Giro d'Italia 2023 - najťažšia edícia za posledné roky?

Giro d’Italia opäť nesklamalo a ukázalo, prečo je hodné sledovania. Myslím, že takýto priebeh však tri týždne pred príjazdom do Ríma neočakával nikto...

106. ročník sľuboval veľa, aká však bola realita? Asi nebolo diváka, ktorý by nebol zvedavý na prichádzajúci súboj Roglič vs. Evenepoel, ktorý sa ťahal už od minuloročnej Vuelty cez etapák Okolo Katalánska. Tre Cime di Lavaredo, tri náročné časovky, deň vo Švajčiarsku, no hlavne parádne rozbehnutá sezóna boli presne tými dôvodmi, prečo som sa na 6. máj tešil už niekoľko týždňov vopred. Oprávnene?

„Skrátka ten bicykel hoď na pásku!“

Giro, a mám pocit, že etapáky všeobecne, posledné roky „čistokrvným“ šprintérom veľmi neprajú. Málokedy sa nájde etapa, kde by sa nenachádzal nejaký kratší alebo dlhší brdok, ktorý väčšinou poslúži ako výborná príležitosť „odpárať“ rýchlikov. Prežijú len odolné kusy. Tento ročník samozrejme výnimkou nebol. Veľa etáp „vyžral“ únik, no ešte stále tu bolo niekoľko príležitostí ukázať svoju dynamiku.

Keď sa spätne pozrieme na víťazov, dopadlo to pomerne spravodlivo – po víťazstve si pripísal Michael Matthews, Jonathan Milan, Mads Pedersen, Pascal Ackermann, Alberto Dainese a poslednú etapu v Ríme dokázal pretaviť vo víťazstvo Mark Cavendish, pre ktorého to bolo posledné Giro. Práve Cavendish však bol hlavným protagonistom drámy, ktorú priniesla 5. etapa.

Upršaný deň priniesol hneď dva pády Remca Evenepoela, pričom prvý bol spôsobený psom a druhý prišiel po kontakte s Madsom Pedersenom, idúcim pred Belgičanom. Korunku pádom však nasadil dojazd. Biele čiary nám počas Gira vytrvalo ukazovali, aké nebezpečné vedia byť a na vlastnej koži to pocítil aj Mark Cavendish.

Po prvom podkĺznutí a spomalení sa nešťastne stretol s Albertom Dainesem a porúčal sa k zemi. Z chaosu najlepšie vyťažil Kaden Groves, na 5. mieste sa umiestnil Cavendishov bicykel a jeho majiteľ sa do cieľa dokĺzal hneď za ním.

Prekvapenia, ktoré sa nekonali

6. etapa sa odohrávala pod dohľadom sopky Vezuv, keďže vyrážala i končila v meste Neapol a svojej chvíľky slávy sa dočkali aj historické Pompeje. Jazda po pobreží priniesla divácky veľmi atraktívne kulisy a kopírovaním pobrežia pripodobňovala záver pretekov Miláno-San Remo.

Okrem krás Talianska však veľké napätie priniesla aj etapa samotná. Ešte 10 kilometrov pred cieľom mal denný únik v zložení Alessandro de Marchi a Simon Clarke vyše minútový náskok a vyzeralo to, že práve títo dvaja sa v Neapole pobijú o víťazstvo. V boji im pomáhalo množstvo technických úsekov, kde ako dvojica dokázali držať pomerne vysoké tempo, zatiaľ čo pelotón nutne išiel pomalšie. Zhruba na tejto méte Geraintovi Thomasovi v jednej zo zákrut spadla reťaz a prvá z mnohých kontroverzií tohoročného Gira bola na svete.

Každému, kto danú etapu sledoval, nemohlo ujsť, že sa za tímovým autom Ineos viezol späť do balíka pomerne dlho, no penalizácia prekvapujúco neprišla. 3 kilometre do cieľa, náskok dvojice 30 sekúnd. Začínam byť nervózny a únik doslova tlačím očami do cieľa, keďže práve Clarke sa môže stať jedným z cyklistov, ktorí siahnu na onen víťazný hetrik, čo do Grand Tours.

Všetky problémy prepukli po šiestej etape...

Proti však bol kratučký brdok, ktorý sa úniku postavil do cesty len pár stoviek metrov pred cieľom a očividne to bol posledný klinček do rakvy už i tak dosť vyčerpanej dvojice. Pelotón ich dobieha neuveriteľných 250 metrov pred cieľom a šprint otvára Fernando Gaviria. „Grand Tour Grand Slam“ sa však napokon predsa len koná, koniec koncov, adeptov bolo v pelotóne viacero.

Tentokrát z toho najlepšie vychádza niekdajší majster sveta Mads Pedersen. Bývalí tímoví kolegovia Clarke s de Marchim do cieľa prichádzajú niekoľko metrov za nimi v spoločnom objatí a Clarke aj so slzami v očiach...

Etapa vrcholiaca na Campo Imperatore v národnom parku Gran Sasso d’Italia bola prvou z niekoľkých náročných horských skúšok. Do kopca sa s prestávkami išlo posledných 50 kilometrov, a tak som očakával prvú bitku v celkovom poradí... a ona neprišla. O jediný rozruch v pelotóne sa postaral iba Samuele Battistella.

Čelo pretekov, to však bolo niečo celkom iné. Ocitol sa tam totiž Karel Vacek, čo okamžite pritiahlo moju pozornosť. Napodobniť Jana Hirta z minulého roku, to by bolo niečo. Pri každom nástupe držal také to svoje strojové tempo a vždy sa dokázal do čela vrátiť.

Finálny nástup niekoľko stovák metrov pred cieľom inicioval Petilli, no Bais posledných 200 metrov ukázal skvelé nohy, pričom Petilliho dokázal predbehnúť aj Vacek. Opäť skvelý úspech českej cyklistiky, palec hore! A úspech samozrejme slávil aj „otec" tímu Eolo-Kometa, Alberto Contador.

V poriadnom napätí nás držala aj druhá časovka. Len deň predtým predviedol Primož Roglič jeden z jeho typických „puncheur“ útokov v poslednom strmom stúpaní a ubral niekoľko sekúnd z náskoku, ktorý naň Remco Evenepoel mal. Ten sa ho totiž, na rozdiel od Thomasa a Harta, nedokázal udržať.

V prvej časovke naložil Remco Roglovi neuveriteľných 43 sekúnd. Výkon ako hrom, časovkári-špecialisti mohli ísť handry fajčiť. Preto som pred druhou časovkou nemal „veľké oči“ a opäť som očakával hladký priebeh v prospech Belgičana. Roglič sa napokon vzchopil a časovku prešiel na svoje pomery solídne.

Čo ma ale prekvapilo omnoho viac, bol skvelý výkon Harta a ešte lepší Thomasa – obaja sa na čisto rovinatej časovke dokázali vtesnať pred Stefana Künga, a to je čo povedať. Thomasovi som toto víťazstvo veľmi prial, no ako to už býva, mladé pušky boli proti a Remco ho porazil o neuveriteľnú jednu sekundu. V prvej desiatke sa však umiestnili až traja jazdci Ineosu a to tam už nebol Pippo Ganna. Neviem, čo im dali na raňajky, ale aj ja chcem.

Episode 106 – Covid strikes back alebo „posledný nech zhasne“

Silný vietor, dážď a teploty blížiace sa k nule...

5. mája, deň pred štartom pretekov. Jan Tratnik nebude štartovať na Gire vďaka pádu počas tréningu. Piata zmena v tíme Jumbo-Visma po sérii pozitívnych testov na Covid a iných nepríjemnostiach môže spraviť Primožovi Rogličovi, najväčšiemu vyzývateľovi úradujúceho majstra sveta Remca Evenepoela, riadny škrt cez rozpočet. Covid sa však ani v pretekoch nevzdáva a domov posiela čoraz viac ľudí. Všetky problémy prepukli po šiestej etape a v priebehu piatich dní sa kvôli vírusu domov porúčalo 16 pretekárov.

Najhoršie dopadol samozrejme tím Soudal-QuickStep a ich líder. Remco Evenepoel už v 8. etape nedokázal držať tempo s ostatnými a spomenutú časovku síce vyhral, avšak bolo vidieť, že nie je vo svojej koži. Preteky napokon dokončili len dvaja jazdci QuickStepu.

Covid však zďaleka nebol jediným strašiakom. Žalúdočné problémy, horúčky a pády zapríčinili, že sa do Ríma nedostalo až 51 jazdcov. Len pre porovnanie, najbrutálnejším ročníkom bol rok 1914, kedy do cieľa prišlo len osem pretekárov. Toho roku tak bolo zaujímavé sledovať, ako sa situácia postupne preklápala. Z jazdca tímu, ktorý na poslednú chvíľu päťkrát menil súpisku, sa stal favorit s plnou tímovou podporou. Naopak, odpadol mu veľmi silný súper a Ineosu šťastie tiež dvakrát neprialo...

Vyhrá ten, kto sa neutopí

Počasie si toho roku z cyklistov robilo doslova dobrý deň. Relatívne stabilný čas sa s drobnými výnimkami držal do 8. etapy, a potom prišiel týždňový armagedon. Myslím, že nebolo dňa, kedy by pretekárom aspoň chvíľu nepršalo. To sa, samozrejme, odrazilo aj na vyššie spomenutých odstúpeniach, keďže vlhké a chladné počasie bolo ideálnou živnou pôdou na rôzne infekcie a virózy. A nálada v pelotóne? Vcelku výstižná.

Korunku všetkému utrpeniu nasadila 10. etapa. Silný vietor, dážď a teploty blížiace sa k nule viedli k tomu, že vymrznutí jazdci za deň vystriedali hneď niekoľko plášteniek, a ak sa chceli obliecť, museli zastavovať. Po Remcovi Evenepoelovi počas tejto etapy odstupuje ďalší z mužov v celkovom poradí, Aleksandr Vlasov. Asi najlepšie daný deň zhrnula fotoséria od Primoža Rogliča.

Aby toho nebolo málo, k chaosu, spôsobeného počasím a pádmi, priložil ruku aj mechanik tímu Jayco AlUla. Ten sa snažil dostať k Lukasovi Pöstelbergrovi, ktorý si v páde poškodil bicykel a dal nám názornú ukážku, ako netreba chodiť cez priechody pre chodcov. Všetci zúčastnení našťastie v poriadku...


11. etapa sa, ako inak, niesla v podobnom znamení dažďa, no najmä nebezpečných zjazdov. Práve na jeden z nich doplatil Tao Hart, jeden z ašpirantov na výborné umiestnenie v TOP 10. Na zemi sa v tej dobe ocitol i Alessandro Covi, ktorému predné koleso „uletelo“ ako prvému, Pavel Sivakov, no i Geraint Thomas a Primož Roglič. Najhoršie však dopadol Hart, pre ktorého zlomenina stehennej kosti znamenala jasnú cestu do sanitky.


Len pár minút pred incidentom som si hovoril, že s takouto vrchárskou zostavou a skvele postavenými pretekármi v GC dokáže Ineos Rogliča hádam poriadne strategicky potrápiť, no po tomto momente sa pomaly začalo profilovať, medzi kým prebehne ten najväčší súboj.

Potom však prichádza Remcovo prekvapivé odstúpenie...

13. etapa následkom počasia tiež poriadne „utrpela“. Kým v tom čase Taliansko v niektorých oblastiach kolabovalo kvôli mohutným povodniam, pretekárov na Gire čakal vstup do srdca Álp. Gran San Bernardo Pass mal byť tohoročnou Cima Coppi, teda najvyšším bodom trasy, miestom, kde sa udeľuje špeciálny počet bodov do vrchárskej súťaže. Poveternostné podmienky však boli opäť proti.

Prvým rozhodnutím bolo previesť pelotón tunelom popod priesmyk, keďže na vrchole neustále padali lavíny, vďaka ktorým bola cesta neprejazdná. Vzhľadom na silný lejak bol tento priesmyk ale napokon úplne vyčiarknutý, etapa skrátená na 75 kilometrov a pretekári sa do Švajčiarska presunuli autobusmi. Po krátkom rozjazde na trenažéroch uprostred cesty prišlo k pomerne tvrdému pretriedeniu pelotónu.

Naraziť hneď v úvode do vyše 15-kilometrového stúpania po jazde autobusom, po tom netúžia hádam ani najväčší masochisti. Vidiac podmienky a šírku cesty na prvom vrchole trasy, Croix de Coeur, som tŕpol, aby to všetci pod kopec zvládli v jednom kuse. Etapa napokon i napriek skráteniu priniesla zaujímavý súboj a najmä nevšednú taktiku Thibauta Pinota. Kde sa dvaja bijú, tretí víťazí...

Zdá sa však, že si počas toho týždňa, plného vody, ťažkých podmienok, klzkých čiar a nebezpečných zjazdov, na to pretekári vcelku zvykli. Diváci snáď tiež. A aby nevyšli z cviku, Davide Ballerini sa postaral aj o nejakú tú zábavu pred tým, než takisto odstúpil. Veď opakovanie je matka múdrosti, no nie?

Nudný boj o GC?

Po prvej časovke som sa vcelku bál, že toto Giro bude enormná nuda. Skrátka niečo na štýl Formuly 1 za posledných 15 rokov – vždy sa nájde niekto, kto má absolútnu dominanciu a konkurenti sa „šmrdlajú“ dakde vzadu s priepastnou stratou. Potom však prichádza Remcovo prekvapivé odstúpenie a prvá päťka sa zrazu ocitá v 22 sekundách. Kde mám Alpy a Dolomity?!

Počas prvých dvoch týždňov u mňa ale prevládali skôr takéto pocity a každý deň som len čakal, či už to konečne vypukne. A potom ďalší deň a ďalší deň... Nedozerné čakanie na Godota sa skončilo až v 16. etape. Cieľom bolo vyše 20-kilometrové stúpanie Monte Bondone so strmými poslednými 10 kilometrami. Pred takmer 70 rokmi tu pretekári museli čeliť dokonca poľadovici. Tentokrát sa počasie našťastie po tom šialenom týždni ako-tak umúdrilo, no kopec samozrejme zostal rovnako strmý.

Etapa to bola taká, že sme asi tretinu nič nevideli kvôli tunelom v okolí Lago di Garda, a tak sa pretekári všetko poslušne snažili dohnať v závere. Zhruba 6 kilometrov pred cieľom Almeida navyšuje tempo takým spôsobom, že jediný, kto sa ho drží, je Geraint Thomas. Hádam len Seppovi Kussovi môže Roglič ďakovať za to, že stratil „iba“ 25 sekúnd.

„G“ si tak svoje 37. narodeniny užíva opäť v ružovom. Hoci na môj vkus trošku brutálne narodeniny... Etapa síce sľubovala „iba“ 3700 vertikálnych metrov, avšak predposledné stúpanie na Coi s maximom 19 % hovorilo jasnou rečou: „Ber pukance do ruky a hajde pred telku!“ Plný očakávaní a najmä otázok, či si Rogla iba vybral počas 16. etapy zlý deň, sledujem ďalšiu z etáp, kde to Thibaut Pinot takticky nezvládol.

O prvý rozruch sa postaral Slovinec, ktorý v Cortine stihol vymeniť svoj bicykel za špeciál...

To sa už ale nedá povedať o tíme Jumbo-Visma, kde v hlavných úlohách opäť hrali Kuss s Rogličom. V najstrmších pasážach stúpania najprv Američan navyšuje tempo, aby neskôr Slovinec nastúpil. Samozrejme, s Thomasom v pätách. Almeida si však necháva „odlepa“ a otvára sa pred ním medzera. Hovorím si: „Nič nezvyčajné, kým sa ostatní „naťahujú“, Almeida si vždy ide svoje konštantne vysoké strojové tempo a do čela sa postupne dotiahne“. Ale nie tentokrát.

Odstup sa zastavuje na konštantnej hodnote asi 20 sekúnd a to, čo robil Kuss pre Rogliča deň vzad, robí dnes Jay Vine pre Almeidu. Na to, že ešte tri roky vzad bicykloval na Zwifte, nie zlé. A hoci v jednej zo zákrut v zjazde z Coi nedobrzďuje, nepochybne má veľkú zásluhu na tom, že si Almeida počas celej doby udržal konštantný odstup od čela.

Kráľovská etapa chystala skutočne kráľovských 183 km s 5400 výškovými metrami, inými slovami, brutál. No a najmä krásne horské prostredie. Ak už neholdujete 5-hodinovému vysedávaniu pred telkou, minimálne takéto etapy sa naozaj oplatí sledovať. Passo Campolongo, Valparola, Giau, Tre Croci a finálna Cima Coppi v podobe Tre Cime di Lavaredo sú legendy, ktoré raz snáď okúsim aj na vlastnej koži.

Ak sme ale očakávali nejakú frontálnu ofenzívu, predbehli sme sa. Pelotón prežil pomerne monotónnu etapu, pričom o jediné spestrenie sa postaral Ben Healy. Ten na Pinota vo vrchárskej súťaži strácal len niekoľko bodov, a tak útok na seba nenechal dlho čakať.

Síce neúspešný, no aspoň si férovo tľapli. A Healy onedlho opäť útočí, fiškus jeden. Škoda, že sa do prenosu nedostanú aj dialógy jazdcov medzi sebou, lebo pri svojich návratoch si veru mladučký Ír asi od jazdcov Ineosu vypočul kadejaké šťavnaté výrazy.

Späť do centra diania, teda k Thomasovi, Rogličovi a Almeidovi. O prvý rozruch sa postaral Slovinec, ktorý v Cortine stihol vymeniť svoj bicykel za špeciál, osadený jednoprevodníkom (40 z.) a „cirkulárkou“ s rozsahom 10-44 z. ako test pred sobotňajšou časovkou.

Ak aj bola v mysliach „jumbákov“ snaha niekde útočiť, vďaka doslova zbesilému tempu Laurensa de Plusa sa k slovu takmer nedostali. Chvalabohu, cieľové stúpanie k Rifugio Auronzo bolo dostatočne strmé a nepravidelné na odpáranie „tempárov“. Roglič to opäť skúša, Thomas sa ho opäť drží a Almeida opäť stráca kontakt.

Brutálny záver ako sa patrí

Celé ťažisko súboja o celkové poradie sa tak presúva do poslednej časovky. Okej, La Planche des Beles Filles ako finále časovky na Tour de France v roku 2020 bola super, ale na Monte Lussari sa skrátka neťahá. Nech premýšľam ako premýšľam, na Grand Tour som asi nikdy nevidel niečo až takto brutálne, minimálne nie v predposledný deň. Po úvodných, relatívne rovinatých 11 kilometroch sa totiž pred pretekárov postavila monštruózna stena. Prvých 5 kilometrov o priemere 15,3 %, s maximom 22 % predpovedali naozaj napínavý súboj.

Nebudem zbytočne naťahovať, súboj Thomasa s Rogličom bol doslova nervy drásajúci. Ja osobne som pri ňom zjedol dve čokolády. Ako už bolo avizované, Roglič pod kopcom hladko presadá na svoj špeciál s jednoprevodníkom a trieli ďalej. O niekoľko minút na to tu zastavuje aj Thomas a prichádza k prvému prekvapeniu dňa – okrem bicykla mení aj časovkársku prilbu za klasickú, ktorá je lepšie odvetraná.


Ani zďaleka to však nevyzeralo, že mu toto krátke zdržanie ublížilo, Roglič si dlho držal len asi 4-sekundový náskok. Bolo však zaujímavé sledovať rozdielny prístup pretekárov – kým Roglič šliapal skôr frekvenčne, Thomas „dupal“ silovo. Bolo jasné, ktorá stratégia je výhodnejšia, keďže Roglič neustále získava sekundy k dobru, až sa náskok zastavuje na 16 sekundách. A potom prichádza absolútny šok.

Pri prejazde jedného z odvodňovacích kanálov reťaz nadskakuje a padá mimo kazetu. Hoci sa ju Rogličovi rýchlo darí nahodiť, zastavenie, oprava a rozbeh znamenajú, že náskok je preč a od Maglia Rosa ho opäť delí takmer pol minúta. Začína sa dráma, kto z koho, takmer domáci supertalent, ktorému Grand Tours (s výnimkou Vuelty) vždy akosi ujdú pomedzi prsty verzus ostrieľaný veterán. Roglič, vo veľkom povzbudzovaný Slovincami, ktorí obsypali snáď celý kopec od spodku až po vrchol, prichádza do cieľa so šialeným náskokom 42 sekúnd na dovtedy prvého Almeidu.

A potom znenazdajky prichádza šok číslo dva. Réžia pri Rogličovom dojazde pozabudla na druhý Thomasov medzičas, no vo finálnych serpentínach sa ukazuje, že začína rapídne strácať. To už sedím v predklone so zakrytými ústami a vyvaľujem oči na televízor. Čím ďalej, tým viac je ale jasné, že Monte Lussari jednoducho Walesana zlomila, do cieľa prichádza so stratou 40 sekúnd, čo značí jediné – Primož Roglič, napriek technickým problémom, vyhráva Giro d’Italia 2023.

Pikošky „spoza opony“

Na záver ešte pár tzv. „honorable mentions“ – drobností, ktoré možno iba po očku sledujúcim divákom ušli. Prvým pánom na holenie je istý Sepp Kuss, superdomestik Primoža Rogliča, ktorý má veľkú zásluhu na jeho výhre. Hneď na začiatku Gira nám však ukázal aj svoje akrobatické schopnosti pri, síce neúspešnej, výmene baterky na svojom radení Sram.

Jedným z hrdinov Gira bol aj Kanaďan Derek Gee. Jeho cesta pripomínala Wouta van Aerta na minuloročnej Tour de France, keďže zbieral jedno druhé miesto za druhým. Oproti Belgičanovi si však výhru nepripísal, no domov si odnáša aspoň veľmi pekné vrchárske výkony. A k tomu titul „večne druhého“ – vo finišoch štyroch etáp, súťaži na šprintérskych prémiách i súťaži účasti v úniku.

No a do tretice – Taliani (spolu so Slovincami v predposlednej etape ) nám opäť ukázali, že to pri ceste vedia poriadne „rozbaliť“. Niekedy to už síce bolo na hranici únosnosti a bezpečnosti, avšak práve tieto davy robia Giro d’Italia tým, čím je.

Ak sme sa sťažovali, že je toto Giro nudné a akési „iné“ oproti svojmu štandardu, myslím, že posledný týždeň nám to plnou mierou vynahradil. Priniesol hlavne plno napätia a to je na súbojoch o GC to najhlavnejšie. Ako to skomentovali komentátori na Eurosporte, „nebol by to Primož Roglič, ak by tá Grand Tour pre neho prebehla hladko“. Čo je však pre Roglu podstatné, konečne sa mu podarilo prelomiť kliatbu pádov a po Vuelte získať ďalší cenný dres z Grand Tour. A to všetko za naozaj výraznej podpory svojich krajanov.

Zároveň treba vzdať hold Thomasovi, ktorý sa držal nadmieru dobre, i napriek problémom v tíme sa Ineos dokázal vzchopiť a aj keď „G“ prehral, vzal to veľmi športovo. Na dôvažok v Ríme udával v závere tempo pre Cava.

Celkové poradie teda vyhráva Primož Roglič, nasledovaný Geraintom Thomasom a Joaom Almeidom. Posledný menovaný uchmatol aspoň biely dres pre najlepšieho pretekára do 25 rokov. Modrý dres najlepšieho vrchára si domov, napriek občasnej chaotickej stratégii, odnáša končiaci veterán Thibaut Pinot a cyklámenový dres pre najlepšieho šprintéra po presvedčivých výkonoch na rovine, no i v horách, Jonathan Milan.

A akú odvetu prichystá Remco Evenepoel? Dozvieme sa snáď čoskoro. No už teraz sa teším...