Okolo slovenských regiónov: Orava - môj najmilší región

Orava sa radí medzi moje najobľúbenejšie cykloregióny, ak nie je úplne najobľúbenejšia. Čo sa mňa týka, už to tu mám pomerne dobre zjazdené, no niektoré miesta som nenavštívil a jedným z cieľov tohto výjazdu bolo aj obísť celú Oravskú priehradu.

Nádherné výhľady, lesy, vrcholy, stúpania – to pre mňa znamená Orava. Takisto som za tie roky, čo tu jazdím, prišiel na peknú životnú múdrosť: „V živote sú len tri istoty – dane, smrť a že ma na Orave zmočí.” No tentokrát sa dážď nekonal, svet sa skutočne vymkol z normálu. S výnimkou dažďa ale Orava za svojou povesťou nezaostala.

Parametre trasy

• Dĺžka: 147 km
• Prevýšenie: 1 692 m
• Náročnosť: 3/5
• Určenie: cestný bicykel
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

„Tá strmšia Hoľa...”

Je zaujímavé, že hoci som opačným smerom išiel hneď niekoľkokrát, akonáhle sa otočím do protismeru, všetko je zrazu akési nové a nepoznané.

Oravu pravidelne jazdievam „proti smeru hodinových ručičiek” a keďže spravidla vyrážam z Dolného Kubína, kde mám krstných rodičov, nenápadné sedlo Hoľa medzi Zázrivou a Oravskou Lesnou ma čaká na záver, pričom zo severnej strany je o niečo menej prudké. Keďže život je zmena, tentokrát som si ho dal na začiatok zo Zázrivej, a teda strmšou južnou stranou. Predtým som však ešte absolvoval jednu z mojich obľúbených minitiesňav, „zázrivský kaňon”, ako som si ju navykol volať. Cesta z Párnice do Zázrivej sa príjemne kľukatí pomedzi skaly, niektoré jej úseky boli v nedávnej minulosti aj nanovo vyasfaltované.


Zo Zázrivej sa už teda vydávam hore dolinou a pútajú ma oravské jesenné farby – presne pre toto zbožňujem cyklistiku aj počas skorej jesene, hoci sa pomaly, ale isto ochladzuje. Pôvodne som na tomto kopci chcel odjazdiť Everesting, no po pár kilometroch som bol veľmi rád, že rozhodnutie padlo na Skalku. Keďže napriek tomu, že je september, „varím” sa vo vlastnej šťave – asi by som hore prijal viac stromov a menej slnka. Ani do tempa sa mi nedarí dostať, keďže sklon nie je až tak dokonale vyrovnaný, ako by som si prial a ako som očakával. A tak som rád, keď konečne prichádzam na vrchol a cez neobvykle veľa áut si to „šupujem” po mierne rozbitej ceste do Oravskej Lesnej.

Opäť raz k severným susedom

...cyklistiku na severe milujem najmä vďaka nádherným scenériám a toto bola jednoznačne jedna z nich.

Vždy mi liezlo hore krkom, aká je Oravská Lesná rozťahaná a ešte k tomu sa už z Lokce ide nenápadne hore kopcom, preto ísť tento úsek naopak a po vetre bolo veľmi príjemnou zmenou. Samozrejme, príjemnou do momentu, kedy som sa opäť otočil na juh do protivetra. Je zaujímavé, že hoci som opačným smerom išiel hneď niekoľkokrát, akonáhle sa otočím do protismeru, všetko je zrazu akési nové a nepoznané.


A mysľou mi len tak beží: „Ááá, Oravská Lesná, tu som raz zmokol... Breza, tu tiež, tu som sa schovával na zastávke...” V Lokci sa, bohužiaľ, napájam na cestu I. triedy, ktorú jednoducho nemám ako obísť a pokračujem po nej až do Zubrohlavy. Tu, chvalabohu, opúšťam všetky kamióny smerujúce do Poľska cez Oravskú Polhoru a vyberám si nenápadnejšiu, ale v prvom rade menej frekventovanú cestu cez Bobrov.


Opäť sa mi potvrdzuje môj nový stereotyp o ohľaduplnosti poľských vodičov, ktorý som si vytvoril ešte v Tatrách – niežeby som sa v Poľsku nejak špeciálne zdržal, veď priehrada sem zasahuje len veľmi malým zlomkom svojej plochy, no na tú pozitívnu skúsenosť to stačilo. V obci s poetickým názvom Jabłonka sa otáčam Poľsku chrbtom a protivetru čelom a začína sa chvíľkové trápenie (chvíľkové znamená po Trstenú). A trápenie je to veru nielen fyzické, no aj psychické, keďže cca 15 kilometrov šliapem rovno za nosom a žiadna milosrdná zákruta sa mi nepostaví do cesty.

Stará dobrá Orava

V Trstenej opäť opúšťam hlavnú cestu a po krátkej stojke sa ocitám nad priehradou. Asi to vyznie príliš pateticky, no cyklistiku na severe milujem najmä vďaka nádherným scenériám a toto bola jednoznačne jedna z nich. Jednoducho, moja stará dobrá Orava. Prázdnou cestou sa dostávam až k múru (inak, tiež vždy máte taký ten nepríjemný pocit, keď idete po priehradnom múre?) a onedlho opäť prechádzam cez Lokcu, prvý mini okruh hotový.


Úsek medzi Lokcou a Hruštínom mám tiež rád, byť celý čas v objatí kopcov… No aby som všetko nevykresľoval tak romanticky a v ružovom, netreba zabúdať na to, že stále je to cesta I. triedy, i keď na to, že je pondelok, ma obieha len pár áut. Ak je však premávka ku mne milosrdná, povrch cesty to plnou mierou kompenzuje a do Hruštína vchádzam poriadne „vydrncaný”. Posledné poriadnejšie výškové metre ma čakajú v krátkom stúpaní na Príslop a nasleduje jeden z najlepších zjazdov v okolí, zjazd do Oravského Podzámku.


Podobne, ako kedysi na Hornej Nitre, aj tu ma to najhoršie čaká na záver. Ak by niekto vedel o alternatívnej spojnici Podzámku a Kubína, vhodnej pre cestné bicykle, rád si nechám poradiť, lebo po hlavnej je to dosť „o držku”. Celkovo je to na tejto trase s tými cestami ako na hojdačke – frekventovaný úsek z Kubína do Párnice, potom celkom prázdno až po Lokcu, premávka z Lokce po Zubrohlavu, následne oddych po Jabłonku a tak dále a tak dále – jednoducho, nebudete sa určite nudiť. No tých pár metrov pomedzi autá jednoznačne nedokáže prekonať to kvantum omnoho lepších kilometrov po našom najsevernejšom regióne. Nepovedal by som, že je tu mimoriadne veľa možností, ako si vytvoriť trasu (možno jedine pre MTB-čko), ale aj to, čo si môžem pozrieť zo sedla „žiletky”, mi stačilo na to, aby som sa do Oravy po uši zamiloval.

Seriál Okolo slovenských regiónov:

• Podunajsko - štyri mlyny na Malom Dunaji
• Tatry - keď vrchárska koruna nestačí
• Kysuce - v objatí Javorníkov a Fatry
• Záhorie - slovenská Sahara?
• Horná Nitra - môj vrchársky raj
• Spiš- hrady, kopce, láska
• Gemer (rožňavská časť) - hnilecké Strade Bianche
• Podpoľanie - naprieč lazmi a stojkami