Okolo slovenských regiónov: Myjavsko - jarná klasika ako vyšitá

Previezť sa krajinou ovocných sadov, kopcov a osamelých domcov? Navštívte okolie Myjavy. Ak by som mal z celého Slovenska vybrať jeden región ako stvorený pre jarnú klasiku, voľba by bola jasná.

Myjavsko je región nádherných výhľadov a prázdnych ciest. Myjavsko je región, kde vyšliapeš 13 % stojku a následne absolvuješ rovnako strmý zjazd, aby si mohol vyšliapať ďalšiu 13 % stojku. Myjavsko je región, kde ťa sklony sústavne fackajú sprava i zľava a na záver ťa ešte poriadne kopnú do rozkroku - len tak, aby ti nebolo málo. Ja však Myjavsko milujem a hoci ide o pomerne nenápadný „miniregión", v mojom kalendári nesmel chýbať.

Parametre trasy

• Dĺžka: 120 km
• Prevýšenie: 2 263 m
• Náročnosť: 4/5
• Určenie: cestný bicykel
• Mapa/GPX: sekcia Výjazdy

Mrazivým „čachtickým kaňonom“

Najprv musím ešte prejsť niekoľko kilometrov po milučko sa tváriacej rovine, ale nedajte sa obabrať...

Touto cyklotrasou som sa chcel trafiť do obdobia v kalendári, keď je na Myjave všetko rozkvitnuté, koniec-koncov ovocných stromov, z plodov ktorých sa neskôr vyrábajú lekváre a kompóty a iné tekuté „šmakocinky", je tu viac než dosť. A tak plný entuziazmu, v krátkych elasťákoch s tromi vrchnými vrstvami vystupujem v polovici apríla v Novom Meste nad Váhom, odkiaľ ma cesta vedie do Čachtíc. Tie preslávila najmä Krvavá grófka, ktorá sídlila na hrade povyše dediny, ale ten dnes nie je mojím cieľom. Pri kostole totiž odbočujem na spojnicu dedín Čachtice a Višňové (pozor, nemýliť si s tým nepodareným tunelom ).


Tí, ktorí tadiaľto jazdia vlakom, ju určite dobre poznajú. Ja som tadiaľto išiel na bicykli pred tromi rokmi a vtedy sa mi to veľmi páčilo. A páčilo by sa mi to aj tentoraz, keby v noci nemrzlo a keby som už po pár minútach nedrkotal zubami. Preto sa modlím, nech už konečne odtiaľ vyjdem, biela srieň na tráve mi na nálade nepridáva, no keď vychádzam vo Višňovom na slnko, pomaly ale isto rozmŕzam.

Prichádzajú prvé brdky

...ale prichádzajú len veľmi pozvoľna. Najprv musím ešte prejsť niekoľko kilometrov po milučko sa tváriacej rovine, ale nedajte sa obabrať, celé to len klame telom. Za Podkylavou sa totiž stáčam na sever a onedlho sa predo mnou vynára rozbombardovaná spevnená cesta. Takže si to zhrňme. Podunajsko - gravel úsek. Záhorie - gravel úsek. Gemer - gravel úsek. Podpoľanie - dva gravel úseky. Hovorím si, aký postoj voči tomu zaujať, lebo ešte stále tvrdím, že gravel sektory nemám až tak rád, ale môj bicykel sa mi prihovára, že opak je pravdou, a keďže som „homo nekonfliktus", sklápam uši a pokračujem.

...chvíľu hore, potom zas chvíľu dole, cez množstvo horizontov a stále míňam osamelé domčeky a rozkvitnuté stromy

Po chvíľke sa pod hlinenou cestou občasne objavuje asfalt, kde-tu horší, kde-tu lepší a ja potajme dúfam, že Wahoo sa pri vyfarbovaní blížiaceho sa sklonu opäť trochu zmýlilo a tá červená ťahajúca sa až do bordova, je tam omylom. Wahoo sa však nezmýlilo a tesne pred vrcholom percentá naskakujú len taká rozkoš. Zastavujú sa niekde na úrovni 15 %, hovorím si, že na kopanice „not great, not terrible". V dlhočiznom zvlnenom úseku sa snažím dopriať nohám trochu oddychu po prvotnom šoku a vleziem do premávky v Brezovej pod Bradlom.

Najväčší Slovák

Keďže som z Trnavy, Bradlo sa stalo akousi mojou klasikou. Jazdím sem každoročne už asi sedem rokov. Toho roku som sa tu už zastavil, ale keďže sa kopaničiarsky región silno spája so Štefánikovou osobou, neváham a v Brezovej sa stáčam v ústrety niekoľkým serpentínam. Tento kopec je jeden z tých, ktoré by som ešte vedel označiť za tempársky a najmä zjazd je lahôdka, ak na vás v serpentíne nevyskočí auto.


O výhľade z mohyly som už čo-to popísal v mojom článku o Štefánikovej cyklomagistrále, takže sa asi nebudem opakovať. Musím sa však vyjadriť k Štefánikovmu odkazu, obzvlášť sa mi páči jeho výrok, ktorý, myslím, nájdete aj na fare v jeho rodných Košariskách: „Nič mi nebolo nemožné, lebo som chcel.“ Tak ak vás bude niekedy čakať náročný výjazd alebo strmý kopec, spomeňte si na, aspoň podľa mňa, najväčšieho Slováka.

...a toto robí kopanice kopanicami

Do Myjavy by som sa mohol pokojne z Brezovej odviezť skratkou, ale to by znamenalo hustejšiu premávku a hlavne by som prišiel o veľa. Preto sa v Brezovej stáčam na juh a pri obrovskej solárnej elektrárni odbáčam na Štverník. Charakter trasy sa nemení, je to stále chvíľu hore, potom zas chvíľu dole, cez množstvo horizontov a stále míňam osamelé domčeky a rozkvitnuté stromy.


Následne okolo vodnej nádrže prichádzam do obce Prietrž. Prvé, čo ma tu zaujalo, bola novučičká cesta – neočakávané, ale poteší. Následne som sa išiel pozrieť na miestnu atrakciu – Husitské hradby. V zásade šlo len o jeden polorozpadnutý múr, ku ktorému viedla taká slovenská atrapa jedného z belgických bergov.


Potom som sa vydal smer Bukovec a emócie som mal ako na hojdačke. Cez cestu mi prebehlo ozaj slušné stádo vysokej. Potom prudká stojka. Inak ešte k týmto stojkám, kopanice sú extrémne v dvoch ohľadoch – treba mať v kopcoch čo-to najazdené, ale hlavne je to silný záťah na psychiku, vyšliapeš, zídeš, vyšliapeš, zídeš a toto robíš celý deň dookola. Žiadne tiahle príjemné stúpania, žiadne dlhé zábavné zjazdy, kým sa stihneš oklepať z posledného stúpania, kde ti nohy odleteli do stratosféry, je tu ďalšie. Takže to len tak, klobúk dole pred všetkými, čo sem jazdievajú pravidelne.

V tomto prípade to však bol už skôr monológ Javoriny, ktorá sa mi posmievala, vraj v ktorom kríku som si odložil kondičku...

Späť k trase – vynáram sa na takej peknej plošine pri dedine Bukovec. V tomto majú kopanice asi mierne navrch oproti iným regiónom, kopce sú nezalesnené a takmer vždy poskytnú krásny výhľad do ďaleka. Za Bukovcom už bolo prichystané ďalšie kruté stúpanie, no vtedy som sa už utešoval, že je posledné pred Myjavou, lebo odtiaľ som už ďalšiu trasu poznal. Tento úsek bol pre mňa osobne jeden z dvoch najextrémnejších na celom okruhu. Možno by som aj lepšie urobil, keby som to vzal tou skratkou, ale to by bola nuda.

Záver zabijak

V Myjave sa zastavujem len krátko u sesternice a frčím ďalej. Nohy sa už sťažujú, že by aj stačilo, no ja im vravím, aby ešte vydržali tých smiešnych 500 výškových... alebo som si to v tom momente aspoň myslel. Z Myjavy vedie cesta príjemným zahrievacím stúpaním nad mesto, je odtiaľto nádherný výhľad najmä na dominantu tohto regiónu - Veľkú Javorinu.


Práve to je kráľovské zakončenie môjho výletu. No najprv sa tam musím predrať cez drobné obce v okolí Starej Turej a ja sa teším, lebo všade naokolo kvitnú stromy aj kríky a konečne je tá monotónna hnedá aspoň spríjemnená vôňou. Samotné stúpanie na Javorinu začína v Lubine, časti Hrnčiarové. V tom momente si už uvedomujem, že mapy.cz s ich 1 800 výškovými metrami klamali a appka Wahoo s jej 2 200 výškovými metrami mala pravdu. Nuž čo, zamakám si. Samozrejme, Javorinu som mohol obísť a z Myjavy ísť priamo do cieľa, ale to máte ako s dobrým kamošom – keď už idete okolo, zastavíte sa na kus reči.


V tomto prípade to však bol už skôr monológ Javoriny, ktorá sa mi posmievala, vraj v ktorom kríku som si odložil kondičku, zatiaľ čo moje nohy už len potichu trpeli a chvíľami som musel stáť a oddychovať. Tu by som rád zložil prilbu pred Cepom, ktorý na tomto mieste robil svoj Gerlaching. Stačilo mi tento kopec vyjsť raz a pri tých súvislých 10 % pasážach som si iba vravel, že toto teda nie. Hoci ide o stúpanie 1. kategórie, jediné, čo ho v mojom ponímaní delí od HC kategórie, je dĺžka, keďže meria „len“ 8 kilometrov (zato je to nekonečných 8 kilometrov).


Na vrchol sa dostávam enormne vyšťavený a teším sa, že ma už čaká len príjemný a rýchly zjazd. Treba však povedať, že odtiaľto nádherne vidno Považie a okolie Starej Turej a „to se Horste vyplatí". Jedného dňa sa sem isto znova vrátim.


Povedal by som, že oproti odžitému zvyšok cesty ani veľmi nestojí za zmienku. Jednoducho to šlo len dlho dole kopcom až do Nového Mesta. Tu som si jeden „kruháč" strihol hneď trikrát, keďže som napriek navigácii akosi nebol v stave trafiť tú správnu odbočku. Na kopaniciach som opäť objavil nové (a hlavne strmé) cestičky a čo by som určite vyzdvihol, je kvalita ciest – ak zabudneme na tú krátku skratku, sú tu naozaj prvotriedne. Tak ak nechcete potrénovať len fyzickú kondíciu, ale aj psychickú odolnosť, Myjava je pre to ako stvorená. Dá sa tu síce vyblázniť aj na MTBčku, ale verte mi, tieto cesty za tú námahu stoja.

Seriál Okolo slovenských regiónov:

• Podunajsko - štyri mlyny na Malom Dunaji
• Tatry - keď vrchárska koruna nestačí
• Kysuce - v objatí Javorníkov a Fatry
• Záhorie - slovenská Sahara?
• Horná Nitra - môj vrchársky raj
• Spiš- hrady, kopce, láska
• Gemer (rožňavská časť) - hnilecké Strade Bianche
• Podpoľanie - naprieč lazmi a stojkami
• Orava - môj najmilší región
• Dolná Nitra - náročná, no pekná rozohrievačka