Je 360 km s dobrým úmyslom ľahších než len obyčajná jazda?

Motivácia na dlhý výjazd môže mať rôzne podoby, ja vám dnes ukážem, čo nás presvedčilo na poriadnu porciu kilometrov.

Človek by sa aj „hecol” a dal 360 km na jeden „záťah”, ale na čo, však? Cyklo komunita Orbit360 už niekoľko rokov po sebe organizuje výzvu #rideFAR (Ride For A Reason), ktorá vás k tomu možno namotivuje. Nás namotivovala!

Už si ani nepamätám, ako som sa cez Instagram dostala k výzve #rideFAR. Podmienky boli jednoduché:

• Najazdiť 360 km (sú aj ľahšie verzie)
• Trasa musí byť „orbit” (koliesko) - nemôžete sa vracať rovnakou cestou
• „Koliesko” treba prejsť proti smeru hodinových ručičiek
• Je dovolené ísť sólo (v tom prípade bez akéhokoľvek ťahania) alebo vo dvojici
• Okrem pomoci vo dvojici musí byť jazda „unsupported”
• Celá jazda musí byť na jeden „záťah”
• Zaplatiť dobrovoľne vysoké štartovné, ktoré sa použije na pomoc vybraným neziskovkám (mení sa každý rok)
• Jazda sa musí uskutočniť v určenom jarnom termíne (dátumy sa každý rok trochu menia, v roku 2023: 18. 3. - 21. 5. - stíhate!)

Tento rok sa pravidlá trochu upravili, aktuálnu verziu aj s prihlásením nájdete na tomto odkaze.

Naše osobné podmienky ešte boli:

• Neopustiť veľmi hranicu kraja (my sme robili výzvu ešte počas pandemických opatrení)
• Dokázať nášmu kamošovi Bohušovi, sebe a všetkým naokolo, že to zvládneme! (nikdy predtým sme sa ani nepriblížili k 200-vke)

Nalákala som kamoša Samka, že to teda skúsime. Prihlásili sme sa, zaplatili sme štartovné, vymysleli sme si názov tímu. Aby sme sebe a všetkým ukázali, že bratislavské „bábovky” nie sú len nejaký slabý „koláč”, nazvali sme sa „BAbovky”. Termín sme nemali dopredu dohodnutý. Boli sme flexibilní vzhľadom na počasie. Sledovali sme najmä vietor, keďže sme chceli jazdiť hlavne roviny (počíta sa čistý čas). V piatok cez deň sme sa dohodli, že vyrazíme už v noci. Takže posledné nachystanie papania, posledný poobedný spánok a o 21:00 sme sa stretli pri Prístavnom moste.

0/360 km - noc plná hviezd a svetielok gabčíkovskej elektrárne

Ešte boli len tri hodiny ráno a my už sme mali toľko najazdené!

Podľa mňa je oveľa ľahšie začať v noci. Človek má ešte dosť mentálnej energie, a tak ho tma až tak neubíja. My sme sa chceli vyhnúť nočným šoférom, a tak sme si ako našu prvú etapu vybrali Bratislava - Gabčíkovo. Do Gabčíkova sme išli už v tme po šamorínskej strane. Svetielka elektrárne na obzore boli stále rovnako ďaleko, aj keď 10-tky kilometrov ubiehali.

Presne o polnoci, v sedmine našej trasy, sme sa v Gabčíkove občerstvili domácimi „lepeňákmi” a po rusoveckej strane hrádze sme sa vrátili späť do Bratislavy. Veľa sme toho nenarozprávali, každý sme si púšťali do uší vlastné veci. Striedali sme sa v ťahaní, dávali sme si pozor na tepy. Hlavne to neprepáliť! Pamätám si, ako som si púšťala môj milovaný Dream State od Son Luxa, spievala som si, cítila som sa úplne super, šťastná. A ešte stále v teple, lebo noc bola teplotne ešte pomerne príjemná.

106/360 km - prišiel na (psa) cyklistov mráz

Do Bratislavy sme sa vrátili asi o pol tretej ráno. Ešte boli len tri hodiny ráno a my už sme mali toľko najazdené! Sme riadne super! Ostatní ešte ani v polovici spinkania nie sú! Ha! Zastavili sme sa v Karlovke na benzínke. Doplnili sme tekutiny, trochu sme pojedli. Neprepáliť to a stále jesť! Namazali sme si reťaz a cez Devín sme zamierili na Záhorie.

S rozvidnievaním klesla teplota, bolo okolo nuly. Nahodili sme na seba všetko, čo sa dalo. Cyklistky majú veľkú nevýhodu v zime. Keď treba cikať, tak musí ísť dole aj bunda, aj vesta, aj teplý dres. A v takej kose to bolo jedno z mojich najrýchlejších zastavení tohto typu! Ale aj keď bol východ slnka studený, bol krásny. Ja som najväčší spachtoš na svete, takže takéto zážitky sú pre mňa vzácne.

180/360 km - prišla na nás kríza (a už neodišla?)

Sme v polovici! Mentálne sme si trasu rozdelili na 60-tky. Trasu dlhú 60 km sme obaja dali už veľakrát ako nič. Ak by sme si povedali, že už len 300 km alebo 180 km, tak by to naša hlava vnímala ako niečo nepredstaviteľné. Takže sme sa vždy sústredili len na ďalšiu 60-tku. Ako sme ale v Závode vliezli do krásnych vojenských lesov, občas „pobozkaných” gravelom a malými „brdkami”, spomalili sme. Postupne prišla kríza, na oboch, kilometre sa vliekli.

Začalo byť teplejšie, a to znamenalo postupné zhadzovanie vrstiev, dôvod na nekonečný počet zastavení. V Prievaloch sme sa občerstvili v potravinách. Ak tam niekedy budete blúdiť, navštívte ich miestny pivovar. Celkom na nás už išli mrákoty, chcelo sa nám spinkať. Pamätám si, aké som mala „spinkacie teplo” na opuchnutých očiach. Cez Bukovú sme prerazili Karpaty, prechod s najnižším stúpaním. A síce sme už boli teda na „druhej strane”, ešte stále nám toľko chýbalo. Začalo byť strašne teplo a my sme sa nemohli popri Karpatoch vrátiť rovno domov.

280/360 km - tlačíme z posledného

Vôbec mi to neprišlo také strašné. Išla by som kedykoľvek znovu.

V Šenkviciach sme museli urobiť ťažké rozhodnutie (bola len jedna možnosť, ale aj tak to bolo ťažké) - stočiť to na Senec, aby sme ďalej zbierali kilometre. Moja únava sa prejavila ako bežne - preskočilo mi. Všetko mi prišlo smiešne, mala som silu, jedla som si makovník, ktorý mi potom vypadol z úst. No paráda! S prichádzajúcim Sencom nás desili aj prichádzajúce oblaky. Samka vydesili až tak, že mu totálne „došlo”. Určite neprepálil tepy, možno málo jedol.

Nezistili sme, čo sa stalo, ale už to nešlo. Začal mať kŕče v nohách. Ale sme tím, sme „BAbovky”! Takže, aj keď to veľmi nepomáhalo, s mojím útlym telíčkom oproti jeho stavanej „cibuľkovitej” postave, snažila som sa ťahať čo najviac. Silný protivietor vôbec nepomáhal. Ale je jedno, ako rýchlo, ale domov sa aj doplazíme! Môj tip: keď je vášmu parťákovi zle, nesnažte sa ho rozveseliť, rozkecať, proste držte „tlamičku”, ťahajte a nechajte ho na pokoji. V satelitných mestečkách sme našli Slovnaft so Starbucksom. Doplnila som (ťahaciu) energiu karamelovým latte a džemíkovým „lepeňákom” z domu.

355/360 km - splašený ježko naháňa posledné kilometre

Bolo treba skončiť tam, kde sme začali. Takže Samko sa ešte musel vytrepať na jeho kopec nad hradom a ja som posledné kilometre naháňala po Ružinove. Bolo by lepšie si to nejako rozumne nadísť a nemotať sa ako splašený ježko, ale mne už sa nechcelo riešiť trasy a špekulovať.

360/360 km - veď to bolo úplne v pohode!

Domov som prišla plná síl a strašne šťastná a hrdá. Hormóny zaúčinkovali. Pizza, ktorú som celú zjedla, úspešne zaplnila prázdne miesto v mojom brušku. Vôbec mi to neprišlo také strašné. Išla by som kedykoľvek znovu. Len si to treba dobre rozdeliť, naplánovať, motivovať sa dobrými „mlskami” a občerstvovacími zastávkami.

Môj úžasný bicykel ma odviezol úplne komfortne. Nebolel ma zadok, nohy, chrbát, zápästia… nič. Hrubý čas máme 22 hodín 5 minút, z toho sme až 7 hodín stáli a jedli. Do budúcna by som sa snažila tieto prestoje čo najviac minimalizovať, lebo aj tam sa stráca vzácna energia. Treba sa naučiť jesť počas bicyklovania a na zastávkach fakt len vypnúť.


Záznam našej výzvy nájdete na tomto odkaze.

Ak vás to láka, aj tento rok máte možnosť sa „hecnúť” a zároveň pomôcť dobrej veci. Viac info nájdete na tomto odkaze.