Reportáž: Smolnícky MTB maratón 2024 – horúcich 1630 výškových m okolo tajchu

Nenápadná obec Smolník bola cez víkend dejiskom okrúhleho 10. ročníka MTB maratónu. Po roku sme sa sem opäť vrátili napraviť si chuť, organizátor avizoval výrazné vylepšenia na ponúkaných dvoch okruhoch.

Pre tých, čo si chcú vychutnať náročné stúpania, pripravili dlhý okruh s dĺžkou 50 km, kto nemal vrchárske ambície, ten si mohol zašantiť na 20 km trati, na ktorej štartovali aj e-bikeri.


Smolnícky maratón je známy svojou prírodnou traťou a polohou štartu v doline v centrálnej časti Spišsko-gemerského rudohoria, pri vodnej nádrži Úhorná. Toto miesto je bezkonkurenčne najkrajším štartovacím bodom maratónov, na akom som sa kedy zúčastnil.

Úhornianské jazero, známe aj ako jazero Úhorná v doline Smolníckeho potoka, je 8 m hlboké a rozlieha sa na 4 hektároch. V 18. storočí bolo zásobárňou vody pre banské zariadenia a v súčasnosti patrí medzi najstaršie vodné stavby na východnom Slovensku a vo Volovských vrchoch.

Z Popradu teda vyrážajú „Tatranské kamzíky“ smer horúce Volovské vrchy. Budíček si dávame o kúsok skôr, aby sme sa vyhli tej najvyššej páľave, avšak tohtoročné leto je extrémne a už po hodine jazdy klíma v aute dostáva poriadne zabrať. Prichádzame ku krásnemu tajchu medzi obcou Smolník a Úhorná.

Auto pohodlne odstavíme na parkovisku pri reštaurácii, vedľa ktorej sa hneď pekne a bez dlhých presunov registrujeme. Všetko sa teda prebúdza, finišujú posledné úpravy. Neviem, ako to organizátor robí, ale opäť pre nás vybavil jasnú oblohu a ešte nám aj pekne prikúril do termostatu.

Kája Hartl sa ma pri takmer 400 w začne pýtať, ako sa máme pod Tatrami a ja nemám silu odpovedať viac ako jednoslovne.

Rýchle odbavenie registrácie potešilo, ako aj štartovací balíček od hlavného sponzora Davorin. Originálna Sportful čelenka a Pirelli kľúčenka ma veľmi milo potešili, tieto praktické športové darčeky sú najviac populárne. Okrem iného nechýbala fľaša vody a PowerBar gél, aby sme úspešne zvládli dnešný tropický deň. Organizátor zobral na vedomie pripomienky pretekárov a zaobstaral elektronické čipy aj profi moderátora, ktorým bol pre 10. ročník samotný Tomáš Zagiba - redaktor športu STVR.

Areál tajchu sa utešene zapĺňa, predštartový rituál v pohodičke odsýpa, v tieni na parkovisku je ešte dobrý vzduch. Už pár dní som poctivo pil veľa vody a dávkoval magnézium proti kŕčom, tieto teploty netreba podceniť. Kým sa odštartuje, dám si ešte pozdrav s miestnou krásavicou a potom už poznávacím kolečkom okolo jazera otestujem, či je bike správne nachystaný.


Na štarte vidím známe tváre, až si vravím, že dnes to bude luxusná jazda. Nestarnúca legenda Kája Hartl sa prišiel pokúsiť obhájiť svoje víťazstvo spred 2 rokov, pričom sekundovať mu mal najlepší slovenský skialpinista Jakub Šiarnik. Ak si k tomu prihodím team úradujúceho majstra Slovenska a novovzniknutý team Tomáša Višňovského - Beatme, až som ostal v nemom úžase, prečo sa na štart nezišlo viac pretekárov. Napokon si hovorím, že motyka možno vystrelí a v cieli sa mi niečo ujde.

Okruh rozdelený na dve časti

O 10:00 zaznie pokyn na štart a my sa po hrádzi jazera za aplauzu prichádzajúcich kúpajúcich vydávame na nový 50 km okruh, ktorý si pre nás organizátor maratónu pripravil. Vedel som, čo ma na trati asi čaká, Volovské vrchy nie sú žiadny bikepark areál. Na týchto pretekoch si užijeme divoké hrebeňovky a vysoké kopce v nadmorskej výške 1200 metrov. Bolo treba to dobre namiešať, aby bol každý spokojný a ja sa teším, že sa to organizátorovi podarilo.

Dnes to bude hic

Prvé metre po štarte smerujeme okamžite severne do lesa. Kája Hartl sa ma pri takmer 400 w začne pýtať, ako sa máme pod Tatrami. Ja akosi nemám silu odpovedať viac ako jednoslovne. Povrch sa mení na divoký a strmý terén. Kľučkujeme pomedzi stekajúcu vodu, hľadajúc si ideálnu stopu. Dusno a vlhko naberá na intenzite, očkom hádžem pohľad na tepy, neveriacky vidím, čo na sebe cítim. 28 °C razom vrhá telo do núdzového režimu. Vzápätí sa prepadávam na piatu pozíciu a už iba ako „divák“ sledujem, ako si to borci nadeľujú.

Chalani na čele s Kájom a Jakubom jemne odskočia, avšak jediný Kája si už ide svoje. Skupinka mi v prvom kopci „cukla“ na 40 s, v následnom zjazde mám chuť si ich docvaknúť, aby som to na prvej lúke nedočkavo prepálil. Dobre, musím sa upokojiť a už v technickom teréne si dorážam Jakuba Šiarnika. Okamžite po tomto zjazde sa v prudkej zákrute dostaneme na lesnú asfaltku a ja dúfam, že sa otvorí brána s chladiacim boxom.

Chalani vpredu sa už delia, Jakub ma opäť predbehne, avšak ja sa ho držím ako kliešť. Starou dolinou sa po dobrej asfaltke v 8-percentnom stúpaní vlníme takmer 5 km hore, až na hrebeň jedného z kopcov. Neviem sa dostať z prahovej zóny, teplo graduje, telo ma nechce pustiť do vyššej záťaže. Okolitý vzduch sa zohrieva na 32 °C, hoci sú všade stromy. Vrchol druhého stúpania je našťastie blízko.

Kúzlo zmiznutia

Prvý bufet pred vrcholom, no nik nezastavuje, vlievame do seba pohár živej vody a tešíme sa na ďalší zjazd. Prichádza bod, kedy neváham a pokúšam sa Jakuba striasť. Riskantnejším zjazdom ako šarkan, pomedzi kamene pozorne skenujem ideálnu stopu, aby som si urobil dostatočný náskok. Za sebou nechávam kúdol prachu, aby som sa ako kúzelník stratil z dohľadu. Do tretieho a najdlhšieho, opäť asfaltového stúpania už nastupujem sám. V diaľke vidím chalana, ku ktorému sa mierne približujem. Srdcový tep už ani nesledujem, telo sa drží na svojich limitoch.

Pipitka ma chcela opantať svojou krásou, ale ja som sa jej nedal.

Definitívne opúšťame pevný povrch cesty, odteraz to bude iba čistá príroda. Ešte v malom brdku, už medzi čučoriedkami a kosodrevinou, po hodine a pol jazdy dobieham ďalšieho pretekára, ktorý, ako som sa dozvedel na Strave, jazdil už na insertoch.

Cítim sa tu ako doma

Prichádzam na hrebeňovku okolo Bielej skaly, barometer ukazuje 1200 m n. m. Trasy 20 a 50 sa tu pretínajú, dobieham jazdcov na 20 km trati. Tí už dosiahli najvyšší bod trasy. V jednom okamihu nastáva menší chaos, kto má kde na križovatke odbočiť. Napokon nás regulovčík správne potriedil ako bowlingové gule, chalani odbočujú doľava dlhým zjazdom až do cieľa.

Ja sa rozbieham priamo rovno, za krátku chvíľu už opäť dupem do pedálov. Okolitá príroda a charakter flóry mi silno pripomína kopce okolo Popradu. Prechádzam do druhej polovice okruhu, pretínajúc hlavnú cestu v Úhornianskom sedle. Na chvíľu dostanem hasičov do pozoru, aby som bezpečne preletel do druhej časti maratónu. Celý okruh lemujú žlté Pirelli fáborky, nemal som problém s orientáciou v teréne a v túto chvíľu pevne verím, že v druhej časti, keď sa pôjde viac-menej dole, nikde nezablúdim.

Čo je to tá Pipitka?

Na štarte sa domáci pánko pýtal organizátora, či pôjdu cyklisti cez Pipitku. Zaznela odpoveď, že „áno". Pánko zahromžil: „To ani nikam nechoďte.“ Jeho „pozitívna“ nálada ma náramne „potešila“ a tak som celú trasu tŕpol, kedy tá Pipi konečne príde.

Po trase hrdinov SNP sa vytešujem z terénu, pri jednej z turistických chát nás čaká druhý bufet. Nechám si podať ionťák, nezastavujem, neviem kto a kde je za mnou. Čas neúprosne uteká, vpredu vidím výrazný vrchol, v duchu si však vravím, že to snáď nie je Pipitka. Terén striedal strmšie výšľapy a pasáže s rýchlymi zjazdmi a v jednom okamihu som si dokonca myslel, že už som tú Pipi zdolal.

Trafil ma Amorov šíp

Netrvalo dlho a zrazu prišlo rýchle vytriezvenie. Oblial ma pot. Nie dlhé, ale 23-percentné stúpanie, navyše v teplote 37 °C, som morálne nezvládol a poctivo vyšliapal po svojich. Príjemným bonusom však boli výhľady na Slovenský kras, tú chvíľku chôdze som si veru užil.

Pipitka ma chcela opantať svojou krásou, ale ja som sa jej nedal, na vrchole stúpania som zahákol pedále do tretier. V následnom dlhšom prudkom zjazde, ošľahaný vysokou trávou, dúfam, že mi nič nevletí pod koleso. Po chvíľke som definitívne uveril, že trať je špičkovo pripravená a pekne si púšťam zjazdy po divokých chodníčkoch.

Bonbónik na trati

Osviežením záverečnej pasáže bol nečakaný lesný singláč po poľovníckom chodníčku, ktorý som tu veru nečakal. Moje ruky mali po zjazdoch statočne naložené a tak som dával pozor, aby sa mi technické jazdenie pomedzi stromy nestalo osudné. Svieže ochladenie v hustom lese bolo cítiť, následne v zjazde v Malej kotline po dlhej lesnej asfaltke som dorazil až k tajchu. Ten sme ešte obišli a s radosťou dokončili preteky na Smolníckom MTB maratóne.


Z prvenstva v pretekoch sa očakávane tešil Kája Hartl, o 10 minút neskôr som dorazil do cieľa ja na 3. pozícii s malou stratou na 2. priečku. Svoj cieľ som v priebehu pretekov pretavil na realitu a odniesol si peknú odmenu od hlavného sponzora. Vo vekovej kategórii som poskočil ešte o stupeň vyššie, avšak najviac potešil skalp najlepšieho skialpinistu Slovenska, čo sa už nemusí opakovať. Odkaz na moju jazdu nájdete v sekcii Výjazdy.

Z výhry na dlhej 50 km trati sa teda radoval Kája Hartl s časom 2:25 hod, prvenstvo u žien si vybojovala Miroslava Belková s časom 3:34 hod, ktorá dorazila do cieľa s prázdnym kolesom od 40-teho kilometra. Klobúk dole.

Na krátkej trati si zaknihoval prvenstvo Tomáš Hauser s časom 1:03 hod, u žien to bola Mariana Kozmašová s časom 1:56 hod. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.

Kde mám podrážku? Ideme sa kúpať!

Po dojazde do cieľa som si doprial ovocie a pitie, ktoré boli pre pretekárov nachystané a túžobne som pokukoval po jedinom – kde je jazero? Bicykel odkladám do auta a náramne sa pobavím, ako sa priateľke odlepí kus podrážky z obľúbených šľapiek. Dnes bol riadny hic, už aj obuv to vzdala. Prezliekam sa do plaviek, kúsok si vydýchnem, aby si následne Zuzka išla hľadať podrážku na miesto, kde ma čakala v cieli.


Potom si už v najlepšom wellnesse, aký som kedy na maratónoch zažil, vychutnávam pocit príjemne zohriatej vody na tomto krásnom tajchu. Z toľkej radosti delfína Flippera vo vode som zabudol na hlad a až tesne pred vyhlásením výsledkov si zasýtim žalúdok tradičným gulášom s kofolou.

Organizácia akcie skvelo plynie, kiež by to takto vyzeralo na všetkých pretekoch. Nečakáme príliš dlho, na hrádzi sa už zišla početná skupina domácich, ktorí si v dnešný horúci deň užívajú život pri vodnej hladine.


Udeľovanie cien a bohatá tombola za prítomnosti televízneho moderátora prebieha svižne a my sa už tešíme, ako si tropický Smolnický maratón vychutnáme aj na budúci rok.

Ďakujem a pevne verím, že vysoká úroveň vydrží aj do budúcich ročníkov. 10. ročník maratónu sa vydaril na jednotku – môže sa pýšiť svojou kvalitou, patrí medzi výnimočné slovenské podujatia. Verím, že cyklisti v hojnejšom počte okúsia nie ľahký, ale krásny prírodný Smolnícky MTB maratón.