Rozhovor: Ľubo Murárik na ceste za výhrou svetového Championship L'Etape 2024

Ako chutí dnešná kráľovská etapa Tour de France a ako je možné sa nominovať na L’Etape Championship?

Ľubo nám vysvetlí, prečo mu v zimnej príprave na L'Etape by Tour de France pomohli práve skialpy a prečo je pre neho na Slovensku ťažšie natrénovať na takýto typ pretekov. Prejdeme si aj výživu pred a počas samotných pretekov L'Etape a nezabudneme ani na watty. Nebudú chýbať ani pocity, aké je to štartovať na pretekoch, kde sa zúčastňuje 15 000 ľudí a to všetko v 30 stupňoch Celzia. No a na záver nám poradí, čo je dobré zjesť pred pretekmi a čomu sa určite vyvarovať.


Ľubomír ahoj, tvoje meno sa často vyskytuje na slovenských pretekoch, kde sa takmer vždy ocitneš v prvej trojke - či je to cesta alebo MTB. Rada by som našim čitateľom priblížila celú tvoju bikovú minulosť, tak si to poďme rozobrať pekne poporiadku a od začiatku. Ako dlho jazdíš a ako si sa k jazdeniu dostal?
K jazdeniu som sa dostal cez rodinu. V detstve som sa venoval zjazdovému lyžovaniu. Keď som mal 15 rokov, môj brat začal pretekať na cyklomaratónoch. Zavolal ma tiež, no a v rámci letnej prípravy na preteky ma to chytilo rovnako.

Prihlásil som sa do Kaktus bike tímu v Bratislave a začal som jazdiť XCO Slovenský pohár juniorov do 18 rokov. Do 23 rokov som sa zúčastnil aj Svetového pohára v Novom Měste na Moravě či Majstrovstiev Európy v Grazi, ale aj na rôznych zahraničných pretekoch. V rámci zimy som približne v 18 rokoch skončil so zjazdovým lyžovaním z viacerých dôvodov. V reprezentácii to bolo finančne náročné a nebol som až taký dobrý, aby som mohol pokračovať naplno. Do 23 rokov som sa teda venoval iba MTB XCO jazdeniu.


Jazdeniu na bicykli sa teda venuješ kontinuálne už takmer 13 rokov?
Nie, zlomový bod nastal, keď som musel na rok a pol úplne prestať so športom a teda aj s cyklistikou. V 22 rokoch moje telo zle imunitne odpovedalo na výkon. V praxi to znamená asi toľko, že akonáhle som sa dostal do akéhokoľvek tréningového zaťaženia, moje telo začalo protestovať. Rýchlo som pochopil, že to inak ako úplným oddychom nepôjde.

Po viac ako ročnej pauze som začal s ľahkým tréningom na MTB. Prihlásil som sa aj na pár XCO maratónov, ale nehrotil som to. No a našťastie sa to nevrátilo a ja som mohol postupne pridávať. Teda cca 2 preteky za rok, stále som sa vozil len rekreačne.


Ako si sa dostal z MTB cyklistiky ku tej cestnej?
Začal som pracovať ako tréner zjazdového lyžovania, no a vo voľnom čase som stále rekreačne bikoval. Zúčastnil som na ISADORE Roubaix jazde na cesťákoch a stretol som sa s partiou z WLRM.cc (Work Less Ride More). Zaujal ma ich štýl jazdenia a fungovania v klube. Vďaka voľnosti a priateľskému prostrediu som sa k nim pridal. Nevedel som, ako to bude s mojím zdravím ďalej a toto bola pre mňa radosť. Spýtal som sa Matúša (CEO WLRM.cc), či by som mohol s nimi začať jazdiť. Bolo to v období jesene 2021. Teda sezónu 2022 som začal jazdiť s WLRM.


Ako sa na základe nového tímu a prostredia zmenili tvoje tréningy a koľko si strávil na ceste a na MTB?
Tým, že som začal jazdiť za cestný tím, tak som jazdil prirodzene viac cestu. Môžem povedať, že ma to s týmto tímom začalo baviť. Za sezónu 2022 som odjazdil cca 12 000 km a v 2023 nejakých 14 000. Išiel som aj na pár MTB maratónov v rámci jednotlivcov a nejaké 3-4 cestné preteky v rámci tímu. Jedny z pretekov boli aj L'Etape v roku 2022.


Čím sú preteky L'Etape iné oproti ostatným? Opíš nám tvoje skúsenosti s týmto podujatím na Slovensku.
Absolvoval som zatiaľ 2 ročníky na Slovensku. V roku 2022 som skončil na 5. mieste. Rozdiel bol, že som nikdy nebol na takej výkonnosti, akú by som na takýto typ pretekov potreboval. Žiaľ, v prvom kopci som zaostal a potom som došiel sám vo dvojici do cieľa.

V roku 2023 som skončil na 2. mieste, kde som prehral už len záverečný šprint/špurt do cieľa. Ten rok som sa už cielene kondične lepšie pripravil. No a prví traja sa vždy kvalifikujú aj na svetový Championship na ďalší rok v L'Etape. Finále teda vyzerá tak, že TOP 3 z viac ako 25 krajín si zapretekajú spolu.


Videla som, že si tento rok absolvoval aj český L'Etape. Ako by si to porovnal so slovenskou traťou?
Česi sú viac cyklistická krajina - okruh favoritov bol väčší ako na Slovensku. V záverečnom šprinte som si dal rovnako ako na slovenskom L'Etape boj o prvé miesto. Skončil som na špurte druhý, teda aj celkovo. Prvý skončil Peter Fiala. Český L'Etape má parametre 130 km a 1900 výškových, teda podobne ako na Slovensku. No pocitovo sa mi český L'Etape vzhľadom na typ trate išiel lepšie. Bolo tam veľa krátkych stúpaní, takzvané brdky.


Super, myslím že sme čitateľov oboznámili s tvojou cestou až na L'Etape by Tour de France. Poďme sa pozrieť na samotné preteky. Zúčastňuje sa ich 15 000 ľudí. Popravde si to neviem ani predstaviť. Skús nám popísať, kedy sa začala tvoja príprava na podujatie.

Trénoval som skôr brzdenie, stále som stál v zápche.

Hneď po tom, ako som obdržal pozvánku na e-mail. Čo sa týka trate, tú som vedel dopredu, ako každý. Výber trate prebieha jednoducho. Najťažšia etapa z Tour de France sa zvolí práve na toto finále. Teda samé kopce a ešte väčšie kopce.

Príprava na sveťák u mňa nebola štandardná. Keďže pracujem ako tréner zjazdového lyžovania, v zime som veľa odcestovaný v horách. Nemal by som čas ani priestor na bike, zaradil som teda skialp v rámci zimnej prípravy, čo bolo aj na tento profil trate v L'Etape ideálne. Veľa výškových a dlhé stupania, čo je veľmi dobré na budovanie aeróbneho motora. Nie je to môj prvý rok na skialpoch, už v roku 2022 som si niečo aj odpretekal. Tento rok som bol na Bokami Západných Tatier (3 dni - denne 2000+ výškových), čo bolo vystupňovanie mojej prípravy a potvrdilo sa mi, že tento tréning má zmysel.


Čo sa týka letnej prípravy, či bikovej - zaradil si kvôli týmto pretekom špeciálne tréningy?
Áno, celá moja tohtoročná príprava bola šitá na výkonnostný vrchol práve v týchto pretekoch. Začiatkom apríla som nabehol na bikovú prípravu. Zaradil som dlhé aeróbne tréningy s dlhými intervalmi pod anaeróbnym prahom tak, aby som to odjazdil v dlhých stupaniach.

Klasická cyklistika na Slovensku je omnoho intenzívnejšia, než napríklad skialp, nie sú tu také dlhé kopce. Vo Francúzsku sú kopce dlhé a stúpania náročné, tu to jednoducho nenatrénuješ. Pre mňa ako človeka žijúceho v Bratislave je najdlhšie stúpanie z mesta Modra na Zochovu chatu, cintorín. Trvá mi to 20 minút. Preto tie skialpy v zimnej sezóne. Do pretekov som mal najazdené len cca 7000 km a 100 000 výškových + skialpy, ktoré nám nechceli ukázať túto štatistiku, ale bol to značný objem. Dokopy to ale bolo 367 odtrénovaných hodín po samotné preteky.


Ako vyzerali tvoje dni po príchode do Francúzska na preteky?
Po tom, ako som priletel, som sa šiel ľahko previesť, vytočiť po prílete. Bolo to tam veľmi náročné s nejakým tréningom. Nemal som auto, tak som sa musel presúvať na biku. Všade bolo veľmi veľa cyklistov a áut. Takže som skôr trénoval brzdenie, stále som stál v zápche. Následne sme mali stretnutie z Championship programu, kde nás predstavili a prebral som si číslo. Pretekári z programu Championship boli odlíšení štartovným číslom žltej farby od ostatných s bielym.

Ako vyzeral tvoj deň pred pretekmi? Aké veci si ešte v rámci samotného výkonu riešil? Riešiš prípravu suplementácie v podobe gélov či iných doplnkov na samotné preteky?
Taktika v rozložení síl bola jednoduchá, vedel som, koľko a akou intenzitou podľa wattov môžem ísť. Tým, že je podujatie veľmi náročné a dlhé, mal som to premyslené celkom jasne. Dokonca som sa pripravil na teplo, kde som v rámci prípravy zaradil aj HIT tréning na trenažéri.


Mal som presne vypočítané, aby som prijal 120 karbohydrátov za hodinu a tým že som tam bol sám, tak som vedel, že za hodinu môžem vypiť iba jednu fľašu. Rodičia mi mali v polovici podať ďalšie 3 fľaše, aby som nemusel zastavovať, teda na celé preteky 5 fliaš. Tým pádom som si zobral 7 gélov a 2 bidóny do košíkov a v polovici trate ma malo čakať ďalších 7 gélov a 3 bidóny. Mal som to rozplánované tak, aby som nedošiel v deficite karbohydrátov. Keď sa ide do kopca a je teplo, výživa a samotné časovanie je veľmi dôležitý aspekt dobrého výkonu.


Deň pred pretekmi som nejedol žiadne tuky, málo proteínov a žiadnu vlákninu v podobe zeleniny. Prijal som ľahké sacharidy, aby som svoj glykogén čo najviac zvýšil a predišiel tak tažkostiam so žalúdkom. Zaradil som deň pred aj strečing, ak by som padol vo veľkej rýchlosti a minimalizoval tak zranenia.

Na akom bicykli si absolvoval preteky?
Jazdím na TIME ALPE D'HUEZ, SRAM Red a 28 mm plášťoch. Hmotnosť bicykla je okolo 7,3 kg, mám to čo najviac odľahčené. Najväčší rozdiel bol pre mňa oproti predchádzajúcemu biku v pohodlnosti bicykla a kotúčových brzdách. Predtým som mal veľmi tvrdý rám, teraz cítim na dlhých pretekoch obrovskú výhodu. Je to viac vrchársky bicykel. Rám je stále tuhý, ale proste pocitovo pohodlnejší.


Ako vyzeral deň pretekov? Aké je to štartovať s 15 000 pretekármi? Stihol si sa rozjazdiť, keď deň predtým boli všade zápchy?
Trať merala 135 km so 4600 výškovými metrami a kopírovala dnešnú kráľovskú etapu TdF. Viedla cez 4 kopce, z ktorých mal každý cez 1000 m prevýšenie. Celý čas sme išli viac-menej do kopca. Išli sme od mora a cieľ bol v nadmorskej výške 1 600 m n. m.

Môžem povedať, že som bol úplne na limite mojich zjazdárskych schopností.

Pretekári z Championship programu štartovali od 0 do 1000. Teda predstavte si 1000 pretekárov, ktorí vládzu a chcú sa dobre umiestniť. Musel som ísť na štart o 6-tej ráno, aby som neostal vzadu. Takže som stál od 6-tej v prvom koridore, ktorý zatvárali 6:40. Keby som prišiel o 6:39, som na konci tej tisícky. Vďaka tomu som teda bol na nejakom 30. - 40. mieste na štarte. Nevýhodou bolo, že som sa nemohol rozjazdiť, ale dôležitejšie bolo, že som bol vpredu.

Taktika bola držať sa čo najviac vpredu, hlavne v nájazde do prveho kopca a vydržať čo najdlhšie s tými najlepšími. Môj hlavný cieľ bolo umiestniť sa v TOP 10 celkového poradia pretekov a výhra v Championship programe. Championship program je súťaž v rámci L'Etape, v ktorom pretekajú pretekári umiestnení v TOP 3 na hociktorom L`Etape po svete. Aby sme sa vedeli rozoznať, mali sme čísla inej farby.

Priebeh pretekov

Nájazd do prvého kopca bol totálne peklo, všetci mali strašne veľa energie. Vidieť, ako sa 1000 jazdcov snaží prebojovať na úplne čelo, aby im nič neodišlo, bolo proste hrozné. Nikdy som nezažil tak nervózny začiatok. Úvod ma stál dosť veľa síl. Pred prvým poriadnym dlhším kopcom to bolo stále do mierneho kopca a v prvej polhodine pretekov, kde sme ešte ani nezačali stúpať na úvodný kopec, som mal priemer 305 W.

Prvý kopec, Col de Braus, mal 10 km a priemer 6,6 %. Zdolal som ho za 29 minút s priemerom 325 W a cez 20 km/h. Problém však bol, že to nebolo súvisle stúpanie a tým, že balík bol ešte veľký a kopec mal milión serpentín, tak sa v zákrute dupalo cez 450 W a potom pred ďalšou zákrutou takmer plné brzdy a znova 450. Takto intervalovo sme išli takmer celé stúpanie. Zdolalo ho so mnou asi 150 cyklistov v skupine.


Následný zjazd bol rovnaké peklo a v skupine sa hrozne riskovalo. Môžem povedať, že som bol úplne na limite mojich zjazdárskych schopností. V zjazde nechali slabší zjazdári diery a celý 150-členný balík sa roztrhal na viacero menších skupín. Ja som dozjazdoval v druhej skupine s asi 20 pretekármi. Nájazd do druhého stúpania bol veľmi intenzívny, snažili sme sa dohnať prvú skupinu pred nami.

Stúpanie Col de Turini (20 km, 6 %) sme prešli pokojnejšie za 59 min, priemerne 21,1 km/h a stálo ma to 310 W, čo bolo omnoho pokojnejšie tempo a citil som sa super. V druhej skupine nás ostalo už iba 10 a pred nami bolo 7-8 pretekárov. Nasledoval dlhý 20 km zjazd, ktorý sme išli síce rýchlo, ale aj vzhľadom na veľkosť skupiny omnoho pokojnejšie.

Išla okolo motorka, ale nevedeli mi nič podať, nič nebolo nachystané, nemali mi ako pomôcť.

V dedine pod kopcom na občerstvovačke ma mali čakať rodičia s pripravenou mussetkou s 3 bidónmi a 7 gélmi. Do toho momentu som už mal 2 bidóny vypité a zjedených 7 gélov. Žiaľ, rodičia zablúdili, mussetku som nedostal a do konca pretekov ma čakalo ešte 60 km a dva ťažké kopce. Vtedy som si uvedomil, že tu sa moje TOP 10 ambície končia, lebo v skupine mali všetci svojich podávačov vôd a nikto určite nehodlá zastavovať na občerstvovačkách. Bol som teda nútený zastaviť, doplniť si bidóny čistou vodou, do dresu som si hodil 4 banány a šiel. Gély zrovna na danom mieste neboli.


Pokračoval som trochu zlomený a predbehlo ma asi 20 ľudí. Potom mi v krátkom zjazde padla reťaz a v strese dobiehania ostatných som sa ju snažil nahodiť počas jazdy, ale skončilo to totálnym zamotaním reťaze a musel som znova stáť a rozmotávať. Obehlo ma ďalších asi 30 jazdcov. V tom momente som si už myslel, že to dojdem len tréningovo, lebo som ostal úplne sám. Nájazd nasledujúcou dolinou s dĺžkou 15 km s 3-percentným stúpaním bol úplné peklo, fúkalo trochu oproti a samému sa mi išlo veľmi ťažko.

Postupne som ale začal dobiehať jazdcov predo mnou, ktorí odpadali zo skupín, lebo im zjavne dochádzali sily. Celý 15 km nájazd pod tretí kopec mi trval asi 30 min s 300 wattmi. Tretie kategorizované stúpanie Col de Colmian má 7,5 km a 7,2 % priemer. Trvalo mi 24 min s priemerom necelých 320 W a podarilo sa mi obehnúť znova veľmi veľa jazdcov. Videl som, že asi štyria či piati mali žlté číslo z mojich pretekov. To ma veľmi motivovalo.

Hore som ale znova stál na vodu. Teplota na slnku v stúpaniach bola aj cez 30 °C. Nasledoval tretí zjazd pod zaverečný kopec, ktorý som išiel úplne sám. Fúkal protivietor a z každej zákruty som musel ísť naplno.


Posledný a zároveň najťažší kopec mal 16 km s priemerom 7,1 % a úsekmi nad 10 %. Tu mi už bolo jasné, že do cieľa to bude individuálna časovka. Postupne som však začínal cítiť pokles výkonu a že mám menej energie, keďže poslednú hodinu a pol som zjedol iba dva banány a pil čistú vodu. V stúpaní sa mi darilo predbiehať jazdcov predo mnou a z desiatich mali traja žlté čísla. Bojoval som, čo to išlo a posledný kopec som zdolal s priemerom 302 W za 56 min a 16,5 km/h. Na vrchole stúpania konečne prechádzam cieľom a na tabuli vidím, že končím na celkovom 38. mieste, z čoho som trošku sklamaný. V zápätí ku mne prichadza komentátor a chce robiť rozhovor.

Oznamuje mi, že som vyhral Championship L'Etape, čo ma nesmierne potešilo a sklamanie z celkového poradia ihneď opadlo.

Zhrnutie pretekov

Celé preteky som zvládol tesne pod 5 hodín s priemerom 27 km/h a 303 normalizovaných wattov. Bolo to peklo, ale išlo sa mi perfektne a som šťastný, aký výsledok som aj napriek komplikáciám dokázal odjazdiť. Paradoxom bolo, že to boli určite najrýchlejšie preteky v zjazdoch. Nikdy som tak v zjazdoch neriskoval ako tam. Môže za to aj to, že niektorí tie zjazdy mali najazdené a kotúčové brzdy posunuli cyklistiku do oveľa väčších extrémov. V zjazde boli veľké serpentíny, takže bolo potrebné byť veľmi technický. Maximálku som mal 85 km/h.


Všetci v prvej 50-tke, v ktorej som šiel, mali support. Pred pretekmi som si bol istý, že na takom veľkom podujatí s takým vysokým zabezpečením, ak sa náhodou ani rodičom nepodarí dostať k trati s mojou výživou, tak mi usporiadateľ alebo support pomôže za jazdy. Išla okolo motorka, ale nevedeli mi nič podať a nič nebolo nachystané a nemali mi ako pomôcť.

Ľubo, ďakujeme ti za detailný rozhovor a rozbor pretekov. Prajeme ti ešte veľa úspechov v živote.