Reportáž: Škoda MTB Rajecké Teplice – preteková premiéra na BMC

Ako vyzeral prvý ostrý test? Prečo teleskopická sedlovka nemusí byť vždy výhodou a kde treba ešte zapracovať?

Pomerne dlho som premýšľal nad vhodným nadpisom a po tých rokoch, čo robím reporty, to niekedy už nie je jednoduché. Ale trochu vyžijem situáciu a zrejme mnohých z vás tiež zaujíma, ako sa na nedávno predstavenom „stroji“ vlastne jazdí. Rovnako pridám aj nejaké postrehy ohľadom tréningu a prípravy vzhľadom na BIKE Transalp, pretože podobné podujatia dotvárajú celkový obraz. A vo výsledku to bude, myslím, celkom pestrý mix.

Maratón v Rajeckých Tepliciach v súčasnej podobe bol už od úvodu takou jarnou „odpaľovačkou“. V uplynulých rokoch sa presunul na jeseň, aby sa potom opäť vrátil na začiatok. No a keďže som vynechal Svätý Jur aj Šelu, bol prvým väčším testom v podstate viacerých vecí súčasne. Prvé preteky sú vždy svojím spôsobom špecifické a platí to aj po všetkých rokoch, čo jazdím. Mám na mysli teda klasický maratón. „Špecialitky“ ako Liptov Ride či obľúbený Jarný Šprint radím k „prebúdzaniu“ po zime.

Človek vždy čaká na to, ako sa mu pôjde a či mala príprava nejaký zmysel. Je rovnako zvedavý, ako pôjdu ostatní. Navyše u mňa bolo všetko trochu umocnené tým, že som si vymyslel celý projekt smerujúci k „etapáku“, z čoho plynú aj väčšie očakávania. K tomu sa ale dostaneme...

Keď naozaj toľko netreba moderné trendy

Keď mi fľašky podáva niekoľkonásobný majster a profesionálny jazdec...

Trať samotného maratónu asi môžem označiť slovom „oldschool“. Na trase sú 4 dlhé stúpania (2, ak idete krátku trasu) a technika spočíva najmä v tom, aby ste jednoducho „nevyleteli“ niekde zo zvážnice. Kam smerujem? Niečo podobné podľa mňa inžinieri v BMC asi nebrali ako etalón pri navrhovaní modelu Fourstroke. Rozhodne tu nevyužijete 66-stupňový hlavový uhol, 150 mm teleskop, 4-piestové brzdy a 120 mm zdvih virtuálneho zavesenia zadnej stavby.

V zahraničí existuje pekné slovíčko, a to „overkill“. V podstate vám tu stačí niečo ľahké, čo trochu menej „drncá“. Ak by sa dole išlo po Kuneradských trailoch, to by bola iná pesnička... možno sa niekedy dočkám verzie trate „profi“. Na druhej strane, je to výborný spôsob, ako otestovať efektivitu stroja a jeho maratónske schopnosti. Ako prvé nahadzujem druhý košík, pričom obidva sú na spodnej rámovej rúrke.


Na pohľad sa mi to pozdáva, ešte doladiť automatický zvyk pri manipulácii. Celkom príjemné je, že horný bidon je viac poruke a netreba sa toľko skláňať a s vhodnými košíkmi sa vojde aj 2x700 mm. Ďalej plášte, dopredu putoval Maxxis Aspen v šírke 2,4 palca, dozadu to isté, ale v šírke 2,25 s insertom od Vittorie. Ten je stále ešte pomerne novinkou, ale hmotnosť 55 g je výborný parameter, rovnako aj dobré nasadzovanie.

A prečo užší plášť? Na takéto trate bohato stačí a insert mi poskytuje dodatočnú ochranu, aj keď jazdím na trailoch mimo pretekov, pričom výsledná hmotnosť je asi taká istá, ako 2,4-palcová verzia bez neho.


Pozornému oku určite neuniklo, že na biku nemám diaľkové „lockouty“ pruženia, takže správne vyladené tlmenie bude základ. Pri hmotnosti 84 kg dávam tlmič cca na 20 % SAG. Keď sa pozriete na tlmič FOX DPS, je na ňom páčka open-medium-firm, ale aj jedno ďalšie 3-stupňové nastavenie pomalej kompresie. Na maratón ho nastavujem do polohy 3, čo všetky ďalšie nastavenia posunie v podstate do „športovejšieho“ módu. Na vidlici mám rovnako rád väčšie nastavenie pomalej kompresie, vďaka čomu sa menej norí pri brzdení, ale aj pri šliapaní v stoji.

A rovnako upravená výška sedla, k čomu som dospel po bikefittingu s Cepom. Pôvodne som si myslel, že ten krátky predstavec pri modeli Fourstroke LT mi bude krátky, no po nastavení a dlhších jazdách vlastne zisťujem, že na moju stavbu tela (dlhé nohy, krátky trup) je to ideálne aj na preteky a maratóny. Ale poďme už na trať...

Slnko, prach, voda aj blato

Počasie uplynulých dní by sa dalo doslova nazvať jarným. Predpoveď sa neustále menila z totálneho lejaku na slnko a naopak, dni predtým padali „špagáty“ vody. Nakoniec na sobotu vyšlo takmer letné počasie, ráno bolo slniečko, ale každému bolo jasné, že čistý nebude. Potešil ma Ľuboš Dupkala, ktorý si zrejme vzal k srdcu moje slová z reportu v roku 2021 a zbavil nás záverečných „družstevných“ úsekov po lúkach. A tie majú rozhodne potenciál zastaviť točenie kolies, chýbať mi teda nebudú...

Ráno sa ešte zastavujem u „trénera“ a dávam mu bidony. Tomáš sa teraz dáva dokopy po dlhotrvajúcich zdravotných problémoch, ale na maratón sa ide pozrieť. Keď mi fľašky podáva niekoľkonásobný majster a profesionálny jazdec, to sa rozhodne budem musieť snažiť.

Také tie ranné rituály sú už klasika, areál kúpaliska ponúka pekné zázemie a počasie prilákalo nakoniec okolo 660 ľudí. Čo rovnako patrí k úvodu sezóny, sú tradičné „maratónske“ tváre, ale vidieť aj množstvo nových ľudí, čo ma tiež teší. Na čo si tento rok dávam pozor, je poriadne rozjazdenie, pričom aj k tomu sa dostaneme bližšie v nedeľu. Máme už pripravený ďalší diel v rámci tréningu, kde príde reč aj na tento nenápadný, ale veľmi dôležitý aspekt. Za 30 minút mám hotovo a pomaly sa radím na štart. Netreba sa nikam extra tlačiť, výhoda Rajeckých zvážnic.

Nech hry započnú

Keď naletím do poriadneho blata, v duchu hovorím tomu „stroju“: „Vitaj v hre, kamoš!“.

3, 2, 1... pípajú GPS a celý balík sa pohne cez kúpalisko smerom pod kopce Lúčanskej Malej Fatry. Ako inak, v úvode sa ide vždy rýchlo a hneď oceňujem výhodu dobrého rozjazdenia, jednoducho nedychčím ako pes a netuhnú mi hneď stehná. Úvodné strmé úseky nás pekne rozdelia a ja tvorím s pár jazdcami asi takú druhú skupinu. No a hneď nás čaká úvodný, takmer 30-minútový kopec (6,9 km, prevýšenie 470 m). Veľkú časť tvorí asfalt, ktorý sa pomaly dvíha.

Idem v podstate na čele, ale nijako sa nepozerám za seba ani nenaznačujem nejaké striedanie. Neskôr sklon pritvrdí a konečne vybehneme „do terénu“, teda na štrkovú zvážnicu. Rozloženie síl som trafil, dokážem v závere kopca pridať a celý ho ísť v priemere na 351 wattoch, takže následne sám nabehnem do zjazdu.


Tieto „zjazdy“ sú veľmi špecifické. Síce idete z kopca, ale ten je dlho mierny, takže treba aj dosť šliapať, za zákrutami neustále zrýchľovať. Už zrejme povestný je miestny „makadam“, ktorého oproti minulým rokom znovu pribudlo. A tiež si hovorím, že vpredu som mal dať ešte menší tlak... veď na čo mám potom ten 2,4-palcový „balón“.

V rýchlosti si trochu ešte zvykám, predsa len 120 mm má aj trochu vyššie ťažisko, na aké som bol dlho zvyknutý, čo v rýchlych zákrutách cítim. Až záverečný úsek sa naozaj preklopí do zjazdu, kde sa dá uľaviť nohám a nabrať nejakú väčšiu rýchlosť.

Zletím dole, vidím bufet a za ním máva „Višňa“ s bidonom. Šupnem ho k druhému, dostanem ešte povzbudenie a hneď do ďalšieho kopca. Rovnako úvod tvorí rozbitý asfalt, ale sklon je oveľa prísnejší. No prostredie je naozaj krásne, stúpame popri potoku a vytrvalé dažde plus teplo vytvorili pomerne slušnú zelenú „džungľu“. Sklon je poctivý až k veľkej ľavotočivej zákrute s názvom Omegová, kde rovnako končí asfalt a stúpanie už pokračuje v miernejšom sklone po kamenistej zvážnici.

Myslím, že tie kŕče boli prvotná daň za všetky tie upgrady...

Práve tu sa dokonale ukáže tá stredná poloha na tlmiči, označená ako medium. Bicykel sa vôbec „nehúpe“ ani v ťahu, pritom krásne tlmí nerovnosti a mám pocit, že asfalt vlastne pokračuje. Čo ho dokáže jemnučko rozhýbať, je až vyslovene silové šliapanie v stoji, takže za mňa naozaj spokojnosť aj bez káblov. Je to režim, ktorý ak idem vo zvlnenom teréne, môžem nechať stále a neriešiť. Aj druhý zjazd je charakterom podobný ako prvý, šliapať sa musí ale ešte viac.

No a hlavne práve tu prichádza najhorší úsek po ťažbe dreva, ktorý sa postará o definitívny vizuál. Keď naletím do poriadneho blata, v duchu hovorím tomu „stroju“: „Vitaj v hre, kamoš!“ A konečne ma už prešiel ten úvodný rešpekt k novému naleštenému biku.

Dalo by sa povedať, že si stále držím svoju pozíciu, pred koncom dlhého stúpania na kameňoch som predbehol jedného pretekára. Všimol som si ho, keďže rovnako sedlal BMC, ale hardtail. Aj som chcel povedať nejakú „vtipnú“ frázu, ale potom vidím, že je z Maďarska a niečo na štýl „nice bike“ mi prišlo také otrepané. A viac premýšľať sa mi už nechcelo...


Pred náletom do ďalšieho kola je znovu bufet, tradičné miesto môjho druhého podporného tímu. Lenka s mladým fandia, tak pre nich vyšprintujem strmú panelku a potom sa zase môžem upokojiť, zobrať banán do vrecka a stlačiť si „kolo“ na Wahoo. V dlhých kopcoch je to taký zvyk, potom ľahko viem, či držím rovnomerné tempo, resp. ma to motivuje nespomaľovať v rámci možností. „Vyšvihaný“ maďarský pretekár ma v jeho úvode predbehne, no držím si ho stále na dohľad.

Asi v polovici mám takú najväčšiu „krízu“, no končiaci asfalt ma preberie. Nič strašné, vo výsledku asi 3 minúty rozdiel oproti prvému kolu, priemerný výkon bol teraz na hodnote 314 W. Tu je zase výhoda tratí, kde sa idú 2 rovnaké kolá. Človek si môže následne pekne pozrieť, aký vplyv má únava a pod. (viac potom aj v komentári od Tomáša na konci článku).

Teleskopická sedlovka nemusí byť vždy výhodou

V následnom zjazde mi prišla na um jedna vec... teleskopická sedlovka. Teda najmä fakt, že v podobných situáciách nemusí byť vôbec výhodou, práve naopak. Čo mám na mysli? Ak máte zjazd, kde je potrebné veľa šliapať a teda nie je veľmi technický, jej použitie vás viac unavuje. Pretože ak je v spodnej polohe, musíte sa držať viac na nohách. Teraz sa mi to krásne potvrdilo.

Prvýkrát ju využívam pomaly v každej väčšej zákrute, výsledkom čoho si nohy veľmi neoddýchli. Teraz ju nechávam až na posledný úsek stále hore a som pomalší... o 12 sekúnd na cca 10 minútach. Lenže pocitovo som si oddýchol oveľa viac, o čom hovorí aj nižší priemerný tep. Sú teda teleskopické sedlovky zlé? Určite nie, len k tomu potrebujete aj dostatočne technickú trať. V ľahkých zjazdoch a najmä na dlhej trati vôbec nie je na škodu nechať ju viac hore a dať viac oddýchnuť nohám. Najmä vtedy, keď idú kopce okamžite za sebou ako tu.

Kŕče? To tu dlho nebolo...

Človek až neskôr pochopí význam detských kútikov, skákacích hradov...

Posledné dlhé stúpanie, znovu vidím „Višnu“ s bidonom a na ňom 2 gély do záveru. Najlepšie je, keď mi zakričí: „Daj do toho už všetko a nešetri sa.“ Sám pre seba sa pousmejem, pretože sa už rozhodne hodnú chvíľu nešetrím. Maďarského pretekára mám stále v diaľke na očiach, spoločnosť mi teraz robia hlavne jazdci z krátkej trasy. Síce v následnom zjazde treba dávať viac pozor pri obiehaní, ale zase povzbudenie a slová podpory v kopci vždy potešia.

Tempo si tak stále držím pomerne svižné, kofeínový Double Espresso od SIS celkom dobre nakopol. Lenže už nejaký čas cítim pnutie v slabinách (presnejšie tzv. krajčírske svaly), ktoré sa po 3 hodinách definitívne prejaví...

Zletím zjazd a po ňom nasleduje asfalt, kde jemne zvesím nohy. To úplne stačí na to, aby mi okamžite chytilo obe nohy v spomínanom mieste do kŕča. Pamätám si, že sa mi to raz stalo aj na maratóne v Kitzbuheli na slávnej zjazdovke Streif. Čo mi pomáha, je jazda v stoji, takže v prudkom stúpaní pred bufetom mi nezostane nič iné, rovnako aj v poslednom väčšom kopci. Teraz už ideme s pomerne veľkou časťou jazdcov z kratšej trasy, neraz na mňa prehovoria. No keď vám berie obe nohy do kŕčov, veľmi ťažko sa drží nejaký priateľský výraz a prehadzujú vtipy. Svaly po čase povolia, takže to ide aj v sede, no musel som trochu spomaliť. Predsa len, teraz bolo veľa zmien naraz, teda bike s inou geometriou, úpravy posedu, nové kufre atď. Myslím, že tie kŕče boli prvotná daň za všetky tie upgrady, ktoré prebehli a ešte si na ne telo musí viac zvyknúť.


Blížiace sa Rajecké Teplice a teda cieľovú čiaru už naozaj vítam a končím v čase 3:29 hod. na celkovom 14. mieste. A kto zvíťazil? Nestarnúci Karel Hartl v čase 3:02 hod., medzi ženami Martina Krahulcová.

Kompletné výsledky všetkých kategórií potom nájdete na tomto odkaze.

Potom už si doprajem zaslúženú kofolu, užijem si trochu druženie v cieľovom priestore

... skutočne ma veľmi teší, ak za mnou niekto príde a povie, že s nimi začal vďaka nám.

a na hodný čas sa vytratím dať dokopy bike, veci aj seba. Palec hore dávam za výborné jedlo, ktoré vo mne potom doslova „zahučalo“. Rovnako opäť musím spomenúť zázemie, na ktoré sa už teraz pozerám odlišným okom. Človek až neskôr pochopí význam detských kútikov, skákacích hradov a podobných atrakcií, ktoré mi pred pár rokmi prišli na pretekoch ako zbytočné. Podobná zmena ale príde jedine časom.


Celkom zaujímavá bola účasť v kategórii e-bikov na 45 km trase. Tam si vo veľkom zapretekali napríklad naši jazdci v endure ako Martin Knapec, prišla nestarnúca legenda MTB Milan Barényi a zúčastnil sa rovnako aj Juraj Sagan. Možno teda zaujímavý spôsob, ako na podobné preteky dostať veľmi odlišné skupiny a vo výsledku si užiť zábavu. Veď títo jazdci už nemusia nič dokazovať, ale prišli si zapretekať svojím vlastným spôsobom...

Okienko trénera

Tento report som poňal trochu odlišne, v podstate je súčasťou akejsi dlhodobej prípravy a mojej snahy o zlepšenie sa po rokoch, kedy mám prvý raz v živote trénera v osobe Tomáša Višňovského. Bude zapadať aj do najbližšieho obsahu v nedeľu, v ktorom sa pozrieme práve na jarnú prípravu, zmeny, prípadné chyby a rovnako aj prvé preteky. Ale napadlo mi napísať ešte Tomášovi, nech ako tréner dá stručný pohľad, na čo môže taký záznam z pretekov slúžiť a čo môže prezradiť.


Preteky v Rajeckých Tepliciach nám dali reálny pohlaď na našu aktuálnu výkonnosť. Profil, kde hrali primárnu rolu W/kg, potvrdil, že hmotnosť nie je aktuálny limit. V prvom stúpaní sme dokázali držať výkon skoro 30 min. na hranici 4,25 W/kg, čo bol pekný vstup do pretekov. Následné 3 kopce už boli na hranici 4 W/kg, čo je pokles približne o jednu výkonnostnú triedu. Je to ale logické, pretože náš tréning v doterajšej podobe nebol zameraný na rozvoj parametrov v oblasti ANP+. Na druhej strane, keď vezmem priemer druhého a posledného kopca, ktorý bol skoro na tretej hodine, pokles v priemernom výkone na 20 min. je len okolo 5 %!

Potvrdilo sa nám, že energetická suplementácia bola dostatočná, viď tepová frekvencia, ktorá v poslednej časti bez problémov atakovala hodnoty Vo2max. Ideálny scenár by bol udržať priemerný výkon z úvodného stúpania minimálne ďalšie 2 kopce. Na všetko si však treba počkať a my pokračujeme krok za krokom a postupným budovaním výkonnosti by sme sa mali na túto úroveň dostať. Čaká nás ešte veľká diagnostika, ktorá ešte hlbšie odhalí Maťove slabé stránky a my tak budeme môcť ešte viac zefektívniť tréning.

Opäť mi nedá nespomenúť, že aj keď píšem o výkone, tréningu atď., maratóny mi vždy prinášajú radosť, zážitky, priateľov a hlavne „ihrisko“, kde sa toto všetko dá spojiť. Nejdem sa teraz chváliť, no skutočne ma veľmi teší, ak za mnou niekto príde a povie, že s nimi začal vďaka nám. Prípadne, že k tomu ešte aj schudol 30 kg. Spomínam to z dôvodu, že podobných príbehov pribúda a ja mám z nich skutočne radosť. Človek vie, že za tými „views“ a „lajkami“ sa skrýva ešte oveľa viac, čo nás motivuje do ďalšej práce. Ďakujeme a vidíme sa v raji.