mám trochu pocit, že dnes je odlišná doba ako pred pár rokmi. Veľa ľudí si myslí na základe sociálnych sietí, že sa stačí odfotiť, niečím zaujať, alebo len dobre jazdiť a môžu robiť obsah vo veľkom. Ale základom dobrého tvorcu z dlhodobého hľadiska je podľa mňa schopnosť byť univerzálny. Mať svoj vlastný „štýl“ a názory, ale je dôležité vedieť sa prispôsobiť novým veciam a pracovať komplexne, nie s klapkami na očiach. A veľmi dôležité je podľa mňa tiež, aby ten človek športom „žil“. Ľudia hneď vycítia, či im to hovoríte od srdca a na základe skúseností, alebo sa na niečo len hráte.


Posledná otázka, máš nejaký nesplnený sen alebo projekt, ktorý by si rád uskutočnil?
Väčšinou si každý rok niečo nájdem, už čoskoro rozbehnem jednu sériu, na ktorú sa veľmi teším a bude výzvou vo viacerých oblastiach.

Takým mojím „všeobecným“ snom z hľadiska cyklistiky je prianie, aby ľudom z toho všetkého úplne nepreplo. Teda, že základom bude vždy radosť z pohybu a nezmizne chuť občas vystúpiť aj mimo komfortnú zónu. Myslím, že práve v nej sa formuje charakter. A všetko to „pozlátko“, ako sociálne siete, lajky a views budú nadstavbou, prípadne odmenou. Jednoducho, nebudú tvoriť samotnú podstatu.

Prekvapil ma Imro svojimi odpoveďami, alebo to bol klasický on? Podľa mňa z každého trochu. Veľa vecí, čo na seba v rozhovore prezradil, som ani ja nevedel a zároveň som si užil jeho typický štýl, keby som po dočítaní článku zavrel oči, vidím ho pre sebou. Neviem ako vy, ale ja mám pocit, že pokiaľ bude Imro Imrom, tak MTBIKER a svet okolo neho sa bude krútiť ďalej tak, ako sme zvyknutí a páči sa nám to. Imro, ďakujem za rozhovor a buď aj naďalej svoj!

Spoznaj našich ďalších kolegov

• Začať to môže aj brigádou, Matej je dobrý príklad
• V Hrádku si našla prácu i lásku Henrieta Masárová
• Jozef Dodo Ondič - o tovar na shope je postarané majstrovsky
• Z džungle veľkomesta, cez Vietnam až do Hrádku - Jaro
• Keď je bicykel tvoj najlepší kamarát - Andy
• MTHIKER a outdoor očami Andrei
• Blondína z Londýna alebo aj žena hôr Veronika
• Turistika, bike, skialp, bežky… a to nie je všetko u Mirky
• Najvernejší hrádocký brigádnik Erik
• Prečo treba dizajn webu meniť a zlepšovať, porozprávala Karina
• Fotí, natáča, športuje. Ako si žije svoj sen Marek „Švaco”?
• Poradí aj na základe vlastných skúseností - bikerka Denisa
• Skladové priestory má pod palcom Josty
• Filozoficky založený IT guru Michal Ráchela