El Teide – najdlhšie súvislé stúpanie v Európe

Stúpanie na sopku v srdci Tenerife musí byť na „bucket" liste každého cyklistického nadšenca.

Vlny Atlantického oceánu príjemne šumia v pozadí, nemeckí dôchodcovia na terasách s nádherným výhľadom na západ slnka popíjajú päťkrát lacnejší Paulaner ako v Mníchove a večerným vánkom sa šíri vôňa slanej vody, zmiešanej s typickou španielskou paellou. Moja hlava je však stále tam hore, nad oblakmi. V unikátnej, takmer mesačnej alebo skôr marťanskej krajine, viac ako 2 000 metrov nad morom. Návrat do reality je pre mňa ťažší, než som si myslel. Vráťme sa ale na začiatok.

Destinácia: cyklistický raj

Chladné a tmavé dni zimného Švédska vo mne a mojej priateľke vzbudili túžbu vydať sa niekam na týždňový výlet, ktorý pôvodne nemal byť spojený s bicyklovaním, ale s turistikou. A tak sme kúpili letenky nikam inam než... áno, za polárny kruh. Pretože keď ti je zima a máš dosť nekonečnej tmy, tak ideálne miesto, kam sa vybrať, sú Lofoty, kde je ešte väčšia zima a polárna noc. Ale dosť sarkazmu. Neviem, či to bol akýsi nervový skrat alebo chyba v našom uvažovaní, našťastie sme sa týždeň pred odletom do Narviku v severnom Nórsku uvedomili a prebookovali letenky na 5 014 kilometrov južným smerom vzdialený ostrov a cyklistický raj, Tenerife. Po prijatí potvrdenia o zmene leteniek sme doslova cítili nával endorfínov v krvom obehu.


Pre väčšinu ľudí je Tenerife dovolenkovou destináciou, miestom, kde sa môžu na pár dní fyzicky aj psychicky vzdialiť od svojich povinností a užívať si teplo, more, lacné a chutné jedlo a pitie. Ja som však už od prvého momentu vedel, čo ma bude lákať najviac.

Dominanta ostrova ako z Marsu

Čakalo ma najdlhšie súvislé stúpanie v Európe bez akéhokoľvek čo i len jeden meter dlhého klesania alebo roviny.

El Teide, najvyšší vrch Španielska a stále aktívna sopka, jednoznačne dominuje tomuto ostrovu. Je treťou najväčšou sopkou sveta a svojím zjavom vyráža dych aj skúseným cestovateľom. Čo je však úplne kľúčové z pohľadu nás cyklistov, je skvelá sieť ciest s kvalitným asfaltom, ktorou španielska vláda pokryla celý ostrov. A keďže milujem jazdu do kopca, bolo nad slnko jasné, že si nenechám ujsť najdlhšie súvislé stúpanie v Európe, vedúce od brehu Atlantiku až takmer po stanicu lanovky pod vrcholom El Teide.


Nie je náhodou, že si miestne kopce obľúbili aj profesionáli z World Tour tímov a pravidelne navštevujú najväčší z Kanárskych ostrovov. Mne sa podarilo naraziť na pár mladých jazdcov z Eolo Kometa Cycling Team, s ktorými som si užil najlepší zjazd v živote v rýchlostiach okolo 70 km/h. Cieľom však nebolo ísť v zjazde na hranu, hlavne nie na požičanom bicykli. Jazdci, ktorí obsadzujú prvých 10 miest v týchto segmentoch, sa teda nemuseli o svoje umiestnenie obávať.


Samotnému zjazdu však samozrejme predchádzal úžasný výstup k ikonickej sopke. Večer pred jazdou som si v miestnej (inak výborne vybavenej) požičovni vyzdvihol Bianchi Sprint na mechanickej Ultegre, čo mi na jeden deň jazdenia plne stačilo. Cítil som však, že to nie je to pravé orechové, keďže moj nový Canyon Ultimate z pragmatických dôvodov ostal doma a s talianskym strojom som sa hlavne v zjazde necítil úplne komfortne.

V každom prípade som sa však nenechal rozladiť, nahodil som moje Assioma Favero pedále, doplnil som hladinu kofeínu v krvi rannou kávou a ešte predtým, ako slnko dalo o sebe naplno vedieť, vyrazil som z prímorského letoviska Costa Adeje. Čakalo ma najdlhšie súvislé stúpanie v Európe bez akéhokoľvek čo i len jeden meter dlhého klesania alebo roviny.


Je to skutočne jedinečný zážitok. Stúpanie na El Teide možno nie je také známe v cyklistických kruhoch ako klasické stúpania na Mont Ventoux alebo Alpe d´Huez, verím však, že je to len pre svoju polohu pomerne ďaleko od kontinentálnej Európy. Snáď sa v blízkej budúcnosti dočkáme aspoň jednej etapy La Vuelta a Espaňa z Tenerife alebo Gran Canarie. Som presvedčený, že by bol skvelý zážitok sledovať špičku súčasnej svetovej cyklistiky zvádzať súboje na týchto nádherných kopcoch.

Z pláže až nad oblaky

Po počiatočnom odpútaní sa od dovolenkových rezortov Los Cristianos, Costa Adeje a Playa Las Americas, začínam stúpanie k dedinám La Camella, Arona a La Escalona. K najvyššiemu bodu neďaleko od stanice lanovky mi chýbalo približne 2 800 výškových metrov, z toho 2 093 bolo súvislých bez prerušenia. Spoločnosť mi na týchto prvých kilometroch robili krásne výhľady na oceán a všadeprítomné veľké kaktusy rôznych tvarov a druhov. Neskromne poviem, že sa na moje tempo žiadni cyklisti v ten deň nechytali, hoci mojím cieľom nebolo urobiť čo najlepší čas.

Tajne som dúfal, že narazím na dovolenkujúceho Alberta Contadora a trošku ho vytrápim. A tak som pokračoval osamote, s občasným sprievodom akýchsi kôz, ktoré strážil starý pastier. Myšlienky mi neustále utekali rôznym smerom, rozmýšľal som, aké hviezdy cyklistiky ten pán za tie roky, čo tu stráži svoje zvieratá, mal možnosť vidieť. Letmý pohľad na rebríčky na Strave prezdradí, že si túto cestu vyskúšali snáď všetky veľké mená súčasnosti.

Na oddych som teda ešte nemohol pomýšľať, výškovým metrom nebolo konca.

Nohy ma v ten deň celkom poslúchali a po skúsenostiach z jazdenia na Mallorce, v Katalánsku či na ostrove Gran Canaria som si dával veľký pozor na pitný režim. Na čo sa však nedalo ľahko pripraviť, bola samotná dĺžka stúpania. Nebolo jednoduché zvoliť správne tempo, aj keď nakoniec sa mi snáď podarilo nájsť kompromis medzi rýchlym tempom a užívaním si výhľadov.

Príroda sa mení takmer každým výškovým metrom

Po stúpaní k malebnému mestečku Vilaflor, ktoré leží v srdci národného parku Corona Forestal a je domovom viacerých vinohradov, ma čakala posledná časť tohto takmer 33 kilometrov dlhého „masakra". Stehná som mal už ako kameň a voda mi pomaly dochádzala, napriek tomu som mal na tvári úsmev ako dieťa, ktoré si pod stromčekom rozbalilo vysnený darček.

Príroda sa začala pomaly meniť a z tropického prostredia plného kaktusov a aloe vera sa stal borovicový les. Na tú čerstvú vôňu ihličnanov pod páliacim slnkom snáď nikdy nezabudnem. Avšak aj pásmo lesa začalo čoskoro ustupovať a ja som sa zrazu ocitol nad oblakmi, v krajine, kde by sa pokojne mohlo natáčať filmové pristátie na Marse. Čakali ma posledné výškové metre pred tým, ako sa dostanem na kúsok roviny pod samotnou sopkou.


Vedel som, že hoci som na konci najdlhšieho súvislého stúpania, neboli to posledné kilometre, ktoré strávim stúpaním. Vedel to aj môj Wahoo, ktorý mi od začiatku stúpania dole pri oceáne detailne zobrazoval prehľad stúpania až k samotnej sopke. O tejto vynikajúcej funkcii už napísal Cepo a osobne ju mám veľmi rád, hlavne na miestach, kde nepoznám každý meter trasy. Na oddych som teda ešte nemohol pomýšľať, výškovým metrom nebolo konca.

Tých pár snímok, ktoré sa mi podarilo zachytiť, nedokáže zosumarizovať nádheru, ktorá po dosiahnutí rovinky pod El Teide čaká každého cyklistu.

Nadmorskú výšku som príliš necítil, vzduch tu hore je však veľmi suchý a o poznanie chladnejší. Oproti začiatku jazdy sa ochladilo o 15 stupňov, ale mňa hrialo pri srdci pomyslenie, že práve žijem svoj sen. Jazdu touto unikátnou krajinou plnou zaujímavých skalných formácií, stuhnutej lávy a fantastických výhľadov s 3 715 metrov vysokou sopkou v pozadí som si užíval plnými dúškami. Pripadal som si miestami ako na Havaji pod sopkou Mauna Kea, ktorá sa veľmi podobá na El Teide. V hlave som si dookola opakoval, aké veľké privilégium mám, že si môžem plniť svoje sny a bol som vďačný za každý okamih, za každý záber pedálmi.


Keďže som mal pred sebou ešte približne 100 kilometrov pozostávajúcich z klesania smerom na malebnú západnú časť ostrova a túlania sa po kopcoch, doplnil som zásoby vody na stanici lanovky. Úprimne priznám, že keď som zosadol na parkovisku z bicykla, skoro som spadol. Stehná som mal tvrdé ako Michelangelova socha Dávida, pár minút strečingu mi teda naozaj dobre padlo.

Zaslúžený zjazd plný akcie

Občerstvený a plný endorfínov som sa vydal smerom dolu, kde som narazil na už spomínaných jazdcov Eolo Kometa, mimochodom tímu Alberta Contadora a Ivana Bassa. Klesanie z 2 347 metrov nad morom až k takmer morskej hladine bolo skutočne akčné, ale zároveň bezpečné. Pripadal som si ako počas sledovania profesionálnych pretekov v televízii, keď réžia ponúka zábery z motorky hneď za jazdcami počas zjazdu.

Západná časť ostrova a postupný návrat domov bol tiež skvelý. Zastavil som sa na už klasické „bocadillo con jamón y queso“ (sendvič so šunkou a syrom) v jednej z dedín po ceste. Moja španielčina nie je najlepšia, ale týchto pár slovíčok je na španielskom vidieku vždy na nezaplatenie. A, samozrejme, aký by to bol výjazd, keby nepadlo aspoň jedno cortado, všakže.


Tých pár snímok, ktoré sa mi podarilo zachytiť, nedokáže zosumarizovať nádheru, ktorá po dosiahnutí rovinky pod El Teide čaká každého cyklistu. Verím, že výhľady, ktoré si príroda pre nás pripravila tam hore v mori skál, lávy a púštnej vegetácie, sú hodné návštevy aspoň raz za život. A trúfam si povedať, že vďaka dostupnosti e-bikov v požičovniach na pobreží je toto miesto dostupné pre každého z nás. Ja sa už teraz neviem dočkať opätovnej návštevy, tentokrát však už na svojom vlastnom bicykli.


Španielsko, či už pevninská časť, Kanárske ostrovy alebo Baleárske ostrovy majú nám všetkým rozhodne čo ponúknuť. Veľmi rád by som si však vyšliapal kopce v severnom Taliansku, juhovýchodnom Francúzsku či Pyrenejách. Podeľte sa o vaše tipy na výjazdy v diskusii, verím, že sa dokážeme navzájom inšpirovať. Vamos!