Reportáž: MTBIKER komunitná jazda Podpoľanie - keď všetko klapne ako má

Sú dni, kedy sa z výjazdu vraciame zničení, možno po poruche, či v zlom počasí. A potom sú výjazdy a dni, akými bol aj minulý víkend na Podpoľaní.

Keď sa u nás v tíme roznieslo, že budeme organizovať komunitnú jazdu na Podpoľaní, hneď som sa hlásil ako účastník. A to hneď z viacerých dôvodov. Prvým bola lokalita. Podpoľanie u mňa patrí medzi srdcovky a dlhodobo ho radím medzi najkrajšie slovenské regióny. Chybou je, že som tu doteraz vždy jazdil cestu a MTB bolo trošku zaznávané. Druhým dôvodom bol samotný styk s komunitou a spoznanie nových tvárí. A do tretice – veď s kolegami je vždy zábava. Čoho všetkého sme boli počas týchto dní svedkami?

Nie je maratón ako maratón, aneb Imrove TOP zážitky

Program sme na hoteli Zerrenpach odpálili už v piatok podvečer. Ako bolo sľúbené, „na samotě u lesa“ sme sa zložili, napochytro prebrali itinerár ďalšieho dňa so zástupcami organizácie Banskobystrický kraj Turizmus, rýchla večera a šup ho pred dataprojektor. Pomaly sa stáva tradíciou, že na takomto type podujatí si Imro pripraví slovko-dve. Tentokrát sme si v užšom kruhu zhruba 45 ľudí vypočuli o jeho TOP zážitkoch z maratónskych podujatí – či už zahraničných alebo domácich.


Ja sám som videl snáď všetky jeho videoreporty, avšak počuť niektoré príhody naživo… no, čo vám budem hovoriť, miestami sme sa rehlili jak kone. Zároveň bolo pekne vidno, ako postupne rastie náročnosť maratónskych trás. To však našťastie nebol náš zajtrajší prípad.

Trasa naozaj pre každého

Pri komunitných jazdách sa snažíme trasu plánovať tak, aby prilákala čo najviac účastníkov, no predovšetkým, aby ju tí účastníci aj zvládli. Tentokrát si to pod svoj patronát vzali najmä naši parťáci, ktorí sa tu, predsa len, vyznajú lepšie, než my. A aké bolo naše prekvapenie, keď sme sa dozvedeli, že táto trasa bola vyznačená len pár dní pred jazdou a všetci spoločne ju takto „pokrstíme“! Celkovo nás teda čakalo asi 37 km s prevýšením okolo 900 metrov.


Avšak aj s tou alternatívou, že tí rýchlejší (prípadne aj tí, ktorým sa bude máliť) si to ešte vedia o pár kilometrov natiahnuť (čo som neskôr sám ocenil ). A že som vyššie spomínal, že asi 45 ľudí bol užší kruh? To najmä preto, že finálne sa nás na štart postavilo až niečo okolo 140 cyklistov a cyklistiek. Hardtaily a fully, klasiky a e-biky, kde-tu dokonca gravel, všetci pospolu sa o 10:00 pohýňame v nádhernom slnečnom počasí vpred.

A to máme teda šťastie – predpovede sa uplynulý týždeň menili rýchlosťou priemerného pitstopu vo Formule 1 a ešte v piatok ráno nebolo úplne isté, či sa vôbec podujatie uskutoční. No ako hovorím, tentokrát klaplo všetko perfektne. Vrátane počasia.


Naše komunitné jazdy so sebou niekedy prinesú aj špeciálnu pridanú hodnotu, o ktorej častokrát ani my sami vopred netušíme. Tak to bolo aj tentokrát, keď nám kolegovci z BBSK ráno oznámili, že sa ku nám pridá aj jedna z našich najúspešnejších a najznámejších olympioničiek, Nasťa Kuzminová. Niekedy sa život pre každého účastníka postará o extra motiváciu pokračovať ďalej a vyčkávať na krátke zastávky, počas ktorých bola Nasťa poriadne vyťažená.


No späť k priebehu. To, že tu posledné dni fakt solídne lialo, sa niekde prejaviť muselo. Prvé kilometre po bežkárskej trati sa niesli najmä v znamení šmykov, blata, podkĺzavajúcich sa kolies, mokrých koreňov… no túto krutú daň za našu neposednosť a neochotu sedieť doma sme našťastie vyplatili pomerne rýchlo. A pomerne rýchlo sa začali otvárať aj výhľady, ktorými je Podpoľanie tak známe.


A od Látok sme už frčali spleťou trochu rozbitých a zabudnutých ciest, ktoré sú pre Podpoľanie takisto typické. Míňali sme jeden laz za druhým, pretláčali sa s legendárnymi podpolianskymi brdkami a pri Vrchdobroči sa stočili smer Táňovo. Tu sme si užili jeden z tých krajších výhľadov smerom na juh.


Zároveň nás čakal dlhočizný zjazd až k vodnej nádrži Málinec. Rýchli zjazdári dopredu, niektorí z nás (vrátane mňa s Imrom) zjazdovali až prirýchlo, lebo sme minuli odbočku a kým sme sa otočili, preliala sa cez nás asi polovica účastníkov. No hneď niekoľkokrát počas dňa som si pripomínal, že toto predsa nie je maratón a nemusíme letieť ako rýchle strely. Navyše, akonáhle sme z lúky prešli do lesa, naplno sa ukázala sila včerajších búrok.

Vymytý rigol s množstvom kameňov síce technicky zdatnejším umožnil rýchly zjazd, no pre viacerých ľudí to bola stopka a povel k tlačeniu. Ako sa ale hovorí, safety first a na konci dňa je rádovo dôležitejšie, že všetci prídu zdraví (a v jednom kuse ) do cieľa, než že tam budeme o pár minút skôr. Vopred sme sa však dohodli, že skupinku nebudeme „násilím“ držať pokope a práve toto bolo miesto, kde sme sa postupne začali deliť.

Keď sa maratónci nezaprú

Pri Málinci sa vyformovala menšia skupinka tých, čo si chceli hodiť pár kilometrov aj v tempe. Čakal nás výšľap späť k hotelu a asi 600 výškových metrov. Prirodzene som sa k tejto lukratívnej spoločnosti „prichomejtnul“.

Keď som sa s chalanmi bavil, postupne som zisťoval, že je to maratónec sem, maratónec tam. Andrej Kubiš, náš Robo Gombala, Erik Horváth, ktorý patrí medzi ambasádorov série Škoda Bike Open Tour, chalani, ktorí jazdia na domácej scéne, ale aj zahraničné maratóny… len ja som tam bol taký prívesok. No hrdinsky som zvládal zbesilé tempo aj náročnosť terénu! Samozrejme, iba srandujem.


Aby ste si nemysleli, ostatok skupiny sa pobral klasickou cestou po asfaltke a nemusel sa driapať nahor strmou skratkou. No my sme si zas užili krásy okolia Býkova a hoci sme na vrchole akurát dohnali Lenku s povereným mechanikom Jakubom, namiesto guláša v hoteli nás čakalo ďalších 15 km, o ktoré sme si natiahli pôvodnú trasu. Ale akých 15 km! Už po niekoľkých stovkách metrov som bol rád, že som neuposlúchol poloprázdne brucho a vydal sa objavovať ďalej.


Nádherný hrebeňový úsek po lúke a osada Polianky, to sú miesta, kam sa veľmi rád opäť vrátim. Domáci borci nás ešte pekne povodili, o zábavu sa staral najmä Andrejov popis trasy – už iba posledný kopec… za ním druhý posledný kopec… keď už sme sa kochali krásnym výhľadom na Lom nad Rimavicou a Nízke Tatry a mal nasledovať už len zjazd, vypadlo z neho, že tu ešte budú také dva malé brdky (nakoniec boli asi štyri). Skrátka, posledný kopec na trase bol ako posledné turné Elánu.

Zázemie opäť na úrovni

Naša skupinka sa k hotelu blížila ako posledná. Napriek tomu, že som v poslednom zjazde takmer strhol „šalter“ a užil som si čerstvo rozbabranú cestu po ťažbe, mi to náladu nepokazilo. Pri hoteli už totiž vyhrávala cimbalovka, čo však bolo najdôležitejšie, čakal ma tam guláš!

Chvíľka čakania v rade na wappku, nadmieru príjemná sprcha…a pre nás organizátorov už len tá menej príjemná robota – všetko zbaliť a rozlúčiť sa. No najväčším zadosťučinením sú vždy spokojní účastníci a my pevne veríme, že sa vám jazda podpolianskym regiónom páčila minimálne tak ako nám.

Za krásne spomienky v podobe fotografií ďakujeme opäť našej Mirke, na tomto odkaze nájdete kompletnú fotogalériu.

P.S. ak sa ako cyklorodina alebo cyklopartia niekedy vyberiete do Zerrenpachu, apartmánové chatky fakt stoja za to. Pre nás bikerov hlavne tá obrovská prekrytá terasa, kam sa bez problému zmestí hneď niekoľko bikov.