Svetový pohár naskok z domu - enduro sveťák v Bielsko-Biała z pohľadu amatéra

Najvyššia enduro súťaž u našich susedov s hojnou slovenskou účasťou, slovenskými víťazmi a mojimi kontroverziami, aj také bolo EDR v Poľsku.

V dňoch 15. - 19. 5. 2024 sa v poľskom meste Bielsko-Biała organizovali hneď dve disciplíny svetového kolotoča pretekov horských bicyklov. V meste samotnom sa organizovali enduro preteky v trailcentre s neoriginálnym názvom „Enduro trails“. V jemne vzdialenejšom mestečku Szczyrk to boli zase preteky zjazdové. Blázniví fanúšikovia, náročné prírodné traily a vrtkavé počasie sa postarali o poriadnu drámu a podľa mnohých jazdcov aj o jeden z najkrajších enduro sveťákov za posledné roky.

Ja som si tieto preteky odjazdil v kategórii OPEN, čo znamená, že som priamo nejazdil s najlepšími jazdcami sveta, jazdil som však v rovnaký deň, na rovnakých trailoch. Čo vám o tom môžem povedať? To sa dozviete v tomto článku.

Keď ide všetko až príliš hladko

S dvoma týždňami do svetového pohára s novým bikom môžete urobiť len dve veci. Po prvé, sadnúť si do kúta a plakať...

Kto už videl odo mňa nejaký ten článok, tak vie, že som sa raz zúčastnil svetového pohára medzi profíkmi, raz ako „hobby“ jazdec, jedenkrát som skončil 3. v celkovom hodnotení Slovenského pohára v endure v mužoch elite a minulý rok som vyhral celkovo Hornonitrainsku Enduro Sériu (HES). Ak ma aj trochu poznáte, tak viete, že kombinovať plnohodnotnú prácu so snažením jazdiť špičku nie je úplná sranda a takáto cesta so sebou prináša veľmi veľa prekážok, nástrah a kontroverzií – ale oplatí sa.

Musím povedať, že takmer vždy, keď som trénoval na nejaké preteky, tak sa mi stávali naozaj bizarné veci. Mal som extrémne stresy v robote, problémy s bikom, chorobu, prípadne som netrénoval vôbec. Tento rok bol však iný a prípravu na EDR v Poľsku som v podstate začal takmer okamžite po poslednom kole HES koncom októbra. Z platformy OKOEVERYWHERE som mal profi tréningový plán, ktorý cca do januára obsahoval najmä posilku, čo sa mi darilo plniť.

Začiatkom roka sa príprava postupne prehupla do jazdenia čo najväčšieho počtu motohodín s bikom na trailoch (nič špeciálne, len sa jazdilo, ideálne celé traily v kuse). V marci do toho pribudli rôzne šprinty a intervaly. Aj napriek zmene práce a zmene životného miesta sa mi podarilo plán plniť, niekedy aj nad rámec. Kondička bola bombová, srdcové tepy nízke, na trailoch samý rekord. Divné.

No a do takto dobre rozbehnutého plánu mi prišla ponuka, o ktorej sníva každý malý chlapec. „Mám tu pre teba Scrolla, kedy si poň prídeš?“ ozval sa Tomáš Tóth, manažér CTM Racing Team v telefóne. Niežeby som nemal doteraz sponzorov, ktorých si veľmi vážim, a bez ich podpory by jazdenie bolo o niečo ťažšie, ale jazdiť za značku bicyklov, okrem toho na tej, na ktorej som s bicyklovaním začínal, je úžasný pocit. Samozrejme, že sme sa na spolupráci dohodli a mne v garáži pribudol nablýskaný rám CTM Scroll Pro 29' 2024 v neuveriteľnej fialovej farbe. Svojmu starému biku som tak dal zbohom.

Má to však háčik, do štartu na EDR zostávajú niečo cez dva týždne. Narýchlo tak kupujem komponenty, pričom ostávam verný Shimanu – je to láska, vymieňam však značku tlmičov z FOX na RockShox, tiež si nechávam kolesá, pretože ak niečo funguje a veríte tomu, chcete to mať na svojom pretekovom bicykli a v prípade ráfikov a pneumatík (jazdím netradičnú značku Chaoyang) to platí dvakrát. Kým poskladáme s mojím overeným servisákom bike, ostávajú naozaj len dva týždne, a to nemám nastavený dobre ani SAG.

Prípravu som nepodcenil

S dvoma týždňami do svetového pohára s novým bikom, ktorý je úplný opak predošlého, môžete urobiť len dve veci. Po prvé, sadnúť si do kúta a plakať alebo si zobrať dva týždne dovolenku a skúsiť niečo odjazdiť. Skúsil som obe, ale tá druhá sa mi osvedčila viac.

Keďže kondičku aj silu som mal na veľmi dobrej úrovni, cieľom bolo pripraviť bike. S voľnými dňami som sa rozhodol, že svoje snaženie presuniem na Žilina OKOTRAILS, kde si môžem vyskúšať rôzne typy trailov od modrých, plných zákrut až po poriadny prírodný „metál“. Prvý deň dopadol úprimne hrozne. Vravel som si: „Čo to má byť?" Večer som zistil, že pri RockShox tlmičoch sa nastavuje kompresia do druhej strany ako u FOX. Ja, zvyknutý na FOX, som teda prvý deň jazdil na zamknutých tlmičoch...

Po tejto začiatočníckej chybe šlo už nastavenie celkom dobre. Bol som prekvapený, aký dobrý Scroll je, najmä čo sa týka hravosti a ovládania. Ak by niekoho zaujímalo, aké to je prestúpiť z bicykla, ktorý viackrát za sebou vyhral enduro bike roka v prestížnych rebríčkoch na CTM Scroll, hoďte mi tu komentár a ja o tom môžem napísať článok. Azda najvypovedajúcejším faktom je to, že už po pár dňoch na novom biku som vyrovnal svoje osobné rekordy na domácich trailoch... a to je len začiatok.

Ďalšie dni sme sa s kamarátom venovali intenzívnej príprave. Dokonca sme sa šli odviesť do Poľska na miesto, kde sa majú konať preteky. Veľmi sme premýšľali, aké traily by sa asi tak mohli ísť, možností je tu nekonečno. Zjazdili sme takmer všetko, čo sa dalo, až na dva traily. Hádajte, ako veľmi sme boli prekvapení, keď práve tieto dva trialy, ktoré sme nešli, boli na mape pretekového dňa. Každopádne sme vedeli, do čoho ideme. Preteky sa budú niesť v zmysle „držte si klobúky, nafúkajte si kolesá a modlite sa, aby ste vy aj váš bike došli do cieľa v jednom kuse“. Bude to drsné.

Posledné dni prípravy sa niesli v zmysle každodenného jazdenia až do takej miery, že ma jazdenie prestalo baviť a vyslovene som sa na posledné tréningy netešil. Mal som toho po krk. Mišo Kolář z OKOEVERYWHERE mi však na víkend pred pretekmi naordinoval dvojdňové jazdenia v bikeparkoch. No a tu môžem povedať, že takáto bodka za niekoľkomesačným tréningom bola asi najlepšia možnosť, aká mohla byť. Bikepark vám totiž posunie vnímanie rýchlosti o výrazný kus.

Za menej ako 3 týždne som najazdil 298.4 km, bicykloval som 35:09 hod. a nastúpal 16 461 m (a spálil 21 712 kalórií, mňam). Tu je niekoľko jázd zo Stravy, kde sa mi podarilo na novom biku niečo zajazdiť.

Tréningový deň v znamení extrémnej námahy

Keďže je Bielsko len jeden a pol hodiny od môjho domu, vyrážam ráno. Nasleduje registrácia, ktorá ide mimoriadne hladko, len som podal licenciu a naspäť som dostal balíček. Vstupujem do areálu zázemia pretekov a som ohromený tým, ako celé „depo“ vyzerá. Poliaci vedia, ako na to.

Oplotený areál s vybetónovanými plochami, pumptrackom, WC, dvoma barmi a dokonca aj reštauráciou, a to všetko len kvôli enduro trailom, ktoré tu majú. Obchádzam zázemia svetových tímov, pričom asi najväčší tu je Yeti – FOX Factory Racing. Yeti má, mimochodom, v Poľsku mimoriadne veľké zastúpenie, čo môže byť spôsobené jazdcom Slawkom Lukašikom, ktorý za tento top tím jazdí. Dávam dokopy bike, odstraňujem drobné problémy, vybavujem sa všetkými chráničmi, pretože tu nemôžete ísť len tak, v malej prilbe, a idem smer RS1 (profíci trénujú traily 2, 3, potom 1, 4, 5, my opačne s tým, že RS4 nejdeme).

Neviem, či to bolo nervozitou, ale naozaj neviem prečo, keď pedálujem na najľahšom prevode do mierneho kopca, mám tep nad 160. Po 300 výškových metroch sme hore na RS1 – Kamienolom. Názov dosť význačný. Veľmi technický, neplynulý a rozbitý trail nás vedie dole kopcom. Poliaci na pôvodnom oficiálnom traile nemenili nič. Po pár metroch dostáva defekt jeden zo skupiny Slovákov, prvá obeť. Ale načo vám budem opisovať každú sekciu... pozrite si, ako šiel pretekovú jazdu víťaz celých pretekov Charles Murray. Ja som v tréningu, samozrejme, šiel naozaj len trochu pomalšie...


Na rovnakom kopci sa nachádza aj RS5 (RS4 vynechávame), ktorá má charakter zjazdovej trate a volá sa príznačne DH+. Hneď na začiatku sa nachádza nie príliš veľký skok, ktorý sa za môj párminútový pobyt pri ňom stihol totálne rozbiť...

Ak som si myslel, že RS2 bola po prechode profíkov zničená, RS3 je na tom ešte horšie.

Zvykajte si, na sveťáku niektoré klopené zákruty a iné postavené prvky jednoducho občas zmiznú. Rozhodujem sa skok obísť. Na pár miestach zastavujeme a kukáme sa na lajny. Trail obsahuje niekoľko stredne veľkých skokov aj skoky cez cestu, tu musíme vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Opäť si pozrite pretekovú jazdu, ale garantujem vám, že neuvidíte tie masívne skaly a kamene, ktoré trail obsahoval.


Cez obed meníme miesto pôsobenia s profíkmi a presúvame sa na druhý kopec. Vedel som, že sa mám nachystať na to, že traily budú po pustošení top svetovými jazdcami totálne rozbité. A nemýlil som sa, vyjazdené ryhy, kamene vo veľkosti hlavy, zničené klopenky... to všetko obsahovala RS2, najdlhšia a najviac náročná RS-ka na pretekoch. Na tomto traile hrozí azda na každom metri riziko zničenia biku, nepomáhajú tomu hlavne časti trailu vinúce sa okolo potoka. Moje odolné pneumatiky spolu s vložkou aj tak trpia a vydávajú nepríjemné zvuky.

Táto RS-ka je neobyčajne rýchly trail, ktorý by som označil skôr za zjazdový. Na moje potešenie nájdeme aj pár skrytých línií, ktoré ešte nie sú vyjazdené. Ono mimochodom na svetovom pohári, pokiaľ jazdíte v najviac vyjazdenej línii, väčšinou neurobíte chybu, na rozdiel od HES alebo SPEN, kde najviac vyjazdená stopa nemusí byť dobrá voľba. Pozrite sa na úžasných poľských fanúšikov, ktorí v pretekovej jazde lemovali trať.


Pre kategóriu OPEN posledná RS-ka vyniesla jazdcov znova ďalších cca 300 výškových metrov hore. V tomto momente máme v nohách asi 1 300 metrov, nakoľko sme si mnohé sekcie tlačili viackrát. Ak som si myslel, že RS2 bola po prechode profíkov zničená, RS3 je na tom ešte horšie. Povrch trailu tvoria menšie, ale aj väčšie voľné kamene, určite nie hlina. Na prašnom povrchu je ťažké neurobiť chybu.

Charakter trailu je veľmi fyzický, nie je strmý, a človek bude musieť na pretekoch poriadne zabrať. Na konci trail obsahuje veľmi, naozaj veľmi rýchlu pasáž, v ktorej sa musí skákať cez relatívne veľké skoky v rade za sebou. V tepoch, čo tu bude mať človek na pretekoch, to bude asi „sranda“.


Inak prikladám aj jazdu Charlieho z RS4, ktorú sme my nešli, ale ktorá bola podľa mňa najkrajším trailom v celom trailcentre.


Po vypnutí hodiniek (GARMIN) mi však skoro odpáli dekel. Aj sa mi zdalo, že mám nejaké vysoké tepy. Hodinky však hlásia záťaž cez 480, to snáď nemám ani dokopy za bežný tréningový týždeň, nie za jeden deň. Regenerácia 78 hodín, plná hodnota aeróbneho tréningu, to som nikdy ani nemal. Asi to bude ťažké, a to som sa ráno sťažoval, že so štyrmi RS-kami to bude krátke.

Večer sa presúvame do Szczyrku, kde máme ubytko, dávame večeru, ideme pozrieť depá zjazdárov, kukneme si finiš trate svetového pohára v zjazde a s nemým úžasom ideme spať. Večer zakončujem stiahnutím dvoch pív v márnej snahe zregenerovať sa. Zaspávam s vedomím, že som na tom fyzicky dosť zle.

Raceday na skoro plný plyn

Ráno bolo ťažké, v noci som sa budil na kŕče. S tým, že som vedel, že na EDR nemôžete čakať občerstvovačku (naozaj nebola, vodu nám dali vo forme pustenej záhradnej hadice), bol plán narvať sa ráno až do prasknutia. Akurát z nejakého stresu mi nechutilo jesť. Balím veci a pálim na miesto pretekov, kategória OPEN štartuje ako prvá a ja mám štart 8:10.

Jedna klopenka tu nie je vôbec! Je zrovnaná so zemou, skoro padám.

Mladá vojačka (v Bielsku je vojenská akadémia) s poriadnymi nechtami nám nasadzuje čip a ja teda vyrážam. Na presun máme asi 50 min., čo je v pohodovom tempe len tak-tak. Na štarte sa stihnem rozcvičiť a ideme rovno na vec. Prvá RS-ka rovno rozhodovala, kto dokončí a nedokončí celé preteky, mal som rešpekt.

Púšťam sa, akurát po včerajšom tréningu je trať poriadne rozbombardovaná, až tak, že sa mi pár metrov po štarte uvoľňuje suchý zips a z rámu mi padá multikľúč a mikro pumpa, 60 € je tak v sekunde preč. Ďalšia sranda sa mi stala asi v polovici RS-ky, kde sa mi posunula v oku šošovka, na jedno oko som tam nevidel niekoľko sekúnd. To je to posledné, čo chcete na traile plnom ohromných kameňov. Trať si však pamätám a vychytávam všetky stopy. Ráfiky a pneumatiky dostávajú poriadne zabrať, vydávajú zvuky ako orchester. Po krajoch trate vidno viacerých jazdcov, pravdepodobne s defektami. Hej, stage 1 bol masaker, ja som však celý došiel až dole.


Presun na stage 2 nám skrátila lanovka. Našťastie na tejto RS-ke sme trénovali po profíkoch a tak viem, do čoho idem. Vrch trate ma preveril v technike zákrut, na čo nadväzoval rockgarden s mnohými fanúšikmi. Počkať, fanúšikovia na endure? Áno! Sme v Poľsku. Tento trail mal dve sekcie, v druhej sa človek rútil neuveriteľnou rýchlosťou dole kopcom cez terén, na ktorom by som nechcel byť v koži môjho biku. Orchester z mojich kolies začína hrať oveľa dramatickejšie. Vychytávam svoje stopy a pedálujem, kde sa dá. Ku koncu ma vo vysokých tepoch preveril viacnásobný prejazd kamenistého potoka s voľnými skalami. Došiel som a bike je celý, je nezničiteľný.

Dopĺňam vodu z hadice a smerujem na tretiu, šotolinovú RS-ku. Prvé zákruty sú čistá hrôza, dokonca sa musím aj vypnúť z pedálov, aby som ich vôbec vytočil. Nasleduje úsek, na ktorom treba šliapať, to aby som celý trail mohol dôjsť v červených číslach. Miera deštrukcie trailu je neuveriteľná. Nejako si však opäť pamätám stopy a idem celkom plynule. Znova dobieham týpka predo mnou, ktorý ma chvíľu brzdí a uhne sa asi na 5. výzvu... potom by nasledovala asi len výzva písomná. Zvyšok trailu už nejako dochádzam a na konci ma skoro vypne, fyzicky to bol riadny masaker.


Presúvame sa naspäť do zázemia na RS5. V diaľke vidno tmavé mraky, kým som na štarte, dážď je už na susednom kopci. Štartujem, pričom túto RS-ku nám znova výrazne zničili profíci. Jedna klopenka tu nie je vôbec! Je zrovnaná so zemou, skoro padám. V strede trailu sa mi znova posúva šošovka a prd vidím. Po chvíli je však naspäť a idem, čo to dá, až kým nestretnem môjho kamoša.

Bohužiaľ, stretávam ho na najrýchlejšej časti trailu a on ide ako opreteky, ale so slimákmi. Vôbec sa mi nechce uhnúť. Trvá to, no nakoniec ma púšťa pred seba. V tomto momente do toho dávam všetko a upaľujem, čo to dá. Prichádzam do finišu a začína pršať, aspoň na koniec sa na mňa usmialo šťastie.

Môj výsledný čas ma posúva na celkové 22. miesto, nie zlé, ale štvú ma 4 sekundy potrebné na postup do top 20. Výsledok je to však solídny a ja som rád, že som vôbec došiel do cieľa. Na to, že som mal úplne nový bike (CTM SCROLL funguje skvele), som odjazdil asi jedny z najlepších pretekov v živote. Rezervy tam síce boli, ale môj výkon bol stabilne dobrý.

Predo mnou sa umiestnil len jeden Slovák, Samuel Paučin, na 17. mieste, na ktorého som stratil 20 sekúnd. Za mnou o 6 sekúnd potom tesne skončil Jakub Budaj a ešte Jakub Kalus. V kategórii OPEN sa potom umiestnili ešte dvaja Slováci.

Slovenské enduro na vzostupe?

Samozrejme, najväčšiu radosť nám spravila Simona Kuchyňková, ktorú som mal tú česť sledovať celý deň na online timingu. Profíci totiž štartovali tak neskoro, že som stihol takto sledovať celé ich preteky. Simča začala deň perfektne s výhrou na RS1. Nasledoval však prepad, keď skončila na 4. mieste na RS2. Na RS3 skončila tretia, dráma sa tak mohla začať. Na RS4 skončila opäť tretia a bola na priebežnom treťom mieste.

Potom však ukázala svoje kvality a motiváciu. Vyhrala RS5 s 10-sekundovým náskokom a o 2 sekundy vyhrala celkovo. Emócie nemohli byť silnejšie, keď po prejazde cieľom prišla do skupinky rodiny a tímu. Ja jej to veľmi prajem, boli sme na spoločnom ubytku na EDR vo Francúzsku, ktoré vyhrala a videl som, čo to so sebou obnáša. Obdivujem ju, ako je mentálne silná. Môžeme byť na ňu hrdí a čo možno najviac ju podporovať. Skvelý zážitok...


Maťo Knapec ako najlepšie umiestnený slovenský jazdec obsadil úctyhodné 51. miesto po opatrných jazdách. Ono jazdiť za dažďa, kedy časť trailu je suchá a časť mokrá, nie je vôbec ľahké. Maťo je celý a čaká ho ešte kopec pretekov.

Za zmienku však stojí aj dominancia Maroša Krupu, ktorý vyhral OPEN kategóriu juniorov. Vyhral všetky RS-ky až na poslednú a celkovo vyhral o neuveriteľných 14 sekúnd. Jeho časy tiež vôbec nie sú ďaleko od víťaza profesionálnej kategórie.

Okrem toho na výbornom druhom mieste v kategórii muži e-bike OPEN skončil môj kouč Michael Kolář.

Každopádne tak môžeme povedať, že slovenské enduro má svoju žiarivú budúcnosť, o tejto téme by som rád napísal v ďalšom článku, preto to nebudem rozvíjať hlbšie.

Prekvapivo neprekvapivý víťaz

Čo sa týka elitnej mužskej kategórie, osobne by som čakal, že vyhrá Richie Rude. Je veľký, silný a takéto fyzicky náročné trate mu sedia. Druhým kandidátom bol, samozrejme, Slawek Lukašik, nakoľko mal asi najväčšiu motiváciu pred domácim publikom vyhrať.

RS1 dopadla v rukách Richieho, na RS2 však rozdielom triedy vyhral Charlie Murray a v tomto momente to začalo byť dramatické a tesné. RS3 vyhral Slawek, celkovo však viedol Richie. RS4 vyhral opäť Slawek, čo ho posunulo na tretie miesto. Pred poslednou RS-kou tak nebol známy víťaz. Slawkovi sa opäť podarilo vyhrať aj poslednú skúšku.

Keď Charlie došiel do cieľa, na poslednej RS-ke bol na 3. mieste. V celkovom sčítaní mu to však na výhru stačilo. Pozor, len o 0.095 sekundy. Pomalšie mrknete okom. Po 23 minútach je toto minimálny rozdiel. Domáca rozprávka Slawka Lukašika sa však nekonala. Charlie je vraj jeden z najmilších jazdcov na EDR a preto mu výhru každý prial. Je však neuveriteľné sledovať jeho víťazné jazdy, ktoré sa odohrali v daždi za veľmi premenných podmienok.

Tešíme sa na ďalšie kolo v Leogangu 8. - 9. 6. 2024.