Reportáž: Wolfman 555 – vytrvalostné MTB preteky na pomedzí ultra a bikepackingu

Národné parky na česko-poľskom pohraničí, nespočet singletrackov, jazdivá trať a parádny support v basecampe. To a omnoho viac vás čaká na pretekoch Wolfman, konkrétne pri 555 km dlhom MTB variante.

Skúsim napísať zopár dojmov z minuloročnej edície týchto pretekov, ktoré vás možno presvedčia, že by ste to mohli skúsiť aj vy.

Štart bol 23. júna 2023 neďaleko obce Borová v NP Orlické hory. Trasa pozostávala z dvoch okruhov: najprv sa šiel južný (235 km/5500 v. m), po návrate do spoločného štartu, cieľa a basecampu bola povinná 3-hodinová prestávka a nasledoval severný okruh (320 km/7000 v. m). Všetko podľa bikepackingových regúl, t. j. bez zabezpečenia, vopred dohodnutá pomoc je zakázaná, rovnako i jazda v háku a podobne.

Deň predtým sme išli s kamarátom Stanom vlakom do Hradca Králové a odtiaľ priamo na miesto činu. Organizátor Štěpán Stránský (ultramaratónska špička, okrem iného víťaz 1000 miles Adventure, Italy Divide a pod.) nám rozdal trackre, poskytol info k trati a išli sme spať s pocitom, že o 4:00 je budíček a o 5:00 štart.


Ráno chaos, panika, hodina zbehla, ani neviem ako. Sadám za stôl na výborné raňajky, ktoré nám pripravili Štěpán s partnerkou. Minútu pred štartom ešte mažem reťaz a doťahujem pevnú os na zadnom kolese. Štart tak zmeškám o pár minút. Po 200 m mi padne brašna na zem, provizórne ju lepím izolepou o rám, čím si kvalitne odriem hornú rámovú rúrku. Snažím sa neprepáliť tempo, čo sa spočiatku veľmi nedarí.

Na prvých 30 km dobieham zopár ľudí, neskôr Stana, ktorý si vystúpil z čelnej skupiny. Dávame krátku prestávku v Kostelci nad Orlicí, doplníme tekutiny a pokračujeme. Trať predstavuje mix šotoliny, lesných ciest a asfaltu, kilometre tak rýchlo ubúdajú.


Asi v polovici okruhu sa utrhnem na jednej veternej rovine a zvyšok idem sám. 80 km to go a začína sa peklo: snáď 5 tiahlych stúpaní a cez 2000 výškových metrov. Kompenzujú to krásne singeltracky v Zdobnici a niekoľko menších neďaleko poľských hraníc. Znovu mám problém dostať do seba hutnejšiu stravu, podobne ako na Spišských 333 pred rokom.

Za cesnačku alebo niečo teplé by som vraždil, ale nič tu nie je.

Na Velkú Deštnú (1115 m) idem na morál. Začína byť sychravo a klepem sa od zimy. Potrebujem sa súrne najesť niečoho normálneho, preto zastavujem na Masarykovej chate. Odtiaľ nasledoval krásny zjazd do lyžiarskeho strediska Zieleniec a za pár km basecamp, kam prídem o 20:44 na priebežnom 4. mieste.


Guláš, sprcha, čisté handry, spánok na 1 hodinu. Telo je stále nabudené a nevytuhlo, čo je dobré znamenie. Ďalší guláš a kofeínový čaj, ktorý slušne nakopne. Neskôr ľutujem, že som ho nenačapoval do bidonov. Vyrážam pred pol jednou.


Zo severného okruhu si pamätám len niektoré úseky. Človek ide ako stroj, okolie už veľmi nevníma. Hneď po odchode dávam Supermana cez rajdy, našťastie nič fatálne. Za prvé 2 h prejdem 23 km cez kvantum poľských singláčov, tentokrát potme. Po zjazde začína príjemne mrholiť, čo časom prejde do súvislého dažďa. Kríza prichádza pri vjazde do CHKO Broumovsko.

Tma, leje ako z krhly a začínam nabaľovať kolesá blatom. Chýba pár metrov a môžem si dať bežeckú CX vložku. Ešteže nasleduje úsek s vysokou trávou, kde zmyjem prebytočné blato. Striedavo prší nasledujúcich 5 až 6 hodín. Prejazd Sudetov a Adršpašska si napriek okolitej krajine až tak neužívam. Premočený skrz-naskrz, pocitová teplota 10 °C, proste des. Hlavne, že sú u nás 30-tky. Keby tu bol Štěpán s autom, asi to zabalím. Ale niet veľmi na výber, tak či tak sa potrebujem dostať na štart a za týchto okolností je jednoduchšie pokračovať.

Zastavujem v meste Mieroszow. Za cesnačku alebo niečo teplé by som vraždil, ale nič tu nie je. Kupujem aspoň dva banány. V Tepliciach nad Metují je zase všetko zavreté. Žujem aspoň orechy, hrozienka a podobné veci. Zbytočne vozím plnú brašnu pizza rožkov. Čudujem sa, že mi ešte nedošlo.


Konečne sa vyčasilo. Dobieham ďalšieho súťažiaceho Matěja a chvíľu ideme spolu. Pohon je celý od blata, vosk mi je na dve veci, ale našťastie má chalan olej. Zdrhne mi v prudkom zjazde, kde musím zastať. Chcem dobiť Garmin z powerbanky, čo kvôli zlomenému kontaktu nie je možné. Schádzam preto z trasy do mesta Žacléř. Konečne obed, v hospode dobíjam batériu a vo večierke kupujem Haribo. Volá Štepán, či som OK. Popisujem problém, je ochotný požičať mi druhú navigáciu, ale netreba.


Najedený a nab(p)itý sa vraciam späť na trasu. Strácam 1,5 hodiny, ale je mi to jedno. Happiness level s plným bruchom dosahuje vysoké hodnoty. Nasledujú Trutnovské traily, ku ktorým vedie strašná stojka. Strmšie kopce tlačím, treba odľahčiť zadok a ruky a kvôli pár ušetreným sekundám nemá zmysel si odvariť nohy.

Vždy sa chytám za hlavu, na akú hlúposť som sa zase prihlásil, avšak pocit z jej zdolania je neopísateľný.

Sledovať navigáciu v klopenkách a pumptrackoch je dosť problém. Zle odbočujem a dávam si jeden trail naviac. Polhodinu blúdim v jednom úseku tesne mimo trasy. Po polhodine sa konečne vraciam na trasu, v miestnej krčme dávam Krakonoša pre zmenu chute a veľkú Pepsi, ktorú lejem do bidonov. V kombinácii s medvedíkmi to je strava na zvyšných cca 100 km. Miestny krčmár sa ma pýta, odkiaľ idem. Netuším, idem podľa čiary na mape. Niečo mu tam splietam, tvári sa zmätene, idem radšej preč.


Zvyšok trasy si pripadám ako na kolotoči: stále opakujúce sa gravelové úseky a asfalt v okolí mesta Náchod. Druhá noc pretekov a únavu je riadne cítiť. 50 km do cieľa sa začínajú mierne halucinácie. Opakovane vidím Štěpána, ako ma fotí pri trati a všelijaké zvieratká pri krajnici. Reálne však nikde nič nie je. Dávam si zopár faciek a štípancov, čo pomôže len na chvíľu. Kofeín už tiež nezaberá.

Akonáhle zastanem, začína mi byť zima napriek trom vrstvám oblečenia. Zdá sa mi, že vidím svetlá dobiehajúcich pretekárov. Približne 25 km pred cieľom rezignujem, zatváram sa do autobusovej zástavky a nastavujem budík na 5 minút. Trochu spánku dosť pomôže a kríza ustupuje. Znovu na skok do Poľska, dedinka Taszów a posledné euforické kilometre k chate, kde sa celá sranda začala a aj končí.


Do cieľa prichádzam s východom slnka za 46 hodín a 50 minút... A všetci spia. Anticlimaxový dojazd, ako sa patrí. Zapisujem príchod a zisťujem, že som udržal 4. miesto z 19. štartujúcich. Víťazom pretekov sa stal Aleš Zavoral s časom 43 hodín a 15 minút. Výsledky sú na tomto odkaze. S Tomášom Křováčkom, ktorý prišiel predo mnou, prehodím pár slov, dávam sprchu a idem konečne spať. Záznam trasy nájdete na Strave.

Vstávam pred ôsmou, Štěpán ani nevie, že som v cieli, gratuluje mi k umiestneniu a spraví foto aspoň dodatočne. Vymieňam si zážitky s ostatnými pretekármi. Počkám Stana, ktorý prichádza o niečo neskôr. Obaja sme radi, že to máme za sebou. Umývame biky, balíme veci a napoludnie odchádzame na vlak do Olomouca.


Latka posunutá, zážitok obrovský, eufória trvajúca niekoľko dní. S odstupom času si uvedomujem, že človek ani zďaleka nejde na svojom limite, ten si často určuje sám. Vystúpenie z komfortnej zóny, stanovenie si napohľad nezdolateľnej trasy a hľadanie spôsobu na jej zvládnutie v úzkej komunite podobne „postihnutých“ ľudí – v tom pre mňa spočíva význam bikepackingových pretekov. Vždy sa chytám za hlavu, na akú hlúposť som sa zase prihlásil, avšak pocit z jej zdolania je neopísateľný. Dobre to vystihol Stano: „Telo zničené, duša uzdravená.“

Ďakujem za podporu klubu Gruppetto Bánovce nad Bebravou, Štěpánovi za organizáciu pretekov a epické fotky, rovnako i všetkým ľuďom, ktorí sledovali priebeh. Registrácia na rok 2025 je spustená tu (update od organizátora - z osobných dôvodov a slabšieho záujmu sa podujatie presúva na rok 2025).