Rozhovor: Janka Keseg Števková - definícia lásky k cyklistike

Na štarte prvých pretekov stála ako 20-ročná. Absolvovala tri olympiády. Vyhrala desiatky titulov SR naprieč rôznymi disciplínami, nechýba jej chuť naďalej trénovať, pretekať, vyhrávať.

Cyklistika sa dosť výrazne tvári ako mužský šport. Na Slovensku sa o ženách - cyklistkách - dozvedáme často iba v rámci lokálnych združení či až na štarte pretekov. Pritom tu máme dámy, ktoré si zaslúžia minimálne takú istú pozornosť ako cyklisti. Rozhovor s Jankou sme už na našich stránkach mohli čítať, no téma bola zameraná na trénovanie a materstvo. To je samozrejme téma, ktorá si zaslúži sama o sebe rešpekt a uznanie. Ja som náš rozhovor smeroval hlavne na cyklistiku, kde má skúsenosti snáď na napísanie knihy, ak nie rovno encyklopédie. Má za sebou skvelé umiestnenia na veľkých podujatiach svetového aj európskeho formátu. V rozhovore sa dozviete aj o jej prípravách na Cape Epic či Jankin pohľad na zmeny v cyklistike za 30 rokov pretekania.


Janka, na úvod vám chcem poďakovať za čas. Sú to štyri roky, čo som naposledy čítal rozhovor s vami na MTBIKER.sk. Medzitým pribudli noví čitatelia, resp. mnoho ľudí cyklistiku na Slovensku až tak nesleduje, tak by som sa opýtal na začiatok, kde začala vaša cyklistická „púť“, ako ste sa k bicyklom vôbec prepracovali?
Počas štúdia na vysokej škole v Poprade som sa zoznámila s partiou ľudí, ktorí sa venovali horskej cyklistike. Jedným z nich bol aj Tomáš Legnavský, s ktorým som pri cyklistike ostala dodnes. Tvorí moje klubové zázemie, spolu trénujeme. Prvé preteky som absolvovala v roku 1996 na požičanom horskom bicykli GT Timberline, o dve čísla väčšom, na akom jazdím teraz. Mala som 20 rokov a boli to preteky lyžiarskych inštruktorov v Starom Smokovci.

V tom čase bola horská cyklistika na Slovensku len v začiatkoch. Dopredu išiel najmä vývoj bicyklov. Začínala som na 26-palcovom CrMo bicykli Marin Eldridge Grade s pevnou vidlicou, s prevodmi 3x9, cantileverovými brzdami a pedálmi s košíkmi. Na bicykel mi prispeli rodičia z predaja marhúľ z našej vinice, s ktorými som im cez leto pomáhala. Dodnes bicykel vlastním. Je pojazdný a slúži mojej rodine, keď si chce ísť niekto zajazdiť.

Máte nejakú spomienku na juniorské/dorastenecké obdobie? Ktorá bola najintenzívnejšia?

Štartovala som aj na prvých oficiálnych MS v MTB maratóne vo švajčiarskom Lugane pred 20timi rokmi.

V mladosti som hrávala basketbal.

Ako každé dieťa som túžila mať bicykel. Keď som mala desať rokov, doniesol mi ho „Ježiško.“ Oranžový Pionier s obrovským sedadlom, kde sme sa vedeli posadiť dvaja a vozili sa po sídlisku. Počas prázdnin zase u starej mamy. Kolesá sme vylepšovali farebnými drôtikmi namotanými na špiciach. Môj bicykel mal aj obrovské spätné zrkadlo a krásne odrazky.


V akom ste momentálne tíme? Kto ho tvorí?
Zastrešuje ma občianske združenie Outsiterz, ktoré má vo svojom portfóliu okrem cyklistického oddielu aj oddiel Ultimate frisbee. Cyklistický oddiel združuje nadšencov, ktorí zdieľajú podobnú vášeň pre cyklistiku ako ja a chcú si zapretekať doma či v zahraničí na cyklistických podujatiach, kde je potrebná cyklistická licencia. Preto sme registrovaní v cyklistickom zväze.

Hosťovanie plánujem v cyklistickom klube Borisa Horvátha zo Skalice, prisľúbila som pomoc pri realizácii projektu ženského cestného tímu. „Môj tím“ tvoria priatelia a rodina, podporujú ma a vytvárajú potrebné podmienky a priestor pre moju činnosť v spojení s mojimi materiálovými sponzormi. Pomáhajú v depe počas pretekov, servisujú bike. Spolu športujeme.


Jazdíte MTB, cestu aj cyklokros. Je to pomerne široký záber, aj keď ide stále o cyklistiku, každá má svoje špecifiká. Prečo taký široký záber aj na súťažnej úrovni, a nie napríklad len jedna disciplína a ostatné ako doplnok cez „off season“ či tréning?

Chcem trénovať, pretekať, vyhrávať.

Mojou hlavnou disciplínou je horská cyklistika, cross-country. Postupne k nej pribudol MTB maratón. Štartovala som aj na prvých oficiálnych MS v MTB maratóne vo švajčiarskom Lugane pred 20timi rokmi. Začali sa postupne jazdiť aj etapové MTB preteky. Jednu dobu sa dokonca organizovala aj MTB verzia populárneho Paríž-Roubaix, ktorú som si tiež vyskúšala. Finišovalo sa na rovnakom velodróme, len pár hodín pred dojazdom cestnej klasiky. Dnes sa už rozdiely medzi cross-country a maratónom zväčšujú, túto kombináciu zvládnu len niektorí.

Moja kombinácia viacerých disciplín v sezóne vychádza aj z toho, že nie som členkou profesionálneho tímu alebo štátneho športového strediska, zameraného na niektorú z disciplín. Program si tvorím sama. Kombinácia disciplín mi zabezpečuje pestrosť a vytvorenie pretekárskeho programu pri nižších nákladoch bez potreby veľkého cestovania.


Cestná cyklistika je prirodzenou súčasťou tréningu. Posledné roky mám viac priestoru aj na štarty v Slovenskom pohári v cestnej cyklistike, ktorý som v sezóne 2021 celkovo vyhrala.

Cyklokrosom si spestrujem jazdenie na jeseň. Na cyklokrosových Majstrovstvách sveta 1999 v Spišskej Teplici ženy ešte nepretekali. Kategória žien bola do programu tejto cyklistickej disciplíny zaradená ako posledná. Verejnosť si cyklokros často mýli s horskou cyklistikou.

Typom bicykla cyklokros pripomína novovzniknutá disciplína gravel. Sama som zvedavá, ako sa bude táto disciplína formovať a vyvíjať. Prvé majstrovstvá Slovenska v Šamoríne boli ovplyvnené neskorým termínom a chladnejším počasím. Dojmy našich pretekárov z tejto disciplíny môžu byť skreslené.

Pretekov MTB cross-country na Slovensku postupne ubúda. Vytratili sa menšie cross-country poháre a ligy. Slovenský pohár tvorili minulý rok štyri preteky. Aj to je jedna z príčin, prečo kombinujem viacero disciplín.

Ak by ste si mali vybrať jednu disciplínu, ktorá by to bola a prečo?
Moja orientácia na horskú cyklistiku od začiatku je správnou voľbou. K pretekaniu nepotrebujete v horskej cyklistike podporu veľkého teamu. Trávite tu viac času mimo cestnej premávky, v prírode.


Aké sú možnosti na Slovensku a čo to obnáša, dostať sa k pretekaniu na tej najvyššej úrovni pre ženy? Pýtam sa, pretože okrem UCI XCO/DH sú preteky žien akosi v mediálnej „hmle", čo je škoda. Súboje sú často napínavejšie, výsledky tesnejšie práve u žien…
Na Slovensku sú možnosti zapretekať si. Niektoré sú zastrešené pod hlavičkou národnej federácie. Pre účasť na týchto podujatiach je potrebná cyklistická licencia. Veľa podujatí, ako sú časovky, maratóny, lokálne cross-country preteky, alebo iné podujatia, tento status nemá. Licencia nie je potrebná. Stačí vlastniť bicykel, mať financie na štartovné a dopravu a môžete pretekať počas celého roka. Cyklistika je individuálny šport. Nepotrebujete kolektív, umelo vybudovanú športovú infraštruktúru. Každý si vie nájsť tú svoju súťaž. Slovenskí cyklisti v drvivej väčšine pracujú v amatérskych podmienkach a médiá amatérsky šport bez senzácií nezaujíma.

Dnes sa stretávame často aj s pojmom „mental coaching“, používate aj vy mentálnu prípravu pred pretekmi alebo počas sezóny?
Ako žena, cyklistka, zo Slovenska riešim elementárne podmienky a odpovede na otázky typu: Budem mať čas na tréning? Ako a za čo sa dostanem na preteky? Vydajú mi ušetrené financie na sústredenie a materiál? Čo sa stane, ak zlomím rám alebo kolesá? A podobne. Chcem trénovať, pretekať, vyhrávať. Moje mentálne nastavenie je dobré a vytvárajú ho každodenne aj ľudia okolo mňa. S mojím nastavením a motiváciou som spokojná. Sú to viac podmienky pre šport, ktoré ma dennodenne trápia a sčasti ubíjajú.

Verila som, že výsledky a výkonnosť sú pre lepšie podmienky vo vrcholovom športe rozhodujúce. Časom som zistila, čo sú reálne prekážky v slovenskej cyklistike. Chýba aj empatia, odbornosť, objektívnosť, stretávam sa so závisťou a podrazmi.
Minulý rok nebol výnimkou. Nikdy mi však neprišlo na um s cyklistikou skončiť. Je mojím relaxom a vyplnením voľného času. Negatívne okolnosti paradoxne posilnili moju psychickú odolnosť.


Máte niektoré obľúbené preteky či trať, ktorú si nikdy nenecháte ujsť - v zahraničí a u nás?
Rada som jazdila preteky rakúskeho a českého pohára. Sú relatívne blízko, majú dobrú organizačnú úroveň a slušnú konkurenciu na štarte. Samozrejme obľubujem trate, na ktorých sa mi darí dosahovať najlepšie výsledky. Favorita medzi traťami nemám. Dobrý pocit z trate a pretekov ovplyvňuje veľa faktorov. Ľudia a fanúšikovia okolo, samotní pretekári, prístup organizátora, rozhodcovia. Aj na „jednoduchej” trati vieme zažiť parádne preteky s atmosférou. Posledné roky jazdím domáce podujatia. Sú ľahšie dostupné či logisticky, alebo finančne. Snažím sa promovať mojich reklamných partnerov u nás na Slovensku. Byť aktívna v našej komunite, prilákať čo najviac ľudí k rekreačnej cyklistike.

Aké sú vaše plány na najbližšiu sezónu?
S Martinou Krahulcovou plánujeme Cape Epic a domáce podujatia. V súčasnej dobe pracujeme na tom, ako si tieto akcie finančne zabezpečiť.


Absolvovali ste Cape Epic v Juhoafrickej republike už niekoľkokrát. Aké ste si odtiaľ odnášali dojmy a ako hodnotíte tieto preteky?
Cape Epic som prvýkrát absolvovala v roku 2008 s Tomášom Legnavským na 26-tkovom hliníkovom bicykli Koba v kategórii Mix. Preteky merali 990 km, mali 8 dní a nastúpali sme 19 900 metrov. Bolo to dovtedy moje najnáročnejšie podujatie, ktoré som absolvovala.

Cape Epic sú preteky dvojíc, v tom sú výnimočné. Musíte byť zohratí a patrične k sebe tolerantní. Epic preverí fyzické sily aj psychiku. Je potrebné jazdiť rozumne, vyvarovať sa zbytočných chýb, defektov či iných technických problémov.
Odvtedy sa bicykle zdokonalili a Cape Epic prešiel vývojom tiež. Zlepšila sa organizácia, zmenili sa trate, ale gro ostalo.

Na Cape Epic som sa vrátila ešte trikrát. V roku 2015 som sa s Juhoafričankou Yolandou de Villiers umiestnila na 3. priečke. Rok 2016 už nebol z pohľadu umiestnenia taký úspešný, ale samotným dokončením pretekov som sa zaradila do prestížneho klubu Amabubessi. Minulý rok sme boli s Martinou Krahulcovou prvou ženskou slovenskou dvojicou na štarte Cape Epic. Preteky sme dokončili na šiestom mieste. Sú to jedinečné a náročné preteky, na ktoré sa človek rád vracia. Aj Tour de France sleduje veľa ľudí, no skutočnú náročnosť spoznajú len samotní pretekári.


Cape Epic je finančne náročný, minimálne tak, ako preteky samotné. Je možné sa dozvedieť nejakú výslednú sumu celého tímu?
Priame náklady na tieto preteky je jednoduché zrátať. Tvoria ich letenky (cca 800 € na osobu), 6 nocí v stane s plnou penziou je v cene štartovného (7500 USD za tím). Miesta pre Cape Epic sú limitované na cca 1 000 účastníkov a štartovné je väčšinou vypredané na rok dopredu. Ubytovanie, strava, požičanie auta je v podobnej cenovej hladine ako na Slovensku. Záleží, na ako dlho tam vycestujete, aký štandard si doprajete.

Výsledná celková suma pre účasť tímu v pretekoch Elite na Cape Epic je nevyčísliteľná. Predstavte si, že si chcete zahrať v hlavnom turnaji na Australian Open v tenise. Nebude to stáť len výlet do Austrálie a odmenu pre trénera. Budete na sebe musieť niekoľko rokov zamakať, investovať čas aj peniaze dlhodobo, aby ste sa dostali na potrebnú úroveň, nadobudli skúsenosti. To si treba uvedomiť pri každých pretekoch, na ktorých štartujete.

Ako vyzerá taký deň pretekára na Cape Epic?
Cape Epic sa koná v marci. V Juhoafrickej republike končí leto a dni sú kratšie. Vstávate o pol piatej, nasledujú raňajky, príprava pitného režimu a traťoviek na etapu, presun na štart. Rozcvička je ešte za pološera, štart je približne polhodinku po východe slnka. Nasleduje hlavný program dňa, preteky. V cieli potom prehodíme pár slov s ostatnými pretekármi o zážitkoch z jazdy. Podelíme sa s Tomášom o informácie z priebehu etapy, o pocity a o stav bicyklov. Čaká nás tu aj občerstvenie, jedlo po dojazde. Bicykle sa odnesú na umytie. Zabezpečuje ich oficiálny servis alebo váš mechanik. Nasleduje presun na ubytovanie, večera, odpočinok, príprava na ďalší deň. Čas zrazu beží rýchlejšie, ako inokedy.



Koľko ľudí vo vašom prípade tvorí tím, aké sú jeho úlohy - mimo vás pretekárok?
Náš tím pre Cape Epic 2022 bol trojčlenný. Úlohy sme si v rámci tímu delili. S Martinou sme mali na starosti tú hlavnú úlohu, zvládnuť preteky až do konca s čo najlepším výsledkom. Tomáš Legnavský zabezpečoval formality okolo. Plánovanie, logistiku a služby priamo na pretekoch. Vzájomná pomoc je základ tímového úspechu.

Absolvovali ste aj niekoľko olympiád, čo je pre športovca asi vrcholným podujatím počas kariéry. Ktorá z absolvovaných bola pre vás tá „top“?
Mám za sebou štart na troch OH, Atény 2004, Peking 2008 a Londýn 2012. Na Olympiáde v MTB cross-country žien štartovalo len 30 pretekárok. Od roku 2020 počet upravili na 38. Kvalifikácia je náročná. Účasť na OH bola výsledkom všetkých pretekov, ktoré som absolvovala v klasifikačnom období. Samotná skutočnosť, že stojíte na štarte, je výnimočná. 21. miesto z OH v Londýne si cením.


Na akom bicykli resp. bicykloch momentálne jazdíte? Máte nejaké preferencie?
Minulý rok som sa vrátila k švajčiarskej značke KOBA, na ktorej som štartovala na OH v Aténach 2004 a Pekingu 2008. Som rada, že som súčasťou zastúpenia tejto značky na slovenskom trhu. K dobrým výsledkom potrebujete porovnateľný alebo lepší materiál, ako má konkurencia.

Používam model horského celoodpruženého biku KOBA Sentiero C3 vo verzii so 100 mm zdvihmi. Je to obratný bike a každý kus sa stavia individuálne podľa požiadaviek zákazníka. Bike aj tento rok doplnia komponenty mojich materiálových sponzorov.

V začiatkoch stačila k úspechu dobrá kondícia. Dnes už to tak jednoduché nie je.

Jazda na bezdušových pneumatikách je v horskej cyklistike štandardom. Karbónové kolesá Podium SRD od NoTubes, priekopníka vo svete bezdušových ráfikov, fungujú v tomto smere skvele. V spojení s pneumatikami Mitas som sa na systém mohla stopercentne spoľahnúť či už v náročných etapových pretekoch Cape Epic, alebo na cross-country tratiach, maratónoch.

Ku komfortu a rýchlej jazde mi pomáhajú aj ďalšie „drobnosti“, ktoré ma udržujú v spojení s bicyklom. Pedále Eggbeaters od Crankbrothers, tretry Northwave. Spolieham sa na brzdy Magura. K dispozícii mám aj teleskopické sedlovky Magura Vyron a Crankbrothers Highline.

Používam okuliare a prilbu Alpina, doplnky od značky Force, cyklokomputer a pumpy Lezyne, prevodníky Absolute Black, reťaze KMC, náradie Parktool. Materiál mi zabezpečuje slovenský distribútor a predajca, firma SLOGER. Výživu mi dodáva Ivan Dvořák, ktorý je distribútorom športovej výživy Penco na Slovensku. Dresy a oblečenie mi dodáva Nyna. Spolupracujem s Mirom Ondrušom z Maraton.bike. V sezóne 2023 zastreší aj Martinu Krahulcovú. Naše snaženie na Cape Epic finančne podporil pán Martin Čupka zo spoločnosti Partners. Podporila nás aj firma Het a Centex, spolupracujme so spoločnosťou 8Capital z Malajzie. S cestným tímom budeme mať k dispozícii bicykel francúzskej značky Time na kolesách českého výrobcu Kastar.

Vážim si podporu mojich materiálových sponzorov. Nájsť si reklamných partnerov a sponzorov jednoduché nie je.


Počas vašej kariéry došlo a stále dochádza k zmenám v technike aj v náročnosti tratí. Ako ste reagovali na také veľké zmeny? Z 26” na 29” kolesá, z trojprevodníka na jednoprevodník, teleskopická sedlovka… Ako vnímate rozdiely medzi tým, čo sa jazdilo, napríklad na vašej prvej olympiáde a čo sa jazdí dnes, na XCO okruhoch?
Za 30 rokov sa najvýraznejšie posunula technika a vybavenie. Zmenilo sa v podstate všetko. Začínala som na bicykli značky MARIN, bez odpruženej vidlice, na ráfikových brzdách. Bicykle sú teraz celoodpružené, brzdy diskové, pneumatiky bezdušové. Karbón ako materiál vytlačil hliník. Na mnohých súčasných pretekárskych bicykloch je už toľko „elektriny", že by sme ich mohli nazvať aj elektrobicyklami. Na Olympiáde v Londýne 2012 som súťažila ešte na bicykli s 26” kolesami. Od roku 2013 pretekám na bicykli s väčšími 29” kolesami.

Veľkým vývojom prešiel aj samotný športový aspekt. Preteky sa výrazne skrátili, vzrástla technická náročnosť tratí, atraktivita pre divákov. V začiatkoch stačila k úspechu dobrá kondícia. Dnes už to tak jednoduché nie je.


Čo by ste odkázali alebo ako by ste povzbudili začínajúce cyklistky?
Cyklistika je časovo a finančne náročný šport. Samotný talent nestačí. Chce to silné zázemie, vytrvalosť. Nie je to až tak otázka veku, skôr podmienok. Dôležité je poznať svoje pocity a reakcie po tréningu. Pracovať na tom, čo vám nejde a rozvíjať to, v čom ste dobrí. Stanoviť si reálne ciele. Nebáť sa vyjadriť svoj názor. Nerobte cyklistku kvôli druhým. Šport a cyklistika je o radosti a zábave. Slnko ráno vyjde a večer zapadne či vyhráte, alebo prehráte. Vzdelávajte sa. Nekopírujte druhých. Nájdite si vlastnú cestu a systém. Učte sa od skúsenejších a lepších. Každý z nás je jedinečný. Aj keď dvaja robia to isté, výsledok bude vždy iný. Víťaz môže byť len jeden.



Keďže sme MTBIKER a bicykle nás bavia, ako vyzerá vysnívaný bicykel Janky Keseg Števkovej?
Ak by existoval jeden bike na všetky disciplíny, tak taký, čo sa sám umyje a namaže.

Všetky bicykle, na ktorých som jazdila, mi priniesli veľkú radosť a veľa zážitkov. Na kvalitnom bicykli alebo na bicykli, ktorý sa vám páči, sa určite ide ľahšie, príjemnejšie. Vysnívaný bicykel nemám. Zážitok tvorí samotná jazda. Farba a cena bicykla sú pre mňa nepodstatné.

Ďakujem za rozhovor, Janka a prajem hlavne zdravie, veľa ďalších skvelých zážitkov a úspechov v živote aj na dvoch kolesách.

Zdroj fotografií: archív Janka Keseg Števková, Tomáš Legnavský, JM Photo Ján Melicher