10 typov cyklistov podľa štýlu jazdy v pelotóne

Spoločný tréning odhaľuje skryté charaktery, v pelotónoch býva kopec exotov. Nepatríme medzi nich aj my sami?

Niekto je vyslovene samotár a jazdu v skupine nevyhľadáva, iný, ak nemá spoločníka, na tréning ani nevyrazí. Väčšina z nás nemá problém ani s jedným variantom, zvezenie sa vo väčšej skupine cyklistov je príjemná zmena, čas lepšie utečie a o zábavu je väčšinou postarané. A ako sa hovorí, skutočné šťastie je to, ktoré s niekým zdieľame. Ale nebojte sa, článok nebude o oduševnenom rozjímaní nad krásou spoločného bytia, skôr som sa pokúsil trefne vystihnúť kuriozity v správaní sa členov cyklistického pelotónu. Moje pozorovania sa najviac hodia na tréning hobbíkov, svet amatérskej cyklistiky je krásne pestrý a aj preto nás to v ňom tak baví.

„Priemerkár“

...ako sa pozerať na niekoho, kto sa úmyselne rozrážaniu vzduchu na čele vyhýba, aby potom nastupoval kamarátom, čo to celé odmakali?

Podľa mňa najbežnejší zlozvyk, s ktorým sa dá pri spoločnej jazde stretnúť, je jazda na priemernú rýchlosť. Ak sa dostane „priemerkár“ na špicu, znamená to, že po rovine sa ide dobré tempo, ale do kopca sa poriadne prišliapne, cieľom je ustrážiť si rýchlosť. V najhoršom prípade to môže byť kombinované aj s tým, že v zjazde sa zvesia nohy a všetci v závetrí tak musia brzdiť. Všetko toto ovplyvňuje dynamiku pelotónu, stále striedanie tempa môže mať svoje zastúpenie v tréningu, ale je zbytočné tak chodiť každú jazdu.

Dokonca som si všimol, že nepomáha ani wattmeter, ktorý „priemerkárovi“ jasne ukazuje, že mu v každom kopčeku vyletia watty z 200 na 400. Príčina neduhu má podľa mňa psychologický pôvod, títo jazdci nechcú ukázať svoju slabosť, sú zvyknutí v kopci trpieť a tak to napália do každého „brdku“. Najlepšie sa chodí na spoločné jazdy s „profíkom“, ale nemám na mysli Sagana alebo podobne, tento profil si nechám na záver článku, kde to viac vysvetlím.

„Predsádzač“

Nie, nepomýlil som sa, nemalo to byť presádzač. Priznám sa, neviem, či je ten výraz spisovný, ale v Trnave a okolí sa tak medzi cyklistami označuje jazdec, ktorého na špici nie je možné dobehnúť. Získať tento titul sa dá pri ťahaní skupiny vo dvojičke, „predsádzač“ sa snaží neustále o kúsok predbiehať parťáka.

Zvyčajne nepomáha ani upozornenie, súťaživosť je pri tomto type cyklistu zakorenená veľmi hlboko, neznesie ísť zarovno s niekým druhým a nič to nezmení. Nebezpečná kombinácia je, ak sa na špici stretne „priemerkár“ a „predsádzač“, potom rýchlosť „balíka“ stúpa do stratosféry. Končí to väčšinou rozbitím skupiny - čo, ak nie sme práve na pretekoch, nie je žiaduce.

Inak, pri vymýšľaní týchto charakteristík som čerpal nielen z môjho okolia, ale v niektorých prípadoch opisujem aj seba, na konci prezradím, v ktorých bodoch som aj ja sám vinný.

„Nestriedač“

Ak sa niekto nepodieľa na ťahaní špice pri spoločnom tréningu, nemusí to automaticky znamenať niečo negatívne. Môže ísť o prípad, kedy menej výkonný jazdec je jednoducho rád, že stíha aspoň v závetrí, netreba ho trápiť vpredu. Zbytočne by stratil kontakt so skupinou a pokazil by si zážitok z jazdy. Ale ako sa pozerať na niekoho, kto sa úmyselne rozrážaniu vzduchu na čele vyhýba, aby potom nastupoval kamarátom, čo to celé odmakali?

Takíto „nestriedači“ bývajú pekne prešibaní. Aby sa prepadli na chvost pelotónu, využijú každú príležitosť. Zastavenie na križovatke sa k tomu výborne hodí, pri rozjazde sa ochotne nechajú predbehnúť. Pri skladaní skupiny po „cik pauze“ sú opäť zázračne poslední a keď sa chcú vysmrkať, akože ohľaduplne cúvajú za posledného jazdca.

„Domestik“

Aby to nevyzeralo, že čo cyklista, to „diagnóza", poznám chalanov, čo by sa za druhých aj zodrali, takéhoto pomocníka som nazval „domestik“. Ak niekto toto pomenovanie vníma ako podradné, tak ja ho používam presne opačne, v partii je takýto parťák na nezaplatenie.

Nejde len o ochotné ťahanie špice, ale aj o ich celkovú empatiu, nemajú problém pomôcť s opravou technického problému, oni sú tí, ktorým nevadia ruky od oleja, kým sa ostatní len pozerajú. „Domestik“ sa rád podelí o svoju tyčinku alebo zostane s posledným, ktorý to v ten deň prepálil. „Domestikovia“ alebo aj „domestičky“, ďakujeme vám!

„Intervalista“

Mať trénera a štruktúrovaný tréning je veľká pomoc, ale horšie sa tréningový plán dodržiava pri spoločnej jazde. Zverenci často dostávajú predpísané intervaly, ktoré môžu zapríčiniť, že znenazdajky niekto zo skupiny vypáli dopredu alebo naopak, bez vysvetlenia zaostane.

Tak ako jazdiť intervaly a neprísť o radosť zo spoločného zážitku? Jedine prehovoriť aj ostatných, aby sa pridali, inú možnosť nevidím. Veľmi nepomáha ani to, ak „intervalista“ dopredu ostatných upozorní, že v kopci si dá tréningovú jednotku, jeho otáčanie na vrchole a vracanie sa v opačnom smere nemusia ostatní dobre znášať. Najcitlivejšie jeho zrýchlenie budú vnímať „predsádzači“, na svoje si prídu „priemerkári“.

„Plašič“

...prehnané povzbudzovanie druhých alebo provokačné výkriky, prečo spomaľujeme, sa môžu ostatným rýchlo prejesť.

Opäť ide o cyklistický výraz, pomenovanie takéhoto cyklistu môže byť aj zmätkár. Jazdec, na ktorého sedí takýto prívlastok, nemáva problém s konkrétnou situáciou, nebezpečná a nepríjemná býva jeho neprimeraná reakcia na čokoľvek. Typicky robí prudké pohyby, ľudové pomenovanie pre toto je „hádzanie vĺn“. „Plašič“ nepotrebuje veľa, stačí, ak sa niekto pred ním len trochu pohne v sedle, on očakáva pád a radšej prudko vybočuje. V miernej zákrute, kde sa dá dokonca ťahať, on hneď pribrzďuje a rozdeľuje skupinu. Príkladov by sa dalo nájsť veľmi veľa.

„Bezpečák“

Spoločne sa šliape najlepšie, keď je skupina pekne kompaktná. Nie je dobré ísť ani prehnane blízko za zadným kolesom kamoša, no opačný extrém je nechávať tam priveľkú medzeru. Ak niekto jazdieva s takýmto odstupom, nazvať ho môžem ako „bezpečák“. Pri jazde na chvoste s veľkou medzerou „bezpečák“ škodí hlavne sebe, lebo nevyužíva závetrie. Horšie je, ak by toto praktizoval v strede „balíka“, jazdci za ním by sa nevedeli dobre usporiadať.

Na druhej strane, tento titul môže byť len dočasná vec, je lepšie v úplných začiatkoch všetko s odstupom pozorovať, veď aj z „bezpečáka“ sa veľmi rýchlo môže stať „profík“. Veľmi špecifická vec je jazda v pelotóne počas pretekov, kde je jazda v závetrí a často na hranici rizika kľúčová, tam môžu „bezpečáci“ trpieť. Poznám zopár cyklistov, čo s týmto bojujú roky, takéto vetranie ich stojí to, že často sú v cieli predbehnutí slabšími cyklistami.

„Vykrikovač“

Pri jazde sa nám všetkým vyplavujú endorfíny, preto býva spoločná jazda často radostná, občas dokonca sprevádzaná pokrikmi na parťákov. Ale všetkého dobrého veľa škodí, prehnané povzbudzovanie druhých alebo provokačné výkriky, prečo spomaľujeme, sa môžu ostatným rýchlo prejesť.

Aby to ale nevyzeralo, že jazdu v pelotóne si predstavujem ako skupinu šliapacích robotov, ide len o tú mieru. Občas je výkrik vyslovene žiaduci, cyklistom môže hroziť nebezpečenstvo od vychádzajúceho auta z vedľajšej cesty alebo treba okríknuť „priemerkára“.

„Majster vlastného sveta“

Takýto cyklista má vlastný svet, zo skupiny nastupuje bez nejakého rozmyslu alebo dôvodu. Častým spúšťačom útoku „majstra“ je nahromadenie energie, ktoré mu umožní zrýchlenie aspoň o pár kilometrov za hodinu. Skupina ho dobieha aj bez zjavnej snahy, lepšie povedané, „majster“ sa do nej sám vráti kvôli vyčerpaniu.

Takýto cyklista s prehnanou chuťou a bujnou fantáziou sa často prejaví už na začiatku tréningu. Bez rozjazdenia dáva hneď plný plyn, veď nohy berú, tak treba búšiť do plných. Občas takýchto cyklistov podozrievam, že počujú nad sebou aj vymyslené televízne helikoptéry, keď vo svojej hlave utekajú pelotónu na fiktívnej tour. Inak, „majster“ býva často aj „vykrikovač“, tieto neduhy sa často zídu v jednej osobe.

„Profík“

Chodili by sme na spoločné jazdy, keby väčšina parťákov trpela na nejakú z hore uvedených charakteristík? „Domestik“ by určite nikomu nevadil a ostatné diagnózy som spomenul skôr na pobavenie a ako kuriozitu, lebo drvivá väčšina chalanov a dievčat, s ktorými jazdievam, spadajú do kategórie „profík“. Typické pre posledný z profilov je to, že takýto spoločník udržiava dohodnuté tempo, vníma ostatných v skupine, jazda s „profíkom“ je príjemná a bezpečná.


Na spytovanie si vlastného svedomia som vyzval aj pod článkom o rôznych typoch cyklistov v našich partiách, rovnako sa zabaviť môžeme aj teraz. Hodí sa na vás niečo zo spomenutého? Či dokonca ste sa našli vo viacerých bodoch? Ak by som mal niekam zaradiť seba, tak, samozrejme, som „profík“ a „domestik“ , ale občas aj „majster vlastného sveta“, „vykrikovač“ a ešte aj „intervalista“. Kto je bez viny, nech hodí kameňom. Lebo hádzanie kameňov je lepšie ako „hádzanie vĺn”.