150 km s Ironmanom alebo na výjazde s Mišom Holubom

Poďte s nami parádny okruh cez Oravu a Liptov a spoznajte zatiaľ jediného Slováka, ktorý vyhral triatlonové preteky série Ironman.

Ako to už býva zvykom, niekedy zhoda udalostí vedie k novým zážitkom, resp. výborným výjazdom, čo sa mi opäť potvrdilo. MTBIKER sa tento rok stal partnerom akcie Faster than a Train. O čo vlastne ide? Jednoducho, pelotón cyklistov v pestrom zložení sa snaží predbehnúť vlak. Celkom „haluz“, ale zaujímavý spôsob, ako spojiť rôzne kategórie cyklistov a dodať im správnu motiváciu šliapnuť do pedálov.

Nápad vznikol na Orave. Minulý rok sa konal prvý ročník a jedným z jeho iniciátorov bol Michal Holub. Ale Mišo je okrem iného aj niekoľkonásobný majster Slovenska v dlhom triatlone a zároveň jediný Slovák, ktorý zvíťazil na pretekoch série Ironman. A keď sa stretnú dvaja športovci, žiadne PR vozenie „pre oko“ z toho nebude, skôr poctivý výjazd...

Apropo, Ironman sa trochu podobá aj na môj nick, ktorý mám na webe MTBIKER a nejde o náhodu. Ja svoju skúsenosť s dlhým triatlonom mám, v roku 2010 som si doprial nášho Slovakmana s celkovým časom 11:54... inak dať to pod 12 hod. bol môj cieľ, podobne ako neskôr na Salzkammergut Trophy. Kto neverí, výsledky nájde na tomto odkaze. Vyústením bolo aj tetovanie, ktoré mám na ruke ako spomienku. Navyše, ide aj o moje iniciály, tak mi to prišlo ako pekné symbolické spojenie. Rozhodne sa nechcem chváliť, len dopĺňam kontext, a teda viem, čo znamená bežať po plávaní a 180 km na bicykli maratón. No a robiť na vysokej úrovni všetky disciplíny je poriadna drina...

Krása výjazdov je v tom, že aj keď človeka vidíte prvý raz, po 2 hodinách na bicykli sa bavíte ako starí kamoši. To je aj dôvod, prečo sa snažím robiť tieto rozhovory vždy počas výjazdov a nie kdesi na gauči.

Okolo je už všetko pekne zelené, ale hore je stále množstvo snehu a práve ten kontrast ma vždy nadchne.

Inak s Mišom už u nás jeden rozhovor nájdete, ja som sa snažil trochu nazrieť pod „pokličku“ v rámci tréningu a fungovania v každodennej realite. Predsa len, ak chcete byť v dlhom triatlone dobrý, potrebujete poriadny objem a ten je náročný na čas. Ak ste profík, čas nie je väčšinou problém. No Mišo je v podstate „hobby“ a pracuje ako učiteľ. A kam inam na výjazd, než po Orave (a trochu po Liptove), kde nám robili spoločnosť ešte nádherne zasnežené Roháče.

Viac vo videu a pod ním menší fotoreport k trase a pár zážitkom...


Záznam v aplikácii Strava , možnosť stiahnutia GPX v sekcii Výjazdy.

Na Orave dobre a rýchlo

V podstate trasu sme nemali dopredu danú, pôvodný plán bol okolo 5 hodín, pričom Mišo na mňa „vytasil" pri aute hneď 190 km. Za sebou mal sústredenie v Chorvátsku, prišiel v aero kombinéze a opálený, ako keď je leto v plnom prúde. Ja ho trochu brzdím, že mi v pohode bude stačiť aj menej, predsa len, objem som ešte nezačal a nechcem sa „odpáliť“. Dohodli sme trasu na cca 120 km, z čoho bol nakoniec presný kompromis, takmer 150 km a 2 000 výškových metrov.


Začiatok bol v Dolnom Kubíne, smer Oravský Podzámok. A hneď spoznávam niečo nové, pretože nejdeme priamo, ale krásnou obchádzkou cez Pucov. Síce si pridáte výškové metre navyše, no ide sa mimo hlavnej cesty a v nádhernom prostredí – doslova oáza pokoja. Na vrchole stúpania sa napravo objaví Choč a potom sa dlho mierne klesá až do Oravského Podzámku.


Príslop je rovnako legendárne miestne stúpanie, nechýba postupná „predohra“ a následne samotný kopec, ktorý má v zákrutách úseky aj cez 12 %. Kto má chuť sa porovnať na Strave, tu rozhodne nájde poriadne výkony.


Rozhovor sme robili priamo pri Oravskej priehrade v akomsi veľkom komplexe, akurát sme dvoch mladých „didžejov“ poprosili, nech trochu stíšia „tuc tuc“. Za odmenu káva, koláčik a potom pokračujeme popri priehrade cez múr a do Trstenej. Úsek pred Trstenou mám rád, pretože sa ukážu Roháče, takto na jar býva pohľad najkrajší. Prečo? Okolo je už všetko pekne zelené, ale hore je stále množstvo snehu a práve ten kontrast ma vždy nadchne.


Teraz kúsok po hlavnej ceste, smer Vitanová. Na rovinách trochu bojujem, ideme poriadne svižne a môj „biedny“ hák a slabú aerodynamiku cítiť. Jednoducho, nemám dôveru v naše cesty a vodičov, takže sa slušne vetrám, ale zase kilometre ukrajujeme parádne. Robím si počas jazdy aj nejaké zábery, stačí trochu vystrčiť ruku s mobilom a už cítim, ako ma vzduch brzdí a chytám dieru. Mišo ale vždy počká, kým sa dolepím a znovu „letíme“.

A zjazd má tiež svoje čaro, už aj s históriou…

Odbočka na Oravice a sme opäť mimo hlavnej cesty, tento úsek je tiež „lahôdka“ a v podstate ideme po trati známeho triatlonu Oravaman. Inak tieto kulisy sme si zvolili aj s Adamom, kedy si „buchol“ svojich prvých 200 km, čo sme aj patrične zdokumentovali.


My ale v Zuberci netočíme doprava, cieľom je ďalšia „lahôdka“ – Huty. Horský prechod tvoriaci hranicu medzi Oravou a Liptovom, ktorý rovnako nájdete spracovaný v našej sérii najkrajších stúpaní. Je tu zákaz kamiónov a výhľady na Roháče či Liptovskú Maru budú odmenou. Tou je aj zjazd smerom na Liptovský Mikuláš, kde mám v zákrutách navrch a robím si tzv. „bezpečáka“. No a zabudnúť nesmiem ani na Ťatliakovu chatu, kto by chcel ešte poriadnu čerešničku navrch.


Potom pekne okolo Liptovskej Mary a ďalšiu zastávku obstará Jednota v Bešeňovej. Do ruky nejaký ten nápoj, čo dáva krídla a môžeme vyraziť na posledný kopec – Lúčky. Osobne ma tento úsek naozaj prekvapil, lebo som ho poznal len po vodopád, kde sme sa zastavili dávnejšie s mladým po ceste na Liptov. Ale netušil som, aký poklad sa ukrýva ďalej. Mám na mysli prechod smerom na Dolný Kubín, kedy sa vnoríte do hlbokej doliny vedúcej popod Choč.


Úzka cesta, ale žiadny rozbitý asfalt ani gravel sekcie, ktorá pomaly stúpa. Ako inak, najprudšie úseky sú pred vrcholom stúpania, kedy sa za mnou ukáže v celej kráse Choč už v jemnom svetle poobedného slnka. A zjazd má tiež svoje čaro, už aj s históriou… na poslednom „Okolo Slovenska“ sa tu jazdci zbierali v jednej zákrute (vo videu ju nájdete), ktorá je po daždi poriadne klzká a kúsok ďalej pelotón dobehol Petra Sagana, ktorý sa pokúšal o únik.


Kľukatá cesta nás „vypľula“ pri ceduľke Dolný Kubín. Dokopy 145 km, 2 000 výškových metrov a priemerná rýchlosť 30,7 km/h. Čistého času nám to trvalo 4:45 hod., takže sme sa vlastne vošli do pôvodného plánu. Ale bolo krásne vidieť, že triatlonisti a najmä tí, čo „drtia“ Ironmanov, majú všetko trochu posunuté.

V podstate tým, ako sú naučení na vysoké tempo, vysoký objem plus aero polohu, idú ako stroje celý čas. Watty treba jednoducho držať a je jedno, či sa ide do kopca, po rovine, alebo v zjazde. Inak svojím prístupom k športu, drinou, ale aj pozitívnym myslením mi Mišo dosť pripomínal Jančiho Halíka a na obidvoch asi ideálne sedí také naše pekné slovo – nezmar.

A keďže v ten víkend atakovali teploty naozaj parádne jarné hodnoty, zahájil som aj zmrzlinovú sezónu. Vedeli ste, že v Dolnom Kubíne majú „zmrzku“, ktorá bola ohodnotená ako top 3 na SVK? Ani ja nie, ale teraz už áno... ďakujem za pozvanie a rovnako za super výjazd.