Zo Štokholmu do Trenčína na dvoch kolesách (1. časť)

Dvaja kamaráti, šesť krajín, 9 dní v sedle a viac ako 2 000 kilometrov z centra Škandinávie do centra Považia. Ako sa to celé začalo a ako to dopadlo?

Určite ste ich už videli aj vy. Strhaní a unavení, na bicykloch ovešaných najrôznejšími taškami či dokonca s gitarou upevnenou o bicykel. Kilometre na ceste už dávno prestali počítať a ich zážitky sa neúprosne zlievajú do hmlistých spomienok. Ich bicykle majú kvôli všetkému príslušenstvu podobnú hmotnosť ako Fiat 500. Ale im to nevadí, lebo sú na životnej ceste z Amsterdamu do Singapuru či z Berlína cez Teherán do Pekingu a typický život, ktorý väčšina z nás pozná, nechali aspoň na pár mesiacov či dokonca rokov v zabudnutí.

Vždy som ich obdivoval. Bikepackerov. Vynoria sa spoza rohu na najmenej pravdepodobných miestach a moja fantázia hneď začne pracovať – ako dlho už asi sú na ceste? Čo všetko videli, aké zvieratá im skrížili cestu a koľko nocí strávili pod holým nebom?

Kocky boli hodené a bol skvelý pocit vedieť, že sme urobili prvý krok k uskutočneniu nášho plánu.

Nikdy som ale nemal ambíciu vydať sa na takú dlhú cestu naprieč svetadielmi. Tak, ako mnohí z vás, aj ja som odkázaný na pravidelný príjem v podobe výplaty za prácu. Zároveň ma však dlhé tripy inšpirovali a chcel som vyskúšať niečo podobné, hoci v menšej miere a o poznanie pohodlnejšie. A tak mi v hlave skrsol nápad vydať sa na cestu z môjho domova v Štokholme do môjho rodného mesta - Trenčína.


S plánom som sa podelil s mojím parťákom Jonathanom, ktorého už poznáte z mojich predchádzajúcich článkov o jeho rekordne rýchlom čase na pretekoch zo severu na juh Švédska či o našej spoločnej 600-kilometrovej jazde naprieč švédskymi lesmi. Ten sa podľa očakávania okamžite pridal, čo ma veľmi potešilo.

Plánovanie je polovica úspechu

Plánovať sme začali v zimných mesiacoch. Predstava jazdenia v máji po pre nás nových cestách znela veľmi atraktívne, keďže príroda sa práve v tomto mesiaci najvýraznejšie mení a prebúdza k životu. Aby sme si cestu ešte viac ozvláštnili, rozhodli sme sa pre trasu cez Pobaltie a Poľsko, kde ani jeden z nás predtým ešte nejazdil. Švédske cesty v širokom okolí už poznáme dokonale, takto sme namiesto dlhej jazdy na juh krajiny mohli objavovať Estónsko, Lotyšsko a Litvu.

Stan alebo ubytovanie?

Predstava absolvovať to celé na bicykli namiesto lietadlom mi prišla miestami veľmi bizarná.

Nenechali sme nič na náhodu a ako prvé sme kúpili lístky na výletnú loď zo Štokholmu do Talinu. Ten leží približne v rovnakej zemepisnej šírke ako Štokholm, a tak sme mali dobrý pocit, že sme si cestu nijakým spôsobom neuľahčili. Následne sme si zhruba vypočítali, koľko dní nám cesta asi bude trvať a kúpili sme letenky z Viedne do Štokholmu. Kocky boli hodené a bol skvelý pocit vedieť, že sme urobili prvý krok k uskutočneniu nášho plánu.

V tomto momente sme však stále nevedeli, či si so sebou ponesieme plnú výbavu v podobe stanu, spacákov a všetkých ostatných harabúrd, alebo pôjdeme naľahko a budeme prespávať v teple postelí.



Nebolo ľahké urobiť definitívne rozhodnutie. Možnosť s prespávaním vonku znela výborne, neboli by sme obmedzení žiadnymi presnými časmi či dopredu rozhodnutým počtom kilometrov jednotlivých dní. Znamenalo by to však niekoľko kilogramov výbavy navyše a riziko, že sa nám nepodarí poriadne oddýchnuť kvôli stále veľmi nízkym nočným teplotám v Pobaltí. Po každodennom sledovaní predpovedí počasia sme sa teda rozhodli cestovať iba s najpotrebnejšou výbavou a prespávať v dopredu objednaných ubytovaniach.

Pomocou nástroja na plánovanie trás na Strave a vďaka kontrole celej cesty na Google Street View sa nám podarila nakresliť viac ako 2 000 kilometrov dlhá trasa vedúca z prístavu v Taline až na Mierové námestie v Trenčíne. Predstava absolvovať to celé na bicykli namiesto lietadlom mi prišla miestami veľmi bizarná.

Prípravu trasy netreba podceňovať

Nehľadali sme žiadny luxus, práve naopak, vybrali sme si čo najjednoduchšie ubytovania.

Musím sa priznať, že naplánovať trasu nebola práve najjednoduchšia záležitosť. Strava je síce vynikajúca v tom, že vám sama navrhuje trasu podľa heatmaps, teda podľa ciest, ktoré sú miestnymi cyklistami najfrekventovanejšie. Infraštruktúra v pobaltských krajinách je však výrazne horšia než v iných krajinách, kde som doteraz jazdil. Asfaltové cesty väčšinou pozostávajú iba z diaľnic či väčších rýchlostných ciest plných nákladných áut.

Menšie vidiecke cesty sú poväčšine ešte stále štrkové, a tým sme sa chceli vyhnúť. A preto som strávil množstvo hodín preklikávaním sa pobaltskými cestami na Street View, kde som sa chcel „na vlastné oči“ presvedčiť, či je naplánovaná cesta naozaj asfaltová a bezpečná. Táto časová investícia sa však oplatila.



Bol skvelý pocit mať naplánovanú celú cestu a vidieť, ktoré regióny jednotlivých štátov navštívime. Plánovanie však tým neskončilo. Vďaka skúsenostiam s dlhými jazdami vieme, že naše cyklopočítače by vyhlásili okamžitý štrajk, ak by sme do nich uložili celú 2 000 kilometrov dlhú trasu ako jeden súbor. Jonathan sa teda postaral o rozdelenie GPX súboru na menšie, približne 100 kilometrov dlhé úseky, ktoré sme si následne uložili do našich Wahoo ELEMNT Bolt a Roam. Takto sa nám podarilo predísť zbytočným technickým problémom s našimi cyklopočítačmi.

Jednoduchosť a zameranie na zážitok

Posledným krokom bolo rozdelenie celého dobrodružstva na jednotlivé dni a naplánovanie, koľko kilometrov prejdeme ktorý deň a kde budeme spať. Jonathan sa postaral o veľmi efektívne naplánovanie vzdialeností, mne ostalo na krku objednať ubytovanie. Ako sa počas samotného výletu ukázalo, rozdelenie trasy na 9 dní s postupne klesajúcim počtom kilometrov a stúpajúcim počtom výškových metrov bolo takmer perfektné. Nesklamalo ani ubytovanie.

Zamerali sme sa na čo najlacnejšie ubytovania, ideálne blízko obchodov s potravinami či reštaurácií. Nehľadali sme žiadny luxus, práve naopak, vybrali sme si čo najjednoduchšie ubytovania. Základom bola čistá posteľ, teplá voda a miesto pre naše bicykle, predsa len, trávili sme dni prevažne na dvoch kolesách.

Ako sa pobaliť?

Nikdy predtým som nepodnikol podobný výlet, a tak pre mňa nebolo úplne jednoduché zbaliť sa. Rovnako ako Jonathan, aj ja som sa rozhodol pre podsedlovú tašku. V mojom prípade padla voľba na Apidura Expedition Saddle Pack s objemom 17 litrov. Dôležitou vlastnosťou tašky bola pre mňa nepremokavosť a veľký objem, keďže mala pohltiť všetko od dokladov cez jedlo až po oblečenie a náhradné diely.

... motivácia na maximálnej možnej úrovni.

Zo začiatku to bol veľký nezvyk, keďže som typ cyklistu, ktorý rád šliape v stoji a často mení polohu na bicykli. Tašku bolo cítiť, bola naplnená až na hranu a vážila okolo šesť kilogramov. Postupom času som však na ňu zabudol a stala sa z nej neoddeliteľná časť celého výletu.

Čo som si teda zbalil?

Oblečenie

Okrem krátkych bibsov, dresu s dlhými rukávmi, spodnej vrstvy, ponožiek, topánok, prilby a okuliarov, ktoré som mal na sebe, sa v taške viezol dres s krátkymi rukávmi, krátke bibsy, dva páry ponožiek, nepremokavá bunda, rukavice, návleky na topánky do dažďa i do zimy, návleky na ruky a návleky na nohy. Zabudnúť som nesmel ani na civilné oblečenie, ktoré bolo zredukované na absolútne minimum v podobe treniek, kraťasov, krátkeho trička a žabiek, o ktoré som takmer prišiel na sídlisku v Rige. O tom však neskôr.

Náradie, náhradné diely a ostatné

Tu som evidentne mohol ušetriť zbytočnú hmotnosť, ale po „vojne je každý generál". Zobral som si: 4x náhradnú dušu, 4x CO2 bombičku, CO2 pumpu, klasickú pumpu, samolepiace záplaty, montpáky, multikľúč, lepiacu pásku, mobil, powerbanku, predné a zadné svetlo, CR2032 náhradné batérie, nabíjačky (na mobil, Di2, powermeter, powerbanku), platobné karty, modrú EU kartu poistenca, pas, občiansky preukaz, zubnú kefku, zubnú pastu, chamois krém a neskôr aj opaľovací krém, ktorý som kúpil v Poľsku.

Jedlo a energia

Za každým mužom hľadaj ženu (ok, nie za úplne každým ), a tak to je aj v mojom prípade. Väčšina jedla, ktoré som si na prvé dni z domu zobral, bola z kuchyne u nás doma. Moja priateľka ma vybavila vynikajúcou focacciou s vysokým obsahom olivového oleja, ovsenými koláčmi a sušenými slivkami. Ja som si pribalil sladké tyčinky a šumivé tabletky na doplnenie potrebných látok do tela.

Hoci sladké tyčinky od výrobcov, ktorí sa špecializujú na športovú stravu, sú často chutné a ponúkajú vynikajúci pomer energie vzhľadom na veľkosť a hmotnosť, z dlhodobého hľadiska je veľmi ťažké spoliehať sa iba na ne. A tak som bol veľmi rád za domáce jedlo, ktoré aj môj žalúdok dokázal bez problémov stráviť. Prvé tri dni som tak počas jazdy nemusel príliš dopĺňať zásoby jedla v miestnych obchodoch.



Poslednú, avšak pre úspešný návrat domov absolútne kľúčovú časť prípravy, som absolvoval v predstihu. Moju marcovú návštevu rodičov v Trenčíne som využil ako príležitosť presunúť si transportnú tašku na bicykel zo Štokholmu na Slovensko. Tá ma po dojazde do cieľa čakala v pivnici u rodičov, čo mi výrazne uľahčilo logistiku cesty naspäť do Švédska. Nesmiem zabudnúť spomenúť môjho dobrého kamaráta a cyklistu Stanleyho z Trenčína, ktorý mi úplne nezištne vybavil transportnú krabicu pre Jonathana.

Čas vyraziť

Trasa naplánovaná, logistika doriešená, ubytovanie objednané a motivácia na maximálnej možnej úrovni. Počasie stále neisté, ale už nie je cesty späť. Bude to mizéria v protivetre, daždi a chlade? Koľko defektov a ťažkostí s bicyklami si budeme musieť vytrpieť? Myšlienky nešlo zastaviť a neustále prúdili hlavou.

Až samotný deň odchodu rozvíril všetky pochybnosti a dobrodružstvo sa mohlo naplno rozbehnúť. Ale o tom až v druhej časti, kde sa pozrieme na jednotlivé dni na ceste a všetky radosti, problémy a zážitky, ktoré so sebou priniesli.