Reportáž: Road Classics Pálava – ikonické vinice a dramatické počasie

Road Classics – séria monumentov, ktorá vás zdvihne zo sedla. Krásne vinice, dramatické búrky, vylievanie vody z tretier a poriadny zážitok – o tom bude táto reportáž.

Minuloročný debut Road Classics na Ještěde nastavil latku vysoko - trasou, organizáciou aj atmosférou. Preto som bola zvedavá na trasu a organizáciu pretekov na Morave.

Oproti minulému roku pridali organizátori aj možnosť kratšej trasy, čo umožnilo zapojiť sa cyklistom a cyklistkám, ktorí si netrúfali na trasu dlhú 140 km. Možnosti pre účastníkov tak boli nasledovné:

• Preteky na 143 km (1550 m) alebo 64 km (750 m)
• Švih na 143 km (1550 m) alebo 64 km (750 m)

Ja s mojou fóbiou z hromadných štartov som si prirodzene zvolila švih. Plán bol ísť ten dlhší, aj keď rozhodnúť sme sa mohli aj na trase.

A je odštartované

Štart pretekov bol naplánovaný na 11:00. Naša skupina prišla do Valtíc tesne pred 09:00, aby sme mali dostatok času prevziať si štartovací balíček a pripraviť bicykle. Expo zóna bola na námestí vo Valticiach - registrácia prebehla rýchlo a hladko, bez problémov. Vyzdvihli sme si štartovací balíček so svojimi číslami a so sponzorskými darčekmi a išli sme sa pripraviť.

Bicykle sme si „ozdobili“ číslami a na rám sme si nalepili nálepky s profilom trasy (to bolo pre mňa veľké plus, keďže som si zabudla nahrať trasu do Garminu).

Všetci, ktorých som tam poznala, sa rozhodli pre kratší variant, a tak sme sa nechali zviesť davom.

Predpovede počasia vyzerali ako lotéria. Bude pršať alebo nebude? A ak áno, aké zlé to bude? Na ktorý zdroj sa môžem spoľahnúť? Obavy sme na chvíľu dali bokom a smerovali sme na štart, kde sme sa stretli s ostatnými známymi. Prvý do štartového koridoru išli pretekári, ktorí si trúfali na hlavné preteky a až potom my, ktorí sme sa prihlásili na švih.


Prvých 9 kilometrov od štartu bolo neutralizovaných. Išli sme tak v kľude a vo veľkom a dlhom balíku, ani sme nevideli koniec. Po 9 kilometroch sme zastali a chvíľu nikto naokolo nevedel, čo sa deje. Neskôr sme sa od kamaráta, čo išiel hlavné preteky, dozvedeli, že sme púšťali vlak. Tesne na to sa to rozbehlo. A poriadne rýchlo. Po minuloročnom Ještede som sa ukľudňovala, že o nič nejde a mala som v pláne sa šetriť na merané úseky.

Naozaj som si užívala tie cesty bez premávky. Už sme totiž Pálavou raz prechádzali za plnej premávky a je to iný zážitok.

Odštartovala aj búrka

Oblaky čím ďalej tým viac začali naberať na temnosti, no my sme sa (zatiaľ) nenechali odradiť. O chvíľu sme prišli do Pavlova, kde na nás čakalo značenie, ktoré signalizovalo začiatok prvého meraného úseku - Děvín. Bol to úsek dlhý 5,5 km s priemerným sklonom 3,1 % a s celkovým prevýšením 169 metrov.


Na tomto úseku nás chytil dážď, ktorý nenechal ani jeden centimeter štvorcový v suchu. Nebola som si istá, či vidím lepšie bez okuliarov alebo s nimi. Sústredila som sa iba na to, aby som čo najrýchlejšie dokončila segment a schovala si telefón na suché miesto. Niektorí sa obliekali do nepremokavých vrstiev ešte na segmente, čo mi moja súťaživá mentalita nedovolila. Bol to predsa meraný úsek, nie?

Na vrchu v Klentnicích nás čakala občerstvovačka. Tu som si však zobrala iba hrsť hrozienok a počkala na kamaráta Vladka. Obaja sme jemní „poserovia“ v zjazdoch, hlavne keď ide o mokré zjazdy.

Rozhodnutie - krátka alebo dlhá trasa?

Najbližší úsek dole kopcom sme zozjazdovali bezpečným tempom, bez ujmy na zdraví. V tom momente sme nevedeli, či pôjdeme dlhú alebo krátku trasu, ale odbočka v Miloviciach, kde sme sa museli rozhodnúť, sa blížila. V tej chvíli už síce nepršalo, ale okolo nás to nevyzeralo pozitívne. S našim laickým meteorologickým pohľadom sme usúdili, že sme sa nachádzali v búrkovom okne.

Na odbočke medzi dlhou a krátkou trasou nás zastalo viacero. Stretli sme tam kamarátov z cykloklubu Dropped.cc a aj Žiletky.cc. Všetci, ktorých som tam poznala, sa rozhodli pre kratší variant a tak sme sa s kamarátom Vladkom nechali zviesť davom. Ja som bola čerstvo po chorobe a nemala som v úmysle si nachladnutie privodiť znovu. Neprotestovala som teda (aj keď za normálnych okolností by som nad kratšou ani neuvažovala).


V týchto náročnejších podmienkach sa ukázalo, že organizácia pretekov bola naozaj vynikajúca. Na každej nebezpečnej zákrute ukazovali organizátori, aby sme spomalili. Smer trasy bol označený šípkami a tak sme v podstate vôbec nemuseli mať trasu nahratú v cyklopočítači. Po ceste sme stretli aj fotografov, ktorí mokli s nami. A tie občerstvovačky - LUXUS. Čerstvé aj sušené ovocie, rôzne sušienky a „raketové palivá“, výber nápojov. Perfektná výživa pre športový výkon.

V jednom z nebezpečných zjazdov sa mu v plnej rýchlosti nepodarilo udržať a dostal šmyk.

Na ceste nás čakala ešte jedna občerstvovačka, zopár malých kopčekov a nádherné prejazdy cez vinice. Predstavovala som si, ako v týchto nebezpečných, 90-stupňových zákrutách išli cyklisti z hlavných pretekov. Prejazd vinicami bol naozaj zážitok - jemne zvlnený terén, výhľad na rybníky, pokojné cesty, nádherné. Na trati bolo dokonca aj označené, koľko kilometrov nám ostáva do cieľa.

Silný finiš

Posledné stúpanie sa začalo v Úvaloch s miernym sklonom. Vladko „nastúpil“ a ja som sa ho snažila držať, aj keď som dlho nevydržala a už som sa začala vzďaľovať. Ako pravý gentleman ma počkal, spomalil a ja som sa ho znovu zubami a nechtami držala. Posledné metre boli strmé, ale akonáhle som počula hlas moderátora z reproduktorov, pridala som ešte viac. Cieľ bol na luxusnom mieste, priamo pri Kolonáde na Reistne. Tento monument je naozaj monumentálny. Toto sa organizátorom naozaj podarilo.


Pri Kolonáde bolo pripravené zázemie, stánok s občerstvením a priestor pre cyklistov a cyklistky na vydýchnutie. Keď sme sa vydýchali, doplnili tekutiny a cukry, spustili sme sa 2 kilometre do Valtíc a boli sme opäť tam, kde sa to začalo - na mieste štartu.

Road Classics sa v cieli nekončí

S kamarátom Vladkom, s ktorým sme si užili krátku trasu, sme sa išli hneď prezliecť, aby sme neprechladli. Akonáhle sme sa prezliekli do suchého civilu, začalo opäť liať. Mysleli sme, že sa ešte pôjdeme prejsť zopár kilometrov na bicykli, ale hneď nás to prešlo. Pevne som myslela na všetkých, ale najmä na našich dvoch kamarátov, ktorí boli stále na dlhej trati.

Oddýchli sme si v aute a počkali, kým dážď neutíchne, aby sme mohli využiť možnosť teplého jedla v stane s občerstvením. Ja som mala vegánske curry, ale v ponuke boli napríklad aj lasagne. Najviac nás zahriala teplá zeleninová polievka a Vlado si pochutnal aj na koláčiku.

V stane sme čakali na kamarátov. Preskúmali sme expo zónu - v stane Škoda sme si na trenažéri vyšprintovali pekné ceny na platforme ROUVY.

Počkali sme na príchod kamarátov. Maťo prišiel z dlhých pretekov premrznutý a s modrými perami. Hovoril nám o nebezpečných zjazdoch v plnej rýchlosti, jeden z nich sa mu nepodarilo udržať a dostal šmyk. Našťastie však bol v poriadku, bez vážnych následkov. V tej chvíli som prestala ľutovať, že sme nešli na dlhšiu trasu. Hovoril, že to boli jedny z najťažších pretekov, na akých bol. Za toto hodnotenie však bolo najviac zodpovedné počasie. Preteky samotné hodnotil veľmi dobre.


Onedlho na to prišla aj Aďka - obaja sa prezliekli, najedli a počkali sme na vyhlásenie. Z niektorých výsledkov a priemerných rýchlostí sa mi točila hlava (víťaz dlhých pretekov Petr Fiala s priemernou rýchlosťou 40,2 km/h). Klobúk dole.

Naša Aďka sa tiež krásne umiestnila, a tak sme išli domov o niečo ťažší (o jej výhry a vodou nasiaknuté cyklooblečenie).

Zhrnutie

Zvyčajne sa nezúčastňujem na pretekoch, a už vôbec nie na tých s hromadným štartom. Avšak určite viem povedať, že už sa teším na ďalší švih s Road Classics – pretože trasa, organizácia a zážitok naozaj stoja za to! Najbližšie nás čaká Road Classics Klínovec 3. 8. a po lete opäť monumentálny Ještěd 13. septembra. Viac informácií o trasách a registracii nájdete na webe roadclassics.cz.